Výroba zbraní a ochrannej zbroje na Slovensku bola v období renesancie bohato rozvinutá. V období vrcholného stredoveku sa tu nachádzali remeslá, ktoré boli často ojedinelé v rámci Slovenska a väčšina z nich zásobovala svojimi výrobkami aj vzdialenejší trh. Vedúce postavenia mala okrem Košíc aj Levoča. V každom z nich sa nachádzalo vyše 30 cechov. Cechy tu boli teda v takom počte, v akom sa na území Slovenska nachádzali len v Bratislave.
V Košiciach sa už v predchádzajúcom období nachádzali cechy zlatníkov, zvonolejárov, puškárov, medikováčov, mečiarov, ostrohárov, opaskárov a iné. V 15. storočí sa tu nachádzali aj cechy mieškarov a kapsárov, remenárov, mäsiarov, krajčírov, berchetárov, ševcov a dva spojené cechy. Prvým z nich bol spojený cech kolesárov, tokárov, stolárov a maliarov. Druhým z nich bol spojený cech zámočníkov, ostrohárov, panciernikov a mečiarov. V 16. storočí k nim pribudli cechy povrazníkov, garbiarov, murárov a kamenárov, hrnčiarov, sedlárov, čižmárov, kováčov. V 17. stor. si cechy pozakladali cinári, klobučníci, nemeckí zámočníci(t.j. puškári a hodinári), stolári a sklenári, nožiari, tesári, gombičkári, debnári, vyšívači zlatom - mieškari, knihári a bieli pekári (r. 1703).
Dóm sv. Alžbety a Urbanova veža je zaujímavá prezentáciou cechov - bratstiev organizovaných okolo oltára niektorého svätca v Dóme svätej Alžbety. K nahliadnutiu je výber z najväčších zbierok zvonolejárstva a umeleckého kovolejárstva. Cech sa zúčastňoval na obrane mesta. Starostlivosť o obranu mesta je doložená aj existenciou deviatich stredovekých bášt, o ktoré sa mali starať cechy. Bola im zverená stavba veží i ich obrana v čase vojny. Boli to tieto veže: garbiarska, šlosiarska, debnárska, kolesárska, mäsiarska, hrnčiarska, povraznícko-pugilárska,obuvnícka a kováčska. Existencia týchto veží sa odráža aj v názvoch jednotlivých ulíc nachádzajúcich sa v centre mesta.
Renesancia neznamenala len pokus o oživenie antických tradícií v kultúre, umení a spôsobe mierumilovného života. Významné a ambiciózne osobnosti renesančnej Itálie, Nemecka či Francúzska hľadali svoje vojenské vzory v dávnej minulosti antického sveta. Politické udalosti vtedajšieho sveta im k tomu poskytovali dostatok príležitostí. Početné štáty v rozdrobenej Itálii a Nemecku ovládali predstavitelia, ktorí chceli aspoň o kúsok rozšíriť svoje územie na úkor susedov, mnohí sa nechávali najímať ako velitelia a radoví žoldnieri do vojsk silných štátov (Francúzsko, Španielsko), aby bojovali za záujmy iných. V období renesancie sa odohralo množstvo veľkých i malých bitiek, vojen a šarvátok, v ktorých mnohí významní i menej významní muži hľadali slávu, ale väčšinou v nich našli svoju smrť.
To zároveň umožňovalo umelcom zobraziť slávu i odvrátenú stranu vojenských udalostí a ich fresky a monumentálne obrazy sú dodnes svedectvom úporných bojov, ale aj majstrovstva vtedajších remeselníkov, výrobcov zbraní a brnení. V renesancii doznieval vývoj chladných zbraní z predchádzajúceho obdobia. Základným typom chladnej zbrane pešiaka i jazdca zostáva meč takmer v rovnakej podobe ako v predchádzajúcich storočiach. Od gotického obdobia sa renesančné zbrane odlišujú predovšetkým bohatou výzdobou, ktorá často pokrýva celú zbraň. Od gotických vzorov sa prešlo k bohatým vzorom napodobňujúcim antiku. Zobrazujú sa antickí bohovia, predovšetkým "patróni" vojny a bojových umení všeobecne - boh vojny Ares, bohyňa lovu Artemida či panenská a po bojoch túžiaca Athéna. Čepele, záštity i rukoväte sú až prezdobené tauziami, intarziami, leptaním a ďalšími technikami.
Prečítajte si tiež: Košická história výroby zbraní
Charakteristickým mečom renesancie sa stala schiavona, nazvaná podľa slovansko-dalmátskych žoldnierov v službách Benátok, ktorí ju často používali. V zbierkach SNM-Historického múzea sa nachádza práve takýto meč s čepeľou vyrobenou v Pasove, ktorá je označená typickým pasovským vlkom. Čepeľ je dlhá 93 cm a široká 4,5 cm. Ochranný kôš tvoria kovové prúty, ktoré chránia ruku zhora i zospodu. Rukoväť má štvorcové zakončenie. Na zbrani je dodnes vidieť kvalitné celkové spracovanie i spracovanie samotnej čepele. Inou typickou osobnou zbraňou renesancie je dýka cinquedea, ktorá má pri záštite pomerne širokú, niekoľkokrát žliabkovanú čepeľ, takže má akýsi predĺžený trojuholníkový tvar.
Typickým javom renesančných vojen sú žoldnieri, ktorí pochádzali zo všetkých častí vtedajšej Európy, čo sa prejavovalo aj v ich rozdielnej výzbroji. Najmä zo zaalpských krajín sú známi landsknechti vyzbrojení dlhými obojručnými mečmi a katzbalgermi, krátkymi mečmi, určenými pre osobnú ochranu. Tie sú rovnako typické a charakteristické pre toto obdobie, ako schiavony. Sú však kratšie, dokonca sa vyskytujú mierne zahnuté čepele, ako to možno vidieť na zbrani zo zbierok SNM-Historického múzea. Celková dĺžka tohto katzbalgera je 78 cm, čepeľ, dlhá 65 cm, je užšia (3,5 cm) ako čepeľ spomínanej schiavony a je bohato zdobená rastlinnými ornamentami a apotropaickými textami, z ktorých je čitateľné len slovo FEDE.
Už spomínané obojručné meče patrili do výzbroje špecializovaných žoldnierov, pretože používanie týchto zbraní si vyžadovalo osobitný výcvik. Bojovníci s obojručnými mečmi boli mimoriadne oceňovaní, dostávali dokonca dvojnásobný žold ako obyčajní pešiaci. Tieto zbrane používali radoví bojovníci, nie velitelia. V našich múzeách sa nachádza pomerne veľa exemplárov týchto zbraní, ktoré však väčšinou pochádzajú z neskoršieho obdobia, keď sa vyrábali ich efektné napodobeniny. Pri niektorých pôvodných exemplároch však môžeme sledovať takisto vynikajúce majstrovstvo majstrov mečiarov, kde sa ich pozornosť sústreďovala predovšetkým na rukoväť vykladanú kožou alebo kvalitnými látkami (zamat). Umelecký účinok sa dosahoval vyrezávaním ornamentov do dreveného podkladu rukoväte, ktorý sa potom pretláčal do vrchnej koženej vrstvy. Éra týchto zbraní však veľmi rýchlo skončila.
Koncom obdobia renesancie vrcholí nemecká sedliacka vojna a rôzne roľnícke povstania. Bojovníci vzbúrených oddielov nemali možnosť vyzbrojovať sa kvalitnými zbraňami, okrem toho boli zvyknutí na svoje bežné pracovné nástroje, ktoré sa dali ľahko využiť aj v boji proti vyzbrojeným vojenským oddielom. Už halapartňa, pôvodom zo Švajčiarska, bola kombináciou niekoľkých pracovných nástrojov, ktoré sa v rukách skúsených sedliakov stali obávanými zbraňami. Úspechy, ktoré sedliaci dosiahli svojimi nástrojmi pretvorenými na zbrane, podnietili neskôr mnohých panovníkov, aby dali zhotoviť pre svoje súkromné armády zbrane vychádzajúce z roľníckych náradí.
Tie však v rukách profesionálnych vojakov nemali takú účinnosť ako v rukách pôvodných užívateľov. Preto sa postupne menia len na ozdobné a symbolické zbrane. Aj halapartňa sa zmenila z pôvodne účinnej, na okrasnú zbraň. V renesancii (aspoň podľa maliarskych diel) vrcholí vývoj ochrannej zbroje. Svojím vyhotovením takmer stráca pôvodnú ochrannú funkciu a stáva sa skôr dekoratívnym prvkom. Vidíme to napríklad na portréte španielskeho cisára Karola V. od Tiziana (1548) a Filipa II. od toho istého majstra (1550). Obidve brnenia sú bohato členené, aby umožňovali lepší pohyb, ale pre boj v období, keď sa už začínajú používať palné zbrane, strácajú svoje opodstatnenie. Podobne ako sa niektoré zbrane menia len na ozdobné symboly vojska (halapartne), aj brnenie stráca svoju funkčnosť, pretože ho čoraz viac zdobia nefunkčné prvky.
Prečítajte si tiež: Postup výroby reflexného luku
Bohaté a masívne brnenia si mohli dovoliť len panovníci, zatiaľ čo obyčajní bojovníci nemali takmer žiadne. Spomínaných landsknechtov, ktorí bojovali s obojručnými mečmi, by ťažké brnenie znevýhodňovalo v boji, v ktorom potrebovali dostatočnú voľnosť pohybu a ľahkosť pri narábaní s ťažkou zbraňou. Na osobnú ochranu bojovníkov slúžili aj štíty, ktoré sú podobne ako mnohé zbrane, bohato zdobené. Štít zo zbierok SNM-Historického múzea má priemer 62 cm.
Renesancia už pozná palné zbrane, ktoré sa však používali ako hromadné, zriedkavejšie ako individuálne zbrane. Kanóny a delá však dosiahli v období renesancie už vysoký stupeň technického rozvoja a často sa používali. Hoci sú to väčšinou ešte spredu nabíjané zbrane, používali sa nielen pri obrane, ale aj útoku. Delové hlavne vyrábali majstri zlievači a bohato ich zdobili erbami objednávateľov, rastlinnými ornamentami, ale aj figurálnou výzdobou. Často sa označovali menom výrobcu, čo pri niektorých iných typoch zbraní ešte nebolo zvykom. Práve používanie ťažkých palných zbraní vyvolávalo potrebu budovať opevnenia, ktoré sa projektovali už so zreteľom na používanie palných zbraní a na ich vlastnosti (dostrel, prieraznosť).
Výroba zbraní a ochrannej zbroje na Slovensku bola v období renesancie bohato rozvinutá. Máme doložené cechy mečiarov, prvých puškárov a delolejárov, výrobcov brnení vo významných hospodárskych centrách (Bratislava, Kremnica, Košice). Aj vyspelí kováči mimo hlavných centier dokázali vyrobiť základné zbrane pre potreby miestneho obyvateľstva.
V kontexte vývoja strelných zbraní, najstarším členom tejto rodiny bola krátkohlavňová ručná palná zbraň zvaná kvôli svojmu tvaru "píšťala", ktorá sa postupne vyvinula na pištoľ. Predlžovaním hlavní píšťal vznikli ťažšie zbrane s výraznejším spätným rázom pri výstrele, ktoré kvôli tomu museli mať osobitné pomocné zariadenie hák, ktorým sa zachytili o niečo pevné. Píšťala i hákovnica mali zhruba rovnakú ráž od 20 do 30 milimetrov. V skutočnosti sa svojho času udávala ráž palných zbraní váhou gule, ktorú vystrelila.
Do Košíc sa tieto zbrane dostali relatívne skoro, za čo môžeme ďakovať Jánovi Jiskrovi a jeho českým žoldnierom. Bolo to teda už na začiatku štyridsiatych rokov 15. Tunajšie prostredie prekvapivo pozmenilo názov hákovníc. Pôvodné české slovo hákovnice znelo v dobovej nemčine ako "Hackenbüchse", a z neho odvodený půlhák a tuplhák ako "Halbhacken", či "Toppelhacken". Túto nemeckú terminológiu nepochybne používali aj košickí mešťania, vtedy ešte väčšinou Nemci. Lenže ľud český i slovenský si vytvoril aj iný názov. Kvôli charakteristickému háku na spodku ústia hlavne nazval túto zbraň "bradatá puška", či "bradatica". V tejto podobe to prevzala maďarčina ako "szakálos puska", no dokonca aj latinčina v podobe "pyxis barbata".
Prečítajte si tiež: Športové luky a ich konštrukcia
Prvý presný súčet počtu mestských hákovníc pochádza z roku 1556. Urobili ho po katastrofálnom požiari mesta a napočítali, že k dispozícii je celkom 576 hákovníc, z toho 164 uložených na radnici a 200 v cechovej veži kováčov. Celkový počet zbraní je o niečo väčší, ako celkový počet vtedajších domácností mesta v hradbách. Znamená to, že na každú domácnosť pripadla minimálne jedna hákovnica, no a boli tu aj zbrane pre prípadných najatých žoldnierov. Hneď v nasledujúcom roku 1557 konala v požiarom zasiahnutých Košiciach inšpekciu výzbroje cisárom Ferdinandom I. poverená komisia, ktorú viedol František Thurzo. Jeho Inventárium napočítalo v meste 586 hákovníc a 4965 gúľ pre ne.
Pri súpise vežovej výzbroje konanom v roku 1658 je síce počet hákovníc o niečo väčší celkom 158 kusov, no ich postupný úbytok je zrejmý. Naviac sa v tomto súpise už objavuje vo výzbroji cechových veží spolu s hákovnicou nový typ palnej zbrane mušketa. V polovici 17. V roku 1665 navštívil Košice nemecký hudobník, vojak a cestovateľ Daniel Spehr a to čo tu videl a skúsil opísal v knižke nazvanej Uhorský simplicissimus. Pri popise dómu svätej Alžbety uvádza toto: Na kostolnú terasu sa vmestí niekoľko sto, ba aj tisíc dvojhlavňovými puškami ozbrojených mužov. Keď sa na jeseň roku 1704 vzdali Košice Rákocziho generálovi Šimonovi Forgáčovi, vykonali kuruci aj súpis ukoristenej výzbroje. Figurovalo v ňom napodiv aj 34 "bradatých pušiek", našich starých známych hákovníc.
Doby, kedy výroba zbraní zamestnávala na Považí, v Turci a na východe Slovenska 35-tisíc ľudí, sú dávno preč. Fabriky po desaťročiach „pomalého umierania“ začínajú ožívať. Špeciálnu výrobu obnovuje skupina so silným českým zbrojárom v pozadí. Stará vrátnica Závodov všeobecného strojárstva už dostala novú fasádu s logom MSM Group - najmladšej šťuky v slovenskom zbrojárskom rybníku. Za tri roky pohltila väčšinu fabrík z éry zašlej slávy zbrojnej výroby na Považí a v Turci.
Dnes pod nich spadá osem slovenských podnikov, najmä bývalé vojenské opravovne v Novákoch, Trenčíne a Banskej Bystrici. Ale aj polovica obrovského dubnického ZVS Holdingu. Dubnicu, ako miesto so strategickou polohou, si vyhliadlo ešte prvorepublikové ministerstvo obrany koncom 20. rokoch minulého storočia. Všetko nabralo na obrátkach v roku 1934, keď vedenie ČSR v obave z rastúceho nacizmu v Nemecku presťahovalo do Dubnice zbrojnú technológiu z Škodových závodov v Plzni.
Skupina MSM v bývalej fabrike produkuje najmä muníciu. Fabriku prebrali pred dvoma rokmi a produkciu už zdvihli desaťnásobne. Celá skupina už dosahuje ročný obrat, ktorý prevýšil 100 miliónov eur. MSM Group dodáva domácej armáde maximálne tri percentá svojej produkcie, klientelu majú v 25 krajinách sveta. Aktuálne zbrojovka MSM Group zamestnáva už viac ako 1200 ľudí a počty ešte plánuje rozšíriť. V Dubnici chcú obnoviť špeciálne vzdelávanie v štýle 60. rokov minulého storočia, keď na miestnej priemy...
Prehľad cechov v Košiciach
Tabuľka zobrazuje prehľad cechov, ktoré existovali v Košiciach v rôznych obdobiach:
| Obdobie | Cechy |
|---|---|
| Pred 15. storočím | Zlatníci, zvonolejári, puškári, medikováči, mečiari, ostrohárov, opaskárov |
| 15. storočie | Mieškari a kapsári, remenári, mäsiari, krajčíri, berchetári, ševci, kolesári, tokári, stolári, maliari, zámočníci, ostrohárov, panciernici a mečiari |
| 16. storočie | Povrazníci, garbiari, murári a kamenári, hrnčiari, sedlári, čižmári, kováči |
| 17. storočie | Cinári, klobučníci, nemeckí zámočníci (puškári a hodinári), stolári a sklenári, nožiari, tesári, gombičkári, debnári, vyšívači zlatom - mieškari, knihári a bieli pekári |