Beh na 100 metrov cez prekážky je jednou z technicky najnáročnejších bežeckých disciplín. Tieto dve ľahkoatletické disciplíny sú v podstate šprintami cez prekážky, ktoré sú rovnomerne rozložené na bežeckej trati.
Ženy behajú 100 metrov a muži 110 metrov cez prekážky.
Základná charakteristika a pravidlá
- Najkratšia šprintérska disciplína mužov a žien.
- Stala sa najpopulárnejšou atletickou diciplínou.
- Jej víťaz sa označuje ako najrýchlejší človek našej planéty.
Prekážkové šprinty sa bežia v dráhach. V každej dráhe sa nachádza 10 prekážok. Ženská prekážka je vysoká 0,84 metra a hlboká 70 centimetrov. Šírka prekážkovej latky je 7 centimetrov. Mužská prekážka je vysoká 1,067 metra a široká maximálne 1,20 metra.
Prekážkový beh je mimoriadne náročný na zosúladenie šprintérskych schopností atléta a jeho individuálnej techniky zdolávania prekážok. Šprintér sa môže prekážky dotknúť, resp. ju aj zhodiť.
Dôležitou časťou najkratšieho atletického behu je štart pretekov. Súťažiaci štartujú s tzv. "nízkeho štartu". Reakčný čas šprintéra je v súčasnosti meraný elektronickým zariadením. Ak je reakčný čas kratší ako 0,100 sekundy považuje sa to za predčasný štart. V súťaži je povolený iba jeden pokazený (predčasný štart). Ďalší pokazený štart znamená automatickú diskvalifikáciu atléta, ktorý sa aktuálne previnil. Meranie času šprintéra sa zastaví v momente, keď sa jeho hruď dostane na úroveň cieľovej čiary (platí to od roku 1932). Pri šprinte na 100 metrov sa meria i podpora vetra. Povolená podpora vetra je 2 metre za sekundu.
Prečítajte si tiež: 110 metrov cez prekážky: Všetko, čo potrebujete vedieť
Stručná história
- Disciplína bola zaradená do programu mužských atletických disciplín už na prvých novodobých olympijských hier v roku 1896 v gréckych Aténach.
- Ženy absolvovali na olympijských hrách túto disciplínu po prvá krát v roku 1928 v holandskom Amsterdame.
- V roku 1972 vyrovnala svetový rekord v behu na 100 m žien Slovenka Eva Glesková - Lehocká časom rovných 11,0 sekundy, ktorý dosiahla na pretekoch v Budapešti 1. 7.
Prvú bežeckú súťaž na 120 yardov (109,68 metrov) s prekonávaním prekážok datujeme na začiatok 19. storočia. Uskutočnila sa v roku 1864 v Anglicku v rámci prvého oficiálneho ľahkoateltického stretnutia univerzitných výberov Ocfordu a Cambridge. Koncom 19. storočia sa uvedená prekonávaná vzdialenosť upravila vo Francúzsku na rovných 110 metrov. Beh na 110 metrov cez prekážky mužov bol zaradený v programe prvých novodobých Olympijských hier v roku 1896 v gréckych Aténach. Ženský prekážkový šprint na 100 metrov sa po prvý krát objavil v programe Olympijských hier v roku 1972 v Nemeckom Mníchove. Pred tým ženy súťažili na trati kratšej o 20 metrov.
Zmenami prešli pri vývoji týchto disciplín aj prekážky, cez ktoré sa preteká (ich výška a vzdialenosť medzi nimi. V roku 1864 sa pretekalo cez prekážky s dvomi pevnými podstavcami. Od roku 1895 sa začali používať mobilné prekážky s podstavcom v tvare písmena "T". Od roku 1935 sa používajú mobilné prekážky v tvare písmena "L" s vyvažovacím závažím.
Taktika
Pri štarte sa šprintér súťaží na dosiahnutie najkratšieho reakčného času, t.j. času medzi štartovým výstrelom a opustením štartových blokov. Zvýšením frekvencie krokov sa snaží dosiahnuť maximálnu rýchlosť v bode okolo 60 metrov, kde je šprintérov bežecký krok na maxime. Po prebehnutí 80 metrov sa atlét usiluje udržať vysokú frekvenciu bežeckých krokov, čím eliminuje prirodzené znižovanie rýchlosti.
Najdôležitejšou časťou je štart, pri ktorom sa štartuje z identickej polohy ako pri hladkom behu na 100 metrov. Rozhodujúca pri prekážkarskom štarte je frekvencia úvodných krokov pri nábehu na prvú prekážku, ktorá je nezávislá na dĺžke krokov. Najvyššia akcelerácia prekážkára je v prvých štyroch krokoch. Po prekonaní prvej prekážky sa bežec snaží vzpriamiť svoje telo počas ďalších štyroch krokov.
Technika
Šprintér s hlbokým nádychom zakľakne do štartových blokov a zadrží dych. Po štartovom výstrele šprintér vydýchne a začne pracovať ramenami a nohami. Štartové bloky opúšťa v čo najkratšom čase pod uhlom cca 45 až 50° a postupne s naberaním rýchlosti vzpriamuje postavu. Šprintér sa dostane do bežeckej pozície väčšinou medzi piatym a ôsmym bežeckým krokom. Atlét beží s prenesenou váhou na špičky nôh, pätami sa nedotýka povrchu dráhy. Bežec postupne zvyšuje frekvenciu bežeckých krokov až po maximálnu rýchlosť. Špičkoví šprintéri dosahujú frekveciu 5 krokov za sekundu s rýchlosťou 12 metrov za sekundu ( viac ako 40 km/h).
Prečítajte si tiež: Rekordy a úspechy v atletike
Bežec sa na prekážky odráža švihovou nohou dopredu, automaticky, tak ako to má natrénované, vo vzdialenosti od 1,9 do 2,35 metra od prekážky. Ponad prekážku sa bežec snaží prejsť plynule pri minimálnej strate získanej rýchlosti, čo najnižšie nad prekážkou. Ďalšou fázou je dokrok, keď prekážkár dokročí vo vzdialenosti cca 1 metra za prekážkou a plynule nadväzuje na beh medzi prekážkami. Pri dokroku je dôležitá najmä práca členka prekážkara. Bežec následne opäť akceleruje v troch krokoch. Posledný krok pred prekážkou je kratší a vyšší. Najvyššiu rýchlosť dosahujú prekážkari medzi prekážkami.
Výstroj
Šprintérske atletické tretry, ako pri behu na 100 metrov, t.j.
Prečítajte si tiež: Rozmery terčov pre vzduchovku