Dejiny karate nie sú iba históriou jedného úzko vymedzeného štýlu boja bez zbrane, ktorý pochádza z ostrova Okinawa. Sú jedným z aspektov vývoja človeka, v ktorom hral boj o život kľúčovú úlohu.
Prvé záznamy o technických detailoch boja dvoch chlapov sú prakticky rovnako staré ako najstaršie záznamy o iných stránkach života ľudí. Vznikali empiricky, v bojoch o územie, o úlovok, o ženu, o sociálne postavenie či vodcovstvo v skupine.
Odovzdávanie skúseností mladším bojovníkom bolo zrejme priame a malo rodové špecifiká, no už na nástenných maľbách, ktoré sa našli pri egyptskej dedine Ben-Hasan a sú rovnako staré ako egyptská civilizácia, vidno prakticky všetky, aj dnes používané zápasnícke chmaty; údaje o „športových“ súbojoch Asýranov pochádzajú spred 4000 rokov…
Staroveké Grécko a Pankration
Najrozvinutejšia antická civilizácia rozkvitá v 7. storočí pred n. I. v Grécku. Starogrécke bojové umenie - pankration - ako ho poznáme zo zachovaných malieb na amforách, z reliéfov či zo sôch, v niektorých podobách až neuveriteľne pripomína klasické karate a čínske čuan-fa (o ktorom ešte bude reč).
Pankration, v ktorom sa súťažilo na Olympijských hrách už roku 648 pred n. L, bol spočiatku ťažko predstaviteľný, krutý boj. Bolo v ňom dovolené všetko, vrátane kopania, udierania, škrtenia. Víťazom bol neraz ten, kto zostal pri vedomí či dokonca na žive.
Prečítajte si tiež: Zbrane, ktoré spôsobili hrôzu v prvej svetovej vojne
Úplne iný bol zápas, ktorý mal svoje striktné pravidlá a bol staršou olympijskou disciplínou. Až neskôr sa vyvinuli viaceré formy s rozličnými pravidlami. Box už existoval samostatne.
Pankration bol v podstate kombináciou zápasu a boxu, no na rozdiel od boxerov bojovali pankratisti holými rukami. Bol to skutočný „všeboj“, v ktorom bolo zakázané údajne len útočenie na pohlavné orgány a oči, ako aj hryzenie a škrabanie.
Na tieto priestupky proti pravidlám upozorňovali rozhodcovia prútom alebo palicou, čo bolo zrejme účinnejšie ako dnešná píšťalka. (Takáto možnosť iste trápi v snoch mnohých dnešných rozhodcov - nielen v karate.)
Znalca moderného karate iste prekvapí maľba na jednej váze, pochádzajúcej z roku 430 pred n.l. Sú na nej zobrazení dvaja bojovníci v postoji (i s držaním rúk) úplne totožnom s neko-aši-dači - postojom dnešného karate - alebo čínskeho ving-čun štýlu čuan-fa.
Soška z rímskeho obdobia ukazuje pre zmenu pankratistu kopajúceho štýlové mae-geri a vo vatikánskom múzeu je uložená krásna antická mramorová socha pankratistu Damoxena zo Syrakúz, ktorý bol doživotne vylúčený zo všetkých olympijskych hier, pretože zabil svojho súpera Kraugasa úderom, ktorý sa v dnešnom karate nazýva nukite (ruka-kopija) - bodnutie hrotmi prstov.
Prečítajte si tiež: Ako si vybrať zbraň
Pankrationu či boxu sa v antike venovalo mnoho významných ľudí, napríklad i tragéd Euripides. Slávny Pythagoras zo Samu ako osemnásťročný mládenec dokonca zvíťazil na 48. olympijských hrách.
Vplyv Indie a Číny
Len ťažko možno dokázať priamu spojivosť medzi vývojom čínskeho boxu čuan-fa (a neskoršieho karate) s gréckym pankrationom, hoci napríklad T. Suzuki takúto súvislosť vidí v pravdepodobnom preniku bojových techník cez územie Indie.
Napokon, migrácia národov, vojnové ťaženia i obchod naozaj mohli poskytnúť mnoho príležitostí na vzájomné odovzdávanie bojových praktík. Spomenuli sme však Indiu, a tu už priamo historické pramene uvádzajú určitú spojitosť s vývojom v Číne.
Hádam najvierohodnejší autor - B. A. Haines - uvádza, že prvý písomný záznam o pästnom bojovom umení sa nachádza v budhistickej literárnej pamiatke Lotus Sutra. V najrozšírenejšom čínskom preklade Lotus Sutry sa vraj nazýva spomínané bojové umenie hsiang-ča hsiang- pu, čo znamená asi toľko, ako vzájomné dieranie.
Draeger a Smith, rovnako ako Haines, hovoria navyše aj o prastarom indickom bojovom pästnom systéme, zvanom vajrámušti, ktorý tiež možno pokladať za jedného z historických predkov karate, hoci sa v ňom používala aj istá zbraň - akýsi „boxer“ - ozubený kovový prstenec.
Prečítajte si tiež: Využitie držiakov na zbrane
Toto bojové umenie pestovali aj kšátrijovia - bojová šľachta, indická obdoba japonských samurajov. Slovo vajrámušti možno preložiť (podľa Hainesa) ako „zovretá päsť ako zbraň“.
Viacerí autori (Haines, Draeger, Smith, Mattson a iní) pokladajú za dôkaz spätosti moderného karate s Indiou aj sochy ochranných božstiev z budhistických kláštorov. Títo zlovestne vyzerajúci bohovia bývali zobrazovaní zväčša v pózach podobných tým, ktoré poznáme z dnešného karate, so zovretými päsťami, pripravenými na úder.
Mnohé zo spomínaných dôkazov môžu byť iba náhodnými zhodami okolností, nejeden iba legendou, domnievame sa však, že poznatky o zraniteľnosti ľudského tela spolu s vedomosťami o boji a jeho technike prechádzali z Indie na územie Číny súčasne s inými kultúrnymi a náboženskými vplyvmi.
Zrejme najintenzívnejší bol tento vplyv v prvých storočiach nášho letopočtu, keď vďaka mníchom a pútnikom prenikal na čínske územie budhizmus.
Legenda o Bodhidharmovi
Približne v tomto období má korene legenda, s obľubou uvádzaná v úvode väčšiny knižiek o karate ako autentická príhoda, ktorá mala spôsobiť vznik moderného karate. Je to legenda o Bodhidharmovi, dvadsiatom ôsmom budhistickom patriarchovi, ktorý prišiel z Indie na územie Číny v 6. storočí n. I. (čínska podoba Bodhidharmovho mena je Ta-Mo, Japonci ho nazývajú Daruma Taiši).
Legenda vraví, že niekedy začiatkom 6. stor. n. I. prišiel z Indie do Číny (údajne na pozvanie cisára Vu-ti) indický mních a patriarcha Bodhidharma, aby vyučoval budhizmus. Keďže však nebol spokojný s názormi na budhizmus, s ktorými sa stretol na cisárskom dvore, usadil sa v kláštore Šaolin-su, na území dnešnej juhočínskej provincie Honan.
Tu však zistil, že miestnym mníchom by skôr vyhovovalo niečo jednoduchšie než komplikované učenie klasického budhizmu, a tak zaviedol novú, zjednodušenú formu učenia, známu pod japonským označením Zen-budhizmus (po čínsky čan, v sanskrte dhyana). Slovo zen označuje meditáciu, kontempláciu, ktorá tvorí kostru a hlavnú metódu celého učenia.
Keď Bodhidharma spozoroval, akú biednu telesnú kondíciu majú jeho žiaci, predpísal im svojský druh cvičení, ktoré sú podľa niektorých autorov už hotovým bojovým umením (ktoré si priniesol z Indie), podľa iných zas niečim, čo vytvoril Bodhidharma sám. Šaolinský kláštor sa tak stal kolískou čuan-fa.
Nakoľko je táto historka pravdivá, nevedno. Všetky jej časti sú prinajmenšom ťažko dokázateľné. Haines napríklad píše, že nejestvuje nijaký záznam o tom, že by sa bol legendárny Bodhidharma vôbec stretol s cisárom Vu, a že neskôr tradovaný poučný rozhovor medzi nimi bol vymyslený omnoho neskoršie - z didaktických dôvodov.
Aj samotná postava Bodhidharmu je opradená množstvom legiend, hoci väčšina autorít z radov historikov zaoberajúcich sa s budhizmom sa domnieva, že ide o historickú postavu.
Faktickú bázu hypotézy, podľa ktorej by mal mať Bodhidharma čosi spoločné so vznikom čuan-fa (a teda i karate) tvorí údajne jeho séria telesných cvičení nazvaná ši-pa-lo-han-šo - osemnásť rúk Lo-Han - pričom Lo-Han označuje všetkých slávnych Budhových žiakov, prípadne všeobecne tých, ktorí dosiahli podľa doktríny budhizmu takzvanú nirvánu, cieľ všetkého úsilia. (Týchto mužov má byť podľa budhistickej tradície 500 a majú sa znovu objaviť na zemi ako Budhovia.)
Na tomto príklade je zrejmý vplyv budhistického myslenia na rané obdobie karate bez ohľadu na to, či sú legendy okolo neho pravdivé, alebo nie.
Aj Bodhidharmov odchod z histórie je opradený tajomstvom a legendami. Tí, ktorí sú presvedčení, že jeden z otcov Zen-budhizmu zomrel prirodzenou smrťou a bol pochovaný neďaleko Šaolinského kláštora, udávajú ako dátum jeho smrti najčastejšie rok 534 n. I.
Existuje však ešte jedna historka, podľa ktorej akýsi úradník cisára Vei (mnoho desaťročí po údajnej Bodhidharmovej smrti) stretol Bodhidharmu v horách Turkestanu a v zdvorilom rozhovore sa od neho dozvedel, že je na ceste domov, do Indie. Pritom mu bolo čudné, že mal obutý len jeden sandál…
Keď sa to cisár Vei dozvedel, ihneď dal exhumovať Bodhidharmov hrob, no našiel v ňom iba… jeden sandál.
Šaolinský kláštor a vývoj Čuan-fa
Niekoľko desaťročí po Bodhidharmovej smrti rozšíril mních Šaolinského kláštora Čueh-Juan v spolupráci s iným majstrom menom Li pôvodných 18 cvičení na 173. Tieto cvičenia tvoria podľa všetkého základ celého vývoja neskoršieho čuan-fa, bojového umenia, z ktorého sa vyvinulo karate.
Čueh--Juan je pravdepodobne autorom prinajmenšom jednej z foriem šaolinského smrtiaceho bojového umenia čuan-fa. (Šaolinský štýl čuan-fa sa ako prvý z mnohých uvádza pod zhrňujúcim názvom externé školy, po čínsky vai-čia.)
Šaolinský kláštor bol niekoľkokrát zničený a vypálený. Niektorí autori uvádzajú, že existoval aj druhý Šaolinský kláštor - v provincii Fukien. Založil ho pred viac ako 1000 rokmi mních zvaný Ta-cun-šeh. O tomto druhom Šaolinskom kláštore a osobitne o jeho mníchoch sa traduje, že skutočne doviedli čuan-fa na vrchol majstrovstva.
Cisár Kang Hsi (1 662-1 723) využil podľa zachovaných správ vyše sto mníchov-dobrovoľníkov z fukienského Šaolinského kláštora pri ničení lúpežných bánd na západných hraniciach. Neskôr sa však sám zľakol ich obrovského bojového potenciálu, a vydal rozkaz veľkej armáde kláštor zničiť.
Kláštor bol naozaj vypálený a vyviazlo z neho údajne iba päť mníchov. Tí sa stali jadrom protimadžuovskej, takzvanej spoločnosti trojice, alebo inak ligy Hung, ktorá sa snažila o znovunastolenie moci dynastie Ming.
Obidva kláštory, aj po opätovnom vypálení cisárom Jung-Šengom znovu postavili z popola za Čien-lunga (1736-1795). Napokon, vypaľovanie kláštorov a chrámov bol v čínskej histórii bežný jav a je veľmi pravdepodobné, že Šaolinský kláštor neušiel tomuto osudu viackrát. Tak napríklad v čase veľkého prenasledovania budhistov v rokoch 845-846 n. I. bolo zničených údajne 4600 veľkých a až 40 000 menších chrámov.
O tom, ako vyzeral tréning v Šaolinskom kláštore, sa vie pramálo; väčšina z toho čo sa traduje, je pravdepodobne iba legenda. Ak vraj chcel získať absolvent „výučný list“ v podobe vypálených drakov na predlaktiach, musel prejsť v absolútne tmavých chodbách pomedzí vyše sedemdesiat drevených mechanických útočníkov, ktorých útoky boli naozaj smrtiace.
Nadôvažok tam boli jedovaté hady a podobne. Samotný znak sa vraj získal tak, že adept, ak sa chcel vôbec dostať von, musel premiestiť veľkú rozžeravenú nádobu s uhlím, pričom sa mu na predlaktia vypálili spomínané draky - diplom pravého šaolinského boxera.
Filozofickú i bojovú tradíciu kláštora sa pokúsil v súčasnosti obnoviť v novovybudovanom centre na japonskej pôde majster Došin So. Založil kláštor, ktorý nazval Šorin-dži (čo je japonská výslovnosť Šaolin-su) a vyučuje v ňom jednak jednu zo škôl Zen-budhizmu (takzvaný Kongo-Zen), jednak kempo (čuan-fa).
Majster Došin So, mohutný bradatý starec, sa teší v Japonsku obrovskej úcte, a to nielen ako expert vo svojom Šorin-dži kempo, ale aj ako nositeľ filozofickej tradície Zen-budhizmu a vôbec silná osobnosť.
Čuan-fa a jeho charakteristiky
Či už hovoria najpopulárnejšie legendy tak alebo onak, máme všetky dôvody domnievať sa, že čuan-fa, respektíve iné, alebo inak nazývané bojové umenie, jestvovalo dávno pred príchodom budhizmu do Číny. Mnoho z histórie čuan-fa je spojené s taoizmom a napríklad legendy pripisujú autorstvo niektorých z „externých škôl“ priamo taoistickým božstvám a polobožstvám.
Zdá sa, že starí majstri odpozorovali mnohé pohyby priamo zo života a boja zvierat, podľa ktorých sa niektoré štýly aj nazývajú (žeriav, had, tiger, rak a podobne). Dôkazom staršieho pôvodu čua-fa je i široko rozšírená koncepcia o či - vnútornej sile, vitálnej energii, ktorá má korene hlboko pred naším letopočtom.
Školy čínskeho boxu, prípadne čuan-fa (v preklade cesta pästí) sa zvyčajne delia na takzvané externé školy (vai-čia) a interné školy (nei-čia). Externé školy charakterizuje zameranie na rozvoj sily a rýchlosti, rovnako ako reakcie a postrehu a v hlavných znakoch pripomínajú moderné karate.
Vznik väčšiny z nich siaha do obdobia Sung (12. a 13. stor. n. I.) a Ming (14. až 17. stor. n. L). Interné školy, ktoré sa orientujú na psychickú prípravu, techniku dýchania, relaxované cirkulačné pohyby, kultiváciu takzvaného či a hádam i určité formy meditácie spojenej s pohybom, vznikajú tiež v dnešnej podobe pomerne neskoro.
Napríklad tai-či-čuan - čo je najpopulárnejšia z interných škôl - sa pripisuje taoistickému duchovnému Čan-san-fengovi, ktorý žil v období dynastie Juan (13. a 14. stor. n. I.), prvé údaje o hsing-i, čo je ďalšia z interných škôl, zasa pochádzajú zo 17. stor. n. I. A podobne je to aj s ostatnými školami.
Samotná podstata jednotlivých škôl, aj keď to mnohí dosť zjednodušene tvrdia, nie je totožná. Čínske školy boja bez zbrane tvoria nepredstaviteľne pestrú paletu koncepcií, názorov a pravidiel, ktoré si často protirečia.
Vznikali vo veľmi širokom historickom rozpätí a na obrovskom území, ktoré charakterizujú značné demografické i prírodné odlišnosti. Spôsob boja, ktorý sa tvorí u obyvateľstva žijúceho na džunkách a sampanoch Žltej rieky, bude zrejme rešpektovať ich životné podmienky a obmedzený priestor, v ktorom sa musí bojovať. Úplne inak zas budú vyzerať techniky ľudí z hôr.
Takéto faktory pravdepodobne väčšmi ako ktorékoľvek iné (väčšmi než náboženské a filozofické) určovali tú podobu čuan-fa, v akej ho poznáme dnes.
V súčastnosti je skôr zvykom používať na označenie čínskych bojových umení slovo vu-šu (umenie boja), čo je primeranejšie ako čuan-fa, pretože väčšina, najmä externých škôl, používa pri svojom cvičení okrem techniky paží a nôh i zbrane, napríklad meče a kopije.
Okrem toho, že rozličné školy čuan-fa majú svoj neodškriepiteľný bojový a sebaobranný význam, v interných školách, osobitne v tai-či-čuan, sa dostáva čoraz väčšmi do popredia význam zdravotný. Jeho majstri a protagonisti ho natoľko zdôrazňujú, že mnohí nečínski autori uvádzajú tai-či ako zdravotnú gymnastiku (pričom vôbec nevedia o bojovej podstate tohto cvičenia).
Dopustili by sme sa chyby, keby sme pri našom prehľade histórie čuan-fa preskočili úlohu, ktorú toto bojové umenie zohralo v čínskych dejinách. Zdá sa, že od svojho počiatku bolo nástrojom v rukách odbojových síl, ktoré sa búrili proti cudzím elementom a sociálnemu útlaku.