Slovo zbraň predstavuje veľmi široký pojem. Za zbrane nie sú považované len strelné zbrane, ktoré upravuje Zákon č. 190/2003 Z. z. o strelných zbraniach a strelive, ale napr. aj chladné zbrane, či niektoré typy obranných prostriedkov. Príkladom chladných zbraní a obranných prostriedkov sú nože, sekery, mačety, teleskopické obušky, boxery na ruku a mnoho ďalších.
Každopádne, podľa trestného zákona možno považovať za zbraň každú vec, ktorou je možné fyzický útok voči inému uskutočniť ešte dôraznejšie. Nás však budú zaujímať najmä podmienky nadobudnutia strelných zbraní jednotlivých kategórií podľa zákona o strelných zbraniach a strelive.
Kategórie strelných zbraní
Kategorizácia typov strelných zbraní uľahčuje zoznam typov streliva.
- Ručná zbraň: tento prvý typ sa vzťahuje na typy zbraní, ktoré možno používať len jednou rukou. Ide o zbrane s krátkou hlavňou. Strelivo týchto zbraní nie je vo všeobecnosti veľmi výkonné. Má zníženú hmotnosť, aby nebolo príliš ťažkopádne.
- Ramenná zbraň: ako naznačuje názov, tento typ zbrane sa nosí na ramene. Sú známe tým, že sú neuveriteľne presné. Je to rovnaká koncepcia ako pri ručných zbraniach, existujú dve hlavné kategórie vrátane : palcového kalibru a metrického kalibru.
Kategória A: Zakázané zbrane
Do tejto kategórie zbraní patria zakázané zbrane, zakázané strelivo a zakázané doplnky na zbrane.
Zakázanými zbraňami sú niektoré typy vojenských zbraní, samočinné (automatické) strelné zbrane, zbrane, ktoré majú vzhľad iného predmetu, zbrane s pozmeneným alebo odstráneným výrobným číslom a iné.
Prečítajte si tiež: Typy a charakteristiky krátkych poloautomatických zbraní
Zakázaným strelivom je napr. strelivo s priebojnou, výbušnou alebo zápalnou strelou. Typickým príkladom zakázaného doplnku zbrane je tlmič hluku výstrelu.
Ak nie ste podnikateľom so zbrojnou licenciou skupiny A, B alebo G alebo držiteľom zbrojného preukazu skupiny F, tak takéto zbrane nemôžete nadobudnúť do vlastníctva. Ak aj máte uvedenú zbrojnú licenciu alebo zbrojný preukaz, musíte na nadobudnutie takýchto zbraní získať ešte výnimku, ktorú udeľuje MV SR. Na udelenie takejto výnimky neexistuje právny nárok a je na vôli ministerstva, či Vám bude udelená. Platnosť výnimky môže byť aj časovo obmedzená.
Kategória B: Zbrane podliehajúce povoleniu
Typickým a najrozšírenejším príkladom takýchto zbraní z praxe sú samonabíjacie pištole a pušky (guľovnice), opakovacie revolvery, niektoré typy brokových zbraní a signálne zbrane s kalibrom väčším ako 19 mm.
Na nadobudnutie takýchto zbraní ako fyzická osoba musíte byť držiteľom príslušnej skupiny zbrojného preukazu. Pred kúpou takýchto zbraní musíte požiadať príslušné policajné oddelenie o vydanie tzv. nákupného povolenia.
Ak Vám bude nákupné povolenie vydané, má platnosť 2 mesiace. Počas tejto doby si môžete zakúpiť druh zbrane, ktorý je uvedený v nákupnom povolení (napr. krátka guľová zbraň alebo samonabíjacia puška).
Prečítajte si tiež: Zbrane, ktoré spôsobili hrôzu v prvej svetovej vojne
Ak zrealizujete na základe nákupného povolenia kúpu zbrane, ste povinní ju do 7 dní zaevidovať na policajnom oddelení, ktoré vydalo nákupné povolenie. Pri zaevidovaní zbrane dostanete tzv. preukaz zbrane, na základe ktorého si okrem iného môžete do svojej zbrane zakúpiť príslušné strelivo.
Kategória C: Zbrane podliehajúce ohláseniu
Medzi najznámejšie príklady zbraní kat. "C" z praxe patria opakovacie pušky (guľovnice), vzduchovky s energiou strely cez 15 Joulov, flobertky s energiou strely cez 7.5 Joula, opakovacie perkusné zbrane a niektoré typy brokových zbraní.
Na nadobudnutie takýchto zbraní ako fyzická osoba musíte byť držiteľom príslušnej skupiny zbrojného preukazu. Avšak kúpe takýchto zbraní nepredchádza povoľovacie konanie, nákupné povolenie teda nie je potrebné.
Nadobudnutie takýchto zbraní podlieha tzv. ohlasovacej povinnosti, čo znamená, že ich treba do 7 dní od nadobudnutia zaevidovať na polícii. Pri zaevidovaní zbrane dostanete tzv. preukaz zbrane, na základe ktorého si okrem iného, môžete do svojej zbrane zakúpiť príslušné strelivo.
Kategória D: Voľnopredajné zbrane
Kategória "D" predstavuje tzv. voľnopredajné zbrane. Typickým príkladom takýchto zbraní sú flobertky s energiou strely do 7.5 Joula, vzduchovky s energiou strely do 15 Joulov, airsoftové zbrane a paintballové zbrane, expanzné zbrane (plynovky), expanzné prístroje (napr. jatočný prístroj), historické zbrane (vyrobené do r. 1890), mechanické zbrane (luky a kuše), znehodnotené zbrane, niektoré typy perkusných zbraní a iné.
Prečítajte si tiež: Ako si vybrať zbraň
Na nadobudnutie takýchto zbraní stačí mať vek minimálne 18 rokov a byť plne právne spôsobilý na právne úkony. Držiteľom zbrojného preukazu teda byť nemusíte. Väčšinu z nich je možné zakúpiť aj na diaľku (napr. eshop).
Špeciálnejší režim však funguje pre expanzné zbrane na poplašné strelivo, ktoré boli vyrobené úpravou z riadnej palnej zbrane (pôvodne kat. A, B alebo C).
Munícia
Munícia je to, čo sa používa na nabíjanie strelnej zbrane. Od doby, keď sa objavili po prvýkrát, prešli značným vývojom. Dnes existuje niekoľko druhov streliva a niekoľko typov klasifikácie. V záujme zvýraznenia toho najdôležitejšieho sa tento článok zameria na jednoduchú klasifikáciu hlavných typov streliva. Aj tak je dobré poznať tieto informácie, pretože existuje celá škála munície.
Strelivo sa líši podľa spôsobu použitia: kvalitný zapaľovač používaný na prežitie, plynový zapaľovač pre búrkové dni, alebo survival-firelighter. To isté platí pre muníciu a zbrane.
Výber streliva závisí predovšetkým od cieľa. V tejto súvislosti je potrebné zvoliť muníciu, ktorá spôsobuje bolesť, s nízkym rizikom prieniku. Takéto strelivo je známe ako „sublethalové strelivo„. Používajú sa pri obranných strelách, napríklad gumové strely s malým priemerom, ako sú broky, gumové strely s väčším priemerom, ako sú voľné penové strely používané pri strelách Flash-Ball, alebo gumové či penové strely LBD.
Konvenčné strelivo budú najčastejšie konvenčné pancierové strely, pravdepodobne z dôvodov, ktoré súvisia skôr s nákladmi ako s účinnosťou. Funkciou tejto munície je rýchlo zastaviť a usmrtiť malé pohybujúce sa zviera, a to na relatívne krátku vzdialenosť, s cieľom ochrániť majetok a osoby nachádzajúce sa v smere výstrelu. To si vyžaduje použitie viacerých projektilov alebo striel, zvyčajne netvarovaných, aby sa maximalizovala šanca na zásah a obmedzil dostrel.
V prípade veľkej zveri sa z brokových a profilovaných zbraní strieľa rýchlopalnými nábojmi, ktoré sú podobné vojenskému strelivu. Cieľom je zvýšiť šokový účinok a lámať kosti strelami, ktorých hlavice sú menej profilované ako vojenské strelivo.
Pri zásahových operáciách počas riskantného zatýkania, braní rukojemníkov alebo ochrany VIP osôb, prípadne pri sebaobrane je cieľom čo najrýchlejšie zneškodniť cieľ. Túto zastavovaciu silu možno dosiahnuť použitím expandovateľného projektilu, aby sa zväčšil objem zničeného tkaniva a maximalizovala sa šanca zasiahnuť životne dôležitý orgán alebo spôsobiť veľké krvácanie.
Táto munícia je často jedinečná pre veterinárov. V tomto prípade ide o šipky naplnené uspávadlom. Môžu však byť nebezpečné pre malé alebo krehké zvieratá, ak zasiahnu životne dôležitý orgán.
Toto strelivo je ešte rozmanitejšie ako zbrane, ktoré ho používajú (od nábojov do pištole až po bomby). Obmedzenia v oblasti logistiky, pohotovosti, hmotnosti, nákladov a rýchlosti výroby viedli tzv. bohaté krajiny k tomu, aby spojili priemyselnú výrobu munície pre ťažké zbrane s výrobou miliárd kusov individuálnej munície, ktorá je ľahká, zaberá málo miesta a ľahko sa prepravuje k bojujúcim stranám., pričom sa snažili rozvíjať ich dostrel a schopnosť prerážať, zatiaľ čo sa znásoboval pancier a individuálna ochrana a nepriateľské zbrane boli čoraz výkonnejšie a presnejšie, v nákladných pretekoch v zbrojení, ktoré stále nie sú pod kontrolou.
Práve s prvou svetovou vojnou sa výroba munície v priebehu niekoľkých mesiacov stala priemyselnou a fluorescenčnou, čo zmobilizovalo veľkú časť finančných, priemyselných a banských zdrojov bojujúcich strán.
Prvé strelné zbrane hádzali len kamene alebo železné strely získané z kováčskych dielní, kým ich zakázali. Kulové strely, odlievané z olova, potom z olova legovaného antimónom a arzénom na jeho spevnenie, boli inovatívnym výtvorom.
Prášok sa spočiatku nabíjal samostatne cez ústie pušky alebo pištole alebo cez hlaveň. Až v 19. storočí bolo potrebné puškové strely klopiť, t. j. S príchodom bezdymových, bezzvyškových prachov a prípravkov na báze voskového dusičnanu, ktorý nie je veľmi citlivý na vodu a vlhkosť, a vďaka kapsuliam, ktoré sa zapaľujú pri údere názvu zápalky, sa strelivo stalo jednoduchším na používanie a spoľahlivejším.
Nábojnica je schránka obsahujúca kapsulu naplnenú primárnou výbušninou v jej základni (fulminát ortuťnatý) a vystlanú náložou, zatiaľ čo strela, ktorá nadobudla rôzne tvary bojovej hlavice, je vložená na druhom konci.
Prvý pocit po strelnom poranení je bolesť. Čiastočné alebo úplné zničenie orgánov môže mať za následok okamžitú smrť srdca alebo mozgu alebo pomalú smrť v dôsledku poškodenia pľúc a dýchacieho systému. Namiesto smrti môže viesť aj k postihnutiu, ako je ochrnutie alebo mentálne postihnutie, ak je poškodený mozog alebo miecha. Ako všetky poranenia, aj tieto so sebou nesú riziko infekcie. Munícia môže spôsobiť aj zlomeniny kostí, pričom rozptýlenie úlomkov kostí zhoršuje traumu. Ak je zasiahnutý sval alebo šľacha, výsledkom bude funkčná bezmocnosť, t. j. neschopnosť pohybu alebo obmedzená pohyblivosť.
Problémy spôsobené muníciou sa líšia podľa kontextu jej použitia. V civilnom prostredí (polícia, sebaobrana) sa zásahy spravidla odohrávajú na veľmi malú vzdialenosť a základom je zastavovací účinok. Munícia musí okamžite zneškodniť cieľ, aby mu zabránila v odvetnom útoku. Pôsobené zranenia sú v podstate otvorenia kože a spodných tkanív, ktorých následky závisia v podstate od zasiahnutej časti a hĺbky prieniku.
Kinetická energia uvoľnená pri náraze sa niekedy považuje za zdroj miestneho a vzdialeného poškodenia tkanív a tela; ide o choc hydrostatique„, spôsobená rázovou vlnou, ktorá je na jej začiatku.
Počas samotnej výroby. Počas prepravy alebo v muničných skladoch. Uvoľňuje sa ortuť, olovo, meď a nespálené plyny, ktoré môžu spôsobiť priame zdravotné problémy. Existujú znečistenie, keď projekty sú opustené alebo sa stratili v prírode. Počas demontáže alebo konečného zničenia či vypustenia do vesmíru.
Je dávno známou pravdou, že z jedného vynálezu sa rodí druhý. Keby nebol existoval pušný prach, nebolo by svetlo sveta uzrela ani palná zbraň. Ako a odkiaľ sa dostal pušný prach do Európy je vlastne doteraz nejasné.
Panujú tu dva názory:
- prvý je taký, že pušný prach vynašli Číňania a tajomstvo jeho výroby k nám do Európy priniesli Arabi.
- druhý je taký, že ho objavil nejaký európsky alchymista, ktorý jeho výrobu rozšíril po Európe.
No celú pravdu ako to vlastne bolo, sa už asi nikdy nedozvieme. Veď ani o tom, kto a kedy vynašiel prvú zbraň v ktorej sa na vystrelenie strely použil pušný prach, čiže prvú palnú zbraň, nemáme písomné ani materiálne pamiatky.
Na vyobrazeniach kroník zo 14. storočia sa už stretávame aj s prvými ručnými palnými zbraňami. Vznikli postupným vývojom z diel. Účinky pušného prachu najmä spočiatku určovali formu zariadení, v ktorých sa používal. Jednoducho: veľké zlo bolo potrebné uzavrieť do veľkej rúry!
Preto sa iba postupne, v tesnej spätosti kovov, zrodili prvé primitívne pušky. Boli to na jednej strane uzavreté železné alebo bronzové rúry. Mali zápalný kanálik, ktorý spájal prachovú náplň s mištičkovitou priehlbinou na povrchu - panvičkou. Nabíjala sa spredu tak, ako väčšina ručných palných zbraní vyrobených do začiatku 19. storočia.
Pušný prach sa najprv nasypal do hlavne, pomocou nabijaka sa utesnil kamennou, neskôr mosadznou, železnou alebo olovenou strelou, menšia časť prachu sa potom nasypala do panvičky. Aby sa so zbraňami pri streľbe lepšie narábalo, upevňovali sa na drevené tyčové držadlo, ktoré strelec držal pri boku, pod pazuchou, prípadne si ho opieral o hruď.
Prachová náplň sa odparovala tak, že sa rozžeravený drôt alebo horiaca trieska priložila k prachu na panvičke. Strelec sa, prirodzene, obrátil smerom k cieľu, ale o cielení nemohlo byť ani reči, pretože krátko pred výstrelom sa musel sústrediť na zapálenie prachu. Zacieliť mohol strelec iba vtedy, ak mal pomocníka na zapaľovanie.
Takmer sto rokov trval spor medzi najväčšími múzeami sveta o tom, kto má vo svojich zbierkach najstaršiu ručnú zbraň. V roku 1861 sa pri dedinke Loshult vo Švédsku našla bronzová hlaveň. Vážila 9 kg a merala 300 mm. Hladký vývrt kalibru 36 mm bol dlhý 270 mm. Nikto o ňu neprejavil väčší záujem, a tak putovala do Statens historickému múzeu v Štokholme, kde je dodnes.
Prvý sa začal zaujímať o jej vek a pôvod bádateľ Jakobson a v roku 1942 určil, že zbraň pochádza z prvej polovice 14. storočia.
Vzápätí sa kolektív významných odborníkov podujal zistiť pôvod zbrane. Po náročnej práci, pri ktorej pomocou najmodernejších techník podrobili hlaveň mnohorakým skúškam, uverejnili prekvapujúce zistenie: bronz hlavne pochádza z baní Slovenského Rudohoria !
V správe sa síce uvádza iba pôvod materiálu, a nie miesto odlievania, ale keď prihliadneme na svetový význam stredoslovenskej medi i na to, že v rannou stredoveku sa na Slovensku uprednostňovalo hutníctvo farebných kovov, môžeme predpokladať, že najstaršiu zachovanú ručnú palnú zbraň vyrobili u nás.
Výrobu týchto zbraní určitý čas ovplyvňovali vžité postupy z výroby diel. Krátke hlavne sa odlievali z mosadze alebo bronzu, alebo boli vykované z jedného kusu železa. Mali hladký vývrt veľkého kalibru a nábojovú komoru menšiu ako vnútorný priemer hlavne. Pažbu ešte pušky nemali, iba tyčové držadlo z kovu.
Hák pri ústí hlavne, ktorý sa pri streľbe zakliesnil do opory (napr. do múru hradieb), tlmil spätný náraz. Od tohto háku vzniklo aj meno tejto zbrane - hákovnica. Strely do hákovníc, podobne ako do vtedajších diel, boli kamenné, pravda oveľa menšie.
Najstaršia puška tohto druhu sa našla v roku 1849 na nemeckom hrade Tannenberg, ktorý bol v 14. storočí obávaným sídlom lúpežných rytierov. V roku 1399 dobyla Tannenberg trestná výprava. Aby zabránila lúpežným rytierom hrad znova osídliť, zrovnala ho so zemou. Podľa tejto udalosti sa určil približný vek nájdenej pušky.
Ručné palné zbrane sa hromadnejšie začali používať až v 15. storočí. Možno ich rozdeliť na dva základné typy. Prvý s krátkou hlavňou a veľkým vývrtom sme už spomenuli. Druhý typ je charakteristický dlhou hlavňou a malým vývrtom. Zmenšená obmena tohto typu upevnená na drevenom držadle, dalo by sa povedať prapredok pištole, bola rozšírená počas husitských vojen pod názvom „pistola“.
Výroba pistolí (píšťal) bola jednoduchá a lacná. Mohol ich vyrobiť každý zručnejší kováč. Jan Žižka prvý docenil prednosti palných zbraní a jeho vojsko ich úspešne použilo. Husitský strelci veľmi účinne strieľali z viacerých zbraní naraz. Sústredená paľba píšťal a diel bola úplne novou bojovou stratégiou, ktorá križiacke vojská desila a hnala na ústup.
Okrem týchto zbraní sa v písomných pamiatkach z konca 14. storočia stretávame s vyobrazeniami zvláštnych viachlavňových vojenských zbraní, ktoré podľa usporiadania hlavní dostali priliehavý názov - organové pušky alebo organy smrti. Prvé vyobrazenie organovej pušky je v zbierke starých rukopisov nazývanej Codex Germanicus. Sú to zbrane s dvoma až šesťdesiatimi hlavňami uloženými vo zväzku alebo v rade.
Podobné kresby nachádzame aj medzi náčrtmi Leonarda da Vinci v diele Codex Atlanticos a v nedávno nájdených rukopisoch v Madride. Prvé organové pušky poznáme teda z vyobrazení, no samotné zbrane už zničil zub času.