Pred 40 rokmi traja muži uniesli autobus s 39 študentmi, aby sa dostali na Západ. O ďalšom osude unesených ľudí nie je nič známe.
Hlinkova garda: Od usporiadateľov k represáliám
Podľa starších encyklopédií a historických príručiek prvá bunka HG vznikla v júni 1938 v Bratislave, ďalšie dve v júli, a to v Trnave a v Nitre. Historik mladšieho pokolenia Peter Sokolovič, autor prvej ponovembrovej monografie o HG, prisudzuje, naopak, prvenstvo Trnave.
Robí tak najmä na základe dobovej tlače, ale pripúšťa, že súbežne mohli začínať svoju činnosť aj miestne bunky v ďalších mestách či dedinách. Archívnych dokumentov je o tom poskromne, prvé organizácie HG mali navyše rôzne názvy, vznikali bez povolenia úradov a až do októbra 1938, čiže do vyhlásenia autonómie Slovenska, fungovali viac-menej ilegálne.
Hlinkovu gardu zakladal Alexander Mach a za dátum jej zrodu sa označuje Machov článok v ľudáckych novinách Slovenská pravda z nedele 11. júna 1938. Článok sa volal "Máme si postaviť vlastné gardy?“ a autor na otázku v titulku si odpovedal kladne.
Mal na to požehnanie aj od samotného Andreja Hlinku? Ťažko povedať, vodca ľudovej strany bol už vtedy vo veľmi zlom zdravotnom stave, ale Sokolovič predpokladá, že o prvých bunkách HG vedel, veď trnavská bunka vznikla pol druha mesiaca pred Hlinkovou smrťou.
Prečítajte si tiež: Úspechy Veroniky Vargovej v streľbe
Dodajme, že možno sa o tom dozvedel priamo od Macha, ktorý spolu s Karolom Sidorom bol vtedy častým hosťom na ružomberskej fare. V prostredí ľudáckych radikálov sa podľa Machových spomienok už v roku 1937 zrodili plány obnoviť polovojenskú Rodobranu ako "gardu úderníkov“. Navrhli dokonca oblečenie pre jej členov.
V spomínanom článku z 11. júna 1938 určil Mach hlavné smerovanie tentoraz už Hlinkových gárd - mali to byť "gardy usporiadateľov“ a "gardy obrancov“ ľudovej strany. Mali pôsobiť ako "stráž poriadku“ na zhromaždeniach, veľkých manifestáciách a kultúrnych akciách.
"Mach videl v garde potenciálny mocenský inštrument,“ myslí si Anton Hruboň, ďalší historik, ktorý sa v posledných rokoch venuje výskumu HG. Podľa neho sa Mach inšpiroval nielen Rodobranou, ale aj zahraničnými vzormi. Politické strany so sklonom k autoritatívnej, tobôž fašistickej forme vlády - či už v Taliansku, Chorvátsku alebo Rumunsku - mali takéto organizácie ako stranícku milíciu. Ľudová strana bola v tomto ohľade dlho výnimkou.
Viacerí ľudácki lídri boli presvedčení, že rok 1938 bude pre Slovensko taký prelomový, ako bol rok 1918. Otvorili ho veľkou manifestáciou v Žiline, na ktorej sa za požiadavku radikálov v HSĽS postavil sám Hlinka. "Ak nás Praha nepočuje, Pittsburská dohoda, autonómia nestane sa skutkom, tak povieme Prahe zbohom,“ vyhlásil Hlinka.
V máji a júni 1938 sa v troch vlnách konali všeobecné voľby, v ktorých ľudová strana uspela. Najmä mladým ľudákom stúpalo sebavedomie a radikalizovali sa. Slovenskí nacionalisti obdivovali Hitlera aj za spôsob, akým vyriešil hospodársku krízu.
Prečítajte si tiež: Lukostreľba: história a počiatky
Na svätodušnú nedeľu 5. júna 1938 sa v Bratislave konala obrovská manifestácia za Pittsburskú dohodu (uplynulo 20 rokov od jej podpísania). Mladí radikáli z ľudovej strany pripravovali túto slávnosť dlho a pozvali na ňu aj zástupcov Slovenskej ligy z USA. Tí doniesli so sebou originál dohody, ktorú kedysi uzatvorili ich predchodcovia s Tomášom G.
Pražská vláda najprv nechcela manifestáciu povoliť, napokon ustúpila s podmienkou, že sa uskutoční v rámci celoštátnych osláv 20. výročia vzniku ČSR. Na Námestí slobody v Bratislave vystúpil 5. júna aj Hlinka, ale len aby sa rozlúčil, bol to vlastne jeho posledný verejný prejav.
Z textu dohody rečníci najčastejšie citovali jej druhé ustanovenie: "Slovensko bude mať svoju vlastnú administratívu, svoj snem a svoje súdy.“ Spravidla sa vôbec nespomínal záverečný článok: "Podrobné ustanovenia o zariadení česko - slovenského štátu ponechávajú sa osvobodeným Čechom a Slovákom a ich právoplatným predstaviteľom.“ (text citujem doslova).
Mach napísal v Slovenskej pravde, že nikdy predtým a pri nijakej inej príležitosti sa nezhromaždilo toľko Slovákov: 120-tisíc. Neľudácke noviny tento údaj spochybňovali, je však veľmi pravdepodobné, že práve manifestácia 5. júna bola pre Macha bezprostredným podnetom k výzve zakladať organizácie Hlinkovej gardy.
Ako spomínal Pavol Čarnogurský, ktorý bol krátko v jej začiatkoch politickým náčelníkom HG, príslušníci prvých gárd používali na vonkajšie označenie vzor zástavy, navrhnutej na bratislavskú manifestáciu akademickým maliarom Jozefom Ilečkom.
Prečítajte si tiež: Recenzia FIFA 19
Alexander Mach bol nielen zakladateľom, ale najdlhšie aj hlavným veliteľom HG. V polovici roku 1938 autonomistom priala aj medzinárodná situácia, Hitler si dovoľoval čoraz viac a Západ mu očividne ustupoval "v záujme zachovania európskeho mieru“.
Predstavitelia HSĽS v tom vytušili predzvesť veľkých územných zmien na starom kontinente, vrátane možného zániku ČSR. A tak začali tajné rokovania s Poľskom, no napodiv aj s Maďarskom.
"Tieto diplomatické sondáže sa začali už koncom roku 1937, trvali fakticky až do septembra 1938 a boli motivované najmä obavami z možnej agresie Nemecka voči Československu,“ vysvetľoval Bystrický. "Vo vojnovom konflikte by spoločný štát bol porazený a vznikala otázka, čo v takomto prípade bude so Slovenskom.
Tiso sa tajne stretol s ministrom zahraničných vecí Maďarska Kálmánom Kányom na eucharistickom kongrese koncom mája 1938. Práve vtedy sa rozhovory dostali do novej polohy. Kánya ubezpečil Tisa, že maďarská vláda "je pripravená priznať Slovensku rozsiahlu autonómiu“.
Tiso zasa tvrdil, že Slováci po odtrhnutí sa od Čechov "budú ochotní vytvoriť s Maďarskom štátny vzťah“. Maďarskí politici počas týchto rokovaní nikdy nešpecifikovali, o akú autonómiu by malo ísť. Tiso požadoval samostatný výkonný úrad, parlament, slovenčinu ako úradný jazyk. Čiže zhruba to, čo sa Slovákom sľubovalo v Pittsburskej dohode.
Rozhovory však ustrnuli v druhej polovici septembra 1938 na mŕtvom bode v dôsledku prehnaných maďarských požiadaviek. Autonomisti totiž viedli súbežné rokovania s Prahou, ktoré sa vyvíjali pre nich sľubne aj vďaka dramatickej zahraničnopolitickej situácii. Prvého októbra 1938 ustúpila československá vláda mníchovskému diktátu, o štyri dni nato abdikoval prezident ČSR Edvard Beneš a 6. októbra vymenovala pražská vláda Jozefa Tisa za ministra pre správu Slovenska.
Historický výskum trocha poopravil autora týchto pamätí. Od 28. júla 1938 mala HG totiž aj svojho prvého veliteľa Jozefa Baxu, ale naďalej pôsobila len ako spolok, lebo polovojenské organizácie úrady vtedy nepovoľovali. Situácia sa zmenila 28. októbra, keď HG sa stala nariadením slovenskej vlády jedinou brannou organizáciou na území Slovenska, zatiaľ čo iné dovtedajšie - napríklad Orol, RTJ (Robotnícka telovýchovná jednota), Sokol, Dunajská stráž - boli rozpustené.
Garda postupne pohltila ich majetok i časť členstva. Odvtedy podliehala priamo autonómnej vláde a príslušníci gardy jej skladali sľub vernosti. Nariadenie im umožňovalo nosiť zbraň, ale iba tým, ktorí mali povolenie od úradov alebo vykonávali strážnu službu. Prvé väčšie úlohy dostali gardisti po tzv. Viedenskej arbitráži, ktorá rozhodla o pričlenení južných okresov Slovenska k Maďarsku.
V nasledujúcich dňoch 4. a 5. novembra - čiže ešte pred obsadením arbitrážneho územia Maďarmi - vyviezli jednotky Hlinkovej gardy na nákladných autách za novú hraničnú čiaru okolo 7 500 občanov židovského pôvodu. Honvédi začali čoskoro vytláčať týchto nešťastných ľudí na slovenské územie.
Už v jeseni 1938 sa vytvorila organizačná štruktúra HG, začali fungovať jej miestne, okresné a oblastné veliteľstvá. Hlavné veliteľstvo sídlilo, prirodzene, v Bratislave, na jeho čele stál najprv Karol Sidor a neskôr Šaňo Mach. Už v tomto období vykonávali gardisti viaceré represívne zásahy v centre i na vidieku.
Kde sa nabralo v "usporiadateľoch“, "kolportéroch“ a "strážcoch poriadku“ ľudovej strany toľko vandalstva a krutosti? Podľa historika holokaustu Ivana Kamenca sa v garde od jej počiatkov "grupovali zväčša ľudia cítiaci vhodnú príležitosť využiť novú politickú konšteláciu na rýchlu osobnú kariéru i hmotné obohatenie“.
Okrem toho sa už v jeseni 1938 formovalo tvrdé jadro HG z bývalých členov otvorene fašistickej Rodobrany. Po vzniku Slovenského štátu v marci 1939 sa ďalej rozširovali právomoci a zvyšovali úlohy HG. Vládne nariadenie zo septembra toho istého roka prikazovalo všetkým mužom od 18 do 60 rokov povinné členstvo v HG.
V polovici februára 1940 začali gardisti obchádzať bratislavské kaviarne a vyháňať z nich Židov. Kto odmietol z podniku odísť, toho fyzicky napadli. Vedúcim prevádzok prikázali vyvesiť do výkladov oznamy: "Židia nevítaní“ a "Vstup Židov nežiaduci“.
V tom čase vrcholili spory medzi Hlinkovou gardou a ľudovou stranou o smerovaní štátu. Gardistom sa nepozdával najmä pomaly postup v riešení takzvanej židovskej a českej otázky. Vo februári však "umiernení“ v HSĽS mali ešte silu. Ústredňa štátnej bezpečnosti vyzvala velenie gardy, aby s akciami tohto druhu prestalo.
Nasledoval príkaz odstrániť potupné oznamy z výkladov bratislavských kaviarní. V ten istý deň podal Mach demisiu s ďalekosiahlym zámerom. Tiso však Machovu demisiu neprijal. Údajne pochopil, že odstúpenie Macha by privolalo nemecký zásah.
Čo sa však neudialo v zime, stalo sa v lete toho istého roku v Salzburgu. Slovenskí radikáli tam dosiahli s pomocou Hitlera zvrat v domácej politike a začali v nej udávať tón. Hlinkovej garde sa ušiel rýchlo stúpajúci v hierarchii SS Viktor Nageler. Ako uvádza Hruboň, "proces nacizácie slovenskej politiky i HG pod Nagelerovým dohľadom naberal zdanlivo úspešný kurz“.
Vybraných dôstojníkov vysielala HG na kurzy do nacistickej školy v Senheime, ďalších do vlastnej školy v Bojniciach na zámku. Do konca apríla 1941 takto vyškolili okolo 4 500 gardistov z okresných miest. Prebiehali arizácie a pri získavaní židovského majetku za bagateľ mali funkcionári HSĽS a gardisti prednosť. Výnosnosť členstva v garde lákala do nej tisíce mladých mužov.
Mohli by sme písať o výčinoch gardistov pri deportáciách slovenských Židov, o gardistických represáliách po potlačení Povstania i o neslávnom konci HG.