Mafia na Slovensku sa začala prudko rozvíjať v 90. rokoch. Mohlo za to niekoľko faktorov. V prvom rade to bol pád komunistického režimu, keď dochádzalo k akémusi „prerodu“ smerom k demokratickému zriadeniu. Zároveň veľkú rolu zohrala aj široká amnestia Václava Havla, kvôli ktorej sa na slobodu dostalo mnoho ťažkých zločincov. Bola to do istej miery chaotická doba, v ktorej sa podarilo uchytiť viacerým pofidérnym živlom.
V tomto článku sa bližšie pozrieme na mafiánsky klan, ktorý nahradil Tutiho Daniša a jeho brata Papasa, ktorí sa stali obeťami mafiánskej popravy. V jeho centre boli Eduard a Róbert Diničovci. Tí boli tiež agresívni a nepredvídateľní, ale svoje mafiánske kšefty dokázali robiť predsa len sofistikovanejšie než Danišovci.
Od športu k podsvetiu
Inak to nebolo ani v prípade Eduarda a Róberta Diničovcov. Eduard sa narodil v roku 1964, Róbert v roku 1967. Ešte za komunistického režimu patrili k talentovaným športovcom. Venovali sa karate, pričom talent pre tento šport ukázal hlavne Eduard. Mal čierny pás a na svojom konte titul majstra Československa a neskôr aj Slovenskej republiky.
Hneď po prevrate začal robiť vyhadzovača v prvom bratislavskom nočnom podniku. Keď padol komunistický režim, Diničovci našli uplatnenie najprv ako vyhadzovači v rôznych baroch či diskotékach. S ich menami sa spája najmä známy V-Klub v Bratislave. Jeho návštevníci na vlastnej koži pocítili ich agresivitu. To malo za následok, že mnoho mladých ľudí sa začalo tomuto klubu (prípadne iným, kde Diničovci pôsobili) vyhýbať. Vyznačoval sa agresivitou, ktorú si často vybíjal na ničnetušiacich hosťoch. Na Eduarda Diniča sa stačilo inak pozrieť, alebo sa mu jednoducho zapáčila partnerka jedného z hostí a problém bol na svete.
Výpalníctvo a budovanie gangu
Diničovci sa ale rozhodne neuspokojili s prácou vyhadzovačov. Namiesto toho sa pustili do „podnikania“. V prvom rade sa zamerali na rôzne hazardné hry ako bingo. 90. roky na Slovensku vstúpili do dejín s prívlastkom „divoké“. A niet sa čomu čudovať. Spolu s revolúciou sa dostavili aj vedľajšie účinky slobody. Krátko po výmene režimu nastalo hluché obdobie, kedy takmer nikto netušil, čo môže a čo nemôže robiť. Tento chaos využilo podsvetie a začala sa éra mafie. Nemilosrdnej, agresívnej, prahnúcej po moci a peniazoch.
Prečítajte si tiež: Chmelár: Perspektívy globálnej bezpečnosti
Medzi nimi boli aj známi športovci, jeden dokonca aj reprezentant v karate za Československo. Bratské duo Diničovcov začínalo v kluboch, kde pôsobili ako vyhadzovači. Neskôr to dotiahli k výpalníctvu, bitkám, ba aj vraždám. Boli príznační agresívnym prístupom a po čom túžili, to aj získali.
Netrvalo dlho, kým pochopil, že v Bratislave nemá konkurenciu, a tak začal ako jeden z prvých pýtať výpalné. Postupne začal skupovať podniky po Bratislave. Za sídlo skupiny diničovcov sa odjakživa považoval hotel Junior pri Štrkoveckom jazere. Tam si spravili diskotéku, erotický salón a nazvali to CKM. V tom čase mal už Eduard Dinič a jeho brat nehnuteľnosti po celej Bratislave v hodnote desiatok miliónov korún.
Bratia Diničovci mali na konte nejeden bratislavský podnik. Podarilo sa im vybudovať jeden z prvých zločineckých gangov v 90. rokoch. Pre svet podsvetia boli typické napäté, miestami až vyhrotené situácie. Rivalita medzi mafiánmi bola šialená a Diničovci si vybudovali nie práve ideálne vzťahy s jedným z najsilnejších gangov.
Konflikt so Sýkorovcami a koniec Diničovcov
V podsvetí sa traduje historka o tom, ako mafiánsky bos Eduard Dinič na jednej zo spoločenských akcii prefackal riaditeľa Slovenskej informačnej služby Ivana Lexu. Lexa sa vraj fackou od Diniča cítil byť verejne ponížený. Konflikt sa mal stať tesne predtým, ako sa bos diničovcov dostal do sporu so sýkorovcami. Tí v tom čase silneli doslova zo dňa deň. Nový mafiánsky bos Róbert Lališ, ktorý sýkorovcov prevzal po vražde Miroslava Sýkoru, sa rozhodol svoju pozíciu v podsvetí ešte viac posilniť. Jediný, kto mu bol schopný konkurovať, boli Diničovci. Ortieľ smrti nad Eduardom Diničom bol tak vydaný.
Bos diničovcov, ktorý už v tom čase strácal silu, sa ešte pokúsil rozpredať svoje majetky. Ľudia, ktorí ho poznali, prezradili, že o príprave svojej popravy sa dozvedel a chcel utiecť do zahraničia. Nestihol. V máji 1998 sýkorovci na čele s Róbertom Lališom zakopali na Zlatých pieskoch pol metra do zeme pod betónové tvárnice asi 6 kíl trhaviny TNT a odpálili ju práve v čase keď tadiaľ Edurd Dinič prechádzal. Edove pozostatky sa tiahli celým chodníkom.
Prečítajte si tiež: Milan Šimečka: Život a dielo
O štyri mesiace zastrelili aj Eduardovho brata Róberta. Osudnou sa mu stala pravidelná návšteva u svojej manželky, kam práve doviezol svoje dve dcéry. Sýkorovci si ho v októbri 1998 vyčíhali pred domom na Pribišovej ulici v Bratislave. Na Róberta Diniča a jeho ochrankára spustili okolo ôsmej hodiny večer smrtiacu streľbu zo samopalu. Na mieste vypálili celkovo až 37 rán. Diničovho ochrankára zasiahli siedmimi ranami a brata nebohého bosa devätnástimi. Obaja boli namieste mŕtvi. Róbert naposledy vydýchol pri smrtiacej streľbe. Poprava Róberta Diniča znamenala úplný zánik Diničovho gangu.
Prečítajte si tiež: Život a dielo Dagmary Kusej