Ukrajinka Julia Vakulenková dnes otvorene hovorí o zneužívaní a manipulácii. Patrila medzi obrovské tenisové talenty, sľubnú kariéru jej zabil vlastný tréner.
Tenisový zázrak s ťažkým osudom
Vakulenkovej predpovedali úspešnú tenisovú budúcnosť. Narodila sa v meste Jalta, v tom čase patriacemu pod Sovietsky zväz. Už v mladom veku sa presťahovala do srbského Belehradu, v 12 rokoch sa stala majsterkou Juhoslávie v kategórii do 12 a 14 rokov.
Obrovský potenciál potvrdila Vakulenková aj ako 15-ročná, keď vyhrala šestnásť zo svojich prvých sedemnástich zápasov na profesionálnom okruhu. Francúzsky denník L’Equipe, pre ktorý vyrozprávala svoju drsnú spoveď, ju označil termínom „tenisový zázrak“.
Cesta do akadémie a osudové stretnutie
Z Belehradu sa mladej tenistke podarilo dostať do prestížnej tenisovej akadémie v Španielsku. „Hľadali sme cestu do zahraničia. Nakoniec sme našli sponzora, ktorý by mi financoval pobyt v akadémii. Presťahovali sme sa do Barcelony, keď som mala pätnásť rokov. Najskôr som trénovala s dievčatami, ale pretože som bola najlepšia v skupine, preradili ma ku chlapcom,“ spomína bývalá tenistka pre francúzsky denník.
V akadémii v Barcelone bol tréner, ktorý sa občas ujal skupiny, v ktorej bola aj Vakulenková. Jej výkony ho zaujali. „Videl, že mám potenciál, začal sa mi venovať. Sám sa ponúkol, že ma bude sprevádzať na turnajoch,“ hovorí Ukrajinka.
Prečítajte si tiež: Poľovník v Rožňave
Jeho meno neuviedla, prezradila len to, že ide o bývalého tenistu, ktorý sa v 80. rokoch minulého storočia dostal do prvej päťdesiatky svetového rebríčka ATP. „V Barcelone so mnou bola moja mama, ktorá sa v tenisovom svete nevyznala, všetko teda nechala na neho. Bol to práve on, kto rozhodol o tom, že ma bude sprevádzať na Roland Garros, aj o tom, že budeme mať spoločnú izbu v Paríži. Tam sa začala jeho kontrola.“
Trénerova kontrola a manipulácia
Ako Vakulenková dodala, so spomínaným trénerom prežila tri roky, ktoré by dnes najradšej vymazala zo spomienok. „Keď som prehrala, ľahol si ku mne. Začal ma hladkať a objímať. Nechápala som, čo sa deje, bola som ešte dieťa a v trénerovi som videla mentora. Tí nás predsa učia, že deti majú poslúchať dospelých,“ hovorí po rokoch na rovinu bývalá tenistka.
Jej vtedajší tréner mal vyše 40 rokov a doma ženu s dvomi deťmi. „Hovoril mi, že je do mňa zamilovaný a že zo mňa urobí šampiónku len vďaka nemu. Vždy som ho musela poslúchať a plniť jeho príkazy. Rozhodoval o všetko, aj v sexe. Nakoniec som sa stala jeho majetkom. Manipuloval s mojím životom až do mojich osemnástich rokov.“
Vakulenková bola tri roky pod trénerovou neustálou kontrolou. Nemala žiadne súkromie, obmedzil jej kontakty. „Vyvolal vo mne závislosť. Totálne ma odizoloval od okolia, nikto mi nemohol pomôcť. Neustále som s ním zostávala sama, neumožnil mi s nikým hovoriť, kontroloval mi telefón. Nevidela som cestu, ako z toho von. Tréner používal nielen sexuálne násilie, ale aj psychické. Kričal na mňa, že bez neho nikdy nedosiahnem úspech. A keď už hovoríme o nátlaku… Keď bol nešťastný, odmietol ma trénovať aj sa so mnou rozprávať. Po tom všetkom už nebudete mať normálny život,“ pokračuje hrozivé rozprávanie bývalej tenistky, ktorá odpovedá aj na otázku, prečo tieto skutočnosti neoznámila mame:
„Áno, mala som pri sebe mamu, ale neodvážila som sa jej nič povedať, pretože naša rodina bola závislá na sponzorovi. Ak by som prestala, bála som sa, že nenájdem nikoho, kto ma bude trénovať.“
Prečítajte si tiež: Schmiedlová – profil hráčky
Útek a následky
Všetko sa skončilo, keď mala Vakulenková osemnásť rokov. „Úmyselne som sa zranila, zlomila som si pri náraze ľavú ruku. Dva mesiace som nemohla trénovať, a potom som sa už k nemu nevrátila.“
Desivá trojročná skúsenosť ovplyvnila jej kariéru, no najmä psychiku. „Nenávidela som sa a hovorila som si: Je to tvoja chyba, že si pekná. Môj život sa stal nočnou morou. Nechcela som, aby prišiel ďalší deň. V osemnástich rokoch som už nechcela hrať tenis a mať trénerov. Hlavne som stratila dôveru v samú seba. Ak chcete vyhrávať, musíte sa mať radi. A to som už ja poriadne nedokázala.“
Vakulenková tvrdí, že túto časť svojho života neprijala. Nechcela byť viac známa, hanbila sa za seba. Keď ukončila kariéru a založila si rodinu, odmietla o svojej minulosti hovoriť a odmietla sledovať tenis aj v televízii.
Vo svetovom rebríčku bola najvyššie na 32. mieste, jej grandslamovým maximom je 4. kolo z US Open v roku 2007, v zbierke má sedem titulov z okruhu ITF. Uvedomuje si, že mohla dosiahnuť oveľa viac, nebyť manipulátora v čase jej dospievania. „Mala som sen, no on mi ho ukradol.
Kontroverzie okolo Margaret Courtovej
MELBOURNE. Kontroverzie pre postoje austrálskej tenisovej legendy Margaret Courtovej k homosexuálom opäť ožívajú.
Prečítajte si tiež: Matka Kollárových detí
V Melbourne sa začína Australian Open a špeciálnym hosťom prvého grandslamu tohto roka je bývalá slávna americká hráčka Billie Jean Kingová. Je lesba. A na tlačovej konferencii sa pustila do Courtovej.
„Veľa sme spolu hrávali, vážila som si ju. Bolo to v poriadku, až kým nepovedala toľko hanlivých vecí o mojej komunite,“ povedala Kingová.
Kritika Margaret Courtovej
V Austrálii sa pred Vianocami konalo referendum o uzákonení homosexuálnych manželstiev. Courtová pred ním kritizovala šéfa vládnej leteckej spoločnosti Qantas, ktorý je homosexuál. Dal totiž namaľovať lietadlá dúhovými farbami a podporoval manželstvá osôb rovnakého pohlavia.
Courtová, ktorá je farárkou evanjelickej cirkvi v Perthe, povedala, že už viac s Qantasom nelieta. Spustila sa na ňu veľká kritika.
Keď útoky nemali konca, Courtová reagovala, že nemá nič proti homosexuálom. Nešťastne však sformulovala, že deti transsexuálov a transrodových rodičov sú ovplyvnené diablom.
"Vtedy mi došla trpezlivosť, prehnala to,“ povedala Kingová, ,,Nemyslím si, že by Courtová mala mať naďalej svoje meno na štadióne. Ani by som tam nenastúpila, keby som ešte hrávala," dodala 74-ročná Američanka, ktorá vyhrala Australian Open pred 50 rokmi.
Po Courtovej pomenovali tretiu najväčšiu arénu, v ktorej sa turnaj hrá (kapacita 6500 miest). Prvou je Aréna Roda Lavera (15-tisíc) a druhou komerčná Hisense (10-tisíc).
Už pred pár mesiacmi Nick Kyrgios a Andy Murray varovali, že niektorí hráči môžu bojkotovať Arénu Margaret Courtovej. Domáca Samantha Stosurová, podobne ako Casey Dellacquová či Ashley Bartyová, všetky lesbicky orientované, však bojkot vylúčili.
Courtová tento rok prvý raz neprišla na turnaj. Bez udania príčiny. „Asi šla na ryby, v západnej Austrálii sú, mimochodom, výborné kraby,“ uštipačne komentovala Kingová, ktorej na turnaji zverili aj odovzdávanie cien víťazke a finalistke dvojhry o dva týždne.
Courtová reagovala, že prešla veľmi ťažkými a hrubými útokmi a venuje sa rodine.
Mary Pierceová: Legenda tenisu a televízna komentátorka
PARÍŽ - Francúzska tenistka Mary Pierceová, ktorá 15. januára oslávi 50. Bývalá svetová trojka vyhrala v kariére osemnásť turnajov vrátane French Open a Australian Open. Piercová sa narodila v kanadskom Montreale americkému otcovi a francúzskej matke. Tenisu sa začala venovať v desiatich rokoch, keď sa jej ujal otec Jim Pierce.
O dva roky neskôr sa prvýkrát prebojovala na Turnaj majsteriek a postúpila do semifinále. Po víťazstve v Austrálii 1995 v ďalšej sezóne laborovala so zranením ramena a ochorením obličiek. O rok neskôr vyhrala štyri turnaje, v roku 1999 jeden. Ďalší titul na okruhu potom získala až v roku 2004. V nasledujúcom roku sa jej opäť darilo, vyhrala dva turnaje a bola vo finále French Open aj US Open.
V zahraničí ju uvádzajú ako tenisovú legendu a úspešnú televíznu komentátorku. Na Slovensku sa dnes veľa neukáže, a tak je vždy príjemné stretnúť ju v zahraničí na veľkých turnajoch. Okrem toho je víťazka a finalistka Hopmanovho pohára, víťazka Pohára federácie, semifinalistka Australian Open, nositeľka Radu Ľudovíta Štúra, držiteľka 7 turnajových titulov vo dvojhre a 9 vo štvorhre, účastníčka troch olympiád.
Blahoželáme k stále výbornej hre, skvelej športovej postave a vašim značkovým úderom, ktoré ste predviedli dokonca aj vo dvojhre v Kooyongu v exhibičnom súboji proti domácej profesionálnej hráčke Priscille Honovej z prvej svetovej stovky. Ďakujem veľmi pekne. Veľká česť. Užívala som si to, je to turnaj, ktorý ma vždy bavil pozerať v televízii. Nikdy som nemohla hrať, pretože dlho bol iba pre mužov a pre top hráčky WTA to pravidlo nedovoľuje, hrať takéto exhibičné turnaje pred grandslamovým.
Počas mojej kariéry som tu vždy chcela hrať, lebo je to úžasné podujatie iba 15 minút odtiaľto. Párkrát som si tam zatrénovala na pozvanie, je tam vynikajúca tráva, škoda, že na nej nemôžeme hrať. Bolo obrovskou cťou opäť si vyskúšať dvojhru, lebo som ju už nejakých päť rokov nehrala. Nečakala som to, a už vôbec nie proti takto vysoko postavenej súperke. Myslela som, že to bude oveľa exhibičnejšie. Takže som bola trochu šokovaná, ale rada. Boli tam pekné výmeny, čo hľadisko ocenilo.
Ani sa mi nechce veriť, že to už je 25 rokov, a na ten zápas si veľmi dobre spomínam. Kurnikovová bola v tom čase asi najväčšia hviezda, so všetkým, čo k tomu patrí a čo sa dialo okolo nej aj mimo dvorca. Začínalo sa o 11-tej, ale už v rozohrávke okolo 9:30 bol ten dvorec úplne plný. Tam som si povedala, že toto bude naozaj všetkým na očiach. Veľmi som sa na svoju premiéru tešila, lebo milujem plné hľadiská, čím viac ľudí, tým lepšie. Vždy som milovala vracať sa sem do Melbourne. Naozaj nádherné spomienky na všetky roky, čo som tu hrala.
Boli ste tu ako 19-ročná prvýkrát vo štvrťfinále Australian Open, tu ste sa stali roku 2003 svetovou päťkou, najvyššie v rebríčku v kariére, tu ste boli v semifinále dvojhry 2008. To musia byť úžasné spomienky. Ale dnes vás vidíme v komentátorskej úlohe. A dokonca máte aj vlastný podcast. Volá sa The Real DNA. Pravdupovediac pre mňa veľmi ľahko. Tým, že som si vybudovala veľmi krásne vzťahy s hráčmi počas kariéry, ešte sa mi nestalo, že by mi niekto povedal nie. Takže to si neskutočne vážim. Preto som sa začala uberať týmto smerom a robiť tieto rozhovory, a áno, obzvlášť počas covidu, keď tých prenosov bolo veľmi málo. Tam som si uvedomila tú dôveru, ktorú vo mňa majú títo všetci úžasní hostia.
Keď sa rozprávame tenista s tenistom, je tam neskutočná dôvera, vedia, že sa ich neopýtam nejakú blbosť, že nepôjdem za nejakú hranicu. Moderátorku Adelu Vinczeovú prekvapí, že tenistka Rebecca Šramková má celkom drsnú prezývku. Čo ste spomenuli, tie mená sú ozaj úžasné. Sama som sa strašne veľa z tých rozhovorov učila, obzvlášť keď som mala Darrena Cahilla, to bola jednoducho majstrovská trénerská lekcia. Keď si to niekto vypočuje, tak si povie, fíha, z toho sa dá veľa zobrať pre tenis ako taký.
Ivan Lendl, Andy Murray mi tam hovorili, prečo sa Andy vrátil - lebo mal nadbytok telesného tuku. Komu to bežne povie? Také veci mi prezradia opýtaní, ktorí by boli bežne uzatvorenejší. Tak poďme aj na váš. Volali vás kráľovná trojseťákov. Hrali ste 263 trojsetových zápasov, najviac zo všetkých, s bilanciou 181-82. Skôr si myslím, že moja veľká výhoda bola v tom, že som mala výbornú kondičku. Čím bol dlhší zápas, tým sa zvyšovala moja šanca. Fyzicky som v tom čase bola jedna z najpripravenejších hráčok. Nikdy som nepanikárila, aj keď som prvý set prehrala. Možno to vyznie trochu čudne, ale raz som mala také obľúbené obdobie, keď som prehrávala o set a brejk.
Škoda, že som niekedy čakala vari až hodinu, pokiaľ som si povedala, že je načase niečo hrať. Toto teda psychicky môj tréner ani rodina neuvítali. Spôsobovala som im veľa nervozity a stresu. Teraz po čase, a najmä keď to rozoberáme v štúdiu, som hrdá na takú štatistiku. A nielen to, že tých trojsetových zápasov bolo veľmi veľa. Najväčšou devízou bolo, že som sa nikdy za žiadneho stavu nevzdala. Ani keď bolo 1:6, 1:5, neprestala som bojovať do poslednej lopty.
V Kooyongu v rozhovore na dvorci ste priznali, že obdivujete tenisovú, a vôbec športovú dlhovekosť. Páči sa vám, ako dlho hrá Wawrinka, Djokovič, predtým Federer a Nadal. Vraj aj vaša stará mama hrávala do 84 rokov. V prvom rade som neskutočne vďačná, že môžem byť v športe, ktorý, ako štúdie potvrdzujú, je najlepší na dlhovekosť. Tenis naozaj pomáha zvládať lepšie starnutie. Musíte mať dobré zdravie, duševnú rovnováhu, a to aj za vek 70 rokov, ako mala moja babička. Skrátka musíte byť celkovo fit v živote, aby ste mohli hrať tenis. Je úžasné, že môžeme byť teraz nielen svedkom, ale aj súčasťou niečoho takého krásneho.
Profesionálny tenis je náročnejší, je to jeden z najťažších športov vôbec, okrem kondície a zdravia si vyžaduje aj výbušnosť, regeneráciu, vytrvalosť, všetky tieto prvky dokopy, takže je neskutočné, čo títo starší hráči dokazujú. Aby som hrala tenis, pokiaľ ma to bude baviť. Tohto som sa držala celú kariéru. Ukázala mi, že tenis sa dá hrať naozaj celý život.
V rozhovore s trénerom Petrom Huberom sme sa dozvedeli aj o vašom veľkom profesionalizme. Áno, myslím si, že som mala veľké šťastie vyrastať v generácii, kde to bolo základom všetkého pre tých, ktorí sa dostali na špicu. Bez profesionálneho prístupu, bez disciplíny to ani nebolo možné. Žili tenisom 24 hodín, 365 dní v roku. Bol to náš život, všetko, a okolo toho sa točilo ostatné. U mnohých už od piatich rokov. A to mi teraz trochu chýba, úprimne. Kam sa tenis uberá, to je iná cesta. Vidím, ako sa trénuje, ako pristupuje, a možno tam už nie je ani takéto zažratie, na pár výnimiek.
Keď si zoberieme Chris Evertovú, Martinu Navrátilovú, Steffi Grafovú, Ivana Lendla - to boli úžasní šampióni na dvorci aj mimo dvorca. Stará dobrá škola. Teraz sa mi páči prístup 19-ročnej Ivy Jovičovej. Keď má o deviatej ráno tréning, tak už o siedmej sa rozcvičuje. Keď sme boli u Bollettieriho v akadémii, a chcel ma trénovať, na druhý deň vyhlásil, že o piatej ráno musím byť v telocvični. Brali sme to úplne normálne. Nie som si istá, či je dnešná generácia pripravená až tak tvrdo ísť za tým. Asi nie.
Austrálčan Todd Woodbridge pomohol neskúsenej Jelene Dokičovej vyrásť v úspešnú komentátorku. Áno, máte pravdu. Pritom som začínala s Toddom Woodbridgeom komentovať, ešte kým som hrala. Ale s Jimom to bol vlastne môj prvý ozaj profesionálny komentátorský zápas. Bol úžasný, dával mi neskutočné rady, ako to zvládať. Som rada, že som dostala jeho školu, lebo Jima strašne obdivujem. Je medzi mužmi úplná jednotka. Nehovorí veľa, vie, kedy a čo má povedať a dokazuje, že menej je viac. Nielen kecať medzi výmenami, len aby sa nejak zaplnil vysielací čas, ale k veci, pútavo.
Konverzácie je dosť veľa, lebo skoro všetky moje najlepšie kamarátky sú práve zo Slovenska, plus samozrejme rodina, ale skôr z takej profesionálnej stránky už nie som veru zvyknutá robiť rozhovory po slovensky. Takže si to musím v hlave ako keby najskôr prekladať z angličtiny do slovenčiny. V normálnom živote to tak určite nie je. Pre Canal+ budem aj tohto roku robiť pár vecí, a veľmi sa na to teším. Komentovanie je jedna z možností, ako ma moja rodina môže počuť. A aj tento rok jej dokonca bude viac, pretože so Zuzkou Vačkovou, jednou z mojich najlepších kamarátok, plánujeme robiť rozhovory skôr na ženské témy, životný štýl, zdravý prístup možno aj niečo z mentálnej stránky a to, ako cestujeme. Takže slovenských rozhovorov bude veľmi veľa. Snažím sa to kombinovať. Niekedy dostanem odozvu, že prečo je to po anglicky, nuž ale mám strašne veľa po anglicky hovoriacich poslucháčov, navyše verím, že dnes už na Slovensku skoro každý vie po anglicky. Nedá sa vyhovieť všetkým. Často je aj anglický materiál o slovenskom tenise pomocou a zviditeľnením Slovenska vo svete.
Oj, tak to musím povedať, že to bol jeden z najväčších vrcholov mojej kariéry, ktorý som nečakala, a ako sa ma dotkne. V ten večer, ako som prišla s tým ocenením domov, som bola neskutočne dojatá, je to významné ohodnotenie. Vždy, keď sa pekné veci udejú na Slovensku, a pritom som veľmi málo času doma, tak mi prídu najbližšie k srdiečku. To isté bolo, keď ma minulý rok uviedli do Siene slávy slovenského tenisu, obzvlášť keď mi Miloš Mečíř odovzdával cenu. Ako ste spomenuli, tenis je individuálny šport a veľmi náročný. Fyzicky, aj psychicky. Každá hráčka si prejde aj krásnym obdobím, aj ťažším. V prvom rade je normálne, že také obdobia musia prísť. Inak by sme tu neboli. Či je to v tenise alebo v živote. Ukážte mi jedného človeka, ktorému všetko vychádza. Taký neexistuje. A ak sa tak tvári, tak to je pretvárka. Každý si prechádzame životom tak, aby sme sa niečo naučili. Treba to prijať, nebojovať s tým.
Keď prídu prehry, sú to len tenisové prehry, nedá sa všetko vyhrať, ale ak sa posnažíme na dvorci, a na tréningu urobíme všetko, čo môžeme, tak je to v poriadku. Netrénujeme predsa 8-9 hodín denne, aby sme kazili lopty. Ak sa aj stane, treba si vedieť rýchlejšie odpustiť. Nehodnotiť, akí sme ľudia na základe nejakých výsledkov. Vtedy pomôže, ak odignorujete médiá, čo píšu, a čo hovoria, lebo je to mimo nás. O niečom podobnom sme sa rozprávali s Huberom, že bohužiaľ, dnešný svet a dnešná spoločnosť sú nastavené tak, že silné správy sú tragédie alebo nejaké negativity.
Samozrejme. Ak sa niečo pozitívne o mne napísalo na Slovensku, tak to bolo nudné. Myslím, že je to skôr taký našský prístup. Vo svete nie. Nemáte aj vy taký pocit? Obzvlášť tu v Austrálii, kde je Happy Slam, rekordné čísla návštevnosti, a v novinách prevaha pozitívnych správ. Obaja vieme, že to my nezmeníme, ale netreba tomu dávať energiu. Vždy to učím mladé hračky. Prvé sedenie sme mali tu v Melbourne, ďalšie budú v Indian Wells a na Roland Garros. Mám na starosti mladé 18-20 ročné hráčky ako Iva Jovičová, ktorým robím mentorku v rámci WTA o zvládaní médií a sociálnych sietí. Vždy im prízvukujem, že ony majú na výber, či si niečo prečítajú o sebe alebo nie. A tie komentáre na sociálnych sieťach! Načo to vôbec otvárať.
Pripomenuli ste nám slovo mentor, poradca. Vašou mentorkou bola kedysi Martina Navrátilová. A teraz ste dostali vy podobnú rolu. To je popri hraní, komentovaní a podcastoch ďalšia vaša aktivita. Stihnete ešte niečo iné? Som vždy zástancom toho, že treba mať uši a oči otvorené na nové možnosti, ale momentálne som viac než spokojná s pracovným zaťažením. Neviem si predstaviť trénerskú úlohu, lebo to by som musela zrušiť všetko ostatné, keďže viem, čo si to všetko vyžaduje. Tento nový mentoring, čo sa týka médií pre mladú generáciu, to ma neskutočne naplňuje, odovzdávať skúsenosti plnohodnotným smerom.
tags: #byvala #francuzska #tenistka