Tenis bezpochyby patrí k najpopulárnejším športom. Z roka na rok si nachádza nových priaznivcov, ktorých inšpirujú výkony popredných svetových hráčov a samozrejme, že za povšimnutie stoja honoráre tých najúspešnejších.
Začiatky tenisu siahajú do 12. storočia. Tento šport sa začal hrávať vo Francúzsku, najskôr sa loptička odbíjala len rukami, neskôr sa začali používať palice. Rakety sa s tenisom začali spájať v 16. storočí, kedy sa postavil aj prvý tenisový dvorec na príkaz anglického kráľa Henricha VIII. Z Anglicka sa hra presunula aj do USA a dnes ju poznajú takmer na celom svete.
Francúzsku hru , ktorá vznikla pravdepodobne v 11. alebo 12. storočí, jeu de paume (v preklade hra ruky alebo hra rúk, resp. hra s rukou/rukami) považujú za predchodkyňu tenisu. Loptička sa odbíjala pôvodne holými rukami, neskôr sa už používali rukavice a nakoniec palice. Rakety vznikli pravdepodobne v 16. storočí, kedy dal anglický kráľ Henrich VIII. postaviť aj prvý tenisový dvorec. V roku 1873 si major anglickej armády Walter Clopton Wingfield patentoval hru pod názvom spharistike, odvodeného od gréckeho slova pre hru s loptičkami. Patentoval si taktiež aj náčinie, dve žrde, sieť, rakety a gumené loptičky. Vedľajší názov pre túto hru bol lawn tenis (v preklade trávnikový tenis). Z Anglicka sa hra rozšírila aj do USA. V roku 1876 Marylebone Cricket Club (Marylebonský kriketový klub) pozmenil niektoré Wingfieldove pravidlá. Medzi najvýznamnejšie momenty medzinárodného tenisu patrí založenie tenisového turnaja Wimbledon v Anglicku, v roku 1877, na turnaji sa však konala iba dvojhra mužov. Podobný turnaj si v tom istom roku založilo aj USA (turnaj bol však obmedzený iba pre obyvateľov USA). Francúzsko nasledovalo v roku 1891 a Australázia (Austrália a Nový Zéland) si založila turnaj v roku 1905. 1.
Myšlienka usporiadať medzinárodný tenisový turnaj, dnes známy ako Davis Cup, sa zrodila na Harvardovej univerzite v Spojených štátoch amerických v roku 1895. Štyria študenti prestížnej univerzity, členovia harvardského tenisového tímu premýšľali, ako by si mohli zmerať sily s kolegami z Veľkej Británie. Jeden z nich, vtedy 20-ročný Dwight Davis navrhol, aby usporiadali každoročný medzinárodný tenisový turnaj. Davis nebol len autorom myšlienky, ale z vlastných finančných prostriedkov nechal vyrobiť aj trofej pre víťazné družstvo.
Keď Davisovi spoluhráči uvideli trofej, ktorej podobu navrhli William Durgin a Rowland Rhodes, s úsmevom skonštatovali, že vyzerá ako misa na šalát. O päť rokov neskôr 9. februára 1900 sa v Bostone hral prvý ročník medzinárodného tenisového turnaja o zisk "šalátovej misy". Pred 120 rokmi o trofej vážiacu 18 kilogramov prvýkrát bojovali reprezentanti USA a Veľkej Británie. Šalátovú misu získali domáci tenisti, keď zvíťazili 3:0. Zrodilo sa jedno z najvýznamnejších tenisových podujatí, ktoré sa po smrti Dwighta Davisa v roku 1945 premenovalo z International Lawn Tennis Challenge na Davis Cup (Davisov pohár). Prestížny tenisový turnaj sa nehral len počas rokov prvej a druhej svetovej vojny.
Prečítajte si tiež: Legendárny ostreľovač Chris Kyle
Od roku 1905 sa turnaj rozšíril aj o tímy Francúzska, Rakúska, Belgicka a spoločného reprezentačného družstva Austrálie a Nového Zélandu. V prvých rokoch dominovali reprezentanti USA, Veľkej Británie a Austrálie. Ich dominanciu v roku 1927 prerušilo Francúzsko. Tím zložený z legendárnych tenistov Jeana Borotra, Jacquesa Brugnona, Henriho Cocheta a Reného Lacostea vyhral aj ďalších päť ročníkov. Po druhej svetovej vojne prišla tzv. éra Harryho Hopmana, ktorý ako kapitán austrálskej reprezentácie priviedol svoj tím 20-krát do finále, z ktorých Austrália vyhrala 15.
V roku 1969 sa Davis Cup rozšíril o ďalších 50 tímov. V súčasnosti o striebornú trofej bojujú stovky tenistov z viac ako 130 krajín sveta. Medzi najúspešnejšie patria USA (32 víťazstiev), Austrália (28 triumfov), Francúzsko či Veľká Británia (po 10 víťazstiev). V roku 1974 Davisov pohár prekvapujúco vyhralo družstvo Juhoafrickej republiky, ktoré postupne nasledovali krajiny ako Taliansko (1976) či Švédsko. To okrem roku 1975 triumfovalo aj v rokoch 1984, 1985, 1987, 1994 a 1997. Medzi úspešné krajiny patrí aj Španielsko so šiestimi (2000, 2004, 2008, 2009, 2011, 2019) víťazstvami. Tri (1988, 1989, 1993) víťazstvá má na konte Nemecko.
Zo zisku "šalátovej misy" sa v roku 1980 tešilo aj Československo, ktoré v pražskom finále zdolalo Taliansko. Po rozdelení Československa triumfovalo Česko dvakrát za sebou v rokoch 2012 a 2013. Samostatné Slovensko sa do finále prebojovalo v roku 2005. V bratislavskom finále však prehralo s Chorvátskom 2:3. Chorvátsko získalo "šalátovú misu" aj v roku 2018, keď vo finále v Lille zdolalo domáce Francúzsko 3:1. Rovnako ako Chorvátsko dvakrát (2002, 2006) vyhralo tiež Rusko. Po jednom triumfe dosiahli okrem Talianska (1976) a Juhoafrickej republiky (1974) aj Srbsko (2010), Švajčiarsko (2014) a Argentína (2016).
Grandslamové turnaje
Pre tenisových fanúšikov sú už dlhé roky najväčším lákadlom, pre niektorých hráčov je už len účasť na nich splneným snom. Australian Open, Roland Garros, Wimbledon a US Open, štyri grandslamové turnaje, ktoré prešli počas histórie veľkou premenou. Spočiatku sa najväčšie tenisové turnaje konali iba v Európe a nehralo sa na tvrdých povrchoch, ktoré sú dnes typické pre dva zo štyroch podujatí. Ich ikonické pomenovanie je pritom oveľa mladšie než samotné turnaje Veľkej štvorky.
Grandslamové turnaje sú štyri najväčšie, najznámejšie a najsledovanejšie podujatia tenisového kalendára, ktoré každý rok lákajú do areálov aj k televíznym obrazovkám veľký počet športových fanúšikov. Od roku 1987 ich poznáme v súčasnom formáte - Australian Open v januári na tvrdom povrchu, Roland Garros na prelome mája a júna na antuke, Wimbledon v júli na tráve a US Open na prelome augusta a septembra na tvrdom povrchu.
Prečítajte si tiež: Strhujúci príbeh o vojne a hrdinstve v Americkom sniperovi
Najstarší z tejto štvorice je Wimbledon so svojimi 138 ročníkmi. Prvýkrát sa však o víťazovi Wimbledonu ako o grandslamovom šampiónovi hovorilo menej než pred sto rokmi. Keď v roku 1913 vznikla súčasná Medzinárodná tenisová federácia (ITF, predtým ITLF), vyčlenila v kalendári tri turnaje pod názvom svetové majstrovstvá. Pre tieto šampionáty zvolila trávnatý povrch, antuku a turnaj v hale. Prvé dva menované turnaje boli predchodcovia dvoch grandslamových podujatí - Wimbledonu a Roland Garros. Hrali sa dokonca priamo v areáloch neskoršieho londýnskeho a parížskeho grandslamového turnaja. Halové majstrovstvá nemali stálu lokalitu, konali sa napríklad v Štokholme, Kodani alebo vo švajčiarskom St. Moritzi.
Na týchto turnajoch boli veľmi úspešní aj hráči z Austrálie a Spojených štátov amerických. Práve z USA znela najsilnejšia kritika, prečo ich federácia neorganizuje žiadny šampionát. Najmä pre malý záujem o halové majstrovstvá sveta nakoniec medzinárodná federácia presviedčala americkú, aby vstúpila do jej radov. Od roku 1923 potom národné majstrovstvá Veľkej Británie, Francúzska, USA a Austrálie - teda štyroch najúspešnejších federácií - zaujali pozíciu oficiálnych svetových šampionátov.
Na rovnakú úroveň sa tieto turnaje dostali v roku 1925, keď na Roland Garros mohli po prvý raz štartovať aj tenisti inej než francúzskej národnosti. Úroveň jedeného z turnajov veľkej štvorky však postupne upadala. Australian Open mal pre svoj decembrový termín na konci roka problém, najmä v 70. a na začiatku 80. rokov, prilákať európsku tenisovú špičku. Európania, ktorí patrili medzi najlepších na svete, radšej volili vianočný odpočinok. To sa zmenilo až potom, keď sa po chaotických a komplikovaných zmenách ustálil termín nie na konci decembra, ale na začiatku januára. Tento presun zapríčinil, že v roku 1977 sa Australian Open hralo dvakrát - v januári aj v decembri. Američan Vitas Gerulaitis sa vtedy stal na Silvestra piatym grandslamovým víťazom v jednej sezóne.
Problémom pre Australian Open však nebol iba termín, ale aj to, že hráči získavali za víťazstvo menej bodov. Rovnoprávnosť vo všetkom získalo Australian Open až v roku 1993. Už o desať rokov skôr tam však začali pravidelne jazdiť aj najlepší Európania. „Ak vyhrám US Open, prídem aj na Australian Open,“ zneli slová Björna Borga, jedného z najlepších hráčov, ktorí austrálsky turnaj nikdy nevyhrali. Borg prehral každý zo svojich štyroch finálových zápasov v New Yorku, a preto do Austrálie v kariére zavítal iba raz - a vypadol už v treťom kole.
Najzaujímavejšie na tom je, že dnes má Australian Open prezývku „Happy Slam“ a môže sa pochváliť najväčšou popularitou zo všetkých štyroch. Zaslúžil sa o to bývalý austrálsky tenista Paul McNamee. Bývalá svetová jednotka vo štvorhre sa krátko po ukončení kariéry stala riaditeľom Australian Open (bol ním do roku 2006). „Paul bol vizionár austrálskeho tenisu a práve vďaka nemu sa teší Australian Open takej popularite,“ spomínal austrálsky tréner Jannika Sinnera Darren Cahill.
Prečítajte si tiež: Chris Kyle a jeho zbrane
Prečo grandslamové turnaje?
V 30. rokoch sa o týchto turnajoch stále hovorilo ako o oficiálnych tenisových majstrovstvách, nie ako o grandslamových turnajoch. Názov, ktorý dnes znie naprieč tenisovým svetom, sa po prvý raz objavil v roku 1933. Vtedy Jack Crawford po víťazstvách na Australian Open, Roland Garros a Wimbledone útočil aj na triumf na US Open. Vo finále narazil na Brita Freda Perryho. „Ak dnes Crawford porazí Perryho, bude to ako dosiahnuť grandslam v tenise,“ napísal vtedy novinár z New York Times John Kieran. Odkazoval tak na pojem, ktorý v kartovej hre bridž znamená výhru všetkých možných zdvihov.
Názov Grand Slam následne použili aj ďalší novinári. Od tej chvíle sa stal spolu s kratším pomenovaním Slam označením aj jednotlivo pre každý z týchto štyroch turnajov. Crawford však finále s Perrym prehral, a tak až o päť rokov neskôr Don Budge vyhral všetky štyri grandslamové turnaje v jednom kalendárnom roku a získal pomyselný Grand Slam.
Okrem neho získali kalendárny Grand Slam aj Rod Laver (1962, 1969), Maureen Connollyová (1953), Margaret Courtová (1970) a ako posledná v roku 1988 Steffi Grafová.
US Open - jediný na všetkých povrchoch
V čase, keď vznikol názov pre štyri najväčšie turnaje a keď Jack Crawford útočil na kompletnú sezónu, sa hralo iba na dvoch povrchoch - antuke a tráve. Na tráve sa totiž kedysi okrem Wimbledonu hrali aj Australian Open a US Open. Až do roku 1974 sa teda tri štvrtiny grandslamových turnajov hrali na tráve.
Ani turnaj Roland Garros sa však odjakživa nehral na antuke. Tento povrch vznikol až na konci 19. storočia, a preto sa povrchom Roland Garros stala antuka až v roku 1908. Dovtedy sa vo Francúzsku hralo na piesku.
Kým Australian Open prešiel z trávy koncom 80. rokov (1987) na tvrdý povrch, US Open išiel postupnejšou cestou. Tri roky (1975 - 1977) sa hral na antuke. US Open je teda v tomto, ale aj v tom, že sa konal od svojho vzniku nepretržite, jedinečný. Jimmy Connors dokonca dokázal vyhrať svoj domáci grandslamový turnaj na všetkých troch spomínaných povrchoch. Zapísal sa tak nezmazateľne do histórie podujatia.
Americký grandslamový turnaj má však mnoho ďalších prvenstiev. Ako jediný sa hrá bez prerušenia od svojho založenia. Wimbledon prerušili nielen svetové vojny, ale aj pandémia Covid-19.
Vývoj tenisovej rakety
Tenisové rakety prešli od počiatkov tenisu viacero štádii vývoju. Spočiatku sa rámy rakiet vyrábali z jaseňového dreva, ktoré bolo sformované do požadovaného tvaru a zlepené živočíšnymi lepidlami. Okrem jaseňového dreva sa používalo aj drevo z javora, platana alebo hrabu. Drevené rakety sa používali do začiatku 80. rokov 20. V roku 1967 uviedla firma Wilson Sporting Goods na trh raketu Wilson T2000, ktorá nebola vyrobená z dreva, ale mala kovový rám. Táto raketa bola komerčne úspešná, používaná bola napríklad Jimmym Connorsom. V polovici 70. rokoch uviedla na trh firma Prince raketu s nadmerne veľkou hlavou. Raketa mala hliníkový rám a pletivo 50% väčšie ako bol štandard. Úspech kovových rakiet z 60. a 70. rokov viedol k experimentovaniu s inými zlúčeninami pri výrobe tenisových rakiet. 0. rokov viedol k experimentovaniu s inými zlúčeninami pri výrobe tenisových rakiet. Začali sa vyrábať a používať "grafitové" rakety (nebol to grafit aký sa používa napr. v ceruzkách, bolo to vlastne uhlíkové vlákno).
Tenisové loptičky
Spolu s tenisovou raketou, sú tenisové loptičky pravdepodobne najpotrebnejším náčiním pri tenise. Súčasné, žlté tenisové loptičky boli uvedené do tenisu v roku 1972, kedy Medzinárodná tenisová federácia zakomponovala tieto loptičky do pravidietenisu.
Tenisový kurt
Kurt je hrací dvorec, ktorý je podľa oficiálnych stanov 23,77 m dlhý a 8,23 široký pre zápasy v dvojhre, v štvorhre je šírka kurtu 10,97 m. Sieť má pokrývať celú šírku kurtu v polovici, v strede má byť 0,914 m vysoká na krajoch je podopieraná žrďami vo výške 1,07 m. V štvorhre sú podopierajúce žrde mimo celého kurtu, v dvojhre sú na krajoch kurtu, v štvorhrových priestoroch.[3] Existuje viacero rôznych povrchov kurtov. Čiary, ktoré označujú šírku kurtu, sa nazývajú základné čiary. Čiary, označujúce dĺžku kurtu, sú bočné čiary, ktoré sa ďalej delia na dvojhrové a štvorhrové. Štvorhrové sú úplne na kraji hracej plochy, dvojhrové sú tie, ktoré sú bližšie k stredu kurtu. Miesto medzi dvojhrovými a štvorhrovými bočnými čiarami sa v dvojhre považuje za out, v štvorhre to je súčasť hracieho poľa.
Základné údery
Podaním začína každá hra. V súčasnom profesionálnom tenise sa využíva takmer výlučne podanie, pri ktorom hráč vyhodí loptičku do vzduchu a udrie ju raketou tak, aby smerovala do poľa podania, krížom od hráča do poľa podania. Forhend (z angl. forehand) je zväčša jednoručný úder, ktorý začína náprahom na pravej strane tela (u hráča, ktorý drží raketu v pravej ruke) alebo na ľavej strane (pre hráča ľaváka). Ruka s raketou potom pokračuje smerom k letiacej loptičke, po údere ruka pokračuje na ľavú (u praváka) alebo pravú (u ľaváka) stranu tela. Bekhend (z angl. backhand) je úder s dvoma variantmi, jednoručným a obojručným. Úder začína náprahom na ľavej strane (u praváka) alebo na pravej strane (u ľaváka). Ruka s raketou potom pokračuje smerom k letiacej loptičke, po údere ruka pokračuje na pravú (u praváka) alebo na ľavú (u praváka) stranu. Volej je úder, pri ktorom hráč udrie loptičku ešte predtým, než dopadne na zem. Lob je úder, pri ktorom hráč loptičku udrie tak, aby preletela ponad jeho súpera. Zväčša sa hrá, keď je súper blízko pri sieti. Drop shot (čítaj dropšot) je úder, pri ktorom loptičku dopadne tesne za sieť na súperovu polovicu kurtu. Zvykne sa zahrávať, keď je súper za základnou čiarou von z kurtu, prípadne je príliš na jednej strane. Smeč je úder, pri ktorom udiera hráč loptičku nad hlavou.
Pravidlá hry
Zápas sa hrá obvykle na dva alebo tri víťazné sety. Set vyhráva hráč, ktorý v sete získa minimálne 6 hier (gemov), pričom súper musí mať o dve hry menej. Každá hra sa delí na výmeny, pričom každá začína podaním. V každej hre podáva iný hráč. Hráč vyhráva výmenu ak:
- jeho súper zahrá loptičku do autu alebo do siete
- sa jeho súper dotkne loptičky časťou svojho tela
- loptička dvakrát dopadne na zem na súperovej polovici
- sa jeho súper raketou dvakrát dotkol loptičky
- jeho súper nie je schopný vrátiť loptičku naspäť
- sa loptička dotkne stropu (v prípade, že sa hraje v hale)
Vo výmene sa boduje následujúcim spôsobom: po prvej výmene je stav vždy 15-0 resp. 0-15 (v prvom prípade vyhral podavajúci, v druhom prijimajúci). Ďalšia výmena sa opäť hodnotí pätnastimi bodmi, takže stav môže byť 30-0, 0-30 alebo 15-15. Ak následujúcu výmenu vyhrá hráč, ktorý ma 30 bodov, pridáva sa už len 10 bodov, čiže stav môže byť 40-0 alebo 0-40, resp. rôzne variácie stavu, keď zvíťazí hráč, ktorý ma 30 bodov. Stav 40-40 sa nazýva zhoda a hráč, ktorý vo výmene za tohto stavu zvíťazí, získava výhodu. Ak vyhrá aj nasledujúcu výmenu, vyhráva hru (gem). Ak nezvíťazí, opakuje sa stav 40-40 až kým jeden z hráčov nezvíťazí. Mimo zhody zvíťazí hráč, ktorý zvíťazí vo výmene za stavu 40-x, pričom rozdiel musí byť minimálne o dve loptičky, inak opäť nastáva zhoda. Za stavu 6-6 na gemy zápas nepokračuje ďalšou hrou, ale nastáva tie-break, v ktorom hráči striedavo podávajú (každý hráč podáva dvakrát, okrem úvodného podania, keď podávajúci podáva iba raz). Boduje sa už iba po jednom bode. Zvíťazí hráč, ktorý ako prvý dosiahne 7 bodov, pričom aj tu platí pravidlo, že druhý hráč musí mať o dva body menej.
Na Wimbledone sa v piatom sete nehraje tie-break, ale hraje sa normálne na klasické gemy, až kým jeden z hráčov nedosiahne počet gemov o dva vyšší ako jeho súper (nahrať však musí minimálne šesť gemov). V profesionálnom tenise, v klasickej štvorhre, za vyrovnaného stavu na sety, sa rozhodujúci set hraje formou tie-breaku, hráči však musia dosiahnuť minimálne 10 bodov, inak sú pravidlá zhodné s klasickým tie-breakom. Hráči sa môžu ľubovoľne pohybovať po kurte aj mimo neho. Loptičku však môžu zahrať iba do určeného priestoru (pri dvojhre je to "orezaný" kurt, bez postranných priestorov, pri štvorhre je to celý kurt), inak sa jedná o aut. O aut sa však nejedná, ak sa loptička pri výmene alebo pri podaní nejakou svojou časťou dotkne ľubovolnej čiary (v dvojhre to platí pre všetky čiary, okrem tých na úplnom kraji kurtu po stranách; pri podaní platia len čiary ohraničujúce pole podania).
Výmena začína podaním. Úvodné podanie smeruje vždy z pravej strany kurtu na ľavú. Po úvodnej výmene sa podáva z ľavej strany na pravú, potom opäť z pravej na ľavu a tak ďalej. Ak pri prvom podaní podávajúci nezahrá loptičku do poľa podania v rámci pravidiel, nastáva druhé podanie. Ak ani pri tomto podaní hráč nezahrá loptičku do poľa podania, je to dvojchyba a prijimajúci hráč získava výmenu. Podanie sa opakuje iba v prípade, ak sa pri podaní loptička dotkne siete a padne do poľa podania. Ak sa po dotyku siete odrazí mimo poľa podania, nastáva druhé podanie, alebo to je dvojchyba (pri druhom podaní). Podavajúci musí byť pri podaní za základnou čiarou, ak pri podaní stojí na nej, alebo vnútri kurtu, jedná sa o prešľap a nastáva druhé podanie. Taktiež musí vždy podávať krížom, nemôže podávať napr. z ľavej strany na ľavú. Ak podávajúci zahrá loptičku do poľa podania a prijimajúci hráč nie je schopný loptičku vrátiť naspäť, pričom sa jej raketou ani nedotkne, ide o eso podávajúceho.
Počas hry môže nastať viacero možných situácii, pri ktorých môže buď podávajúci alebo prijimajúci hráč získať gem, prelomiť podanie súpera, získať set alebo vyhrať zápas. V prípade ak pri hráčovom podaní môže jeho súper výhrou nasledujúcej výmeny získať gem, teda prelomiť súperovo podanie, hovorí sa o breakballe (čítaj brejkbole). Breakball nastáva iba v prípade, keď podávajúci hráč prehrou nasledujúcej výmeny prehrá svoje podanie. Breakballov môže nasledovať viac po sebe, maximálne môžu byť tri, keď prijimajúci hráč vedie 40-0, dve ak vedie 30-0 alebo 40-15 atď. Breakbally sa môžu kryť so setballmi a matchballmi. Gameball (čítaj gembol) nastáva, ak hráč pri vlastnom podaní môže vyhraním nasledujúcej výmeny ukončiť gem v svoj prospech. Gamebally môžu byť maximálne tri, podobne ako pri breakballoch. Ak môže hráč získať výhrou nasledujúcej výmeny celý set, hovorí sa o setballe (čítaj setbol). Setball môže nastať pri vlastnom podaní alebo pri prijímaní. Podobne ako pri ostatných loptičkách, môžu byť setbally maximálne tri. Ak môže hráč výhrou nasledujúcej výmeny vyhrať celý zápas, hovorí sa o matchballe (čítaj mečbol). Matchball môže nastať pri vlastnom podaní alebo pri prijímaní. Podobne ako pri ostatných loptičkách, môžu byť matchbolly maximálne tri.