Železiarne Podbrezová v roku 2020 oslavujú už stoosemdesiat rokov svojej existencie.
Štátne železiarne v Podbrezovej, ktoré boli za dvadsaťročného trvania ČSR riadené Ministerstvom verejných prác v Prahe, boli pre nezáujem riešiť ich hospodársku situáciu v podstate sociálnou ustanovizňou na zmiernenie nezamestnanosti.
Hospodárska kríza, zhoršujúce sa medzinárodné vzťahy, ako aj prípravy ČSR na prípadný vojnový konflikt s Nemeckom spôsobili, že sa v ČSR urýchlene budoval vojenský priemysel.
Československá Zbrojovka a.s. Brno, ako jeden z rozhodujúcich podnikov na výrobu zbraní, chcela vo svojom podniku zaviesť aj vlastnú výrobu ušľachtilých ocelí a prejavila záujem o získanie železiarní v Podbrezovej.
Dňa 27. septembra 1938 Československá zbrojovka, a.s. Brno, získala 51-percentný podiel akcií podbrezovských železiarní.
Prečítajte si tiež: Postup výroby reflexného luku
Po 15. marci 1939 sa nemecký finančný kapitál dravo vrhol na priemysel, ktorý sa nachádzal na obsadenom území.
Koncern Hermann Göring Werke sa zmocňoval ťažkého priemyslu Československa a okrem iných podnikov aj Zbrojovky.
Na základe zmluvy z 30. januára 1940 o využití vojensko-hospodárskych podnikov na Slovensku, odovzdal Slovenský štát Nemecku 25 závodov na výrobu zbraní a streliva zadarmo.
Dňa 9. júla 1941 sa v hoteli Carlton v Bratislave uskutočnilo valné zhromaždenie novej účastinnej spoločnosti, ktorá neskôr niesla slovenský názov - Železiarne Podbrezová, úč. spol.
V roku 1942 bola v zlievarni Podbrezová postavená trojtonová elektrická pec, v oceliarni už mali tri 35-tonové a dve 25-tonové martinské pece.
Prečítajte si tiež: Športové luky a ich konštrukcia
Vo valcovni pracovali na hrubej strednej trati, bolo tam Lauthovo trio, stará jemná a nová jemná prevádzka.
Valcovali hrubé plechy, široké železo, profilovú a betonársku oceľ - roxor.
Počas druhej svetovej vojny sa začala výstavba sídliska Kolkáreň, vrátane internátov a Kiosku.
Ak dnes navštívite spoločnosť Grand Power v Banskej Bystrici - Slovenskej Ľupči tak zistíte, že ide o špičkovo vybavenú a prosperujúcu spoločnosť, ktorá zamestnáva viac ako sto zamestnancov.
Spoločnosť Grand Power je dnes pri výrobe zbraní, vďaka vlastnému výrobnému závodu, na 100 % sebestačná, čo sa týka mechanického opracovania.
Prečítajte si tiež: Postup výroby dreveného luku
Používame najmodernejšie 4 a 5-osé obrábacie centrá s presnosťou +/-0.005mm a vysokou produktivitou.
V súčasnosti má spoločnosť viac ako osem desiatok vlastných zamestnancov, ďalšie desiatky ľudí pracujú u našich subdodávateľov.
Mesačne opustí výrobu viac ako dva a pol tisíc kusov zbraní.
Spoločnosť GRAND POWER dnes vyrába veľú škálu modelov pištolí - X-Calibur, K100, K100 Target, K100 X-Trim, K100 Dynamic, P1, P1 Ultra,P1 DAO, P11, P380, CP380, LP380, P40, P45, P40L, P1S, K22, K22 X-Trim, P9M, T910, T10.
Firma v súčasnosti takmer 98 % svojej produkcie umiestňuje na zahraničné trhy.
V poslednom čase spoločnosť vyváža takmer 95 % svojej produkcie.
Pred 75 rokmi bol v Československu po prvom antibiotiku porovnateľný dopyt, aký je teraz po vakcínach proti ochoreniu COVID-19.
Obrovské problémy sprevádzali aj vtedy výrobu a distribúciu nového lieku.
Mali presah do medzinárodnej politiky, dokonca prispeli k znesváreniu spojencov.
Jeho liečivé účinky objavil britský mikrobiológ Alexander Fleming už v roku 1928, ale čistý penicilín získal až v roku 1940 austrálsky patológ Howard Florey s britským biochemikom Ernstom Chainom.
Bola druhá svetová vojna, prebiehala bitka o Britániu, jej vláda si nemohla dovoliť financovať ešte aj výrobu nového lieku.
Súkromné firmy sa odmietali do nej pustiť údajne kvôli malým výnosom.
A tak Florey ešte s jedným kolegom odišli do Spojených štátov amerických, aby hľadali výrobcu.
Američania obostreli výrobu penicilínu rúškom tajomstva, aby sa o nej nedozvedeli predovšetkým v hitlerovskom Nemecku a u jeho spojencov.
Napriek tomu niečo preniklo aj na verejnosť a nespala ani vedecko-technická špionáž.
Áno, ale ani zďaleka neudržiavali s nimi také dôverné vzťahy ako s Britmi.
Je dokumentované, že Josif Stalin chcel kúpiť licenciu na výrobu penicilínu, aj prebiehali nejaké rokovania o zmluve.
Americká strana však nakoniec odmietla licenčný predaj s odvolaním sa na Angličanov - vraj im v tom bráni patentové právo.
Malo to však aj ďalšiu príčinu.
Sovieti za týchto okolnosti rozbehli vlastný výskum pod vedením mikrobiologičky Zinaidy Jermolovovej s výdatnou podporou štátu.
Vyzerá to tak, že išlo o preteky medzi ZSSR a USA, veľmi podobné tým, ktoré sa konali v súvislosti s projektom prvej atómovej zbrane.
Obmedzené množstvo penicilínu začali Američania predávať Sovietskemu zväzu až v druhej polovici roku 1944, po otvorení druhého frontu.
Ale o pol roka skôr, vo februári, zavítal do Moskvy na medzinárodnú vedeckú konferenciu doktor Florey.
Podľa dochovaných dokumentov práve on tajne odovzdal Jermolovovej niektoré produkčné kmene, metódu kultivácie plesne i viaceré detaily technologického procesu.
Florey neskôr spomínal, že naňho „mimoriadne zapôsobilo to nasadenie, vďaka ktorému v Moskve dosiahli výsledky s penicilínom za taký krátky čas".
Veď piatim stovkám amerických odborníkov trvalo spustenie výroby päť rokov, zatiaľ čo deviati pracovníci oddelenia biochémie moskovského mikrobiologického ústavu to zvládli za rok a pol.
Aj tak dokázala prvá sovietska „penicilínka" vyrobiť v roku 1945 iba toľko prášku, že stačil na liečbu 300 až 400 pacientov.
V tom čase fungovalo v USA už 21 závodov na výrobu „zázračného lieku".
A zo zistení Šerstnevovej vyplýva, že ešte ani koncom 40. rokov nevedeli tamojšie farmaceutické podniky uspokojiť potreby sovietskeho zdravotníctva v penicilíne.
Našťastie, hneď po vojne začala Správa Spojených národov pre hospodársku obnovu a pomoc (známa pod skratkou UNRRA) dodávať nový liek aj do ZSSR, čo však tamojšia historiografia dlhé roky zamlčovala.
Okrem toho dostal Sovietsky zväz prostredníctvom tejto organizácie zo Západu kompletné zariadenie pre dve „penicilínky".
Zároveň sa ich personál zaučil v Kanade.
Tejto pomoci však odzvonilo už v roku 1947 po prudkom zhoršení vzťahov medzi bývalými spojencami.
Prepukla studená vojna.
Českí historici medzitým mapovali, ako všetko prebehlo.
Jiřímu Fragnerovi sa už v roku 1943 podarilo získať dobrodružným spôsobom zo Švajčiarska popis izolácie penicilínu a potom i ďalšie informácie z Anglicka.