Svet športu a spoločnosti občas zasiahnu tragické správy o úmrtiach, ktoré vyvolávajú otázky o príčinách a následkoch týchto udalostí. Tieto udalosti často odrážajú širšie spoločenské a politické kontexty, ktoré ovplyvňujú životy jednotlivcov aj celých komunít.
Victor Davis, kanadský olympijský a svetový šampión v plávaní, zomrel v roku 1989 na následky zranení, ktoré utrpel pri dopravnej nehode. Jeho smrť bola tragickou stratou pre svet športu.
V kontexte terorizmu, smrť troch tisíc ľudí v troskách Svetového obchodného centra v New Yorku 11. septembra 2001 bola pre Ameriku prebudením do strašnej reality. Po prvýkrát niekto zaútočil na ňu priamo na jej pevnine. Útočník nechcel získať americké územie a nechcel pre seba ani zvyčajné materiálne výhody víťazného agresora. Chcel iba zabiť čo najviac Američanov, chcel Ameriku zastrašiť, ponížiť a pokoriť.
Po Amerike prišli krvavé útoky na Bali, v Madride, v Londýne a nebyť ostražitosti spravodajských služieb a polície, ale i veľkej dávky šťastia, ľudia by zomierali rukami džihádistov znovu v Anglicku a v lietadlách nad Atlantikom, ale aj v Nemecku, v Dánsku a v Kanade (tam plánoval tucet miestnych kanadských moslimov okrem útokov aj zajať kanadského premiéra a odrezať mu hlavu). To šťastie však nemôže vydržať naveky a môžu ho mať pre zmenu aj tí, ktorí chcú zabíjať.
Svet je za tých päť rokov tiež o dve vojny porodené 11. septembrom 2001, niekoľko genocíd, hladomorov, prírodných katastrof a nespočítateľné množstvo diplomatických zlyhaní starší a cynickejší. Starší a cynickejší, nie múdrejší.
Prečítajte si tiež: Kanadský plavecký šampión Victor Davis
Motívy, pre ktoré sa džihádisti rozhodli zabíjať v New Yorku, Washingtone, Madride či Londýne, si dodnes politici i médiá interpretujú rôzne. Ak sa dá vydestilovať z množstva vyhlásení a videonahrávok Usámu bin Ládina a neprehľadnej záplavy ďalších kazateľov džihádu nejaký obsah, ide o to, že na moslimský svet vôbec, a teda na samotný islam, útočia na celom svete neveriaci, a preto je povinnosťou každého moslima viesť proti útočníkom svätú vojnu - džihád.
Džihádistická doktrína má schopnosť mutovať a šíriť sa aj bez priameho kontaktu so zdrojom, dokonca na jej uchytenie v hlave mladého fanatika môže stačiť internetová inšpirácia. Američania už zažívajú syndróm „al-Káidizmu“ (Daniel Pipes to charakterizoval aj ako „sudden jihad syndrome“ - syndróm náhleho džihádu) v podobe mládencov z amerických rodín, narodených v moslimských rodinách i konvertovaných na islam, ktorí začnú strieľať do Židov v Seattli, vraždiť na losangelskom letisku, zrážať svojím džípom nič netušiacich chodcov v San Franciscu či študentov v Severnej Karolíne a strieľať do ľudí zo snajperskej pušky v Marylande.
Druhým pilierom tejto patologickej doktríny je, že kdekoľvek na svete niekto pácha krivdy na moslimoch, ide o útok na islam, proti ktorému má každý moslim svätú povinnosť bojovať. Nuž bojujú tam, kde práve sú - v krajine, ktorej sú občanmi a ktorá je k nim zväčša naozaj veľkorysá, a proti vlastným spoluobčanom, ktorí sa proti nim ničím neprevinili. Náhle, nelogicky, so smrtiacimi dôsledkami.
Hásan Nasralláh, ktorému západná tlač dovolila nosiť absurdný titul „duchovnej“ hlavy hnutia Hizballáh, hovorí do mikrofónu: „Židia milujú život, preto je to to, čo im musíme zobrať. Stálym bestsellerom v kníhkupectvách Stredného východu je už dlhšie Hitlerov Mein Kampf, čo sa teraz hrdo prekladá ako „Džihádi“ - čosi ako „Môj džihád“.
Teroristických vrahov, ktorí otvorene pohŕdajú liberálnymi hodnotami západných demokracií, sú rasistickí a netolerantní k inej viere, ktorí snívajú svoj ópiový sen o návrate kalifátu a zavedení šarijátskeho práva zo 7. storočia, sľubujú smrť „križiakom a Židom“ a pripravujú koniec sveta a návrat „dvanásteho imáma“, neslobodno nazvať „islamofašistami“, lebo to nie je politicky korektné. Oni síce sami hovoria o islame a celkom otvorene sa inšpirujú Hitlerom, ale my to povedať nesmieme, lebo my predsa vieme lepšie než oni, čo je skutočný islam.
Prečítajte si tiež: Výzvy zraku vo futbale
Victor Davis Hanson o tom poznamenáva, že „kedykoľvek Mahmúd Ahmadínedžád otvorí ústa, alebo Hásan Nasralláh odpáli salvu primitívnych rakiet na Izrael, môžu svetové trhy s akciami klesnúť a cena ropy vyletieť nahor. Bola by potrebná dobrá dizertačná práca, aby sa určilo, koľko miliárd dolárov si napodvádzal do kasy svojej teokracie Ahmadínedžád iba svojou strašidelnou rétorikou, prostredníctvom cenových špičiek pri exporte svojej ropy.“
Podľa neho je Irán jediný „svetlý bod“ vo svete, kde zvyšok ľudstva žije v „úplnej temnote“, pod režimami, ktoré sú „utláčateľské a tyranské“ („džaber a dža´er). Meškini ide však aj ďalej a vraví: „Islamská republika je extenziou Boha, jej Vodca je menovaný Bohom, jej Revolučné gardy sú armádou Boha a všetci jej občania sú členmi Strany Boha (Hizballáh).“
Podobne nemožno bagatelizovať ako osobný názor či folklór určený domácemu publiku ani slová prezidenta Ahmadínedžáda, keď otvorene popiera holokaust a netají sa úmyslom vymazať Izrael z mapy. Všetko, čo hovoria päť rokov po 11. septembri 2001 „Najvyšší vodca“ Chameneí, Meškini i Ahmadínedžád, myslia vážne a bude dobré, ak si to svet uvedomí.
Domáca opozícia a väčšina európskych kritikov dáva Amerike a prezidentovi Bushovi za vinu všetko, aj veci, ktoré Amerika nespôsobila, vrátane rozsahu sektárskeho teroru na bagdadských uliciach.
Psychológ, bývalý novinár, politik a bývalý predseda zahraničného výboru parlamentu František Šebej (1947) po amerických prezidentských voľbách vysvetľuje, prečo opäť vyhral Donald Trump. V americkej politike je dnes menej pravdepodobné to, čo bolo predtým takmer samozrejmé, a to sú aktivity spoločne za obe politické strany, za demokratov a republikánov - volalo sa to „bipartisanship“. To je vážna prekážka toho, aby mohli byť dôležité legislatívne iniciatívy naprieč spektrom.
Prečítajte si tiež: Slovensko proti Kanade v Davis Cupe
Ako sa radikalizuje celý svet, tak sa špecifickým spôsobom radikalizujú Spojené štáty, aj voličstvo. Aj na druhej strane spektra sa radikalizuje Demokratická strana najmä vinou extrémnej ľavice, ktorú predstavujú napríklad členky snemovne reprezentantov, ako sú Alexandria Ocasio-Cortez alebo Ilhan Omar.
Nie, sú vzdelanejšie. Americké političky majú lepšie školy ako on, ale sú aj, žiaľ, oveľa antisystémovejšie, radikálnejšie. Z tej strany spektra vychádzajú iniciatívy ako Defund Police, teda snaha zobrať zdroje polícii, čo by znamenalo, že Amerika by sa premenila na úplné eldorádo kriminality.
Ale nejde len o Demokratickú stranu, v Spojených štátoch sa radikalizovalo aj akademické prostredie. V týchto dňoch na prestížnej Columbia Univesity prebehla veľká verejná demonštrácia na pamiatku izraelskou armádou zabitého veliteľa Hamasu Jahju Sinvára, masového vraha a organizátora genocídneho útoku na Izrael, teroristu par excellence. A vedenie školy je s tým, zdá sa, stotožnené, alebo aspoň žiadny veľký krik som nepočul, ak nepočítam pobúrené židovské organizácie.
Univerzálne o jeho voličoch to vypovedá iba to, že v ich očiach nie je Donald Trump usvedčený klamár napriek očividným faktom, prípadne že im klamstvá neprekážajú alebo ich ani vnímajú nie ako klamstvá, skôr ako akési rečnícke zvraty. A možno časti z nich aj veria, najmä ak tí voliči majú konšpiračnú mentalitu.
Trumpa volili a podporili, hoci v minimálnom počte verejne, dokonca aj veľmi renomovaní akademici, napríklad historik Victor Davis Hanson z Hooverovho Inštitútu pri Stanfordovej univerzite, a jeho víťazstvo tuším predpovedal aj známy historik Sir Niall Ferguson, pričom ani jeden z nich si nemyslí, že príčinou Trumpovho víťazstva sú výhradne jeho lži a populizmus.
Pokojne sa dá povedať, že dnešnú podporu Trumpa možno interpretovať aj ako odmietnutie priveľmi elitárskej a moralizujúcej ľavicovej agendy Demokratickej strany. To, či ho možno označiť za fašistu a z tejto nálepky odvodiť, že aj jeho podporovatelia sú napospol fašisti, a že teda fašistická Amerika túžiaca po násilí si zvolila fašistu, ako som sa dnes už stihol dočítať, je veľmi sporné.
Ide totiž o to, že vo vodách demokracie sa, žiaľ, neobyčajne darí populistickým klamárom, ktorí sú hladní po moci. Lož a prekrúcanie pravdy, ako aj popieranie faktov či priamo tvorba bludov sú najdôležitejšími nástrojmi populistov. A ide aj o to, že práve mnohé bludy sú pre permanentne vystrašenú ľudskú myseľ omnoho príťažlivejšie ako fakty a pravda.
Pravda je niekedy hrozivá svojou definitívnosťou, a tak ľudská myseľ dá prednosť bludu, ak sa v ňom napríklad skrýva nádej. A v bludoch populistov sa takmer vždy skrýva nádej - napríklad na lepší život, podľa možnosti celkom zdarma. Alebo na pomstu za vymyslené kolektívne krivdy. Alebo tie reálne, ale aspoň niekoľko storočí staré, údajne spáchané na dávnych predkoch.
V dejinách hoaxov a manipulácie na internete vedie linka od stránky 4chan cez hnutia ako Ocupy Wall Street, Anonymous až po QAnon a útok na washingtonský Kapitol po tom, ako Trump prehral v roku 2020 voľby. Antivaxerské bludy, blúznenia o mimozemšťanoch či reptiliánoch, fantazmagórie o celosvetovom židovskom sprisahaní a podobne sa spravidla nenarodili v priamo hlavách populistov prahnúcich po moci.
Sociálne siete sú nepochybne fenoménom, ktorý zmenil svet. Spočiatku postupne, potom náhle a nepochybne aj natrvalo. Ale určite nie sú hlavným faktorom úspechu populistov a extrémistov. Sú iba miestom, kde sa im neobyčajne darí.
Nie sú priamo na vine, tak ako nie je Johannes Gutenberg a jeho vynález kníhtlače zodpovedný za šírenie Hitlerovho Mein Kampfu, či Protokolov sionských mudrcov. Iba vytvárajú komunikačné prostredie schopné šíriť a multiplikovať informácie aj dezinformácie závratnou rýchlosťou. To však nemení nič na fakte, že sociálne siete sú neobyčajne kalnými vodami, v ktorých sa populistom a nepriateľom pravdy veľmi darí.
Keďže populizmus je najmä forma marketingu vlastnej osoby a populisti sa vlastne považujú za geniálnych marketérov, siahli po sociálnych sieťach ako prví. Mnohí vlastne akoby existovali iba tam.
Myslím, že ide epochálnu a globálnu zmenu, doslova civilizačný zvrat, ktorého sociálne a civilizačné následky zatiaľ ťažko domýšľať. Doslova sa žiada povedať, že na ne nedovidíme, v takej hmle sú. Postreh, že voľakedajší fašisti a nacisti sociálne siete na premenu Nemcov na národ sociopatov a osprostenie takmer celého národa nepotrebovali, je však správny. Nepotrebovali. Ale tým dnešným fašistom a nacistom, možno priamo vnukom tých voľakedajších, prišli sociálne siete veľmi vhod - tak, ako vtedajšiemu Hitlerovi to rádio.