Bodné zbrane, používané od staroveku až po novovek, zohrávali kľúčovú úlohu v boji a sebaobrane. Medzi tieto zbrane patrí široká škála nástrojov, od jednoduchých dýk až po zložité meče a kopije.
História a Pôvod
Bodné zbrane majú dlhú a bohatú históriu, ktorá siaha až do staroveku. Používali sa v rôznych kultúrach po celom svete, vrátane:
- Rímskej ríše
- Germánskych kmeňov
- Orientu (Perzia, Turecko, Malajzia)
- Grécka
Vývoj bodných zbraní bol ovplyvnený rôznymi faktormi, vrátane technológie, materiálov a vojenskej taktiky.
Druhy starých bodných zbraní
Medzi najznámejšie druhy starých bodných zbraní patria:
Dýka
Krátka bodná zbraň, ktorá sa používala na blízko. Existovali rôzne typy dýk, napríklad rímska dýka (pugio), germánske dýky a talianske dýky. Archeologické nálezy zahŕňajú aj skýtske krátke dvojsečné meče z bronzu.
Prečítajte si tiež: Košická história výroby zbraní
- Akinakes: Skýtsky krátky dvojsečný meč z bronzu alebo železa.
Meč
Jednosečný meč s rovnou alebo zakrivenou čepeľou. Medzi staršie typy mečov patrí grécky meč (xiphos), iberijský meč (falcata) a dvojsečný obojručný meč používaný v 16. storočí. Meče boli symbolom moci a odvahy, a používali sa v boji, ale aj pri ceremoniálnych príležitostiach.
- Falx: Jednosečný meč s rovnou alebo zakrivenou čepeľou.
- Espada ropera: Dvojsečný obojručný meč zo 16. storočia.
Existovali rôzne typy mečov, vrátane dvojsečných obojručných mečov.
Kord
Kord je dlhá a úzka bodná a sečná súbojová zbraň, ktorá sa používala v 16. a 17. storočí. Vyvinul sa vo Francúzsku a Nemecku. Kord bol obľúbený medzi šľachticmi a používal sa v súbojoch, ale aj ako súčasť odevu.
Šabľa
Šabľa je sečná zbraň s prehnutou čepeľou. Ťažšia šabľa so širokou čepeľou, ktorá sa používala v 16. - 18. storočí. Existovali aj ľahšie šable, ako napríklad kozácka šabľa.
- Kilidž: Ťažšia šabľa so širokou čepeľou, používaná v 16. - 18. storočí.
Kopija a Oštep
Kopija a oštep sú bodné zbrane s dlhou rukoväťou. Španielska kopija (lanza) mala 3 až 6 metrov dlhú rukoväť. Francúzska kopija zo 17. storočia mala dlhý hrot a dva krátke polmesiačikovité hroty na stranách. Kopije a oštepy boli používané pechotou aj jazdou, a boli účinné proti nepriateľom na diaľku.
Prečítajte si tiež: Postup výroby reflexného luku
- Pika: Kopija s 3 až 6 m dlhou rukoväťou, používaná v 15. storočí.
- Partizána: Pechotná kopija s dlhým hrotom a dvoma krátkymi polmesiačikovitými hrotmi na stranách, používaná v 17. storočí.
Strelné zbrane
Okrem bodných zbraní existovali aj strelné zbrane, ktoré sa vyvinuli v priebehu storočí.
- Puška: Zbraň, ktorá sa vyvinula v rôznych variantoch, vrátane hákovníc (stredoveká strelná zbraň), pušiek nabíjaných spredu a ihloviek. Staršia vojenská zbraň, existovali rôzne typy pušiek, napríklad ľahká puška so skrátenou hlavňou od 18. storočia.
- Pištoľ: Ručná strelná zbraň, ktorá sa vyvinula od starých pištolí zo 14. storočia až po automatické pištole. Stará pištoľ, používaná od 14.
- Delo: Ťažké obliehacie delo alebo ďalekonosné delo.
- Raketomet: Zbraň na odpaľovanie rakiet.
- Valaška: Ľahká, esovite prehnutá sekera s krátkym toporom, sečná a vrhacia zbraň.
- Sekera: Ľahká, esovite prehnutá sekera s krátkym toporom, sečná a vrhacia zbraň, používaná v 7. - 8. storočí.
- Kyjak: Dlhá drevená zbraň používaná austrálskymi domorodcami.
- Bola: Gule spojené lasom alebo povrazom, používané v Južnej Amerike.
Ochranné prostriedky
S vývojom zbraní sa vyvíjali aj ochranné prostriedky, ktoré mali chrániť bojovníkov.
- Prilba: Stredoveký kovový ochranný kryt, najmä hornej časti trupu.
Na osobnú ochranu bojovníkov slúžili aj štíty, ktoré sú podobne ako mnohé zbrane, bohato zdobené.
Prehľad starších zbraní
Prehľad starších zbraní a ich použitia:
| Zbraň | Typ | Použitie | Obdobie |
|---|---|---|---|
| Dýka | Bodná | Boj zblízka, sebaobrana | Starovek - novovek |
| Meč | Bodná a sečná | Boj, ceremónie | Starovek - novovek |
| Kord | Bodná a sečná | Súboje, spoločenská zbraň | 16. - 17. storočie |
| Šabľa | Sečná | Boj z koňa | 16. - 18. storočie |
Renesancia a Výroba Zbraní
Výroba zbraní a ochrannej zbroje na Slovensku bola v období renesancie bohato rozvinutá. Máme doložené cechy mečiarov, prvých puškárov a delolejárov, výrobcov brnení vo významných hospodárskych centrách (Bratislava, Kremnica, Košice). V renesancii doznieval vývoj chladných zbraní z predchádzajúceho obdobia. Základným typom chladnej zbrane pešiaka i jazdca zostáva meč takmer v rovnakej podobe ako v predchádzajúcich storočiach. Od gotického obdobia sa renesančné zbrane odlišujú predovšetkým bohatou výzdobou, ktorá často pokrýva celú zbraň. Od gotických vzorov sa prešlo k bohatým vzorom napodobňujúcim antiku. Charakteristickým mečom renesancie sa stala schiavona, nazvaná podľa slovansko-dalmátskych žoldnierov v službách Benátok, ktorí ju často používali.
Prečítajte si tiež: Športové luky a ich konštrukcia
Inou typickou osobnou zbraňou renesancie je dýka cinquedea, ktorá má pri záštite pomerne širokú, niekoľkokrát žliabkovanú čepeľ, takže má akýsi predĺžený trojuholníkový tvar.
Typickým javom renesančných vojen sú žoldnieri, ktorí pochádzali zo všetkých častí vtedajšej Európy, čo sa prejavovalo aj v ich rozdielnej výzbroji. Najmä zo zaalpských krajín sú známi landsknechti vyzbrojení dlhými obojručnými mečmi a katzbalgermi, krátkymi mečmi, určenými pre osobnú ochranu. Už spomínané obojručné meče patrili do výzbroje špecializovaných žoldnierov, pretože používanie týchto zbraní si vyžadovalo osobitný výcvik. Bojovníci s obojručnými mečmi boli mimoriadne oceňovaní, dostávali dokonca dvojnásobný žold ako obyčajní pešiaci.
Technológie výroby historických zbraní
Pri výrobe sa snažím dodržiavať pôvodné materiály a postupy tak, aby sa výsledok čo najviac približoval originálu. Samozrejme, v mnohých oblastiach sa to nedá. Týka sa to najmä pomocných materiálov: brúsiv, lepidiel, tmelov, lakov a pod., čo boli v minulosti produkty samostatných výrobných odvetví a dnes sú prakticky nedostupné.
Základom dobrej Čepele bol vždy kvalitný materiál - železo a oceľ (ospravedlňujem sa všetkým čitatelom so strojárskym vzdelaním, ale budem sa pridržiavať tradičného názvoslovia : železom sa označuje vlastne nízkouhlíková oceľ neschopná zakalenia, oceľou sa označuje kujný materiál s vyšším obsahom uhlíka, ktorý sa dá zakaliť ). V Európe to bola tzv. zvarková oceľ vyrábaná priamou redukciou z rúd v malých peciach pri nižších teplotách, kde produktom bol pórovitý bochník tzv. lupa pomerne čistého železa, ktorý sa spracúval prekúvaním a prekladaním. Neskôr, v 14.-15. stor. sa rozšírila nepriama výroba železa, kde sa materiál vytavil v tekutom stave za pomoci vyšších pecí a veľkých výkonných mechov poháňaných vodným kolesom, ako surové železo. Toto však nebolo kujné, pretože obsahovalo príliš veľa uhlíka ako aj iných prímesí Mn, Si, S, P, ktoré sa vo vyššej miere dostávali do železa pri vysokých teplotách vo vysokej peci. Táto surovina sa skujňovala postupom, ktorý sa nazýva frišovaním alebo pudlovaním a tiež sa čistila a homogenizovala prekúvanám a prekladaním spracovávaného kusu. Preto možno na povrchu historických železných predmetov vidieť charakteristickú vrstvenú štruktúru, ktorá vznikla už v hutách pri spracovávaní materiálu.
Ja používam starú zvarkovú oceľ vyrobenú na drevenom uhlí a preto veľmi čistú a vynikajúco kováčsky zvariteľnú. Požadovanú kvalitu dosahujem cementovaním v uzavretej nádobe, čo je spôsob v Európe hojne využívaný v staroveku aj stredoveku. Nauhličené plátky zvarím do tzv. paketu a následne prekladaním a kováčskym zváraním homogenizujem a zároveň regulujem obsah uhlíka.
Väčšina starých mečov, najmä kvalitnejších zbraní má Čepele kováčsky zvarené s tvrdších a mäkších častí. Väčšinou, ale na počudovanie nie vždy, tvorí tvrdšia oceľ ostria a mäkšia jadro Čepele. Na moje meče najčastejšie používam plátovanú konštrukciu tzv. sendvič a na tupo privárané ostria- kedysi nazývané slovanskými kováčmi nakladka. Vyrábam aj čepele s vnútorným mäkkým jadrom alebo klinovite vsadeným ostrím.
Zvláštnou kapitolou sú čepele vyrobené technológiou zvarkového damasku. Ide zrejme o najnáročnejšiu a najpracnejšiu metódu kovania čepelí, aká bola kedy používaná. Spočíva v kováčskom zvarení lamiel s ocele a železa. Tento zvarený blok sa niekolkokrát preložil a vyformoval do dlhého štvorhranného prúta. Niekoľko takýchto prútov - väčšinou dva-tri, ale mohlo ich byť az šesť-osem sa rôzne skrúcali a ohýbali a následne sa zvarili do plochého pásu, ktorý tvoril strednú časť Čepele. Na toto jadro sa ešte privárali oceľové ostria. Takto vyrobené meče patrili k najkvalitnejším zbraniam histórie a boli vysoko cenené aj za hranicami Európy.
Výkovok Čepele sa opracuje brúsením a pilovaním a nasleduje tepelné spracovanie Čepele - kalenie. Ide o najchúlostivejší krok celej výroby, pretože si vyžaduje dokonalé zladenie kvality materiálu, výšky kaliacej teploty a druhu a teploty kaliaceho prostredia. V minulosti sa v Európe používalo viac rôznych spôsobov kalenia čepelí až na prelome 15.-16. stor. sa proces kalenia čepelí ustálil na podobe, akú poznáme dnes. Snahou výrobcov zbraní bolo dosiahuť tvrdé ostrie a telo čepele s vyváženou pružnosťou a húževnatosťou. V prípade ak niektorá podmienka správneho tepelného spracovania nie je splnená, môže dôjsť, aj dochádza k prasknutiu kalenej Čepele a tým k znehodnoteniu mnohohodinovej práce.
Ak bol proces tepelného spracovania úspešný, Čepeľ sa dorovná, pretože je s pravidla mierne zdeformovaná a brúsením sa upraví do konečných proporcií a rozmerov. Vyryjú a prípadne vybrúsia sa drážky a žliabky. Po prípadnom vyzdobení sa Čepeľ vyleští. Snažím sa používať ručné leštenie a prírodné brúsivá, aby konečný vzhľad Čepele čo najviac zodpovedal tomu, čo vieme o vzhľade čepelí z historických zdrojov. Toto sa týka najmä kvalitnejších čepelí. Čepele zbraní hromadnej produkcie sa zrejme neleštili, len sa vybrúsili jemnejším brúsivom (podľa môjho odhadu tak č. 250-500). Za zmienku stojí výskyt kaliacich známok na kvalitne zakalených a vyleštených Čpeliach, o ktorých existujú zmienky aj v písomných prameňoch a legendách.
Ján Bercik vyrába zbrane, akými strieľali naši predkovia. Funkčné originály z jeho dielne „účinkovali“ aj vo filmoch. Oslovujú ma nadšenci čierneho prachu i športoví strelci, - hovorí majster puškár Ján Bercik z východného Slovenska. Kópie historických palných zbraní z jeho dielne sú nielen unikátne umelecké diela, ktoré visia na stenách ako dekorácie.
Zo všetkých možno aj strieľať. A to bez ohľadu na to, či ide o pušky zo štrnásteho storočia s luntovým zámkom, alebo zbrane z devätnásteho storočia s perkusným zámkom. Streľba ako veda Väčšina zákazníkov Jána Bercika využíva originálne zbrane na streľbu. Deje sa tak, samozrejme, na strelniciach i súťažiach. Obsluha a nabíjanie sú nepomerne ťažšie ako pri dnešných moderných zbraniach. Na rozdiel od minulosti sú však historické repliky mimoriadne presné.
„Všetko závisí od kvality pušného prachu a vyrobenej guľky. Tú si strelci často obaľujú vymiešaným mazivom špeciálne podľa vlastného receptu. Svoje zohráva i technika nabitia,“ prezrádza tajomstvo úspechu majster puškár. Ak chce podľa neho niekto vlastniť takúto zbraň, musí mať k nej vzťah a poznať jej históriu.
„Málokto možno vie, že palné zbrane boli známe od štrnásteho storočia, po tom, ako sa objavil pušný prach a jeho explozívne účinky. Vyrábali sa pušky s luntovým západkovým zámkom, neskôr s kolieskovým. Z tých sa strieľalo napríklad v šestnástom storočí s ťažkými strelami z mäkkého olova,“ pokračuje v exkurze do minulosti.
Neskôr prišli zbrane s kresadlovými zámkami, v osemnástom storočí nastúpili perkusné zbrane, ktoré kraľovali v Európe približne pol storočia.
Zaujímavejšie ako história sú podľa Bercika fakty, kto a ako vyrábal spomínané zbrane. „Každý pán mal svojho výrobcu zbraní - takzvaného zbraniara. Ten vyrobil dve, maximálne tri pušky alebo pištole do roka. Pre svojho šľachtica mal vysokú cenu.“ Zemepán mal aj odborníka na streľbu - zbrojára, ktorý sa staral nielen o jeho poľovačky, ale najmä o jeho zbrane.
„Od tohto špecialistu záviselo, či jeho pán trafí na poľovačke, alebo nie. On nabíjal zbraň, dávkoval pušný prach, vyrábal guľky. Pánovi podával nabitú zbraň a ten ‚iba‘ strieľal. Po love zbraň vyčistil,“ dodáva výrobca unikátnych zbraní.
Dôležité je uvedomiť si, že v tých časoch nemohol mať strelnú zbraň hocikto. Jednak si ju nemohol dovoliť z finančného hľadiska, jednak to bola výsada vyvolených. „Vtedajší puškári boli iní páni majstri. Každý nielenže vyrábal zbraň a signoval ju svojou značkou, ale ju tiež označil erbom či iným znakom majiteľa,“ netají Bercik obdiv k svojim „predchodcom“.
Väčšina zbraní bola krásne zdobená, vykladaná perleťou alebo zlatom. Každá bola určená na inú príležitosť, vyrobená na mieru majiteľa. Samozrejme, to neplatilo pre zbrane, čo používali vojaci vo vojnách. Bercik pripúšťa, že v minulosti bola tvrdšia, no možno aj spravodlivejšia doba.
Ak v tých časoch chytili pytliaka so strelnou zbraňou, považovalo sa to za hrdelný zločin a dotyčný putoval na popravisko. Každému bolo totiž jasné, že chudobný pytliak si takú zbraň nemohol dovoliť a niekde ju ukradol. Vďaka signovaniu a erbu nebolo ťažké vypátrať skutočného majiteľa.
Aj dnes sa nájdu ľudia, ktorí chcú vlastnú perkusnú zbraň na mieru. Niektorí prídu so starými zbraňami a chcú ich zrekonštruovať. „Niekedy sa, žiaľ, stane, že ich predajcovia oklamú a namiesto vzácnej historickej pištole prinesú bezcennú repliku niečoho, čo sa zbrani ani veľmi nepodobá. Vtedy im pomôcť nedokážem,“ hovorí Bercik.
Zväčša ho však oslovujú nadšenci historických zbraní, ktorí si uňho objednajú funkčnú repliku alebo perkusnú zbraň s vlastnými motívmi. „Prídu s presným nákresom, ako má zbraň vyzerať. Samozrejme, mnohí chcú, aby na ich puške či pištoli bol ich monogram, rodový erb či logo firmy. Preferujú honosne zdobené kúsky,“ prezrádza majster puškár.
Znalci vedia, na kvalitnú prácu treba čas, a nenaliehajú. „Výroba trvá niekoľko mesiacov. Je to svojím spôsobom umelecké dielo. Každá zbraň má svoju históriu, svoj život,“ dodáva Bercik.
Výroba dobových pištolí a pušiek je náročný proces. Najprv majster na sústruhu pripraví hlaveň a zvyšné oceľové časti, ako aj základnú drevenú konštrukciu zbrane. Najčastejšie sa používa drevo z orecha. To však prichádza na rad až po zhotovení precízneho nákresu a plánu zbrane. Neskôr nastupuje drevorezbár a kovorytec. Zložená puška putuje do tlakovej skúšobne, či je v poriadku. Až potom ju dostane záujemca v parádnej drevenej kazete.
Prácu Jána Bercika obdivujú i za hranicami. Vyrobil už zbrane do historických filmov o dobytí Ameriky. Unikáty z jeho dielne sa objavili aj vo filme Agnieszky Hollandovej Jánošík - Pravdivá história i vo výpravnej snímke Juraja Jakubiska Bathory.
Koľko pištolí a pušiek prešlo jeho rukami od roku 1991, nepočíta. Teší ho, že svojim majiteľom robia radosť. „Ja nedávam dvojročnú záruku, mnou vyrobené zbrane majú doživotnú záruku,“ hovorí majster puškár z Jenkoviec.
On sám však vlastnoručne vyrobenú zbraň nemá. „Mám rád historické originály,“ smeje sa. K srdcu mu prirástla perkusná, pôvodne bubienková puška z roku 1790. Pažba bola prelomená, tak si ju opravil. „Držím sa jej ako čert kríža. Je v stopercentnom stave. Chodím s ňou strieľať na strelnicu.“
Vysoko si cení aj párové pištole vyrobené po roku 1800. „Vraj ich vyrobil dvorný puškár Napoleona Bonaparta. Pôvodne boli kresadlovky, teraz sú perkusné a majú aj napináčik,“ ukazuje mimoriadne krásne zbrane. Bercika teší, že jeho zbrane nestoja v trezoroch, ale stále sa z nich strieľa.
„Na majstrovstvách Európy v streľbe z perkusných zbraní sa strieľalo z dvoch mojich zbraní a družstvo skončilo na treťom mieste.
tags: #vyroba #historickych #zbrani