Dlhhoročná biatlonová reprezentantka Terézia Poliaková ukončila svoju kariéru. Niekedy okolo termínu jej 31. narodenín (2. apríla) v nej dozrelo, že si povedala: dosť.
„Už to oznamila na biatlonovom zväze, aj svojmu zamestnávateľovi, banskobystrickej Dukle. Ďalej to už prenechávam mladým. Už som sa neustále spoliehala na to, že to bude lepšie, ale nebolo. To ma už nebavilo. Ani zdravotne nie som na tom najlepšie. Nuž, a nechcem byť stará dievka!“ povedala Terézia.
K Poliakovej rozhodnutiu zavesiť malokalibrovku na klinec sa schyľovalo počas druhej polovice zimy, ktorú končila po MS v Anterselve už iba v druhej svetovej sérii, v Pohári IBU v Raubiči. Paralelne, vo Svetovom pohári v Novom Meste na Morave, štartovala v štafetách mladá Henrieta Horvátová.
„Ešte ma skúšali prehovárať a lámať aj po sezóne, aby som vydržala do pekinskej olympiády, že sú to iba dva roky. Pre mňa sú to až dva roky. Chcela som skončiť s dobrým pocitom z pretekov, ale, žiaľ, to sa mi nepodarilo. Bola som pri svojich lekároch a tí mi povedali, že ak plánujem deti, mala by som dať svojmu telu pauzu,“ dodala čerstvo zadaná Terézia, stále bývajúca vo Valaskej na Horehroní.
V biatlone jej bolo najlepšie, keď začínala ako juniorka. Tiež aj v zime po olympiáde v Soči 2014, keď nazbierala najviac bodov v SP vo svojej kariére. Jej najlepšie umiestnenie bolo, keď dobehla ako 27. v poradí v decembri 2014 v stíhačkách SP v Hochfilzene.
Prečítajte si tiež: Pravidlá lukostreľby pre deti
„Vtedy sme trénovali s Pavlom Kobelom a výborne sa mi behalo. V ďalších rokoch bola najväčšia nepriateľka dobrého výkonu moja hlava. Mala som natrénované, ale na štarte súťaže som mala nohy ako kamene. Väčšinu súťaží som si odtrpela.“
Predsa však boli radostné niektoré štafety. Napríklad v SP v Hochfilzene 2013, keď ona, a potom Paulína Fialková zlepšili to, čo im Gereková a Kuzminová „doviezli“ na odovzdávku: z deviateho miesta bolo vtedy v cieli šieste. Poliaková výborne strieľala v olympijských štafetách v Pjongčangu.
„Verila som, že mám v sebe motor, ale nikdy som to nevedela pretaviť do výsledku, ktorý by ma veľmi potešil. O to väčšia bola moja radosť, keď mi to vyšlo v štafetách v Pjongčangu. Vtedy som vo vetre výborne strieľala a doteraz som za to na seba pyšná. Vtedy motyka vystrelila. Keď som oznámila svojmu poslednému trénerovi, Nemcovi Geyerovi, že končím kariéru, odpísal mi, že ma chápe. Zaželal mi veľa lásky, veľa detí, dobrého muža. Tiež, že som šikovná a v živote sa nestratím. Dodal, že je mu ľúto, keď som v súťažiach neukázala to, čo na tréningu. Nuž, ako som povedala, v mojej hlave som si všetko priveľmi pripúšťala a vyvíjala som tlak sama na seba. Dala som za tým bodku... Chcem sa na záver poďakovať mojim reprezentačným kolegyniam, kolegom, Dukle, všetkým trénerom a najmä Pavlovi Kobelovi."
Od roku 2012 bola v biatlone ako profesionálka. Ako sa mieni zaradiť do civilného života? „Obzerám sa, čo by som po kariére profesionálnej športovkyne mohla ďalej robiť. Vidím sa buď v športe, napríklad ako kondičná trénerka. Alebo v gastronómii. Som dobrá kuchárka. Možno v štátnej správe. Možno budem drsná policajtka. Neviem si pre seba predstaviť sedavé zamestnanie,“ odvetila Terézia Poliaková.
Poliakovej kariérne vrcholy:
- 5. miesto štafety ženy ZOH 2018
- 5. stíhacie preteky MS (letný biatlon) 2015
- 6. štafety ženy MS 2019
Ďalšia z generácie slovenských biatlonistiek, ktoré svojimi výsledkami pretlačili tento šport do popredia záujmu na Slovensku, oslávila svoju päťdesiatku. Anna Murínová, trojnásobná olympionička, ktorá ochutnala aj slastný pocit ako sa stojí po pretekoch Svetového pohára na medailovom stupienku, sa pridala k bývalým kolegyniam Mihokovej a Halinárovej-Jašicovej.
Prečítajte si tiež: Brokovnica pre deti: Na čo si dať pozor?
Pred vyše dvoma rokmi sme to cítili vzájomne, teda aj sestry Fialkové a tiež ja, že sme sa hýbali veľmi dlho v jednom okruhu ľudí. V biatlone som bola od mojich ôsmich rokov a chcelo to zmenu. Nová práca, čo je testovanie športovcov Dukly, je blízka tomu, čo som robila počas celej mojej trénerskej kariéry, a predsa je iná. Našla som sa v dobrom kolektíve. Predovšetkým, je chalanský a v ňom sa neriešia žabomyšie vojny. Konečne dobre spávam a starosti, ktoré sa kopili v biatlone, odpadli.“
V deväťdesiatych rokoch bol biatlon ešte o niečom inom. Tešili sme sa na preteky a okrem toho aj na debatu a zábavu s kamarátkami z Česka či Poľska. Už niekoľko rokov je to však už viac o peniazoch.
Ako trénerke mi bolo až ľúto, že ďalšia generácia po nás už niečo také nezažila. Možno sú športovci aj preto takí vystresovaní, že nemajú žiadne uvoľnenie po tvrdej drine, ktorú roky podstupujú.
Vystihli ste to, že sme tvorili naozaj silné družstvo, ktoré viedol tréner Juraj Sanitra. Výsledky na olympiádach hovorili za všetko. Juraj mal s nami problémy, keď sme mu ušli a vyhodili si z kopýtka. Lenže vždy sme to kompenzovali výbornými výsledkami. Dokázali sme spojiť príjemné s užitočným.
Keď sa obzriem za športovým životom, bol pekný, dlhý, vzrušujúci. Pre mňa bola najväčšia udalosť olympiáda v Nagane 1998, kde sme dosiahli veľký úspech, štvrté miesto v ženských štafetách, a tri sme boli v šprinte v prvej desiatke, čo bolo neuveriteľné. Nikdy nezabudnem na to, že Martina a ja sme boli na prvých dvoch úsekoch na čele olympijských štafiet. Ešte aj dnes mám z toho zimomriavky. Mohla byť medailička, mohli sme byť viac zapísané.“
Prečítajte si tiež: Airsoft a deti: Ako na to bezpečne
Aj po rokoch musím pochváliť trénerskú prácu Juraja Sanitru, pretože všetky sme mali v Nagane 1998 top formu.
Počas mojej kariéry som prežila dva veľké zlomy. Keď som mala dvadsaťdeväť, zomrel ocino. Mamina a sestra zostali samy vo veľkom dome, ja som bola stále na cestách. Druhý prišiel v roku 2004, keď som si zlomila členok po treťom mieste vo vytrvalostných pretekoch vo ,sveťáku’ v Anterselve. Išli sme na tréning a na parkovisku som nevidela ľad pod vrstvou čerstvého snehu… O rok na to som sa veľmi chcela vrátiť do špičky, ale nešlo mi to. Pocítila som, že sa mi už nechce. Trápila som sa a vnútorne som už nebola presvedčená, že ešte chcem byť ďalej vrcholová športovkyňa. Mňa by nebavilo behať niekde vzadu. Takže som to vzdala po olympijskej zime 2006. Môj nesplnený sen je medaila z olympiády alebo majstrovstiev sveta.“
To umiestnenie symbolizuje, že keď mám nejaký problém, pohrúžim sa do práce a nemyslím na problémy, ktoré ma zaťažujú. Keď sa do niečoho naozaj pustím, chcem to spraviť na 110 percent.“
Následne hľadal Slovenský zväz biatlonu trénerku k dorasteneckej reprezentácii. Vtedajší prezident Juraj Sanitra ma odhováral, že to nie je práca pre ženu, pretože je namáhavá a spojená s odchodmi z domu. Viceprezident Milan Gašperčík však vyriekol, že mi treba dať šancu. ,Vyskúša a o rok povie stačilo’. Tak to vtedy povedal. Ja som sa však do toho zahryzla. Mala som veľa skúseností, bolo čo odovzdávať. Nebola som top vo svete, ale nebola som ani priemerná. Čosi sa na mňa nalepilo a s mladými som si vedela predstaviť trénerskú prácu.“
Ony prišli o čosi neskôr, ale mala som šťastie na veľkú a talentovanú skupinku mladých v Osrblí. Poliaková, Šimová, Darmová, Pančíková, potom sa pridala Paulína Fialková, tiež Chrapánová a Prekopová. Taký dobrý kolektív, aký som ja nepoznala.“
Dievčatá prešli cez juniorky medzi seniorky. K ženám prišiel pred olympiádou v Soči zahraničný tréner, Josef Obererlacher. Ja som sa stala jeho asistentkou. Aj keď krátko predtým ma zväz prepustil z trénerských služieb. Začala som vtedy študovať na vysokej škole, na čo som predtým nemala čas. Zväz ma však onedlho vrátil k reprezentácii. Znova som bola na vážkach, ale biatlon ma potiahol, lebo je moja srdcovka. Nuž a prišiel čas, že som dostala ponuku byť reprezentačná trénerka. V roku 2015. Na záver trénerskej kariéry som bola viaceré roky v Tíme Fialky. V spolupráci s Martinom Bajčičákom sa začala lepšia časť mojej trénerskej kariéry. On priniesol kvalitu ako bývalý bežec na lyžiach. Sestry Fialkové už dovtedy niečo pochytili, ale Bajčičák to vyšperkoval. Keď sme uzavreli spoločnú etapu, so sestrami Fialkovými sme sa rozišli v dobrom. Stále sa stretávame, vieme sa porozprávať. Aj keď ma požiadali o výpomoc s nejakým tréningom, či plánovaním logistiky, nikdy som neodmietla. Nebolo to také, že sme sa rozišli a už sme sa nikdy nechceli vidieť. Len už toho bolo po rokoch veľa a asi sme si už ani nemali čo dať.“
V tom čase som bola v niečom výnimočná… Rada si na to spomínam. Ja som komunikatívna, hovorila som s kolegami, povyťahovala som také veci, ktoré sa dali využiť aj v našom tréningu s babami. Keďže Fialkové tiež niečo dokázali vo svetovom biatlone, mužskí kolegovia vyťahovali zase rozumy aj odo mňa.“
Keď som dostavala v lete dom v Brezne, začala som pomáhať Dušanovi Šimočkovi v Banskej Bystrici so skupinkou detí, ktoré prechádzajú zo vzduchovky na malorážku. Oslovia ma aj tréneri, že majú problém so streľbou svojich zverencov, a tak ich zoberiem na laserový trenažér. Takže nie som úplne mimo biatlonu. Veľké trénovanie to však nie je. Keď by som nejakú ponuku prijala, musela by som byť o tom presvedčená, že to chcem na sto percent. Ja som si potrebovala oddýchnuť od biatlonu, keď som skončila pri Fialkových. Vtedy som zistila, že môj osobný život mi pretiekol pomedzi prsty. Keďže som však dostavala dom, po dvoch rokoch mám priestor, možno, na niečo nové. Biatlon som však nevypustila, zaujíma ma stále a veľa o ňom viem, keďže sa stretávam s kolegami a športovcami Dukly na testovaniach. Necítim však, že by som sa chcela vrátiť do veľkého biatlonu. Ten veľmi odčerpáva energiu.“
Uložila by som to do jednej roviny. Mala som dobré výsledky ako biatlonistka i ako trénerka. Nehanbila som sa načúvať starším kolegom, Mundilovi, Sanitrovi, Šulejovi, potom aj o čosi mladšiemu Bajčičákovi. Treba sa otvoriť viacerým názorom, napasovať ich na svoj tím. Otvorilo mi oči, keď som si doniesla na konzultáciu k tréningu dorasteniek k Sanitrovi môj tréningový denník spred olympiády v Nagane a on mi na to, že čo s ním chcem… Dávnejšie už viem, že je úplne iné byť športovec a tréner.“
Nové projekty pre mládežnícky biatlon
Vo Vojenskom športovom centre (VŠC) Banská Bystrica rozbiehajú ďalší nový mládežnícky projekt. V rámci už zriadeného celku #DuklaFutureTeam sa rozhodli v tomto armádnom stredisku venovať pozornosť biatlonu, teda najúspešnejšiemu zimnému olympijskému športu na Slovensku.
Dôvodom pre vypracovanie a realizáciu tohto projektu je alarmujúca výsledková situácia v mládežníckom biatlone, ktorá ma priamy dosah na budovanie nových olympijských tímov v mužských a ženských kategóriách.
"V biatlone sme boli kedysi veľmi úspešní. Chceme teda vytvoriť pozíciu, aby úspechy v tomto športe neboli ojedinelé. Otvorili sme vrcholové mládežnícke stredisko a teraz ho rozširujeme o biatlon. Talentovanej mládeži by mali odovzdať skúsenosti špičkoví športovci vo svojich odvetviach. Verím, že tomu tak bude aj pri tomto najnovšom projekte," uviedol riaditeľ VŠC Dukla Banská Bystrica Richard Galovič.
Mládežnícky biatlonový tím budú viesť traja tréneri. Pozíciu hlavného kouča zastáva bývalá úspešná biatlonistka, vicemajsterka sveta z roku 1999 Martina Halinárová. Streľbu má mať pod dohľadom bývalý majster Európy v športovej streľbe Zoltán Baláž a konzultantom pre bežeckú časť na lyžiach bude úspešný niekdajší slovenský reprezentant v bežeckom lyžovaní Ivan Bátory.
"Nie sme prví, ktorí oslovili pri výchove mládeže a zriadení takéhoto tímu špičkových športovcov. Myslíme si, že sa to musí odzrkadliť v budúcnosti, keď z mladých pretekárov vyrastú úspešní seniorskí reprezentanti. Biatlon je len malou lastovičkou, ktorú spúšťame a predstavujeme. Veríme, že prídu aj ďalšie, teda na rad sa dostanú aj iné športy," objasnil zámer nového projektu nový riaditeľ odboru športu v armádnej Dukle Jozef Gönci.
Do biatlonového #DuklaFutureTeam-u majú zaradiť talentovaných biatlonistov vo veku 14 až 18 rokov. Vyberať ich budú spomínaní traja tréneri. Líderka Martina Halinárová sa novej úlohy neobáva: "Som rada, že nelichotivá situácia v mládežníckom biatlone, na ktorú som poukazovala, sa bude riešiť týmto projektom. Určite pomôže nastávajúcej generácii. Naším cieľom je vychovať z detí riadneho reprezentanta."
"Tínedžeri sú v najproblémovejšom veku, ktorý treba zachytiť. Preto som uvítala, že sa ku mne pridali muži - tréneri. Mladých biatlonistov treba naučiť aj životospráve. Ak sa chcú podobať Nasti Kuzminovej, musia na sebe pracovať a vidieť, stretávať sa s týmito top športovcami. Počas tréningov na Dukle takúto príležitosť dostanú."
Mládežnícky biatlonový projekt uvítala aj slovenská dvojnásobná zlatá olympijská medailistka Anastasia Kuzminová. Zúčastnila sa na štvrtkovej tlačovej konferencii v Banskej Bystrici a osobne podporila tento nový tím na čele s Martinou Halinárovou.
"Vedela som o tejto myšlienke. Tvorila sa už dlhší čas a podporovala som ju. Uvidíme, či sme sa vydali správnou cestou. Teraz sa môžeme iba domnievať, že by to mohlo vyjsť. Martina Halinárová je odborníčka, navyše dostala do tímu kvalitných ľudí na streleckú a bežeckú stránku."
"Ja som prešla k biatlonu až v pätnástich rokoch, dovtedy som sa venovala behu na lyžiach. Vždy som bola za to, aby sa dieťa najprv naučilo bežkovať a potom nabralo streleckú skúsenosť. Základ v bežeckom lyžovaní musí byť plnohodnotný. Takže podchytiť práve túto vekovú skupinu je dobrým zámerom," netajila Kuzminová, ktorá sa vrátila po materskej dovolenke do súťažného kolotoča.
Klub biatlonu ŠKP Skalité
Názov klubu: Klub biatlonu ŠKP Skalité
Počet registrovaných členov na Slov. zväz biatlonu: 25
Sídlo klubu: Budova starej škôlky v Ústredí obce Skalité
- Prezident klubu: Ivan Čanecký
- Hlavný tréner: Vladislav Vrana, kvalifikácia tréner III . triedy
- Tréner prípravky na ZŠ Skalité-Kudlov: Ivan Čanecký, tréner III. triedy
- Trénerka prípravky na ZŠ Andreja Svorada a Benedikta: Mgr.Marcela Cholujová
Členovia klubu, ktorí majú vykonané kvalifikačné skúšky z trénerstva III. triedy: Ing. Peter Ivanek, Ing. Peter Hlušek, Mgr. Marta Čanecká, Mgr. Jana Gonščáková
V komisii pre riadenie a rozvoj klubov pracuje Ing.Peter Hlušek za Žilinský kraj a v komisii veteránov zas Ivan Čanecký za Žilinský kraj.
V roku 2010 sa nám podarilo zriadiť v našom klube Základňu mládeže, čo je podpora talentovanej mládeže zo Slovenského zväzu biatlonu.
Sponzori klubu: Obec Skalité Urbariát Skalité booTIS s.r.o.
Biatlonová rodina Machyniakovcov
Machyniakovci sú biatlonová rodina. Otec Ľubomír bol dlhoročným slovenským reprezentantom. Štartoval aj na olympiáde v Nagane. Po skončení kariéry pri športe ostal ako funkcionár a tréner. K biatlonu priviedol aj dve dcéry - Veroniku a Júliu. Obe spočiatku aj trénoval.
Staršia Veronika práve vstupuje do svojej prvej seniorskej sezóny. Biatlonu sa venuje od deviatich rokov. Bola to pre ňu prirodzená voľba.
„Nad iným športom som v podstate ani neuvažovala. Otec športoval aj po skončení kariéry a trénoval aj ostatné deti od nás z dediny. Navyše, Osrblie, kde je biatlonový areál, máme za rohom,“ vraví.
Machyniaková bola doteraz členkou juniorskej reprezentácie a dosahovala sľubné výsledky. Vlani si na svetovom juniorskom šampionáte v individuálnych pretekoch vybojovala jedenástu priečku.
Tento rok jej však juniorský šampionát v Osrblí nevyšiel podľa očakávaní. Najlepšie skončila na 22. priečke vo vytrvalostných pretekoch.
„Túžila som po lepších výsledkoch. Viac sa mi darilo po majstrovstvách na juniorskom IBU Cupe v Sjusjöne. Veľmi dobre som sa tam cítila na lyžiach,“ spomína biatlonistka.
V šprinte tam bola dvakrát na 15. priečke. Jej silnou stránkou je to, na čom mnohí pretekári pohoria - streľba.