7,92 mm nemecký univerzálny guľomet MG 42 sa nachádza v zbierke VHÚ - Mo VHM Svidník (Vojenský historický ústav - Múzejné oddelenie Vojenského historického múzea Svidník).
Univerzálny guľomet MG 42 bol vyvinutý a zavedený do výzbroje Wehrmachtu v priebehu druhej svetovej vojny, na jar 1942. Z konštrukčného hľadiska tento guľomet v podstate predstavoval inovovanú a zároveň aj zjednodušenú verziu svojho predchodcu - univerzálneho guľometu (Rheinmetall) MG 34, ktorý bol do nemeckej armády zavedený v roku 1936.
Univerzálny guľomet MG 34 sa vyznačoval výbornými konštrukčnými vlastnosťami. Guľomet sa dal nabíjať prostredníctvom nábojových schránok aj nábojových pásov. Mohol byť na rôznych typoch dvojnožiek (ako ľahký guľomet) a trojnožiek (ako ťažký guľomet). Využíval sa aj vo vojenských lietadlách, v tankoch a obrnených vozidlách. V boji sa prejavili nedostatky jeho konštrukcie.
Zvýšená citlivosť na mráz, ľad, prach a bahno, ktoré spôsobovali jeho časté zasekávanie. Z technologického, časového a finančného hľadiska bola jeho výroba veľmi náročná. Väčšina jeho súčastí sa vyrábala frézovaním. Preto bola koncom roku 1939 vyhlásená súťaž na novú, zdokonalenú zbraň. Ako najlepšia sa napokon ukázala konštrukcia Ing. Wernera Grünera z Döbelnu pod označením MG 39. Tento guľomet sa už vyznačoval odolnejšou a jednoduchšou konštrukciou. Čas na výrobu sa skrátil o viac než polovicu. Konštrukciu tvorili predovšetkým lacnejšie plechové výlisky.
Hlaveň a pažba zbrane boli usporiadané v jednej priamke, čo výrazne znižovalo zdvih hlavne po výstrele, čím bol guľomet pri samotnej streľbe pomerne stabilný. Hlaveň zbrane s hmotnosťou 1,8 kg mala dĺžku 530 mm a jej vývrt tvorili štyri pravotočivé drážky. Pomerne nízka hmotnosť konštrukcie záveru umožňovala guľometu dosahovať veľmi vysokú kadenciu streľby - až 1 500 výstrelov za minútu. Jeho vysoká kadencia spôsobovala, že zvuk dávky pripomínal trhanie papiera alebo látky. Práve preto bol medzi spojeneckými vojakmi známy aj ako „trhač papiera“.
Prečítajte si tiež: Viac o Browning .50
Zbraň sa používala so sklápacou dvojnožkou a odnímateľným bubnovým zásobníkom s kapacitou 50 nábojov, alebo na trojnožke s nábojovým pásom s kapacitou 250 nábojov. Nevýhodou guľometu bola pri jeho nízkej hmotnosti v kombinácii s použitím výkonného streliva neveľká presnosť streľby.
Univerzálne guľomety MG 42 sa vyrábali v štyroch nemeckých firmách a v rakúskej zbrojovke Steyr-Daimler-Puch A. G. v Grazi. Išlo o prvý masovo vyrábaný guľomet, ktorého hlavné časti tvorili plechové výlisky. Od roku 1942 do konca druhej svetovej vojny bolo vyrobených približne 750 000 kusov. Okrem nemeckej armády ho využívali aj nemeckí spojenci. Najmä Fínsko, Taliansko, Slovensko a Maďarsko.
Po roku 1945 sa guľomet MG 42 stal základom pre ďalšie konštrukcie. V roku 1969 ho po prerazení na kaliber .308 Winchester (7,62×51 mm NATO) zaradil do svojej výzbroje Bundeswehr pod označením MG 3. V jeho výzbroji sa guľomet MG 3 nachádza dodnes. Pod označením M53 „Sarac“ sa guľomet MG 42 kalibru 7,92×57 mm Mauser licenčne vyrábal v bývalej Juhoslávii, kde bol naposledy použitý v priebehu tamojšej občianskej vojny. Z Juhoslávie ho exportovali do Grécka, Španielska, Turecka a do Pakistanu.
Guľomet je automatická strelná zbraň kalibru do 20 mm. Podľa kalibru bývajú rozdeľované na malokalibrové - kalibru do 10 mm a veľkokalibrové - kalibru od 10 do 20 mm. O guľometoch ako automatických zbraniach hovoríme, pokiaľ používajú náboje s plášťovou strelou. Pokiaľ používajú strelu s vodiacimi nákružkami, patria už medzi automatické kanóny. Malokalibrové guľomety sa obvykle delia na ľahké (ručné, s dvojnožkou), ťažké (s podstavcom) a univerzálne.
Prvým funkčným guľometom nasadeným v boji bol viachlavňový mechanický guľomet systému Gatling (1862), poháňaný kľukou, s kadenciou 560 rán/min. Vytvoril ho Američan Richard Gatling. Zbraň použili v Americkej občianskej vojne. Zbraň nebola celkom automatická, napriek tomu je označovaná ako prvý guľomet. Neskôr sa objavila konštrukcia Maxim (1885 - 1890), ktorá pracovala s krátkym záklzom hlavne. Maximov guľomet mal kadenciou okolo 500 rán/min.
Prečítajte si tiež: Prípad Ötzi: Staroveká vražda odhalená
V 1. svetovej vojne boli najpoužívanejšie osvedčené guľomety typu Maxim. Angličania uprednostňovali ťažké guľomety Vickers vychádzajúce z konštrukcie Maxim a ľahšie bubnové guľomety Lewis, vlastnej výroby. Nemci nazývali svoje guľomety - kópie guľometu Maxim, jednoducho „Machinengewehr“ (strojová puška, strojová zbraň). Američania používali model Browning. Vlastné konštrukcie guľometov používalo Francúzsko a Rakúsko-Uhorsko. Guľomety sa stali jednou z príčin, prečo sa vojna stala statickou.
Počas medzivojnového obdobia sa objavilo mnoho nových konštrukcii ako M2 Browning kalibru 12,7 mm (0,50 palca). Armády začali vyhľadávať ľahšie automatické zbrane pre jednotlivcov. Začali sa intenzívne používať ľahké guľomety a automatické pušky. Veľmi kvalitné guľomety boli vyvinuté a vyrábané v Československu (ľahký guľomet ZB vz. 26, vyrábaný vo Veľkej Británii ako BREN, a ťažký guľomet vz. 24).
Nemcom sa pred vojnou podarilo vyrobiť veľmi úspešný viacúčelový guľomet MG 34, s podporou ktorého postupovala nemecká pechota celú vojnu. Zbraň bola inštalovaná i do tankov a lietadiel. Koncept guľometov sa veľmi nezmenil, najznámejšou novinkou bol systém Vulcan s rotujúcim zväzkom hlavní, ktorý oprášil starý koncept gatling a dosiahol kadenciu až 6 000 výstrelov/min (100 rán za sekundu) s elektrickým odpaľovaním munície, pretože klasické úderníky by nevydržali namáhanie pri streľbe a nezaručovali spoľahlivé odpálenie náboja.
Experimentálne verzie šesťhlavňového guľometu XM-134 dosiahli rýchlosť paľby až 24 000 výstrelov za minútu, ale takáto extrémna rýchlosť paľby zatiaľ nemá praktické uplatnenie a navyše bola dosiahnutá len na veľmi krátky čas niekoľkých sekúnd a rýchlo dochádzalo k poškodeniu zbrane extrémnym tepelným namáhaním pri streľbe.
Treba mať vždy na pamäti, že každé delenie zbraní nevyhnutne obsahuje mnoho výnimiek a z toho plynúcich nepresností. Existuje mnoho typov guľometov, ktoré sa viac či menej úspešne používali v niekoľkých, alebo aj všetkých tu uvedených základných skupinách.
Prečítajte si tiež: História a vývoj nemeckých samopalov
Ľahké guľomety sú určené ako podporná zbraň družstva, obsluha je obvykle dvojčlenná. Sú vybavené dvojnožkou a zásobované sú obvykle zásobníkom alebo krátkym pásom v schránke.
Ťažké guľomety sú určené ako podporná zbraň na úrovni čaty a roty. Sú vybavené podstavcom, zásobované sú nábojovým pásom. Obsluha je dvojčlenná alebo viac členná.
Protilietadlové guľomety sú určené na protilietadlovú obranu jednotiek. Sú obvykle vybavené špeciálnym protilietadlovým zameriavačom. Môžu byť veľkokalibrové, namontované na ľahký podvozok, alebo malokalibrové, namontované na špeciálny protilietadlový podstavec.
Ďalej existujú protitankové, pevnostné, tankové (súosové, protilietadlové, trupové), letecké (synchronizované, krídlové a trupové, pohyblivé) a námorné guľomety.
Vďaka MG34 už nie sú žiadne problémy so zahrievaním ťažkých guľometov, a to vďaka zariadeniu, ktoré umožňuje rýchlu výmenu hlavne. Tento typ guľometu, ktorý nie je ani ľahký, ani ťažký, môže byť rozmiestnený buď na trojnožke, alebo na dvojnožke.