Biatlon patrí na Slovensku k najpopulárnejším športom už od 90-tych rokov a je z hľadiska výsledkov našim najúspešnejším zimným olympijským športom. Bolo tomu tak aj pred vstupom Nasti Kuzminovej na scénu, ktorá tento fakt povýšila na ešte vyššiu úroveň.
Počiatky biatlonu na Slovensku
Aj keď popularita biatlonu na Slovensku rástla najmä v ostatných rokoch, tento šport sa u nás začal rozvíjať už po skončení druhej svetovej vojny. V tomto období však neniesol dnešný názov, ale ľudia ho poznali ako Sokolovské preteky brannej zdatnosti a letný biatlon bol pomenovaný ako Dukelské preteky brannej zdatnosti.
Novému druhu športu podľahli masy ľudí a stal sa okamžite veľmi obľúbeným. Disciplíny určené pre všetky vekové kategórie zastrešovali masovo-branné športy Zväzoramu. Jeho úlohu prebralo Združenie technických a športových činností Slovenskej republiky po skončení revolúcie v roku 1989. Jedným zo zakladajúcich členských zväzov združenia bol aj Slovenský zväz biatlonu ustanovený 16.
Prvé úspechy v ére Československa
Prvé úspechy slovenských biatlonistov je potrebné hľadať ešte v ére Československa. Na OH 1980 v americkom Lake Placid si Peter Zelinka vybojoval 6. miesto v rýchlostných pretekoch. Netrafil jeden terč a nechal za sebou napríklad legendárneho Alexandra Tichonova. Zvíťazil Frank Ullrich. V ženskej kategórii zas svojimi výsledkami vyčnievala najmä Alena Fusková.
Hneď na druhých ženských Majstrovstvách sveta v roku 1985 vo švajčiarskom stredisku Egg am Etzel obsadila 4. miesto vo vytrvalostných a 5. miesto v rýchlostných pretekoch. Ženy vtedy bežali iba päť, resp. desať, kilometrov a hrali trocha druhé husle, keďže neabsolvovali spoločné šampionáty s mužmi, rovnako ani Svetový pohár a neštartovali na OH.
Prečítajte si tiež: Úspechy Johannesa Thingnesa Bö v biatlone
Úspechy, ktoré dosiahla Fusková, sa na MS desaťročie nepodarili napodobniť, až prišla Soňa Mihoková so štvrtým miestom z majstrovského šprintu v Anterselve 1995, a to isté zopakovala aj o dva roky na domácom šampionáte v Ostrblí.
Slovenský Biatlon po Rozdelení Československa
Vďaka výsledkom Petra Zelinku a Aleny Fuskovej sa začal biatlon rozvíjať na Slovensku aj po vzniku samostatnej krajiny. Slovenská biatlonová reprezentácia začala písať svoju históriu na Svetovom pohári v Pokljuke v decembri 1992, keď Slovensko získalo výnimku ako samostatná krajina.
Necelý mesiac pred rozdelením krajiny už nenastupovali športovci pod vlajkou Československa, ale už ako Slováci. Od tohto podujatia sa do povedomia slovenských fanúšikov biatlonu zapísali najmä tri mená - Martina Jašicová (Schwarzbacherová-Halinárová), Soňa Mihoková a Anna Murínová. K ním neodmysliteľne patria aj nezabudnuteľné trénerské postavy Juraj Sanitra, Peter Zelinka a Roman Schwarzbacher.
Postupne sa k ženskému družstvu pridali nové tváre: Erika Lehotská, Marcela Pavkovčeková, Tatiana Kutlíková, Jana Meiszlingerová, Zuzana Hasillová či Petra Slezáková. Raketový vstup na scénu Svetového pohára mala najmä Jašicová, ktorá už v devätnástich rokoch vyhrala vytrvalostné preteky v Östersunde 11. marca 1993 tesne pred Nathalie Santerovou, neskoršou manželkou Oleho Einara Bjorndalena. V sezóne 1992/93 dokonca obsadila 8.
Mužský biatlon to mal komplikovanejšie a pestrejšie. Spočiatku v rokoch 1992 - 1994 reprezentovali slovenský biatlon členovia ASVŠ Dukla Banská Bystrica Pavel Kotraba, Pavel Sládek, Lukáš Krejčí a Daniel Krčmář (pôvodom Česi so slovenským občianstvom) spolu s Ľubomírom Machyniakom, ktorý vydržal v reprezentácii do roku 1998.
Prečítajte si tiež: Vývoj mužského biatlonu na OH
Za jeho najvýznamnejší úspech sa považuje 8. miesto v rámci Svetového pohára vo vytrvalostných pretekoch vo švédskom Östersunde z roku 1997, kde mu mimoriadne vyšla streľba iba s jednou chybou. K Top 10 sa dostal ešte jedným 11. miestom v Ostrblí.
Osrblie ako centrum slovenského biatlonu
Samostatný slovenský biatlon si vybudoval rešpekt aj na medzinárodnom poli. V oblasti športovej diplomacie či organizovania medzinárodných podujatí si počas svojej existencie našiel svoje miesto areál v Osrblí a dodnes je veľmi dôležitým prvkom vývoja nášho biatlonu.
V roku 1993 sa u nás mali vôbec prvý raz konať Majstrovstvá Európy, no bola slabá zima a nedostatok snehu. V ďalšej zime už perinbaba nesklamala a kompetentní získali do rúk organizovanie Juniorských majstrovstiev sveta 1994. Tu sa prvý raz svetu ukázal Francúz Raphael Poirée, a to poriadne.
Domov si odniesol zlato tak zo šprintu ako aj individuálu. Jeho neskoršej manželke Liv Grete Skjelbreidovej síce šampionát nevyšiel podľa predstáv, ale jej čas ešte mal prísť. Ziskom bronzovej medaily v šprinte zaujala aj vtedy iba 17-ročná Andrea Henkel pri premiére vo svetovej konkurencii. 18. a 20. januára 1996 dedinka na Horehroní prvý raz hostila Svetový pohár. Vytrvalostné aj rýchlostné preteky.
Vo februári 1997 sa už nášmu areálu dostalo cti organizovať Majstrovstvá sveta elitnej kategórie. Svoju prvú z 22 individuálnych medailí tu získal Ole Einar Bjorndalen, a to v stíhacích pretekoch, disciplíne, ktorá mala práve v Osrblí majstrovskú premiéru. Medzi ženami triumfovala tiež legendárna Magdalena Forsberg. Pred tým ovládla aj vytrvalostné preteky. O rok neskôr sa u nás konal šampionát v letnom biatlone, kde získala Schwarzbacherová zlato zo stíhačky.
Prečítajte si tiež: Biatlonová streľba
Tieto podujatia vytvorili Slovensku cestu k organizovaniu ďalších vrcholových podujatí v malebnom prostredí Horehronia. Postupne sa slovenské centrum biatlonu dostalo do centra diania a osem rokov sa tu jazdil Svetový pohár. Naposledy v decembri 2005.
Areál ukončil svoju slávnu éru rovnako ako začal, keď sa kvôli nedostatku snehu nemohlo ísť tretie kolo SP v decembri 2006. Po následnom sprísnení kritérií zo strany IBU, kvôli ktorým musela byť väčšina stredísk zrekonštruovaná, u nás ostali nižšie podujatia - ME či IBU Cup.
Za doteraz poslednú významnú akciu, ktorá sa odohrala v areáli Osrblia, je považovaná Zimná univerziáda v roku 2015. Práve na nej získala slovenská výprava zásluhou Paulíny Fialkovej kompletnú medailovú zbierku.
Slovensko na zimných olympiádach
Do olympijskej histórie sa Slovensko vpísalo veľkými písmenami. V každej zo šiestich zimných olympiád sme zaznamenali minimálne jeden individuálny výsledok v Top 10. O tom, že už od začiatku sa veľké nádeje vkladali práve do biatlonu, svedčí aj fakt, že Martina Jašicová spolu s hokejistom Petrom Šťastným skladala za celú slovenskú výpravu olympijský sľub pred odchodom na ZOH 1994 v nórskom Lillehammeri.
Obaja líderstvo potvrdili a odniesli si šieste miesto. Jašicová ho vybojovala vo vytrvalostných pretekoch a hokejisti o sedem dní neskôr po prehre s Českom v súboji o piatu pozíciu na turnaji. Jašicovej chýbalo máličko, konkrétne posledný výstrel, od historicky prvej slovenskej medaily na OH. Ak by ho trafila, vo vytrvalostných pretekoch by získala bronz na úkor legendárnej Nemky Uschi Dislovej.
K rodáčke z Dolného Kubína sa pridala 12. pozíciou zo šprintu Soňa Mihoková, ktorá v tom čase ešte len začínala svoju úspešnú kariéru. O rok neskôr sa na Majstrovstvách sveta v talianskom stredisku Anterselva podarilo dosiahnuť zaujímavé výsledky, ktoré sme už načrtli vyššie.
Soňa Mihoková potvrdila, že jej forma vzrastá. V rýchlostných pretekoch obsadila štvrté miesto napriek tomu, že netrafila až dva terče, čo vie v šprinte zmariť šance na úspech. Ženská štafeta v zložení Martina Jašicová, Erika Lehotská, Anna Murínová a Soňa Mihoková dobehla do cieľa štvrtá. V rokoch 1995 a 1996 sa Slovenkám podarili vyhrať aj dve súťaže Svetového pohára.
S veľkým odhodlaním nastupovali naše reprezentantky na domáci svetový šampionát v Osrblí 1997 už pod vedením Juraja Sanitru. Mihoková potvrdila svoj výborný kredit štvrtým miestom v šprinte a piatym v „individuále“, ale medailu znova nezískala a ako sa neskôr ukázalo, tak blízko k nej už na MS nikdy nebola. Už za Romana Schwarzbachera vydatá Jašicová sa v Osrblí nepresadila.
Stúpajúcu tendenciu biatlonu potvrdili aj výsledky z Olympiády v Nagane 1998, ktoré sa hlboko vryli do análov slovenského športu. V rýchlostných pretekoch na 7,5 km skončila Mihoková štvrtá, Schwarzbacherová siedma a Murínová deviata.
V Top 10 sme teda mali tri pretekárky, čo je na OH výsledok z ríše absolútneho science-fiction, v žiadnom športe už nikdy nedosiahnuteľný. Zasa ten nešťastný "zemiak" pre Soňu... Týmito výsledkami nabudené Slovensko zákonite očakávalo zisk medaily zo štafety, vôbec prvej na ZOH v ére samostatnosti. A zdalo sa, že si slovenské ženy po ňu i bežia a keby len to.
S Nemkami a Ruskami sa dokonca priamo bili o olympijské víťazstvo. Schwarzbacherová i Murínová odovzdávali prvé s náskokom 30, resp. 17 sekúnd. Na tretí úsek však prišla Tatiana Kutlíková, ktorá sa v predchádzajúcich dňoch do individuálnych disciplín nedostala a psychickú ťarchu historického okamihu neuniesla.
Na ležke iba raz dobíjala, ale pri streľbe v stoji, žiaľ, zarmútila celé Slovensko. Z ôsmich nábojov trafila iba tri terče a následné dve trestné kolá nás zosunuli na štvrté miesto. Mihoková predviedla mohutný finiš, no posledný raz v kariére na OH resp. Niektoré sa nechali počuť, žeby spolu neoslávili ani zisk medaily. V každom prípade sa 15. i 19.
Okrem enormných úspechov ženského družstva je nutné spomenúť aj fakt, že prvýkrát v histórii štartoval na olympiáde za Slovensko aj muž. Bol ním Ľubomír Machyniak, ktorý mal práve životnú sezónu 1997/98. Na OH sa síce nepresadil, ale v Östersunde zaznamenal 8.
Ani nasledujúca sezóna pre Slovenky nedopadla zle. Opäť prepisovala históriu. Bolo jasné, že táto generácia musí prekliatie štvrtých miest z OH a MS zlomiť. A stalo sa. Na šampionáte vo fínskom Kontiolahti si po stíhacích pretekoch a iba jednom netrafenom terči striebornú medailu na krk zavesila Martina Schwarzbacherová. Bola to vôbec prvá medaila zo svetového šampionátu pre Slovensko.
V nasledujúcich rokoch prišiel pokles výkonnosti Mihokovej i Schwarzbacherovej, hoci vyskočiť do Top 10 sa im párkrát podarilo. Najlepšie obdobie kariéry naopak zažívala Anna Murínová, ktorá v sezóne 1999/2000 obe kolegyne prevýšila 17. miestom v celkovom hodnotení Svetového pohára.
V areáli Soldier Hollow vrámci OH 2002 v Salt Lake City sa už vo veľkom atakovanie popredných miest nekonalo. Najlepší výsledok dosiahla Martina, už vydatá za Ivana Halinára, vo vytrvalostných pretekoch. Po dvoch minelách obsadila deviate miesto. Škoda hlavne tesnej chyby na poslednej stojke, bez ktorej by doplnila Andreu Henkelovú a Liv Grete Poiréeovú na stupni víťazov.
V štafetových pretekoch sa opäť od ženského kvarteta sľubovalo veľa. A zverenkyne Juraja Sanitru scenár z Nagana takmer na vlas zopakovali. Halinárová s Murínovou opäť bežali na medailových pozíciách, no tentoraz si pozíciu kata nedobrovoľne zahrala Marcela Pavkovčeková.
Rovnako ako Kutlíková nezvládla stojku tretieho úseku a po trestnom kole sme klesli na šiestu pozíciu. Počas posledného spoločného olympijského cyklu sa ešte Halinárová s Mihokovou po čistej streľbe ukázali 6. a 9. miestom v šprinte na MS v Chanty-Mansijsku 2003. V tomto roku si Martina odskočila aj na ME v talianskom Forni Avoltri, kde vyhrala šprint. Potom ju čakala materská dovolenka pri narodení syna Michala.
Anna Murínová zasa dosiahla životný výsledok v januári 2004 - 3. Obdivuhodná ženská generácia ukončila svoju púť na OH v Turíne, kde už bežecky nemala na tie najlepšie pretekárky. Čistá streľba Halinárovej v šprinte stačila "iba" na 16. miesto. V štafete bez trestného okruhu skončila rovnaká štvorica ako v Salt Lake City desiata. Po olympiáde v reprezentačnom družstve skončili Murínová, Pavkovčeková i tréner Sanitra (ten sa zameral na Pavla Hurajta), o rok neskôr Mihoková.
Pod talianskymi piatimi kruhmi sa ale konečne presadil Slovák. Po životnom výkone obsadil 5. miesto vo vytrvalostných pretekoch Marek Matiaško s jednou chybou na poslednej položke. Prvýkrát na ZOH štartovala naša mužská štafeta. Obsadila 14. pozíciu.
Nástup Anastasie Kuzminovej a nová éra slovenského biatlonu
Vzostup mužského biatlonu ale odštartoval pár rokov skôr, hoci bol trochu v úzadí úspešných žien. Pavol Hurajt bol od začiatku skvelým strelcom a kariéru odštartoval neuveriteľným Osrblím v decembri 2003 (3. kolo SP), keď v individuále, šprinte i stíhačke minul z päťdesiatich terčov jediný, hneď na prvej položke. Obsadil 13., 10. a v stíhačke napokon pamätné tretie miesto, keď vo fotofiniši predstihol vedúceho muža SP Rusa Sergeja Rožkova. Tretie miesto dosiahol v sezóne 2003/04 ešte aj v rýchlostných pretekoch v americkom Fort Kente. V oboch prípadoch zvíťazil legendárny Raphael Poirée. Hurajt sa ale na MS nikdy nedostal do Top 10.
Po OH v Cesane San Cicario prišlo najhoršie obdobie slovenského biatlonu. V sezónach 2006/07 a 2007/08 sa žiadny Slovák nedostal do Top 10 žiadnych pretekov v SP ani MS. Pred sezónou 2008/09 však zo Sibíru prišla istá Anastázia Kuzminová. Vicemajsterka sveta v kategórii kadetiek totiž tesne pred svojou druhou sezónou vo Svetovom pohári otehotnela.
V decembri 2006 ešte ako Anastázia Šipulinová stihla prvý raz v kariére zabodovať 13. miestom v Östersunde. O dieťa, ktoré čakala so svojím priateľom, rusko-izraelským bežcom na lyžiach, Danielom Kuzminom, prísť nechcela a po 2. kole SP v Hochfilzene opustila ruskú reprezentáciu, v ktorej už ako junior pôsobil jej mladší brat Anton.
V apríli 2007 sa za Kuzmina vydala a o pár týždňov sa im narodil syn Jelisej. Keď sa začlenila späť do tréningového procesu nastali problémy. Rusi známi svojimi prísnymi pravidlami Kuzminovej odopierali syna a začali spory. Vedenie ruského zväzu s obrovskou členskou základňou a mnohými talentami Nasti nechcelo dovoliť žiadne ústupky a nepovažovalo ju za biatlonistku, ktorá by bola výnimočnejšia ako ostatné. Veď v prvých ôsmich pretekoch SP bodovala iba raz, čo bolo aj na tak mladú Rusku pomerne málo.
Napokon sa do reprezentácie ani nezačlenila a boli iba dve možnosti - s biatlonom skončiť alebo reprezentovať iný štát. Daniel Kuzmin mal už pred zoznámením sa s Nasťou slovenské občianstvo a s rodičmi býval v Banskej Bystrici, takže logika bola jednoduchá, manželka tiež môže mať slovenské občianstvo.
V úvodných kolách SP sa Kuzminová rozbiehala bez lepšieho výsledku, ale na MS v juhokórejskom Pjongčangu vyletela do nebies. Olympiáda v kanadskom Vancouveri 2010 bola poznačená generačnou výmenou v ženskom družstve.
Mladé pretekárky boli podporené skúsenou Martinou Halinárovou, ktorá zavŕšila bohatú kariéru piatou olympiádou. Slovensko očakávalo, že aj z týchto reprezentantiek vznikne družstvo, ktoré bude konkurencie schopné v štafete a v kútiku duše sa verilo v úspech novej "Nástenky“. Lenže Vianočné sviatky priniesli pre Kuzminovú zložitú operáciu ruky, ktorá výrazne pribrzdila prípravu pred blížiacou sa olympiádou.
Ani nedoliečená ruka ale nezabránila slovenskej reprezentantke k tomu, aby sa postavila na štart rýchlostných pretekov na 7,5 km. Nasťa napriek jednému trestnému okruhu o jednu sekundu zdolala vynikajúcu Nemku Ma...
Legendy Biatlonu: Ole Einar Björndalen
Každý športový fanúšik, ktorý čo i len zbežne sleduje dianie v biatlone, musí poznať meno Ole Einar Björndalen. Kráľ biatlonu alebo Kanibal vytvoril v tomto športe ťažko prekonateľné rekordy a veľký rešpekt si získal aj svojou športovou dlhovekosťou. Kariéra nórskeho pretekára predstavuje synonymom úspechu a je takmer neuveriteľné, že na najvyššej úrovni dokáže stále patriť k tým najlepším, aj keď sa dostal do pokročilého veku, pre športovca určite.
V jednom rozhovore povedal: „Neviem spočítať, koľko súťaží som absolvoval. Je to ťažké. Možno mám problémy s matematikou, ale nikdy som nemal nedostatok motivácie. Biatlon jednoducho milujem. Páči sa mi trénovať a neustále sa zlepšovať. Myslím si, že moja motivácia pochádza ešte z detských čias. Moji rodičia boli chudobní poľnohospodári. Ťažko pracovali a nedostávalo sa mi toľko pozornosti, koľko by som si želal, ale rozumel som tomu. V podobných chudobných rodinách si musíte poradiť sám. Skúšal som viacero športov, ale ukázalo sa, že mám talent na lyžovanie a aj streľbu, tak som sa stal biatlonistom. Keď som mal dvanásť, alebo trinásť rokov, chcel som byť majstrom sveta. Bol to môj sen.
Ole Einar Björndalen vybojoval svoju prvú medailu ako 18-ročný. V ročníku 1992 na juniorskom svetovom šampionáte v kanadskom Canmore získal bronzovú medailu v pretekoch družstiev. Oveľa viac sa mu darilo o rok neskôr. V Ruhpoldingu sa stal trojnásobným juniorským kráľom. Od sezóny 1992-1993 jazdil vo svetovom pohári a na začiatku nedosahoval výrazné úspechy, ale jeho majstrovské predstavenie v Ruhpoldingu ho nominovalo na Olympijské hry v Lillehammeri.
Dvadsaťročný Björndalen tu dosiahol najlepší výsledok v štafete, kde obsadil siedmu priečku, ale pre mladého biatlonistu bolo najdôležitejšie to, že účasť na domácej olympiáde znamenala pre neho povzbudenie a potvrdenie toho, že má predpoklady, aby sa presadil na najvyššej úrovni. A výsledky sa skutočne dostavili. Hneď v ďalšom ročníku 1994-1995 obsadil v celkovom hodnotení svetového pohára štvrté miesto a odštartoval svoju fenomenálnu sériu, keď v najlepšej desiatke konečného poradia nechýbal 17-krát za sebou. V tejto sezóne vyhral samostatné hodnotenie rýchlostných pretekov a práve šprint sa stal jeho parádnou disciplínou.
Nórsky biatlonista sa potom zaradil medzi absolútnu svetovú špičku v sezóne 1996-1997, keď mal 23 rokov. Od tohto momentu aj v nasledujúcich dvanástich ročníkoch vždy bojoval o celkový triumf vo SP a nikdy neskončil horšie ako na tretej pozícii. Počas tohto obdobia boli jeho konkurentmi nemeckí biatlonisti ako Sven Fischer, Ricco Gross či Michael Greis, ale jeho hlavným a najväčším vyzývateľom bol Raphaël Poirée, s ktorým predvádzali nezabudnuteľné súboje.
Björndalen vyhral svoj prvý veľký kryštálový glóbus v sezóne 1997-1998 a celkovo sa mu to podarilo až šesťkrát. Posledný triumf pribudol na jeho konto v ročníku 2008-2009, presne jedenásť rokov po jeho premiérovom záreze. Za celý čas pôsobenia vo svetovom pohári ovládol neprekonateľných 94 individuálnych víťazstiev a spolu s tímovými disciplínami sa toto číslo zastaví na hodnote 134. Žiadny iný biatlonista sa k týmto výsledkom ani zďaleka nepribližuje. Druhý v poradí Martin Fourcade zatiaľ vybojoval 54 triumfov, jeho starší kolega Raphaël Poirée bol úspešný 44-krát.
Mimoriadne sa mu darilo aj na svetových šampionátoch. Od roku 1997, keď získal na breznianskom štadióne svoje prvé medaily, až doteraz ani raz neodchádzal s majstrovstiev sveta naprázdno. Výnimku tvoril len rok 2002, keď sa kvôli olympijským hrám súťažilo len v masovom štarte, a Björndalen tu obsadil siedmu priečku. Inak na MS vybojoval dvadsať zlatých medailí, štrnásť strieborných a desať bronzových kovov. A to sa tiež ešte nikomu nepodarilo. V tomto rebríčku sa za ním nachádza Emil Hegle Svendsen s bilanciou 12-6-3.
Špeciálnou kapitolou v jeho kariére sú olympijské hry. Ani na najväčšom podujatí sa mu v medailovej zbierke nemôže nikto iný vyrovnať, úradoval na piatich olympiádach za sebou. Osem zlatých, štyri strieborné a jedna bronzová medaila je pre ostatných biatlonistov pravdepodobne nedostižná méta. Mimoriadne sa mu darilo v roku 2002 v Salt Lake City, kde vybojoval štyri najcennejšie kovy, a stal sa prvým biatlonistom, ktorému sa podarilo triumfovať vo všetkých disciplínach na OH.