Dnes sa slovenská atletika pýši olympijským šampiónom. Pred šiestimi desaťročiami však bola v kríze, na melbournskú olympiádu 1956 sa nedostal ani jediný Slovák. Najčítanejší denník Pravda bil na poplach.
Spustil rozsiahlu anketu o problémoch kráľovnej športu a slovenskej atletickej sekcii pomohol založiť medzinárodné preteky. Škvarová dráha na bratislavskom Tehelnom poli zažila koncom leta 1957 premiéru Veľkej ceny Pravdy, ktorá sa neskôr na tartanovom ovále Pasienkov pod iniciálkami P - T - S stala najrenomovanejším východoeurópskym mítingom.
Po vojne sa zdalo, že atletike v Bratislave ruže nepokvitnú, že kvitnú len futbalu. Lákadlom bol legendárny Emil Zátopek, ale aj traja rodáci zo slovenských miest v maďarskom drese: olympijskí šampióni v hode kladivom Košičan Imre Németh (Londýn 1948), Senčan József Csermák (Helsinki 1952) a ďalší Košičan László Tábori, jeden zo zverencov chýrneho trénera Mihálya Iglóia, vtedy čerstvý spoludržiteľ svetového rekordu na 1 500 m časom 3:40,8 min.
Pikantné: v počte rodákov bola remíza, lebo aj v československom drese nastúpili len traja - na 400 m Pavol Vrecník, na 1500 m Dušan Čikel (v tom čase obaja členovia ÚDA Praha) a na 110 m prek. „Atletika zažila hody,“ zostručnil Rudolf Holzer a ako funkcionár s najväčším nadhľadom aj zápalom vyrukoval s návrhom organizovať každoročne medzinárodné preteky.
V prvej verzii kalendára 1957 figurovali pod titulom Memoriál hrdinov SNP, v druhej ako Memoriál Jána Hajdócyho, napokon však niesli názov Veľká cena Pravdy. Z nich o. i. vyplýva, že organizátori dostali od ústrednej (pražskej) sekcie povolenie na štart tridsiatich zahraničných účastníkov.
Prečítajte si tiež: Priamy prenos: Česká baráž v atletike, Praha
Na premiérovom ročníku v sobotu 31. augusta a v nedeľu 1. septembra napokon súťažilo 25 atlétov z piatich krajín, a nielen z tzv. spriatelených, za aké sa vtedy pokladali NDR, Poľsko a Juhoslávia, ale aj z Rakúska a zo Švédska. Okrem nich 137 domácich. Podujatie stálo 80-tisíc korún, pričom 33-tisíc sa vybralo na vstupnom od divákov, ktorých prišlo dokopy 15-tisíc.
Najvernejší účastník éry mítingu na Tehelnom poli: guliar Jiří Skobla, majster Európy 1954 a bronzový medailista OH 1956, prvý Európan, ktorý prekonal 18 m. „Z Veľkej ceny Pravdy sa zakrátko môže stať sestra pražského Rošického memoriálu,“ tvrdil odborný mesačník Lehká atletika.
Míting mohol mať ešte pompéznejší štart a už v premiére sa presláviť svetovým rekordom. Stanislavovi Jungwirthovi k nemu na 1000 metrov chýbalo iba šesť desatín sekundy. Táto trať pôvodne nefigurovala v programe, no Jogurt, ako ho prezývali, bol vtedy atlét takého kalibru, že jeho želanie sa vnímalo ako rozkaz.
V júli 1957 totiž ako prvý na svete zabehol tisícpäťstovku pod magických 3:40 min. (3:38,1). Stále ešte cítil formu a túžil si po piatich rokoch (1952: 2:21,2) navrátiť aj svetový rekord na kilometer, ktorý Nór Audun Boysen medzičasom posunul na hodnotu 2:19,0. Ibaže forma medzičasom odišla kolegovi z Dukly Praha Ludvíkovi Liškovi, ktorý mu v Houštke výdatne pomohol s tempom.
Dukla mala na Tehelnom poli žatvu. Najmä Fišerovi zverenci: Jungwirth dobehol prvý na 1000, Čikel na 1500, ďalší Slovák Zvolenský na 3000 a Ullsperger na 5000 m. Prvé ročníky nemali vyváženú úroveň aj preto, že organizačnému výboru šéfoval každý rok niekto iný, takže vo štvrtom si futbaloví bosovia Slovana z Tehelného poľa dovolili atlétov drzo vyhnať na tréningové ihrisko v odľahlej Mierovej kolónii.
Prečítajte si tiež: Zbrane a strelivo v Prahe
Nepriazeň však vtedy atlétov skôr zoceľovala než znechucovala. „Som človek šťasteny, lebo život mi dal do vienka atletiku. Milujem ju až tak, že ma teší nielen úspech, ale aj neúspech,“ filozofuje Nitran Petrovič, dnes už osemdesiatnik, ale stále ešte tréner.
„Maďari tomu hovoria megszállottság. Mimochodom, nehostinné prostredie periférneho dejiska pretekov v roku 1960 malo aj jednu výhodu - v Mierovej kolónii často fúkal vetrisko a prinajmenšom diskárski manželia Němcovci ho využili. Keby Zdeněk hodil 56,12 m týždeň predtým na olympiáde v Ríme, získal by bronz (v skutočnosti bol devätnásty s 52,14) a Jiřina, za slobodna Vobořilová (na OH ôsma s 50,12), v prípade bratislavského výkonu 53,51 dokonca striebro!
Oneskorene kulminovala forma aj guliarovi Jiřímu Skoblovi - rekord mítingu 18,08 m by ho z deviateho miesta vo Večnom meste posunul na štvrté, hneď za americké trio Nieder, OʼBrien a Long. Ani na rímsku olympiádu sa nedostal žiaden slovenský atlét. Ak na štyroch medzivojnových Hrách štartovali ôsmi, tak na prvých štyroch povojnových len jeden - v Helsinkách 1952 na 400 m Milan Filo, odchovanec žilinskej atletiky a trénera Ladislava Bergera.
V polovici päťdesiatych rokov sa začala éra rýchlonohých východniarov. Dvoch nominovali aj na európsky šampionát 1958 v Štokholme: Košičan Ján Šteso, vtedy študent medicíny na bratislavskej UK, sa prešprintoval do semifinále stovky a František Mikluščák z Kostolian nad Hornádom, ktorý atletiku uprednostnil pred futbalom na chemickej priemyslovke vo Svite, sa ako člen čs.
„Desať metrov pred cieľom bol náš finišman Václav Kynos ešte tretí, ale v závere nám medailu vyfúkol Rus Bartenev,“ rekriminuje Mikluščák, ktorý vtedy bežal druhý úsek, preberal kolík od Janečka a odovzdával ho Mandlíkovi.
Prečítajte si tiež: Vývoj zbraní v Českej Zbrojovke
„Všetci štyria sme trénovali pod vedením Milana Tošnara v pražskej Dukle. Pred olympijskými hrami 1960 však vedenie reprezentačnej štafety prevzal Leopold Láznička, ktorý v medzištátnom stretnutí s Maďarskom zmenil zostavu a do Ríma sme sa nedostali.
Šteso na poslednom úseku zbrklo vybehol a Mandlík ho už nedohonil. Mikluščák mal talent „odpánaboha“. Prvú dvojstovku v kariére zabehol za 22,7 a v roku 1960, keď sa stal majstrom Československa, mu v Košiciach v cieli stovky namerali 10,2 - chýbal však vetromer.
Regulárne zabehol tento čas až o rok Vilém Mandlík - keď Mikluščák prvý štart ulial a v druhom si musel dávať pozor. V ten deň nebolo v Prahe nešťastnejšieho chlapa. „Choď do hája, ako si to mohol zabehnúť. Pred desiatimi dňami si bol v srabe, a dnes… Aspoň ten sen, že môžem niekedy zabehnúť československý rekord, si mi nemal zobrať.
Mikluščák po dvoch rokoch vyzliekol uniformu a po krátkom pôsobení vo Vítkoviciach behal za Košice, ktoré medzičasom postúpili do I. ligy. Na Veľkej cene Pravdy v období 1959 - 1961 vyhral trikrát na 100 a dvakrát na 200 m.
„Do Bratislavy sme chodili radi, mali sme pred kým behať, vtedy ľudia bažili po športe. Raz sme prišli z Košíc pätnásti. Posledný čs. titul získal ako člen štafety Slávie Košice, ktorá na šampionáte 1963 v Hradci Králové vyhrala 4 × 100 m v slovenskom rekorde 42,2 s. Rozbiehal ju 18-ročný Juraj Demeč, na helsinských ME 1971 jeden zo zlatého československého kvarteta, a okrem Mikluščáka a Dušana Dubového bol jej súčasťou aj Jozef Valter.
Aj škvarová éra, po ktorej nasledovala trojročná pauza (1968 - 1970), však mala svoj zmysel. V nej na základe rád pár „staršinov“ a vlastných skúseností (nespoliehaj sa na Prahu, čo si sám nezoženieš, nemáš - viď premiéra afrických atlétov v roku 1966) vyrástla silná mladá generácia organizátorov a rozhodcov, bez ktorej by bolo nemysliteľné neskoršie zlaté obdobie péteesky.
„Funkciu hlavného rozhodcu som prevzal po Rudolfovi Holzerovi v roku 1961 a nechali ma v nej na devätnástich ročníkoch,“ sumarizuje Bartolomej Rusina, bývalý prodekan FTVŠ, ktorý o rok dovŕši deväťdesiat. „Na každý spomínam veľmi rád, lebo vtedy všetci ochotne pracovali deň-noc aj zadarmo. Svätá pravda.
Niekdajší Rusinov post dnes zastáva jeho bývalý vysokoškolský kolega a Chmelkovej tréner Ján Koštial. „Tohto roku budem hlavný rozhodca dvanásty a posledný raz,“ tvrdí. „Péteeska sa prelína celým mojím životom. Prvé ročníky, ktoré som zažil ako mladý divák, nasmerovali môj záujem na atletiku.
„Prvý raz som na Veľkej cene Pravdy skákal v devätnástich a o rok v Mierovej kolónii ma víťazný Švéd Egon Nilsson ohromil asi 40-metrovým rozbehom, najdlhším, aký som videl,“ spomína bývalý výškár Viliam Lendel. V šesťdesiatke sa vrátil na post šéftrénera Slávie STU, ktorým bol už vtedy, keď pripravoval Mračnovú na OH 1976 - a je ním aj tri roky pred osemdesiatkou.
„Najcennejšie na mítingu v najslávnejšom období boli sprievodné mládežnícke súťaže, ktoré umožnili dorastencom a žiakom nielen súťažiť, ale aj na vlastné oči vidieť v akcii vzory a podučiť sa od nich - to dnes chýba,“ pripomína. Dnes slovenskej atletike možno ešte viac než deti chýbajú tréneri, ktorí by sa im venovali. Ba už aj rozhodcovia.
Pravda kúpila v železnobrodských sklárňach šesť brúsených pohárov a jeden takmer metrový pre víťaza behu na 1 500 m s názvom pôvodne uvažovaným pre celý míting: Memoriál Jána Hajdócyho. Beckovského rodáka organizátori vytasili na titulnú stránku bulletinu premiérového ročníka. „Tá trofej musí ostať doma, prízvukovali mi všetci, aj tréner Ladislav Fišer, čo ešte zvyšovalo moju nervozitu vyplývajúcu zo zodpovednosti, veď v hľadisku bola hromada ľudí,“ spomína na beh spred 60 rokov dnes už takmer 88-ročný Čikel.
„Vyhrať však chcel aj Švéd Morberg a Poliak Bruszkowski. Keďže mojich tréningových kolegov postavili do iných behov, bol som na tom tak ako súperi - sám… Šetri sa na finiš, zakričal tréner, keď som sa tlačil dopredu.
„Zomrela nám dvaapolmesačná dcérka a cítil som veľkú krivdu, že ma v roku 1956 desať dní pred odletom vyradili z nominácie na olympijské hry v Melbourne. Napriek tomu, že som bol šiesty vo svetových tabuľkách roka na 1500 m - na Rošického memoriáli zabehol Jungwirth čs. rekord 3:42,4 a ja som dobehol hneď za ním za 3:43,0,“ vysvetľuje.
„Podobne dopadol slovenský diskár Gejza Valent, ktorý tiež splnil limit. Radšej nominovali štvrťkársku štafetu, ktorá skončila v rozbehu. Bol to od trénerskej rady československého zväzu jasný šovinizmus. Nemal sa ma kto zastať.
„Pohár skončil v múzeu. Aj tretry značky Puma, ktoré po tom, čo som ich vyfasoval, som si na noc kládol pod vankúš, lebo Zátopek aj Ullsperger ich chceli so mnou meniť za adidasky, a ja som nechcel,“ smeje sa Čikel.
Významné osobnosti slovenskej atletiky
Dušan Čikel
- Prvý Slovák v oficiálnej listine svetových rekordov.
- Spoludržiteľ svetového rekordu na 4x800 m (1953).
- Čs. titul na 5000 m (1956).
Ján Solčáni
- Najlepší slovenský diaľkar v 60. rokoch.
- Čs. titul v roku 1963.
- Osobný rekord: 752 cm (1963 a 1970).
Zdena Koubková
- Úspešná atlétka v 30. rokoch.
- Populárna ako futbalisti v roku 1934.
- Neskôr podstúpila zmenu pohlavia na Zdeňka Koubka.
Ďalšie významné udalosti
Kráľovná športov šíri slávu Dukly dlhšie ako je oficiálna 50-ročná existencia. Atléti po reorganizácii rezervy pražskej Dukly, cez Lipník nad Bečvou a Vyškov na Morave prišli 15. októbra 1965 do Banskej Bystrice ako druhí po futbalistoch.
V symbióze s pretekármi Slávie PF vyhrali druhú ligu a v októbri v Plzni po víťazstve v kvalifikácii sa stali účastníkmi najvyššej súťaže. Základy budúcej pyramídy, na vrchole ktorej bolo olympijské víťazstvo ako najvyššie v hierarchii, postavili tréneri už v prvom decéniu strediska.
Pod vedením staršieho trénera Ivana Čierneho (šprinty a prekážkové behy), vtedy trénermi jednotlivých skupín boli: istý čas Herbert Bende (šprinty), Róbert Rozim (stredné a dlhé trate), Ján Solčány a František Vavrinčík (skoky), Andrej Hunčík a Ladislav Pataki (vrh a hody), Ladislav Moc (chôdza).
Pražskej Dukle vyrástol v banskobystrickej Dukle rovnocenný klubový súper, s ktorým prakticky až do rozdelenia republiky vzájomne súperili ako najväčší rivali o prvenstvo v I. Poslanie vychovávať špičkových atlétov naplnila Dukla v celej doterajšej histórii vrchovatou mierou.
Primát prvého reprezentanta patril Igorovi Krupičkovi (400 m), účastníkovi Európskych halových hier 1968 v Madride. Prvú neoficiálnu medailu získal na EHH 1969 v Belehrade Ján Šišovský ako člen československej štafety na 3×1000 m, ktorá bola druhá za NSR.
Prvé oficiálne medaily získali hneď traja míliari na halových ME 1973 v Rotterdame. V boji o prvenstvo v štafete na 4×4 kolá len o dve stotiny sekundy podľahli NSR Ivan Kováč, Jozef Samborský a Ján Šišovský, s ktorými kvarteto dopĺňal Košičan Jozef Plachý na treťom úseku.
Atléti Dukly v roku 1981 výrazne prispeli k víťazstvu Dukly Praha v 1. ročníku Európskeho pohára klubov v Belehrade. Potom prišla éra zverencov trénera Juraja Benčíka, ktorí najvýznamnejšie posunuli slovenskú atletiku na svetovú úroveň.
Jozef Pribilinec získal deväť medailí z vrcholných súťaží, desiatu za prvenstvo vo finále Svetového pohára Lugano Trophy 1983 v Bergene, aby napokon korunoval svoj talent i tréningové úsilie olympijským víťazstvom na 20 km v Soule roku 1988. Medailistami zo európskych šampionátov boli Pavol Blažek a Roman Mrázek.
Ziskom titulu majstra Európy 1990 a utvorením svetového rekordu v chôdzi na 20 km vstúpil do deväťdesiatych rokov Pavol Blažek. Roku 1994 bol Róbert Štefko šiesty v behu na 10000 m za Európu vo Svetovom pohári v Londýne.
Toto obdobie korunoval bronzovou medailou z majstrovstiev sveta Igor Kováč v behu na 110 m cez prekážky. Úspešná bola aj skupina vrhačov, z ktorých guliar Mikuláš Konopka získal zlatú medailu na halových majstrovstvách Európy a Martina Hrašnová bronzovú medailu na Majstrovstvách sveta v Berlíne.
Svetovú triedu spomedzi tých atlétov, ktorí prešli Duklou, predstavovali Jozef Plachý (800 m a 1500 m), Jiří Vyčichlo (trojskok), Milan Gombala (diaľka), Štefan Malík (50 km chôdza), Róbert Ruffíni (výška), Jaromír Vlk (guľa), či Peter Tichý (50 km chôdza).
Tabuľka: Prehľad najvýznamnejších atlétov Dukly Praha/Banská Bystrica
| Meno | Disciplína | Úspechy |
|---|---|---|
| Jozef Pribilinec | Chôdza na 20 km | Olympijský víťaz (Soul 1988) |
| Pavol Blažek | Chôdza na 20 km | Majster Európy (1990) |
| Igor Kováč | 110 m prekážky | Bronz z MS |
| Mikuláš Konopka | Guľa | Zlato z halových ME |
| Martina Hrašnová | Hod kladivom | Bronz z MS |