Príbeh zbrojárstva je fascinujúcou cestou od remeselnej výroby k moderným technológiám.
Zbrojárska výroba na Slovensku: Od Rakúsko-Uhorska po súčasnosť
Zbrojárska výroba na Slovensku má už vyše 150-ročnú tradíciu. Ešte za Rakúsko-Uhorska v roku 1870 vybudovala viedenská muničná továreň v Bratislave (vtedajšom Prešporku) svoj nový závod G. A o tri neskôr takisto v Bratislave začal Alfred Nobel výstavbu ďalšej svojej továrne na výrobu dynamitu, neskôr slávnej Dynamitky.
Vrchol konjunktúry zažili obe spomínané fabriky počas prvej svetovej vojny. Dynamitka sa stala najväčším dodávateľom munície pre armádu habsburskej monarchie.
Po vojne a vzniku Československej republiky sa závod na puškové strelivo stal akciovou spoločnosťou a jej zariadenie postupne premiestnili do Považskej Bystrice. V roku 1929 sa tam začala výstavba nového muničného závodu pod názvom Čs. muničné a kovorobné závody. Už o dva roky vyrábal delostrelecké nábojnice.
Československo však zdedilo po Rakúsko-Uhorsku ďalšie, ešte významnejšie zbrojovky. Spomeňme aspoň Škodove závody v Plzni.
Prečítajte si tiež: Postup výroby reflexného luku
Ako vyplýva zo zistení českého vojenského historika Vladimíra Franceva, ČSR už v roku 1929 patrila spolu s Veľkou Britániou, so Spojenými štátmi, s Nemeckom, Talianskom a so Švédskom medzi najväčších vývozcov zbraní na svete.
Staré zbrojovky pracovali na plné obrátky a budovali sa nové. Zároveň sa časť zbrojnej výroby premiestňovala z Čiech do bezpečnejšieho vnútrozemia pre prípad vojny s Nemeckom. Išlo predovšetkým o niektoré kapacity Škodových závodov, ktoré presunuli do Dubnice nad Váhom. Ako zistila historička Zdenka Muráriková z Univerzity Mateja Bela, začiatkom roku 1937 sa tam začala výroba protitankových kanónov v ešte nedokončenej fabrike.
Po Mníchove, rozbití ČSR a vzniku slovenského štátu pod kuratelou nacistického Nemecka sa naše zbrojovky ocitli v rukách tamojších koncernov. Zbrojné závody potom cez celú vojnu pracovali pre nemeckú vojnovú mašinériu.
Vývoj samopalov v povojnovom Československu
Jednou z úspešných kapitol vývoja ručných palných zbraní v povojnovom Československu bol vývoj samopalov. Moderný samopal pre potreby čs. Vývoj nového samopalu sa uskutočnil v rokoch 1947 - 1948 v Českej zbrojovke Strakonice.
Základy zbrane položil konštruktér Jaroslav Holeček, ktorý pritom využil ním vytvorené nové konštrukčné prvky. Avšak zbraň bola výsledkom inovatívnych prvkov celého tímu ďalších známych konštruktérov, ako Jiří Čermák, František Myška, Jan Kratochvíl či Václav Zíbar.
Prečítajte si tiež: Športové luky a ich konštrukcia
Pri vývoji ručnej palnej zbrane bol zmenený hranatý tvar puzdra na kruhový, čo bolo technologicky výhodnejšie pre výrobu záveru. Tiež bola splnená požiadavka vymeniteľnej hlavne, čo umožňovalo jej zámenu aj za hlaveň cvičnú a streľbu s cvičným strelivom. Zásobník bol umiestnený do ťažiska zbrane.
Excelentne jednoduchým spôsobom bol navrhnutý miskový cieľnik, čím sa spolu s niektorými ďalšími prvkami inšpirovalo aj niekoľko zahraničných výrobcov. V rámci požiadaviek bola zaujímavým konštrukčným doplnkom tzv. plnička zásobníka integrovaná priamo na zbrani, ktorá umožňovala pomocou nabíjacích pásikov rýchle plnenie zásobníka.
Ďalšou technickou zaujímavosťou, uplatnenou prvýkrát pri sériovej výrobe, bol záver riešený okolo hlavne. To umožnilo pri relatívne malej dĺžke zbrane použiť dlhšiu hlaveň. Zároveň bol takto dosiahnutý menší zdvih hlavne pri streľbe dávkou a lepšia stabilita zbrane.
Prevratným prvkom bola aj myšlienka jednotného systému zbrane, spočívajúca v jednoduchom držiaku ramennej opierky na konci každého puzdra. Týmto spôsobom mohol byť samopal s pevnou drevenou pažbou používaný v rámci pozemné vojska, resp.
Samopal prešiel okrem skúšok životnosti aj náročnými skúškami v nepriaznivých klimatických podmienkach, ktoré sa uskutočnili vo Vysokých Tatrách vo februári 1948.
Prečítajte si tiež: Postup výroby dreveného luku
Počas jedného roka bola vytvorená zbraň, ktorá v auguste 1948 zvíťazila v súťaži a bola označená ako 9mm samopal vz. 48a (pechotný) a vz. 48b (výsadkový).
V roku 1950 začalo ministerstvo národnej obrany označovať vojenský materiál iba krycím číslom, ktoré nezodpovedalo priamo roku zavedenia, teda bez označenia „vzor“.
Uvedený spôsob značenia sa napokon neujal a trval iba dočasne. Práve v tomto období bol samopal vz. 48 preznačený na samopal 23 (pechotný) a samopal 25 (výsadkový), čo pretrvalo ako následok uvedeného obdobia v jeho označení dodnes.
Ďalším zlomom vo výrobe bol rok 1951, keď bola uskutočnená rekonštrukcia na náboj 7,62 x 25 mm Tokarev (TT vz. 30) podľa sovietskej špecifikácie, a výroba samopalu na náboj 9mm Parabellum bola ukončená.
Vo výrobnom závode v Uherskom Brode bolo v rokoch 1949 - 1951 vyrobených 200 205 kusov 9mm samopalov 23/25 a do roku 1969 vyvezených 157 500 kusov. K jednému samopalu boli vždy štyri záložné zásobníky na 40 nábojov a pre samopal 25 naviac jeden zásobník na 24 nábojov.
Vo výzbroji ich postupne nahradili samopaly 24 a 26 vyrábané v rokoch 1951 - 1953.
Samopal 25, s ojedinelou krátkou verziou zásobníka, možno vidieť aj na fotografiách prezentujúcich zbierkové predmety z fondu Vojenského historického múzea v Piešťanoch. V zbierke sa nachádza i pôvodná sumka pre zásobníky na 40 nábojov.
Samopal ČZ 247
Vývoj ručných palných zbraní v povojnovom Československu priniesol zaujímavý projekt zbrojného priemyslu, ktorý sa síce dočkal sériovej výroby, ale jeho masové využitie na domácej pôde sa vo väčšom rozsahu neuplatnilo.
Prototyp označovaný zo začiatku ako ČZ 47/II alebo aj vz. 47 nadväzoval na predvojnovú guľometnú pištoľ vz. 38 Františka Myšku, avšak s použitím silnejšieho streliva.
Hlavnú kurióznu konštrukčnú prednosť samopalu však realizoval konštruktér Jaroslav Holeček v Českej zbrojovke v Strakoniciach. Išlo o otočnú zásobníkovú šachtu s možnosťou otáčania o 90o. K inšpirácii poslúžil samopal Sten Mk. II. Avšak pri čs. konštrukcii mohol jednotlivec voliť polohu zásobníka dokonca aj pri streľbe.
V závislosti od terénu umožňovala funkcia otočnej zásobníkovej šachty lepšie využite prírodných krytov. Vývoj samopalu prebiehal prioritne pre náboj 9 x 19 mm (9 mm Parabellum). V povojnovom období bolo toto strelivo určené i pre množstvo koristných zbraní pridelených vojenským útvarom. Aj produkcia v Považských strojárňach v tomto období zahŕňala výrobu uvedeného streliva.
Desať kusov samopalu ČZ bolo upravených aj na 9 mm československý experimentálny valcový náboj. Vzorky tohto streliva boli vyrobené Blanickými strojárňami vo Vlašimi. Jeden z viacerých zámerov použitia takéhoto druhu streliva spočíval aj vo vylúčení okamžitého použitia ukoristeného streliva v poľných podmienkach protivníkom v prípade vypuknutia vojnového konfliktu. Pritom by bežné strelivo Parabellum bolo možné použiť v zbraniach určených pre valcový náboj.
V období začínajúcej studenej vojny táto myšlienka predstavovala významný politický argument. Avšak nový experimentálny náboj sa nakoniec do sériovej výroby nedostal.
Samopal vzbudil záujem v Egypte a v Habeši, kde ho predviedla Česká zbrojovka koncom roka 1947. Následne vo februári 1948 navštívila egyptská vojenská misia výrobný závod v Uherskom Brode, kde bola pripravovaná jeho výroba pod vnútorným označením „objekt 015“.
V polovici mája bola podpísaná zmluva na dodávku 7 250 samopalov prostredníctvom egyptského veľvyslanca. O niekoľko dní mala byť prvá časť zásielky z Uherského Brodu odoslaná civilným lietadlom s odstránenými sedačkami pre cestujúcich. V rámci utajenia nemalo mať lietadlo žiadne medzipristátie a náklad bol deklarovaný ako hospodárske stroje.
Predaj zbraní Egyptu, ktorý zaujímal nepriateľské postavenie voči Izraelu, bol veľmi citlivý vzhľadom k podpore Československa pri jeho vzniku. Na dojednaný obchod boli upozornené orgány čs. ministerstva zahraničných vecí a lietadlo bolo pred odletom zadržané. Náklad putoval späť do výrobného závodu, kde bolo celkovo do konca roku 1949 vyrobených 10 815 kusov.
V tom čase sa 250 kusov podarilo exportovať iba do Bolívie. Samopal nakoniec niesol označenie ČZ 247 a nejaký čas ho mali vo výzbroji aj Ľudové milície.
K jeho skvalitneniu prispeli aj tzv. protiodrazová poistka Františka Myšku a plnička nábojov Václava Zíbara vsadená do pažby. Ďalším zdokonalením bolo aj jednoduché spúšťové ústrojenstvo, ktoré umožňovalo strieľať jednotlivými ranami alebo dávkou na základe menšieho či väčšieho tlaku prsta na spúšť. Uvedené prvky sa neskôr uplatnili aj pri samopaloch 23/25 a 24/26.
V druhej polovici 60. rokov 20. storočia bolo vyvezených do zahraničia 8 498 kusov samopalu ČZ 247 a v súčasnosti predstavuje vzácnu zberateľskú kuriozitu nielen v Českej a Slovenskej republike.
Vo VHM-Piešťany sa zachovali exempláre, ktoré boli trvalo znefunkčnené. S najväčšou pravdepodobnosťou sú to verzie, ktoré boli v minulosti upravené a určené výhradne na streľbu s cvičným strelivom a nachádzali sa ešte vo výzbroji rôt pohraničnej stráže.
Na rozoznanie od plne funkčnej zbrane boli vybavené aj hliníkovým štítkom na ľavej strane pažby s vyrazeným upozornením: „POZOR jen pro cvičnou střelbu“.
Táto verzia sa využívala ako pomôcka pri výcviku pohraničných hliadok a pri výcviku psov. O tejto upravenej verzii sa možno občas stretnúť aj v osobných výpovediach bývalých príslušníkov jednotiek PS.
Z historického hľadiska bol samopal ČZ 247 druhý sériovo vyrábaný samopal v Československu.
V zbierke VHM Piešťany sa zachoval aj jeden vzácnejší exemplár so skorším označením „ČESKÁ ZBROJOVKA - NÁRODNÍ PODNIK/ STRAKONICE“ a „Vz 47“ s nízkym výrobným číslom „33“.
Nemecké samopaly MP 38 a MP 40 v slovenskej armáde
Nemecké samopaly Maschinenpistole 38 a Maschinenpistole 40 patria asi medzi najznámejšie samopaly v histórii vôbec. Dodnes je pri tom pomerne neznámym faktom, že samopal MP 40 bol pod názvom Guľometná pištoľa Sch vz.41 aj vo výzbroji slovenskej a tým pádom aj povstaleckej armády.
Pre nemeckú armádu a jej spojencov bolo počas 2. svetovej vojny vyrobených takmer milión samopalov MP 40.
Nemecký vplyv v slovenskej armáde a skúsenosti z bojov na východnom fronte spôsobili záujem armády o tento druh zbrane. Na fronte sa absencia samopalov vo výzbroji riešila používaním koristných sovietskych samopalov PPD-40 a PPŠ-41.
Komplexnejšie riešenie bolo realizované v roku 1942. V rámci tradičných väzieb sa slovenská armáda obrátila na Zbrojovku Brno, kde bolo objednaných tisíc samopalov ZK-383, ktoré boli do slovenskej armády zavedené pod označením Guľometná pištoľa ZB vz.42. Z objednaného množstva bolo napokon dodaných len 190 kusov a tak táto zbraň nezohrala vo výzbroji zásadnejšiu úlohu.
V snahe doplniť výzbroj bol v roku 1943 testovaný a v počte dve tisíc kusov objednaný nemecký samopal MP 41. Realizácia objednávky sa omeškala a napokon posunula na december 1944. Po vypuknutí Slovenského národného povstania bola samozrejme z nemeckej strany stornovaná.
Ako náhradu za nedodané samopaly ZK-383 ponúklo Nemecko samopaly talianske. 1938 a 1938/42. Najpočetnejším samopalom slovenskej armády sa počas vojny napokon stal MP 40. Od roku 1943 sa v rukách slovenských vojakov objavujú menšie počty samopalov MP 38 a MP 40. V rámci výzbrojného programu Eiche objednala v roku 1943 slovenská armáda dve tisíc samopalov MP 40, príslušenstvo a dva milióny nábojov.
Pod názvom Guľometná pištoľa vz.41 mali byť používané ako zbrane veliteľov od družstva vyššie a ako osobné zbrane dôstojníkov. Patrili aj do výzbroje padákových strelcov - parašutistov slovenskej armády, aj každý slovenský tank mal pridelený jeden samopal MP 40.
Počet samopalov dodaných slovenskej armáde do leta 1944 zďaleka nepokrýval plán. Po vypuknutí povstania sa približne polovica slovenských samopalov nachádzala na povstaleckom území a bola náležite využitá jednotkami 1. čs. armády na Slovensku.
Nedostatočný počet a bojové straty boli do istej miery kompenzované dodávkami zbraní od spojencov. V rámci vzdušného mostu zo Sovietskeho zväzu bolo dodaných okolo dvoch tisíc samopalov, ako sovietskych PPŠ-41, tak aj koristných nemeckých MP 40. V rukách povstalcov sa ale objavili aj samopaly PPS-43.
Múzeum Slovenského národného povstania má vo svojich zbierkach viacero samopalov MP 40. Niektoré z nich je možné vďaka značeniu identifikovať ako slovenské Guľometné pištole vz.41. Najcennejšie zbierkové predmety sú tie, ktoré majú svoj vlastný príbeh spojený s konkrétnou osobou.
Samopal SA vz. 58
Je iba málo zbraní, ktoré sa v našich krajoch tešia tak veľkej obľube, ako tomu je u legendárneho samopalu SA vz.58. Po konci druhej svetovej vojny aj bývalé Československo stálo pred otázkou modernizácie výzbroje armády a zavedenia novej plnoautomatickej pušky.
Konceptov v čase zadania bolo viacero, avšak napokon sa vývoj sústredil na projekt s kódovým označením „Metla“ konštruktéra Jiřího Čermáka. V roku 1958 bola zbraň zavedená do služby v Československej ľudovej armáde.