Atletika zaujíma dôležité miesto v školskej telesnej výchove. Jej obsahom sú prirodzené lokomócie - beh, skákanie a hádzanie. Pre pestrosť a všestrannosť pohybových činností atletiku považujeme za jeden zo základných činiteľov všestranného telesného rozvoja mládeže. Prostriedkami atletiky rozvíjame základné pohybové schopnosti - kondičné a koordinačné, ako aj funkčné možnosti organizmu.
Atletika pre svoj všestranný vplyv na organizmus človeka a počet a rozmanitosť disciplín sa nazýva aj kráľovná športov. Prirodzené lokomócie tvoria prevažnú časť atletických disciplín, prostredníctvom ktorých môžeme kompenzovať negatívne civilizačné vplyvy súčasného života. Atletickými telesnými cvičeniami pestujeme u žiakov predovšetkým samostatnosť, sebaovládanie, cieľavedomosť a húževnatosť. Zručnosti a schopnosti získané atletikou nachádzajú veľké uplatnenie v iných športových odvetviach. Školská telesná výchova využíva výchovné, zdravotné a vzdelávacie hodnoty atletiky. Mládež už od útleho detstva využíva atletické prvky vo svojich hrách. Charakter atletiky ju predurčuje aby sa uplatnila v školskej, ale aj v mimoškolskej telesnej výchove a v športe.
Učebné texty predkladáme predovšetkým študentom a učiteľom telesnej výchovy. Zameriavame sa na tie atletické disciplíny, ktoré sú v učebných osnovách v II. stupni základných škôl, v osnovách stredných škôl, ako aj vysokých škôl, kde sa pripravujú študenti telesnej výchovy. Tieto učebné texty neobsahujú problematiku atletických disciplín komplexne.
Skok o žrdi
Základná charakteristika: pohybovo jedna z najnáročnejších individuálnych ľahkoatletických technických disciplín. Skokan prekonáva latku, umiestnenú horizontálne na stojanoch v určitej výške, pomocou žrde. Skok o žrdi je jedinou skokanskou atletickou disciplínou, v ktorej je povolené používať športové náčinie - žrď. Táto disciplína sa uskutočňuje v žrďkárskom sektore, ktorý sa skladá z rozbežiska s dĺžkou 45 metrov a šírkou 1,22 metra. Na konci rozbežiska, pod jeho úrovňou, sa nachádza kovová skrinka pre zasunutie žrde, ktorá je dlhá 80 centimetrov, hlboká 20 centimetrov a na konci široká 15 centimetrov. Za rozbežiskom sa nachádza doskočisko s posuvnými stojanmi vpred a vzad, na ktorých je horizontálne umiestnená latka. Latka, dlhá 450 centimetrov, sa ukladá na nosné kolíky umiestnené na stojanoch. Doskočisko je z molitanu, resp. z penového materiálu s minimálnou hrúbkou 150 centimetrov a má na začiatku výrez, do ktorého je v podstate zapustená zásuvná skrinka na žrď.
Základná výška, na ktorej atléti začínajú súťaž, je určená organizátorom v propozíciách príslušnej súťaže, podobne je uvedená v propozíciách aj postupnosťou, akou sa bude latka v súťaži zvyšovať. Poradie, v akom budú atléti štartovať sa určuje pred súťažou žrebom. Každý atlét má možnosť sám si vybrať výšku, na ktorej súťaž začne, táto však nesmie byť nižšia ako je určená základná výška v príslušnej súťaži. Rovnakú možnosť má súťažiaci aj pri ďalších výškach v priebehu súťaže. Atlét má na každej výške tri pokusy, ak je neúspešný v troch pokusoch za sebou, v súťaži končí. Pretekár si môže ponechať nevyčerpaný pokus, resp. nevyčerpané pokusy na príslušnej výške na ďalšiu výšku s tým, že na nej môže absolvovať už iba odložené pokusy.
Prečítajte si tiež: Pravidlá a program skoku do výšky na MS
Skokanská žrď sa vyrába z rôznych ľahších materiálov, jej povrch je hladký. Rôzna je aj dĺžka a priemer skokanskej žrde. V súčasnosti sa používajú najviac žrde vyrobené z uhlíkových vlákien, alebo z laminátu, ktoré sú síce ťažšie ako hliníkové, ale sú omnoho pružnejšie a lepšie absorbujú vibrácie, ktoré vznikajú počas pokusu žrďkára. Výber žrde pri pokuse ovplyvňujú najmä fyzické predpoklady atléta, najmä jeho výška a hmotnosť, ďalej rýchlosť rozbehu pri pokuse a aktuálna súťažná výška, v ktorej sa latka nachádza. Najlepší pretekári používajú počas súťaže viacero rôznych žrdí. Žrď môže byť omotaná najviac dvoma vrstvami lepiacej pásky, na konci má zaguľatenú špičku. Kvalitné skoky sú na úrovni od 570 centimetrov vyššie.
História skoku o žrdi
Skok s pomocou žrde praktizovali ľudia už v dávnych dobách na prekonávanie prírodných prekážok ( menšie vodné toky, močiare a pod.). Pôvod skoku o žrdi podľa historických prameňov siaha až do staroveku. Ako oficiálna disciplína bol skok o žrdi zaradený do programu atletických súťaží prvý krát v roku 1812 v Anglicku, v roku 1857 bola táto ľahkoatletická disciplína v programe univerzitných pretekov v Cambridgei. Ženy súťažili v skoku o žrdi v podstate od začiatku atletického novoveku, do programu majstrovstiev sveta sa dostali až v roku 1999 a do programu olympijských hier potom v roku 2000 v austrálskom Sydney.
Zvyšovanie výkonnosti atlétov a dosahovanie kvalitnejších výkonov v histórii skoku o žrdi záležalo najviac zo všetkých ľahkoatletických disciplín od stupňa vývoja materiálov používaných na konštrukciu skokanskej žrde. Svetový rekord mužov sa za 80 rokov zlepšil o viac ako 2 metre. Hlavné mesto Slovenska, Bratislava, sa stala dva krát miestom vytvorenia svetového rekordu v skoku o žrdi mužov vďaka fenomenálnemu ukrajinskému žrďkárovi Sergejovi Bubkovi, ktorý tu v roku 1984 vytvoril svetový rekord výkonom 585 centimetrov a v roku 1988 svetový rekord výkonom 605 centimetrov.
Príbuznou rozšírenou disciplínou je skok o žrdi do diaľky, ktorý však nebol uznaný ako atletická diciplína na špičkových úrovniach.
Technika skoku o žrdi
Pred pokusom si atlét nastaví stojany s latkou podľa svojich predstáv a označí svojimi špecifickými značkami umiestnenými na rozbežisku dôležité body, pri ktorých vykonáva jednotlivé úkony pokusu počas rozbehu. Skokan sa postaví na východziu značku a uchopí pod určitým uhlom obomi rukami žrď vo vzdialenosti od 4,9 až 5,1 metra od jej vzdialenejšieho konca. V tejto fáze zároveň skontroluje smer a rýchlosť vetra. Následne sa rozbehne a zvyšovaním frekvencie bežeckých krokov sa snaží o dosiahnutie čo najvyššej rýchlosti rozbehu, ktorá sa pohybuje od 32 do 34 kilometrov za hodinu. Rýchlosť rozbehu priamoúmerne vplýva na šancu na dosiahnutie kvalitného výkonu.
Prečítajte si tiež: Atletika a skok do výšky v Prešove
Atlét postupne, ako sa približuje na koniec rozbežiska, púšťa vzdialený koniec žrde smerom nadol a pripravuje sa na zasunutie žrde do zásuvnej skrinky na konci rozbežiska. V tejto fáze atlét znižuje bežeckú rýchlosť asi na 28 kilometrov za hodinu, čím zlepšuje podmienky pre udržanie rovnováhy. Na konci rozbežiska atlét zasunie žrď do zásuvnej skrinky pod uhlom asi 20° k povrchu rozbežiska, odrazí sa od povrchu a zavesí sa na žrď, ktorá sa pod hmotnosťou znásobenou rýchlosťou rozbehu začne ohýbať. Ohybnosť žrde spolu s rozbehovou rýchlosťou vymrští atléta do polohy, v ktorej sa ocitne dolu hlavou. Žrď sa vplyvom ohybnosti a pružnosti materiálu postupne vyrovnáva, atlét v tejto fáze musí udržať vystreté nohy a telo čo najbližšie k žrdi. Keď sa žrď celkom vystrie, atlét uskutoční plynule obrat a dostane sa nad latku najprv dolnými končatinami, potom hrudníkom, hlavou a napokon rukami.
Príbeh osobnosti slovenskej atletiky - Mária Mračnová
Bola prvá v Československu, ktorá preskočila samú seba. Slovenskú rekordnú latku dvihla za dvanásť rokov až osemnásťkrát, dovedna o 30 cm. Na olympiáde v Mexiku bola šiesta, v Montreale štvrtá. Hosťom podcastu Vykroč bola bývalá výborná výškarka a neskôr športová funkcionárka MÁRIA MRAČNOVÁ. V roku 2022 ste počas vyhlasovania ankety Športovec roka dostali ocenenie Športová legenda. Niekto raz povedal: „Kto nemá veľké sny, nemajú sa mu aké splniť.“ Mali ste vždy veľké sny? Tým, že skok do výšky je konkrétna disciplína, kde máte pred sebou prekážku v podobe latky, ktorú sa snažíte prekonať, musíte snívať, že v ďalších pretekoch skočíte o centimeter, alebo aj o desať centimetrov viac. Doma na chodbe som mala vo výške 2 metrov natiahnutú červenú stuhu a vzhliadala som k nej, pri mojich 172 centimetroch, s úctou. Ale aj to bol jeden z mojich snov.
Vaša aktívna športová kariéra trvala šestnásť rokov a za desať rokov ste v bývalom Československu posunuli ženskú výškarskú latku desaťkrát až na rekordných 192 centimetrov. Čomu pripisujete, že ste sa výnimočnou a dlhodobo úspešnou stali práve vy? Motiváciou bolo určite samotné prekonávanie latky. Ale jedným z dôležitých impulzov bola aj príhoda z čias, keď som ešte trénovala v Košiciach. Nikdy som nebola „nohatá“ subtílna výškarka, ktoré prekračovali nožničkami latku oveľa vyššie ako ja, a jeden z okoloidúcich trénerov povedal, že zo mňa výškarka nikdy nebude. Myslím si, že to bol posledný klinec pod pätu, aby som sa snažila výškarkou byť.
Ako si spomínate na detstvo v rodných Košiciach, viedlo vás najbližšie okolie k aktívnemu pohybu? Mala som o päť rokov staršieho brata a ten ma vždy dostal ako „prívesok“ na starosť. Tým pádom som bola vždy v chlapčenskej partii, hrávali sme vonku futbal, liezli sme po stromoch, naučili sme sa dobre behať, liezť aj skákať. Naučil ma aj plávať, keď ma sotil do bazéna s tým, že si mám robiť čo chcem. Z jeho strany to bola zábava, ja som sa trochu trápila, ale pomohlo mi to v tom, že som získala všetky pohybové návyky, ktoré sa mi neskôr zišli. Mária Mračnová bola medailistka a rekordérka v skokanku do výšky.
Po strednej škole v Košiciach ste sa ako 18-ročná presunuli do Bratislavy, kde ste vyštudovali FTVŠ, kombináciu telesnej výchovy a biológie, učiteľský smer. O túto školu bol v tom čase veľký záujem, prijímanie podliehalo prísnemu výberu, napríklad výbornú bežkyňu Zuzanu Markovú-Moravčíkovú neprijali. Aké náročné bolo štúdium na FTVŠ a kam sa fakulta od vašich študentských čias posunula? Za našich čias bolo štúdium na fakulte náročné. Navyše, prírodovedecká fakulta sídlila na Moskovskej ulici a rastlinky mala pri Moste Lafranconi a naopak, FTVŠ sídlila pri zimnom štadióne. Takže sme lietali po celom meste, v PKO bola gymnastika a hry, biológia na Moskovskej, popri tom na zimný štadión, bolo to náročné. Dnes majú študenti FTVŠ výhodu, že všetko majú na jednom mieste - pri Moste Lanfranconi, aj s internátom, aj s tartanovým štadiónom a halou a nemusia sa presúvať kade-tade, maximálne na zimný štadión.
Prečítajte si tiež: Technika skoku do výšky
Skok do výšky je technicky náročná ľahkoatletická disciplína. Prvé pravidlá súťaží v skoku do výšky zaviedli v roku 1856 a niekoľkokrát sa menila technika skoku. Prvým skokanským štýlom bol skok strihom, tzv „nožničky“, neskôr pribudla technika straddle (prevalenie tela bruchom tesne nad latkou, keď sa švihová noha dostáva za prekážku ako prvá) a od sedemdesiatych rokov je dominujúcim štýlom je flop, keď sa skokan dostáva cez latku otočený chrbtom k nej. Vy ste boli celý život verná jednej technike - straddlu. Je náročné preorientovať sa na iný štýl skoku? Áno, je to určite náročné. Začínali sme nožničkami, ako ste spomínali a ešte aj straddle sme skákali do piesku. Až v roku 1968 sme začali nosiť veľké vrecká s penovými odrezkami, aby sme sa neudierali.
Medzi nožničkami a „prevalením obkročmo,“ čiže straddlom, boli ešte ďalšie štýly, ako napríklad nožničky bokom. Ja som sa venovala najmä straddlu, ale, po rokoch skákania s klasickým straddlovým rozbehom, som rok pred OH v Montreale prevzala z flopu rozbeh do oblúku, čím som sa zrýchlila a zlepšila na 191 cm. Vtedy ešte existovalo pravidlo, že ponad latku nesmie ísť prvá hlava. Keby techniku flopu skúšal Američan Fosbury už vtedy, tak mu to nedovolia. Predviedol ju neskôr a na olympijských hrách v Mexiku prišiel, videl a zvíťazil výkonom 224 cm.
Prečo je flop taký úspešný a dominantný štýl? Flop je jednoduchší skok ako straddle. Pri straddle sa latky môžete dotknúť všeličím - rukou, kolenom, členkom. Ja som latku v Montreale zrejme ťukla špičkou nohy a ona spadla. Ale pri flope, ak trafíte latku zhora, ona nadskočí a ostane stáť na stojane. Masovému rozšíreniu flopu pomohlo aj to, že skokan do výšky dnes už padá do mäkkého a nie do piesku či tvrdých podložiek.
Počas vysokoškolského štúdia prišli prvé vážnejšie preteky - na Svetovej Univerziáde v Budapešti v roku 1965 ste skončili štvrtá. V lete 1966 ste odštartovali najslávnejšiu éru československej výšky. Na ME v Budapešti ste skončili taktiež štvrtá, na olympiáde 1968 v Mexiku československá ženská výška dominovala svetu, získali sme zlato, štvrté a šieste miesto. Vy ste boli šiesta. Na ME 1969 sme získali zlato a váš bronz. Zišla sa výnimočná generácia, alebo sme v tom čase mali výborných trénerov a podmienky? Asi sa spojilo jedno s druhým. Na kontrolných pretekoch na bratislavskej Mladej Garde som po 11 rokoch prekonala národný rekord, skočila som 170 cm na konci apríla 1966. Potom sa za mnou začali ťahať ďalšie výškarky a napokon nás bolo päť na takmer rovnakej výkonnostnej úrovni, takže začínal byť problém dostať sa na olympiádu, kde mohli štartovať z jednej krajiny iba tri skokanky. Jedna druhú sme motivovali, ťahali sa, snažili sa prekonávať a súperili sme spolu celé desaťročie.
Prvým vrcholom vašej kariéry boli OH 1968 v Mexiku, ktoré boli špecifické z viacerých hľadísk. Prvýkrát sa konali vo vysokohorskom prostredí (2240 m n. m.), organizátori pripravili vynikajúce športoviská a prvýkrát zapaľovala olympijský oheň žena. Po augustovom vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do Československa sa naša výprava tešila mimoriadnej popularite, osobitne najmä gymnastka Věra Čáslavská, ktorá vyhrala 4 individuálne zlaté medaily. Atléti mali k dispozícii novinku - tartanovú dráhu. Američan Bob Beamon skočil fantastický svetový rekord v skoku do diaľky - 890cm. Ako si na olympiádu v Mexiku pamätáte vy? Určite najkrajší zážitok pre mňa bolo privítanie výpravy na štadióne počas slávnostného nástupu - to „Čeko! Čeko!“ bolo niečo úchvatné. Zážitkom však bolo už len to, že sme leteli do krajiny, o ktorej sme sa dovtedy maximálne učili v zemepise. Skvelé bolo aj to, že sme tam boli už tri týždne pred olympiádou, keďže atléti zvyčajne poznajú akurát letiská, hotely a štadióny. My sme sa tri týždne mohli zoznamovať s tartanom a prostredím, navštívili sme pyramídy, čo bol pre nás obrovský zážitok na celý život. V skoku do výšky sme získali 11 olympijských bodov, čo sa nikdy predtým ani potom nezopakovalo. Bývali sme všetky tri na jednej izbe - hoci sme boli rivalky, ale robili sme aj spoločné veci, napríklad sme hrávali karty. Hlavná vec, že som mala skriptá anatómie pod hlavou, keďže ma na fakulte čakala skúška, ale tie som otvorila asi iba dvakrát. (smiech)
Vaša jediná medaila z vrcholných podujatí je bronz z ME v Aténach 1969. Mali ste vtedy 23 rokov. Považujete tento úspech za najväčší v kariére? Myslím si, že štvrté miesto z olympiády je viac - aj výkonnostne aj tým, že sú to skrátka olympijské hry. Ale pocitovo sú Atény to najkrajšie - Milena Rezková-Hübnerová vyhrala, ja som bola tretia, hrali našu hymnu, stúpali dve naše vlajky na stožiare, z citovej stránky to bol najkrajší zážitok.
Ďalšia olympiáda po Mexiku sa konala v Mníchove v roku 1972. Vy ste mali splnený limit, ale necestovali ste. Prečo? Opäť v tom mali prsty moje štvrté miesta.
Výmeny trénerov predstavovali vždy pozitívny zlom vo vašej kariére. V roku 1973 ste vymenili docenta Šimoneka za kolegu Viliama Lendela. Práve jeho nápad použiť oblúkovitý rozbeh ako pri flope dvihol vaše výkony skoro o 10 cm a predĺžil vašu kariéru. V čom spočíva tajomstvo oblúkovitého rozbehu? Tajomstvo pre mňa spočívalo v zrýchlení. Šikmý rozbeh, ktorý som mala zo straddle, mi nedával dostatočnú rýchlosť na vyššie výšky. Okrem toho vznikla na Bajkalskej v Bratislave vtedy konečne nafukovacia hala, kam sme od septembra chodili trénovať a kde som sa zdokonalila práve v tomto rozbehu. Potom to už bolo jednoduchšie - skočila som 184 cm, potom 187 cm a na prvých kvalifikačných pretekoch, kde som bola označená za neperspektívnu, som skočila v Prahe olympijský limit 188 cm. Asi o tri týždne na to som šla na majstrovstvá Rumunska do Bukurešti, tam som skočila 190 cm, na čo už funkcionári nemohli namietať a na olympiádu ma neposlať. Na olympiáde v Montreale v roku 1976 ste výkonom 189 cm obsadili ďalšie smoliarske 4. miesto.