Hovorí sa, že nič nie je nemožné. Mohlo by to byť krásne, ak by ste chceli vytvoriť vlastný svet, svet našich predstáv, v ktorom k čomu máme odpor, zmizne. Ale čo ak ste chceli vytvoriť svet, ale ten je úplne iný, ako sa čakalo? Táto možnosť nastáva, ak ste ho nenastavili podľa vašich predstáv, pretože nebol na to čas.
Ubiehajúci čas mení udalosti i všetko, čo ste si vysnívali. Nešťastie, v ktorom sa ukáže aspoň trocha šťastia. O tom mohol hovoriť Filip, ktorý sa osudnou jazdou pustil do nového sveta, ktorý ho priviedla do kómy.
Predovšetkým prístroje, ale jeho myseľ objavuje úplne nový svet. Filip sa dostal do svojho diela. Každému venovala jednu časť, mimoriadne odlišné a často súperiace.
Samotnej Silverie sa venuje veľká pozornosť. Mám názov a politický motív. Mali super nápad a ja to dovediem do dokonalosti. Silveria ako hlavný nadpis a pod tým... Filip nerozmýšľal cestou? Necháva voľné miesto, lebo ho niečo napadne.
Sever juhu, západ s východom? Filozofia? Náboženstvo? Prírodné podnebie? Katastrofy? Je toho tak veľa. Južná časť sa bude volať Silveria. Z nejakého dobrého dôvodu. Už teraz som z toho jemne popletený. Kto by to čítal?
Prečítajte si tiež: Umenie tetovania na ženskom chrbte
Filipovi zvoní telefón, volá Martina, ktorú volá Cukríček. Niekto ako ja, s menami. Úplne postačuje uznať, že je to biedne. Nemám čas na hľadanie peňaženky. Ešte sedem, ešte šesť, päť... V chvíli sú posledné schody za mnou. Ako inak to mohlo dopadnúť?
„Kde si bol? Tie veci! Sľúbil si mi, že tu budeš! Sľúbil! O tretej! Koľko je hodín? „Však prepáč, nešlo to skôr. „Nestíham! Mala som ísť pešo, bola by som skôr! Si naozaj neschopný. Martina je anjel, s jednou výnimkou, keď niečo nestíha. Zajtra je sobota, najdôležitejší deň v živote. Možno im to aj vydrží.
Auto driape do kopca. Martinka, robiaca si poznámky, má v štvorčekovaných papieroch vždy prehľad. Dlhánsky zoznam všetkých potrebných vybavovačiek, ktoré stihne. Ale teraz má tá rachotina so zamrznutým asfaltom problémy. Letím s autom do najbližšieho stromu.
Prebúdzam sa v krásnej krajine, kde všetko vyzerá byť strieborné. Polárna oblasť, toto bude sen. Skúšam uštipnutie, ale asi vôbec nič. Stojím uprostred niečoho. Potrebujem pohľad zhora! Vyberám si najbližší vrch. Hodila by sa. som bol už dávno hore. Vietor posilňuje a moje vlastné sily slabnú. Pýtam sa sám seba, kde to vlastne som.
Martina? Čo tu robí? Utekám, čo mi sily stačia. Šmýkam sa po zmesi snehu, ľadu a trávy. Nemyslím na nič, len na ňu. Trasie s ňou a cítim v nej život, ale je slabá. Neviem čo robiť, vôbec neviem. Dotýkam sa jej líca a triem oň svoje ruky. Može byť toto Silveria? Alebo je tu ešte jedna možnosť, už mi naozaj šibe.
Prečítajte si tiež: Tetovanie žien: Prehľad a interpretácia
Možno v skutočnosti ležím na posteli a spím. Bola tá havária reálna? Som v nemocnici? Potom by toto bola krajina zatvorených očí. Ruku jej zatvára oči. Ak je to ale aspoň trochu reálne, som zodpovedný za smrť.
Aký rebrík? Čo za rebrík? Mám rebrík, máš rebrík. Snívam. Začínam sa cítiť viac... cítiť viac... živý. Konečne vidím. Takmer všetko je biele. Akýsi stan. Prečo je všetko biele? „Maťka,“ vydralo sa zo mňa. Pýtam sa na Maťku a záleží mi na nej. Musím vstať, nájsť ju, postarať sa o ňu, že žije. Zobúdzam sa. Predo mnou je deväť vojakov a jedna žena, ležiaca na zemi. Martina, ale je veľmi bledá, oblečená v niečom inom. Padám. Nešikovne priamo na jej nohu.
„Čo? Je v poriadku? „O čom hovoríš? Ja chcem, aby žila! „Akých trpaslíkov? Už nič nechápem. Nie som rád, že je mŕtva, ani najmenej. „Ona je so mnou. SO MNOU. „Silverijčania? Nie som odtiaľto. „Si naozaj arogantný. Zisťujem, čo sa stalo. Dostal som niečo do žíl a zabalili ma do teplého oblečenia. Vyzerá to ako nejaké vlákno. Hodváb?
Chcem zistiť, kde to vlastne som. Mám pocit, že nech sa spýtam čokoľvek, tento... človek sa podobá na človeka. „Čo si so mnou urobil? „Budeš zdravé zviera. Teraz mi povedz o tom, koho nazývaš Martina. Filip, mysli! Iný význam. Skratka? Výťah? Martina tu so sebou určite nemá výťah. „Asi nerozumiem správne. Čo robiť? Pýtam sa na Martinu a jej stav. pomoc, nekompatibilita. „Je to žena, ľudská žena. Kultúrne rozdiely? Možno. Aký je celý ten svet? Som len v jednej časti, maličkej časti. „Severná Silveria, krajina nikoho. Čo si pomyslí? Zabije ma na mieste?
Arcigenerál Arin z Dugave. Hovorí im moje meno a všetci stíchajú. Vstávam. Vrátila sa mi sila. Nechcem ísť von. Pýtam sa toho arcigenerála, nemám odvahu pýtať sa ostatných. Nejaký nadgenerál? Filip je boh Silverie a sme na jeho pôde. To čo je? Proroctvá sú tak otrepané a nudné! Možno by sa to ale malo stať. Znovu sa k nej približujem a hladím ju. neveriacky krútia hlavami. „Prečo vy nie? „My sme zo západu. Poriadok i úplný chaos. Trpaslíci sú našim opakom. Som vo svojom príbehu!
Ona si kľúčmi podrezala sa sama. Rozhodla sa zomrieť ešte pred tým, zamrznutím. Arcigenerál niečo rozpráva. Nepočúvam ho. Posledné prípravy pre svoju svadbu, je mŕtva. Zabila sa. Sama. Trpaslíkov dokážeme vycítiť. Ona na východ. Nie najlepšia kombinácia, ak sme na západe. Mohli by ju možno aj mučiť.
Čože? Hrubé drevené koly sú pokryté ľadom. Je kombinácia. Odhadujem ich na pätnásť až dvadsať a je ich ledva vidno. Normálnom svete čokoľvek. Vojaci ma vedú k ohnivočervenej stavbe. Okolí je biele, zasnežené a chladné... a teraz toto! Nedobrovoľne vstupujem.
„Silverijčan! Kričí na mňa. Si ju aj berie. Vlastne nielen to, ešte ma chce s ňou biť! Chytám do ruky palicu a tá sa mení, svieti modrým svetlom. Aaaaau! Zobúdzam sa. Vitaj, život. Mohlo by to byť peklo?
Niečo sa ma dotýka. Plaz? Otáčam sa a vidím niekoho, koho by som tu nečakal. Trochu mi pripomína Martinu. Čo za surovca vyreže dievčaťu jazyk? Vyzerá byť... nerozumie, aký pohyb hlavou znamená áno a aký znamená nie. Nechápeme. S pocitom nepochopeného génia sa opieram o akúsi stenu. Horia ohne a ja sa potím. Si prajem viac, ale hlavne chcem odtiaľto vypadnúť. Zima mizne. Úžasné! Neskutočné! Ale dobre otrepané.
Žiadne jazvy, nič. Prečo mi pomohla? Dotknem sa jej líca, ktoré je celé od krvi. Zmena! Nedokážem jej pomôcť takýmito zázrakmi. Obnovuje. Alebo rýchlo, ak je po ruke fľaška. Ako ju budem volať? A treba to vôbec? „Dostala si sa tu rovnako ako ja? Sem hodil akýsi rohatý hňup?“ Pýtam sa. Opakujem otázku a ona prikyvuje. Vyzerá to na spánok.
Úplnou náhodou som v Silverii. Ľudia majú päť zmyslov. Chuť. Hovorí, že majú zmyslov aspoň desať, ale to je o inom. Na bruchu mi niečo odpočíva. Dievčatko, ktoré ešte nenosí občiansky? Včera, ak vlastne bolo nejaké včera, sa nedala rozoznať. Chcem veľa. Kýve hlavou. Stále kýve hlavou. „Ty hovoríš? To je... Niektoré rany má takmer zahojené a zreteľne... „Výborne. Aspoň sa môžeme porozprávať. Niektoré hlásky jej vôbec nejdú. Má ho,...