Biatlon patrí na Slovensku k najpopulárnejším športom už od 90-tych rokov a je z hľadiska výsledkov našim najúspešnejším zimným olympijským športom. Bolo tomu tak aj pred vstupom Nasti Kuzminovej na scénu, ktorá tento fakt povýšila na ešte vyššiu úroveň.
Aj keď popularita biatlonu na Slovensku rástla najmä v ostatných rokoch, tento šport sa u nás začal rozvíjať už po skončení druhej svetovej vojny. V tomto období však neniesol dnešný názov, ale ľudia ho poznali ako Sokolovské preteky brannej zdatnosti a letný biatlon bol pomenovaný ako Dukelské preteky brannej zdatnosti.
Novému druhu športu podľahli masy ľudí a stal sa okamžite veľmi obľúbeným. Disciplíny určené pre všetky vekové kategórie zastrešovali masovo-branné športy Zväzoramu. Jeho úlohu prebralo Združenie technických a športových činností Slovenskej republiky po skončení revolúcie v roku 1989. Jedným zo zakladajúcich členských zväzov združenia bol aj Slovenský zväz biatlonu ustanovený 16.
Prvé Úspechy Československého Biatlonu
Prvé úspechy slovenských biatlonistov je potrebné hľadať ešte v ére Československa. Na OH 1980 v americkom Lake Placid si Peter Zelinka vybojoval 6. miesto v rýchlostných pretekoch. Netrafil jeden terč a nechal za sebou napríklad legendárneho Alexandra Tichonova. Zvíťazil Frank Ullrich. Okrem neho sme na OH mali aj Františka Chádeka. V ženskej kategórii zas svojimi výsledkami vyčnievala najmä Alena Fusková.
Hneď na druhých ženských Majstrovstvách sveta v roku 1985 vo švajčiarskom stredisku Egg am Etzel obsadila 4. miesto vo vytrvalostných a 5. miesto v rýchlostných pretekoch. Ženy vtedy bežali iba päť, resp. desať, kilometrov a hrali trocha druhé husle, keďže neabsolvovali spoločné šampionáty s mužmi, rovnako ani Svetový pohár a neštartovali na OH.
Prečítajte si tiež: Inšpirácie pre zlaté prívesky zbraní
Úspechy, ktoré dosiahla Fusková, sa na MS desaťročie nepodarili napodobniť, až prišla Soňa Mihoková so štvrtým miestom z majstrovského šprintu v Anterselve 1995, a to isté zopakovala aj o dva roky na domácom šampionáte v Ostrblí.
Slovenský Biatlon po Rozdelení Československa
Vďaka výsledkom Petra Zelinku a Aleny Fuskovej sa začal biatlon rozvíjať na Slovensku aj po vzniku samostatnej krajiny. Slovenská biatlonová reprezentácia začala písať svoju históriu na Svetovom pohári v Pokljuke v decembri 1992, keď Slovensko získalo výnimku ako samostatná krajina. Necelý mesiac pred rozdelením krajiny už nenastupovali športovci pod vlajkou Československa, ale už ako Slováci.
Od tohto podujatia sa do povedomia slovenských fanúšikov biatlonu zapísali najmä tri mená - Martina Jašicová (Schwarzbacherová-Halinárová), Soňa Mihoková a Anna Murínová. K ním neodmysliteľne patria aj nezabudnuteľné trénerské postavy Juraj Sanitra, Peter Zelinka a Roman Schwarzbacher.
Postupne sa k ženskému družstvu pridali nové tváre: Erika Lehotská, Marcela Pavkovčeková, Tatiana Kutlíková, Jana Meiszlingerová, Zuzana Hasillová či Petra Slezáková. Raketový vstup na scénu Svetového pohára mala najmä Jašicová, ktorá už v devätnástich rokoch vyhrala vytrvalostné preteky v Östersunde 11. marca 1993 tesne pred Nathalie Santerovou, neskoršou manželkou Oleho Einara Bjorndalena. V sezóne 1992/93 dokonca obsadila 8. Mužský biatlon to mal komplikovanejšie a pestrejšie.
Spočiatku v rokoch 1992 - 1994 reprezentovali slovenský biatlon členovia ASVŠ Dukla Banská Bystrica Pavel Kotraba, Pavel Sládek, Lukáš Krejčí a Daniel Krčmář (pôvodom Česi so slovenským občianstvom) spolu s Ľubomírom Machyniakom, ktorý vydržal v reprezentácii do roku 1998. Za jeho najvýznamnejší úspech sa považuje 8. miesto v rámci Svetového pohára vo vytrvalostných pretekoch vo švédskom Östersunde z roku 1997, kde mu mimoriadne vyšla streľba iba s jednou chybou. K Top 10 sa dostal ešte jedným 11. miestom v Ostrblí.
Prečítajte si tiež: Svetový pohár v biatlone
Samostatný slovenský biatlon si vybudoval rešpekt aj na medzinárodnom poli. V oblasti športovej diplomacie či organizovania medzinárodných podujatí si počas svojej existencie našiel svoje miesto areál v Osrblí a dodnes je veľmi dôležitým prvkom vývoja nášho biatlonu.
Éra Anastasie Kuzminovej
Pred sezónou 2008/09 však zo Sibíru prišla istá Anastázia Kuzminová. Slovenský biatlonový zväz zareagoval pozitívne a po vybavení nevyhnutných formalít mohla Kuzminová v slovenských farbách debutovať 19. marca 2008. Špičkovým biatlonistom je aj Kuzminovej brat Anton Šipulin, ktorý reprezentuje Rusko.
Anastasia Kuzminová reprezentuje Slovensko na vrcholnej úrovni osem rokov a za ten čas získala pre slovenský zimný šport dlho nepredstaviteľné úspechy. Kuzminová sa narodila v ruskom Ťumeni a spočiatku aj reprezentovala Rusko. Ako juniorka dosahovala výborné výsledky na medzinárodných podujatiach či v Európskom pohári. Ten požadoval, aby sa po troch mesiacoch vrátila do tréningového procesu, čo Kuzminová odmietla.
V úvodných kolách SP sa Kuzminová rozbiehala bez lepšieho výsledku, ale na MS v juhokórejskom Pjongčangu vyletela do nebies. Olympiáda v kanadskom Vancouveri 2010 bola poznačená generačnou výmenou v ženskom družstve. Mladé pretekárky v podobe Anastázie i Jany Gerekovej, Ľubomíry Kalinovej a Natálie Prekopovej boli podporené skúsenou Martinou Halinárovou, ktorá zavŕšila bohatú kariéru piatou olympiádou.
Slovensko očakávalo, že aj z týchto reprezentantiek vznikne družstvo, ktoré bude konkurencie schopné v štafete a v kútiku duše sa verilo v úspech novej "Nástenky“. Lenže Vianočné sviatky priniesli pre Kuzminovú zložitú operáciu ruky, ktorá výrazne pribrzdila prípravu pred blížiacou sa olympiádou.
Prečítajte si tiež: Bö ovládol šprint vo Svetovom pohári
Ani nedoliečená ruka ale nezabránila slovenskej reprezentantke k tomu, aby sa postavila na štart rýchlostných pretekov na 7,5 km. Nasťa napriek jednému trestnému okruhu o jednu sekundu zdolala vynikajúcu Nemku Ma...
Slovenská biatlonistka získala tento rok tri olympijské medaily a ovládla poradie dvoch disciplín Svetového pohára. Pokračovanie v kariére zatiaľ nevylúčila, chýba jej titul majsterky sveta.
Anastasia Kuzminová zavŕšila svoju najlepšiu sezónu v živote jedenástym miestom v pretekoch s hromadným štartom. Slovenskú reprezentantku v celkovom poradí o tri body po dramatických pretekoch predstihla Fínka Mäkäräinenová. Preteky v Ťumeni výborne zvládla Paulína Fialková, ktorá sa po prvý raz v kariére dostala na pódium vo Svetovom pohári. V celkovom poradí Svetového pohára napokon Kuzminová obsadila druhú priečku, čo je jej najlepšie umiestnenie v kariére.
Kuzminová sa po dvojnásobnom materstve dostala v tejto sezóne do svojej najlepšej formy. Vo Svetovom pohári získala deväť pódiových umiestnení. 33-ročná Kuzminová mala skvelý december a prvú polovicu januára, no tesne pred olympijským vrcholom sezóny bojovala s poklesom streleckej formy. Svoje slabšie obdobie si však vybrala včas, v Pjongčangu bola bežecky jednoznačne najlepšou pretekárkou a každými individuálnymi pretekmi sa zlepšovala aj v streľbe. Výsledkom boli dve strieborné a jedna zlatá medaila.
33-ročná biatlonistka je dvojnásobnou matkou a je veľmi nepravdepodobné, že by sa ešte snažila o ďalší olympijský cyklus. Kuzminová sa už na olympiáde vyjadrila, že jedným z jej nesplnených snov je trafiť v pretekoch dvadsať terčov. Okrem toho, Kuzminová stále nie je majsterkou sveta.
„Stále nie som majsterka sveta a taká možnosť sa naskytne až v nasledujúcej sezóne. Ak sa Kuzminová rozhodne pokračovať, budúcu sezónu sa pravdepodobne zameria na MS vo švédskom Östersunde a neabsolvuje kompletný program Svetového pohára. Majstrovstvá sveta sa budú konať od 7.
Legendy Biatlonu: Ole Einar Björndalen
Každý športový fanúšik, ktorý čo i len zbežne sleduje dianie v biatlone, musí poznať meno Ole Einar Björndalen. Kráľ biatlonu alebo Kanibal vytvoril v tomto športe ťažko prekonateľné rekordy a veľký rešpekt si získal aj svojou športovou dlhovekosťou. Kariéra nórskeho pretekára predstavuje synonymom úspechu a je takmer neuveriteľné, že na najvyššej úrovni dokáže stále patriť k tým najlepším, aj keď sa dostal do pokročilého veku, pre športovca určite.
V jednom rozhovore povedal: „Neviem spočítať, koľko súťaží som absolvoval. Je to ťažké. Možno mám problémy s matematikou, ale nikdy som nemal nedostatok motivácie. Biatlon jednoducho milujem. Páči sa mi trénovať a neustále sa zlepšovať. Myslím si, že moja motivácia pochádza ešte z detských čias. Moji rodičia boli chudobní poľnohospodári. Ťažko pracovali a nedostávalo sa mi toľko pozornosti, koľko by som si želal, ale rozumel som tomu. V podobných chudobných rodinách si musíte poradiť sám. Skúšal som viacero športov, ale ukázalo sa, že mám talent na lyžovanie a aj streľbu, tak som sa stal biatlonistom. Keď som mal dvanásť, alebo trinásť rokov, chcel som byť majstrom sveta. Bol to môj sen.
Ole Einar Björndalen vybojoval svoju prvú medailu ako 18-ročný. V ročníku 1992 na juniorskom svetovom šampionáte v kanadskom Canmore získal bronzovú medailu v pretekoch družstiev. Oveľa viac sa mu darilo o rok neskôr. V Ruhpoldingu sa stal trojnásobným juniorským kráľom. Od sezóny 1992-1993 jazdil vo svetovom pohári a na začiatku nedosahoval výrazné úspechy, ale jeho majstrovské predstavenie v Ruhpoldingu ho nominovalo na Olympijské hry v Lillehammeri.
Dvadsaťročný Björndalen tu dosiahol najlepší výsledok v štafete, kde obsadil siedmu priečku, ale pre mladého biatlonistu bolo najdôležitejšie to, že účasť na domácej olympiáde znamenala pre neho povzbudenie a potvrdenie toho, že má predpoklady, aby sa presadil na najvyššej úrovni. A výsledky sa skutočne dostavili. Hneď v ďalšom ročníku 1994-1995 obsadil v celkovom hodnotení svetového pohára štvrté miesto a odštartoval svoju fenomenálnu sériu, keď v najlepšej desiatke konečného poradia nechýbal 17-krát za sebou. V tejto sezóne vyhral samostatné hodnotenie rýchlostných pretekov a práve šprint sa stal jeho parádnou disciplínou.
Nórsky biatlonista sa potom zaradil medzi absolútnu svetovú špičku v sezóne 1996-1997, keď mal 23 rokov. Od tohto momentu aj v nasledujúcich dvanástich ročníkoch vždy bojoval o celkový triumf vo SP a nikdy neskončil horšie ako na tretej pozícii. Počas tohto obdobia boli jeho konkurentmi nemeckí biatlonisti ako Sven Fischer, Ricco Gross či Michael Greis, ale jeho hlavným a najväčším vyzývateľom bol Raphaël Poirée, s ktorým predvádzali nezabudnuteľné súboje.
Björndalen vyhral svoj prvý veľký kryštálový glóbus v sezóne 1997-1998 a celkovo sa mu to podarilo až šesťkrát. Posledný triumf pribudol na jeho konto v ročníku 2008-2009, presne jedenásť rokov po jeho premiérovom záreze. Za celý čas pôsobenia vo svetovom pohári ovládol neprekonateľných 94 individuálnych víťazstiev a spolu s tímovými disciplínami sa toto číslo zastaví na hodnote 134. Žiadny iný biatlonista sa k týmto výsledkom ani zďaleka nepribližuje. Druhý v poradí Martin Fourcade zatiaľ vybojoval 54 triumfov, jeho starší kolega Raphaël Poirée bol úspešný 44-krát.
Mimoriadne sa mu darilo aj na svetových šampionátoch. Od roku 1997, keď získal na breznianskom štadióne svoje prvé medaily, až doteraz ani raz neodchádzal s majstrovstiev sveta naprázdno. Výnimku tvoril len rok 2002, keď sa kvôli olympijským hrám súťažilo len v masovom štarte, a Björndalen tu obsadil siedmu priečku. Inak na MS vybojoval dvadsať zlatých medailí, štrnásť strieborných a desať bronzových kovov. A to sa tiež ešte nikomu nepodarilo. V tomto rebríčku sa za ním nachádza Emil Hegle Svendsen s bilanciou 12-6-3.
Špeciálnou kapitolou v jeho kariére sú olympijské hry. Ani na najväčšom podujatí sa mu v medailovej zbierke nemôže nikto iný vyrovnať, úradoval na piatich olympiádach za sebou. Osem zlatých, štyri strieborné a jedna bronzová medaila je pre ostatných biatlonistov pravdepodobne nedostižná méta. Mimoriadne sa mu darilo v roku 2002 v Salt Lake City, kde vybojoval štyri najcennejšie kovy, a stal sa prvým biatlonistom, ktorému sa podarilo triumfovať vo všetkých disciplínach na OH.
Vďaka svojím mnohým úspechom sa stal mimoriadne rešpektovaným biatlonistom a získaval mnohé ocenenia. V rokoch 2002 a 2014 bol vyhlásený za športovca roka v Nórsku, International Sports Press Association mu udelila v ročníku 2002 titul „najlepší mužský športovec roka“ a rovnaká asociácia ho vyhlásila za najlepšieho športovca v mužskej kategórii na OH v Soči. V jeho rodnom mestečku Simostranda má zase postavenú trojmetrovú bronzovú sochu. Vo februári v roku 2014 sa stal ako svetová športová osobnosť členom komisie športovcov Medzinárodného olympijského výboru.
Ole Einar Björndalen už niekoľkokrát rozprával o konci svojej pretekárskej činnosti. OH v Soči alebo domáce MS v Holmenkollene sa nakoniec nestali dejiskom veľkolepej rozlúčky, termín sa posunul na olympiádu do Pjongčangu. Nórsky biatlonista stále tvrdí, že bežný život ho nudí. Aj preto si dal zhotoviť unikátny kamión, v ktorom trávi čas nielen v priebehu samotných pretekov, kde má pripravené jedinečné tréningové a relaxačné podmienky. A prečo teda nechce ukončiť kariéru a pretekať až do svojich 44. rokov?
„Život je príliš krátky, aby sme sa vzdali bez boja. To je moja filozofia. Človek musí zaťať zuby a snažiť sa vydať zo seba to najlepšie.