Eduard Gecler z Košíc sa venuje výrobe replík historických zbraní a nožov. Jeho cesta k tomuto remeslu bola spojená s rozpadom manželstva a hľadaním nového zmyslu života.
Jeho syn Mário vystupoval v skupine historického šermu. Mali len maličkú dielňu, nákovu aj šliapaciu vyhňu, ktorú neskôr prerobili na elektrickú. Chlapci si zo športových kordov vyrábali repliky historických zbraní. Edo mal skúsenosti ešte z priemyslovky, kde mali aj kováčsku dielňu. Keď robil na družstve, mal k dispozícii aj profesionálnu vyhňu.
„Spočiatku sme si tam v noci rozkúrili a robili. Neskôr si syn urobil v našej malej vyhničke prvý rapír - dlhý úzky meč, pre seba. Potom pre kamarátov. Istý čas vyrábal čepele zbraní od Bratislavy po Košice, kým si skupiny historického šermu nenašli vlastných kováčov. Mne sa dokonca podarilo vyrobiť funkčný kanón pre jeho skupinu Corvus Arma. Dodnes ním strieľajú.“
Postupne začali robiť aj nože. Mário odišiel na prvú nožiarsku výstavu do Příbramu južne od Prahy. „Potom som už aj ja začal robiť nože. Na druhú výstavu syn práve nemal čas odísť, tak som šiel namiesto neho. Postupne nám pribúdali jarmoky a iné podujatia. Ľudia síce na naše výrobky nestoja v rade, ale ja nemám problém vyjsť z toho, čo je. Dnes už mám zárobok z výroby nožov na prilepšenie k dôchodku. Stále je čo robiť.“ Okrem mečov a nožov vyrábali otec so synom aj kopu iných výrobkov zo železa. Trebárs brány, do ktorých vkladali kováčske prvky podľa želania objednávateľov.
Eduard Gecler je síce na webových stránkach Ústredia ľudovej umeleckej výroby, ale nespolupracuje s ním. „Spočiatku som sa im ponúkal, že im budem robiť nejaké kováčske práce, ale nepáčilo sa mi, že by som im mal vyrábať to, čo si oni navrhnú. To podľa mňa už nie je o ľudovom remesle. Ľudové remeslo si predstavujem ako tvorbu bez bariér podľa predstáv či nálad remeselníka. Keď mi niekto niečo navrhuje a ja budem len výrobca, tak to predsa nie je ono. Vedia o mne, ale ja si rád vymýšľam sám.“
Prečítajte si tiež: Postup výroby reflexného luku
Sledoval keltskú kultúru, aj šperky z drôtov vyrábal. „K srdcu mi prirástla staroslovanská kultúra. Mám rád sekery, ktoré vychádzajú zo staroslovanskej bradatice s charakteristickým bradovým tvarom čepele. Dolný okraj je predĺžený smerom nadol, takže pripomína bradu. Ja im tie brady robím kratšie. Idem svojou cestou. Najviac sa venujem nožom. Rozložím sa na jarmoku a robím, čo ma napĺňa,“ vyznáva sa. „Keď vydržím robiť kováčsku prácu do osemdesiatky, budem veľmi rád. A keby som už nevládal, začnem maľovať krajiny olejom na plátno. Voľakedy som maľoval pre známych. To budem robiť až do deväťdesiatky a dotiahnem to až na úroveň Martina Benku,“ hovorí žartom a šibalsky sa smeje.
Nožiarstvo: História a vývoj
Toto remeslo úzko súvisí s vývojom civilizácie. Nôž je jeden z našich najstarších nástrojov. Prvé praveké nože spred 2,5 milióna rokov boli jednoduché kamenné úlomky s ostrou hranou vytvorené štiepaním kameňa. Ľudstvo v období paleolitu rozvinulo techniku štiepania kameňa. Tieto čepele slúžili na rezanie mäsa, kože a rastlín. Časom tieto nástroje dokázali ľudia leštiť, brúsiť, pridávať k nim rukoväte z kostí, rohoviny a dreva.
V bronzovej a železnej dobe nastal výrazný posun, keď ľudia začali jednoducho odlievať čepele. Bolo to už tri tisícročia pred Kristom. Bronzové nože boli odolnejšie a mohli ich ľahšie tvarovať. Nože železnej doby postupne nahradili bronzové, pretože železo je lacnejšie a tvrdšie. Ľudstvo objavilo kalenie, ktoré výrazne zvýšilo tvrdosť čepelí.
V starovekom Egypte, Grécku a Ríme už boli nože bežným nástrojom aj zbraňou. Niektoré zdobili zlatom a drahými kameňmi. Vikingovia a stredovekí kováči zdokonalili techniku zváranej ocele. Vznikli tak pevné a pružné oceľové čepele. Nôž bol každodenným predmetom, univerzálnym príborom a nástrojom zároveň.
V 17. až 18. storočí začala byť ich výroba špecifická. Doslova revolučnú zmenu priniesol vynález nehrdzavejúcej ocele v roku 1913. V 20. storočí nastala ich sériová priemyselná výroba, ale aj renesancia ručne kovaných nožov.
Prečítajte si tiež: Športové luky a ich konštrukcia
Dnes výrobcovia na ich výrobu používajú aj pokročilé materiály: keramiku, titán, uhlíkové kompozity... Vývoj ide stále vpred. Nože sú rozdelené do špecializovaných kategórií: kuchynské, lovecké, taktické, zberateľské, pracovné.
Najstaršie rezné nástroje sú kamenné odštepy staré plus-mínus 2,5 milióna rokov z Afriky. Najstarší naozajstný kovový (medený) nôž našli pri ľadovom mužovi Ötzim v Alpách. Používal ho približne 3 300 rokov pred naším letopočtom. Mal drevenú rukoväť a čepeľ z čistej medi. Najstarší zachovaný viacúčelový rímsky skladací nôž je z 2. storočia nášho letopočtu.
Prečítajte si tiež: Postup výroby dreveného luku
tags: #vyroba #historickych #zbrani #kosice