Školské masakry medzi prvými prišli s novým fenoménom káblovej televízie, „wall-to-wall coverage" na 24-hodinových spravodajských televíziách ako CNN, MSNBC či Fox News. Každá z nich sa snaží konkurovať v tom, kto príde s väčším hororovým príbehom.
Fox News sa stal synonymom pre kanál, v ktorom dostáva kriminalita prvé miesto: vraždy, naháňačky zločincov na diaľniciach v priamom prenose a pod. No ani CNN sa nedala zahanbiť a väčšinu materiálov tohto druhu vysiela na CNN Headline News (zrejme, aby neutrpela značka klasického vysielateľa Cable News Network).
Čo je copycat effect?
Copycat či kopírovací efekt je vlastne procesom blízkym každému človeku: duplikovať správanie druhých. Často sa to deje pri opakovaní zločinov, pričom vznikajú celé série trestných činov sledujúcich ten istý zámer a majúci rovnaký námet. Samotný anglický pojem pochádza od pozorovania mačiek, ktoré okamžite kopírujú správanie matky.
Ide vlastne o pojem dotýkajúci sa priamo médií a žurnalistiky. Ide aj o tendenciu senzáciechtivej novinárčiny pri ovplyvňovaní násilných vrahov alebo samovražedných činov demonštrovaných rovnakým spôsobom. Fnomén, ktorý inšpiruje násilný čin, tragédiu a pod. toho istého typu u viacerých užívateľov tradičných médií a internetu.
„Copycat effect" je nazývaný aj imitáciou či nákazlivým efektom. Ide o proces, ktorý spája ľudskú psychiku a interpersonálnu a masovú komunikáciu.
Prečítajte si tiež: Úspechy Veroniky Vargovej v streľbe
A ľudia niekedy médiami podávané informácie kopírujú ako cez kopírák, profesor sociálnej práce na Muskie School for Public Policy Loren Coleman tento jav výstižne nazýva ako „malé špinavé tajomstvo médií". Pokračuje: Paradoxne, samotné médiá často hovoria o tomto kopírovacom fenoméne, často s cieľom, aby ešte viac šokovali.
Wertherov fenomén
Jeden z prvých vzťah médií a ľudí, ich účinky na správanie ľudí a násilie, píše Coleman, skúmal kalifornský sociológ David Phillips. „Kopírovací efekt" vtedy nazval „Wertherovým fenoménom", keďže ho aplikoval na prípady samovrážd.
Werther bol hlavnou postavou Goetheho diela z roku 1774 Utrpenie mladého Werthera, ktorý kvôli nešťastnej láske spácha samovraždu. Zomiera zastrelením s otvorenou knihou v ruke o jedenástej hodine odetý v modrom kabáte, žltej veste a vo vysokých topánkach. V nasledujúcich rokoch v Európe zaznamenali množstvo samovrážd mladých ľudí po vzore Werthera až dielo v Taliansku, Nemecku a Dánsku zakázali. Iba literárne dielo spôsobilo vlnu násilných javov na veľkej geografickej ploche.
Kopírovanie teroristov
Nástup televízie spôsobil zvrat a zintenzívnenie kopírovacieho efektu. V kyberpriestore, ktorý kombinuje všetky formy súčasných klasických médií - audio, video a text - sa hrozba kopírovania vrážd, samovrážd a násilia ako takého ešte viac znásobuje.
Príkladom copycatu v prípade terorizmu je aj prípad udalostí okolo 11. septembra 2001. Napríklad 5. januára 2002 narazil iba 15-ročný médiami menovaný Charles J. Bishop narazil s ukradnutou Cessnou do 42-poschodovej budovy Bank of America vo floridskej Tampe. Bishop jasne modeloval svoj skutok podľa 11. septembra.
Prečítajte si tiež: Lukostreľba: história a počiatky
Bishopov značne medializovaná samovražda však spôsobila už spomínaný Wertherov efekt: nárast úmyselných nehôd jednomotorových malých lietadiel. V ten víkend havarovalo v USA viac lietadiel než priemer, celkovo 17, z toho sedem typu Cessna.
Dňa 18. apríla 2002 sa odohral ďalší zrejmý prípad copycatu medializovaných útokov. Malé lietadlo úmyselne narazilo v najvyššej rýchlosti do najvyššej budovy v talianskom Miláne, 30-poschodovej budovy Pirelli, ktorá mestu dominuje ako to boli dvojičky v New Yorku.
Takmer v deň prvého výročia udalostí v Tampe, 6. januára 2003, ukradol Franz Strambach lietadlo a chcel s ním naraziť do sídla Európskej centrálnej banky vo Frankfurte nad Mohanom. (COLEMAN, Loren: The Copycat Effect : How the Media and Popular Culture Trigger the Mayhem in Tomorrow's Headlines, New York City, Paraview Pocket Book, 2004).
Médiá zrejme zohrali úlohu pri kopírovaní tragických udalostí zo 7. júla 2005. Informovanie o útokoch na tri vlaky metra a autobus bol výrazne nadexponované a teroristi útočiaci presne o dva týždne neskôr tvrdia, že ich cieľom bolo najmä vystrašiť. Ťažko vedieť či hovoria pravdu, faktom je, že ich nevydarený útok na tri stanice metra a autobus akoby z oka vypadol predchádzajúcim udalostiam.
Školské masakry
Mozaika by však nebola kompletná, keby sme nespomenuli masakry na školách. Tie medzi prvými prišli s novým fenoménom káblovej televízie, „wall-to-wall coverage" na 24-hodinových spravodajských televíziách ako CNN, MSNBC či Fox News. Každá z nich sa snaží konkurovať v tom, kto príde s väčším hororovým príbehom.
Prečítajte si tiež: Recenzia FIFA 19
Jeden z prvých incidentov sa datuje do roku 1979, Vtedy 16-ročná Brenda Spencerová v San Diegu, ktorá mala byť závislá od násilných filmov a zabíjania vtákov zastrelila z okna svojej spálne riaditeľa a školníka a niekoľkých študentov zranila. Streľba trvala 20 minút a Spencerová ako svoj dôvod uviedla: „nemám rada pondelky". Bob Geldof na základe tejto drámy zložil legendárnu pieseň „I Don´t Like Mondays" - Nemám rád pondelky. Dlhé roky bola na indexe amerických rozhlasových staníc.
Trvalo to však až desať rokov kým začali školské masakry opäť plniť titulky novín a televíznych správ. Patrick Purdy, bývalý študent školy v kalifornskom Stocktone, v januári 1989 zabil zo svojou AK-47 päť detí na miestnom ihrisku a 35 zranil. (Coleman, 2004)
Určitý pravidelný cyklus sa však začal datovať až do obdobia preexponovaného informovania. Prvá „moderná školská masakra" sa v USA odohrala vo februári 1996 v Moses Lake v štáte Washington. Vtedy iba 14-ročný Barry Loukaitis odetý vo vysokých topánkach a čiernom kabáte zavraždil dvoch študentov a učiteľku matematiky. „Toto je určite lepšie než algebra," povedal jej a citoval tak vetu pri vražde, ktorá sa spomína v diele Stephena Kinga z roku 1977 Zúrivosť.
V marci sa odohral copycat v škótskom Dunblane bývalý vedúci miestnych skautov v základnej škole zavraždil 16 detí a učiteľa. V roku 1998 sa podobné prípady v USA opäť rozhoreli. V marci 1998 v arkansaskom Jonesboro zabili 13-ročný Mitchell Johnson a 11-ročný Andrew Golden štyroch študentov a učiteľku.
O mesiac neskôr sa dráma opakovala v pensylvánskom Edinboro, v máji vo Fayetteville v štáte Tennessee, oregonskom Springfielde či washingtonskej Onalaske. Najznámejší a najtragickejší bol azda prípad strednej školy Columbine v coloradskom Littletone 20. apríla 1999, keď 18-ročný Eric Harris a 17-ročný Dylan Klebold predtým než obrátili zbrane proti sebe 12 študentov a učiteľa. (Coleman, 2004) Tragédiu vysielali americké televízie v priamom prenose.
V apríli 2002, takmer v deň výročia Columbine, zavraždil 19-ročný Robert Steinhauser na strednej škole v nemeckom Erfurte 13 učiteľov, dvoch študentov, policajta a zranil desať ďalších osôb. Potom spáchal samovraždu. Coleman pripomína správy v nemeckých médiách a možný neonacistický motív.
Ako pôsobí internet?
Internet je predurčený, aby sa stal médiom, ktorý bude hýbať spoločnosťou a ovplyvňovať sociálny vývoj. To, že sa tu za znamenal kopírovací efekt, dokazujú aj nie tak staré správy z Ďalekého východu. British Medical Journal informoval, že Japonsko zasiahla vlna samovrážd. Podľa správ agentúry AFP z októbra 2004 zahynulo počas dvoch mesiacov v samovražedných skupinových internetových paktoch 26 ľudí. Všetky sa totiž zorganizovali prostredníctvom rôznych internetových stránok. V októbri 2003 sa zavraždilo v skupine deväť ľudí. Ako hovoria miestni odborníci, je to v kontraste s klasickými skupinovými samovraždami, v ktorých sú ľudia, ktorí sa poznajú. Títo boli úplne anonymní. Internet takto spája veľmi depresívnych ľudí prostredníctvom stránok, ktoré poskytujú návody na ukončenie života. Tak vzniká potenciálne nekontrolovateľný copycat.
Japonsko má pritom najväčší počet samovrážd v priemyselne rozvinutých krajinách s počtom 24,1 na 100.000 osôb. Úrady majú so zatváraním podobných diskusných fór problémy, ako dôvody uvádzajú slobodu prejavu. Podľa britských novín The Guardian stál internet ako prostriedok pri 34 samovraždách v roku 2003.
Podobné prípady zaznamenali aj v Južnej Kórey. „Traja ľudia spáchali samovraždu v Ansane potom, čo sa kontaktovali prostredníctvom internetu," hovorilo sa v správe Korean Times z 15. apríla 2004. „Traja muži boli nájdení v bezvedomí, keď sa pokúsili zabiť.... Stretli sa na internetovej stránke, ktorá dávala návod, ako spáchať skupinovú samovraždu," píše Dong-A Ilbo o prípade z marca 2004. A vymenovávanie by mohlo pokračovať ďalej. V čase jedného mesiaca v roku 2004 podobným spôsobom (za asistencie internetu) ukončilo svoj život najmenej 12 ľudí.
Na webe vznikajú samostatné diskusné komunity a ich výsledkom sú kopírovania samovrážd.( YOON, Ji Won: How Is the Media Perceived in Regard To Suicide Culture? - American and Korean Differences. The Critical Themes in Media Studies Conference, New York 2004-09-14, New York University).
Dnes už iba ostáva otázkou, kedy sa podobnej tragédie dočkáme aj u nás.
Podoby násilia
Hororové spravodajstvo z amerických škôl je pravidelné ako reporty z akciových trhov a hokejovej ligy. Svetové agentúry sa venujú hlavne tým najvážnejším deliktom, pri ktorých hrajú Spojené štáty prím. Existujú však aj európske príbehy hrôzy v školskom prostredí. Stačí si pripomenúť 18-ročného Fína v novembri 2007 alebo nemecký Erfurt v roku 2002.
Vražedné útoky s použitím strelnej zbrane sú vrcholom. Prejavy násilia prítomného v školách sú však rôznorodé. Ide o slovné útoky, strkanice, šikanovanie, vzájomné súboje gangov, vyhrážky učiteľom a nakoniec použitie nožov alebo revolverov.
Podľa údajov zo staršieho výskumu Metropolitan Life publikovanom v magazíne amerických učiteľov 23 percent študentov a 11 percent učiteľov sa stalo obeťami násilia v škole alebo v jej blízkosti. Autori výskumu sa pokúsili nájsť okolnosti, ktoré zvyšujú pravdepodobnosť, že dieťa sa stane obeťou násilného útoku. Zaujímavé je zistenie, že percento obetí je vyššie v skupine detí pochádzajúcich z rodín, ktoré sa za posledných päť rokov sťahovali tri alebo viackrát. Výsledky sú výrazne odlišné aj v závislosti na regióne a veľkosti miest.
Širšie spoločenské príčiny, ktoré Volokh uvádza, až tak neprekvapujú. Hovorí o chudobe, domácom násilí, drogovom prostredí, diskriminácii, falošných rodičovských očakávaniach a všeobecne rozšírených kultúrnych vzorcoch podporujúcich tvrdosť a násilnícke sklony. Tu je jasné, že americká situácia je predsa len v niečom výnimočná. Spoločnosť je viac ako inde naklonená mobilite, je kultúrne zmiešaná a verejný vzdelávací systém je nadstavený tak, aby umožnil prejsť priemernej väčšine.
Médiá ako spúšťače katastrof?
V závere spravodajstva o streľbe na amerických školách sa tradične pripomínajú dve otázky, o ktorých sa po každom krvavom útoku začne opäť výraznejšie diskutovať. Vplyv násilia v médiách i počítačových hrách a liberálny prístup k vlastníctvu zbraní. Okrem toho, že napriek niekoľkým desiatkam tragédií sa stále len diskutuje, súvislosť nebude asi nikdy úplne jasná.
Kritici médiami servírovaného násilia poukazujú na dlhotrvajúci výskum tímu z Kolumbijskej univerzity, ktorý sledoval celých 17 rokov viac ako 700 ľudí. Výsledky svedčia o súvislosti medzi časom stráveným pred obrazovkou a agresívnym chovaním. Vplyv je však obojsmerný, niektorí „od prírody“ agresívni jedinci dávajú následne prednosť „svojim“ programom v televízii.
Médiá teda nie sú jedinou priamou príčinou násilného chovania, ale ich vplyv je jednou z okolností. Raz televízna agresivita vyvoláva tú skutočnú, inokedy ju len potvrdzuje alebo posilňuje. Odborníci hovoria aj o kopírovacom efekte. Jeden výrazný incident na škole veľmi často vyvolal bezprostredne niekoľko ďalších útokov na učiteľov alebo spolužiakov. Je to novodobý wertherovský fenomén.
História školských masakier v Spojených štátoch obsahuje niekoľko ukážok kopírovacieho efektu. Vo februári 1996 v Moses Lake v štáte Washington 14-ročný Barry Loukaitis vo vysokých topánkach a čiernom kabáte zavraždil dvoch študentov a učiteľku matematiky. „Toto je určite lepšie než algebra," povedal jej. Citoval tak vetu pri vražde, ktorá sa spomína v diele Stephena Kinga Zúrivosť.
Prevencia školského násilia
Prevencia školského násilia je potrebná, lebo v hre nie sú len najvypuklejšie a mediálne známe prípady vrážd. Tradičnými, ale o to menej populárnymi spôsobmi prevencie sú disciplína a trestanie priestupkov, poriadok a prísna autorita. Tresty spočívajú vo vylúčení zo školy alebo dokonca v trestnoprávnych dôsledkoch.
Ďalšie preventívne metódy pomáhajú bezpečnejšiemu prostrediu. Hovorí sa o detektoroch kovov, bezpečnostných kamerách a strážnej službe. Na bezpečnosť nepriamo vplýva aj nosenie školskej uniformy. Na amerických školách existujú programy predchádzajúce násiliu v gangoch alebo tie, čo vychovávajú k multikulturalizmu.
Podľa štatistík je situácia v súkromných a cirkevných školách dosť rozdielna. Aj to - spolu s inými okolnosťami - ukazuje, že situácia je vždy konkrétna a neexistujú univerzálne recepty na zlepšenie.
Školské prostredie nie je odtrhnuté od vonkajšieho sveta, je s ním previazané. Krvavé násilie, zlo v tej najkrvavejšej podobe je aj v školách niečím absurdným a nepochopiteľným. A jeho potlačenie je vždy neskončenou úlohou tak ako kdekoľvek inde.
Niektorí si myslia, že ľudia by sa mali brániť a že riešením je viac zbraní. Problém je, že útočník má vždy výhodu, pretože len on vie, kedy začne strieľať, vraví americký reportér Evan Perez.
V nasledujúcej tabuľke sú uvedené niektoré z prípadov streľby na školách v USA:
| Dátum | Miesto | Počet obetí |
|---|---|---|
| 20. apríla 1999 | Columbine High School, Littleton, Colorado | 13 |
| 16. apríla 2007 | Virginia Tech, Blacksburg, Virgínia | 32 |
| 14. decembra 2012 | Sandy Hook Elementary School, Newtown, Connecticut | 26 |
| 14. februára 2018 | Marjory Stoneman Douglas High School, Parkland, Florida | 17 |