Dnes vieme, že Majstrovstvá sveta 1990 v Taliansku boli posledným turnajom, na ktorom sa československí futbalisti zúčastnili.
Československo malo esprit - krajina len necelý rok predtým zvrhla komunistický režim a svet sa zrazu mohol pozerať na futbalistov, ktorých dovtedy nepoznal.
Posledné československé mužstvo na veľkom turnaji je však stále špeciálne. Očami muža po tridsiatke to pravda zrejme nebude. Čo mali vyhrať, to s prehľadom vyhrali, a čo mali prehrať, to prehrali.
Československo malo mužstvo, ktoré malo čo ponúknuť: Kocian s Knoflíčkom a Františkom Strakom hrali v Nemecku, Chovanec s Grigom v Holandsku a obranu dodala Sparta Praha.
Hneď v prvom zápase rozmontovalo pomerne zúfalých Američanov 5:1. Tomáš Skuhravý dal dva góly a nielen výsledok, ale aj hra boli, ako inak, najlepšie na svete. Potom prišli Rakúšania a Československo presne v duchu majstrovstiev vyhralo 1:0 gólom z jedenástky. Postúpili sme!
Prečítajte si tiež: Biatlon a Svetový pohár
Tomáš Skuhravý mal na hlave vpredu biznis a vzadu párty a čelo ako kredenc. Keď dal gól, tak hlavou, išiel z neho strach. Meral vyše meter deväťdesiat, väčšinu času pôsobil pomerne nahnevaným dojmom. V tom zápase si z útlych Kostaričanov urobil kulisy. Nevedeli sa s ním vyrovnať. Dal im tri góly, všetky tri hlavou.
Československo vyhralo 4:1 a bolo opäť s prehľadom najlepšie na svete. Žiadne iné mužstvo sa mu v osemfinále nepriblížilo, spolu s Nemeckom dalo dokonca najviac gólov zo všetkých. Práve Čechoslovákov.
O zápase s Nemeckom si navždy budeme môcť hovoriť, že mohol dopadnúť inak. Hralo strojovo, presne, bez fantázie. Každý vedel, čo urobia, aj tak to urobili.
Zápas nemusel pískať rakúsky rozhodca, nemusel odpískať penaltu, pri ktorej si Jürgen Klinsmann počkal na nohu a potom sa o ňu potkol. Lothar Matthäus, ktorý celé to mužstvo svojou nudnou bezchybnosťou stelesňoval, ju nemusel premeniť. Nemci nemuseli vyhrať 1:0. Nemuseli ma rozplakať. Československo nemuselo vypadnúť.
Československo sa celý zápas bránilo, hrať začalo, až keď bol už Moravčík vylúčený. Ak by vyhralo, nezaslúžilo by si to. Vlastne nemalo šancu. Naivita narazila na profesionálov a prehrala. Väčšinou prehráva.
Prečítajte si tiež: Program Svetového Pohára v Biatlone
Československo hralo parádny futbal, aspoň podľa mňa, aspoň vtedy. Bolo najlepšie. Na majstrovstvá sveta ani Európy sa už nikdy potom nekvalifikovalo.
Republika sa rozdelila, reprezentácia ju ešte na chvíľu prežila. Ako štát, ktorý už neexistuje, sa mohla dostať na majstrovstvá sveta 1994. Potrebovala vyhrať posledný zápas v Belgicku. Bol to 499. zápas v jej histórii, päťstovku nakoniec nepokorila.
Vtedy som poslednýkrát v posteli kvôli futbalu plakal. Pochopil som, že skončila nielen československá reprezentácia, ale že skončila aj republika, v ktorej som sa narodil.
Incident Rijkaard - Völler
Pred 35 rokmi sa v osemfinále Majstrovstiev sveta 1990 v Taliansku odohral jeden z najznámejších incidentov v histórii futbalu. Ostrá rivalita medzi Holandskom a vtedajšou Nemeckou spolkovou republikou vyvrcholila, keď boli Frank Rijkaard (62) a Rudi Völler (65) vylúčení po ostrom strete, ktorý zahŕňal urážky, pľuvanie a úplný chaos, ktorý šokoval celý svet.
Rijkaard bol potrestaný žltou kartou za ostrý zákrok na Völlera a keď potom okolo faulovaného bežal, pľuvol mu do vlasov. Keď dvojica výtržníkov opúšťala ihrisko, Rijkaard pľuvol Völlerovi do vlasov druhýkrát.
Prečítajte si tiež: Výsledky Svetového Rebríčka Biatlonu
Záber jeho sliny mieriacej na nič netušiaceho súpera sa stal ikonickým. Aj po desaťročiach zostáva jedným z najznámejších momentov histórie Majstrovstiev sveta.
Spomienky Jána Kociana
Bol prvým Slovákom, ktorý si zahral v slávnej Bundeslige. Na majstrovstvách sveta v roku 1990 bol najstarším hráčom federálneho tímu. JÁN KOCIAN mal tridsaťdva a šéfoval obrane. Všetko výborne zapadlo: eufória z novej slobody a cesta do štvrťfinále majstrovstiev sveta.
Ubehlo tridsať rokov od chvíle, keď si Česi a Slováci naposledy spolu zahrali na svetovom šampionáte. Kocian v rozhovore pre SME opisuje, ako sa dostal ešte za socializmu do Nemecka. Spomína na najväčší úspech kariéry aj na to, ako reprezentáciu poškodil rakúsky rozhodca Helmut Kohl.
Postup na svetový šampionát ste vybojovali v roku 1989, keď padol totalitný režim. Ľudia boli v eufórii. Ako ste to vnímali?
Ja som to až tak nevnímal, lebo som od roku 1988 pôsobil v nemeckom FC St. Pauli. Informácie som mal sprostredkované z domu. Vtedy ešte nebola technika ako dnes. Neexistovali mobilné telefóny či satelitné prenosy.
V Nemecku ma zastihol pád Berlínskeho múru aj zmena režimu v bývalej NDR. A potom to už išlo. Až po majstrovstvách sveta som si uvedomil, že v kádri bol rovnaký počet Slovákov a Čechov, čiže 11:11. Nemyslím si však, že by v tom bol zámer trénerov, aby boli obe krajiny spokojné. Rozhodli sa podľa výkonnosti.
V roku 1988 ste sa stali prvým Slovákom, ktorý sa dostal do Bundesligy. V tom čase bol ešte socializmu. Ako sa vám to podarilo?
Kritériá boli vtedy prísne. Hráč musel mať aspoň tridsať rokov, na konte viac ako dvesto zápasov vo federálnej lige a musel byť reprezentantom Československa. To som spĺňal.
Najťažšie bolo to, aby ste po tridsiatke niekde zohnali angažmán. Aby niekto hráča z východného bloku v tomto veku ešte chcel. Väčšinou sa po tridsiatke chodilo do Rakúska. Nemal som vtedy v úmysle odchádzať, chcel som pokračovať v Banskej Bystrici.
Situácia sa však vyvinula tak, že sme boli s olympijským tímom na turnaji v Malajzii a v Singapure. Zrejme sa mi darilo, lebo ma tam oslovil jeden nemecký manažér. Pýtal sa ma, či si viem predstaviť, že by som odišiel na Západ, do Nemecka. Samozrejme, že som prikývol.
Potom ma pozvali na skúšku, čo zase nebolo jednoduché, lebo som bol členom československej armády a jej členovia mali dupľovane ťažšie sa dostať vtedy von. A to nielen natrvalo, ale aj na doložky. Dukla Banská Bystrica mi umožnila ísť na skúšky.
Lákal vás bundesligista. Ako ste to vtedy vnímali?
Zaujímavé bolo, že keď ma zavolali na skúšku do St. Pauli, manažéra som sa spýtal, čo je to za klub. Povedal som mu, že o ňom nič neviem. Informácie sme vtedy mali veľmi strohé. Poznali sme Bayern Mníchov, možno Frankfurt. Ale FC St. Pauli? Nepoznal som ich.
Postúpili vtedy práve z druhej ligy do najvyššej súťaže. Predstaviteľov klubu som na skúške presvedčil. Chceli, aby som tam zostal a do republiky sa už nevracal.