Bolesť chrbta môžeme spolu s cukrovkou, obezitou a ďalšími zdravotnými problémami zaradiť medzi najrozšírenejšie neduhy spoločnosti tohto storočia. S bolesťou chrbta sa počas života stretne každý - trápi ľudí so sedavým zamestnaním, ale aj tých ťažko fyzicky pracujúcich. Väčšinou dokáže spôsobiť vrásky na čele vyšším ľuďom, no neobchádza dokonca ani deti. Svoje by o bolestiach chrbta vedeli porozprávať najmä športovci, ktorí si ich takmer vždy privodia nejakým zranením. Dnes sa pozrieme na tie najčastejšie zranenia chrbta, s ktorými sa môžete stretnúť pri športe.
Mechanické zranenia spôsobené pádom či úderom
Prvým a častým typom zranení bývajú tie, ktoré vzniknú napríklad pri páde či pri údere. Paradoxné je, že úder nemusí dopadnúť na chrbát, ale pokojne aj na hlavu, krk, zadok či stehná. Napríklad pri páde z bicykla, ale aj pri volejbale alebo futbale vôbec nemusíte dopadnúť na chrbát, no poloha tela pri páde, strnutie a kompenzácia bolesti dokážu preniesť energiu práve do tejto oblasti, čo má za následok vznik mnohých nepríjemných zranení. Chrbát si môžete zraniť aj pri doskoku z väčšej výšky na nohy.
Po akejkoľvek nehode je preto vhodné niekoľko dní sledovať nielen chrbát, ale aj celé telo. Dokonca aj bolesť hlavy či končatín môže v skutočnosti prameniť zo zranenia chrbta. Jediným preventívnym opatrením proti vzniku takýchto zranení je dodržiavanie bezpečnostných pravidiel, fair play a nosenie ochranných pomôcok. Aj tak sa im však nemusíte vždy vyhnúť.
Zranenia spôsobené nesprávnou technikou cvičenia
S druhou najčastejšou príčinou zranení chrbta sa stretávajú všetci športovci, no dôverne ju poznajú hlavne kulturisti, vzpierači a iní fanúšikovia posilňovania s prevažne ťažkými váhami. Správna, respektíve v tomto prípade nesprávna technika každého jedného cviku dokáže doslova nenávratne poškodiť váš chrbát. Už len nesprávna poloha tela pri bicepsových zdvihoch s jednoručkami v stoji alebo v sede môže spôsobiť ľahkú deformáciu chrbta. Pri drepovaní, mŕtvom ťahu alebo inom náročnom cviku s veľkou činkou s použitím nesprávnej techniky môže aj sekundové zaváhanie rozhodnúť o vašej invalidite.
Správna technika, držanie tela, ale aj pomalé a precízne vykonávanie každého cviku je tou najlepšou prevenciou proti akémukoľvek zraneniu.
Prečítajte si tiež: Výkon a zdravie v modernej gymnastike
Nedostatočná príprava na cvičenie a zranenia
Nedostatočnou prípravou môžeme nazvať všetko od zvolenia nevhodnej (veľkej) váhy napríklad pri posilňovaní cez absentujúcu rozcvičku a zahriatie sa až po cvičenie bez dostatočnej regenerácie po predchádzajúcom športovom výkone. Unavený, studený či strnulý pohybový aparát je oveľa náchylnejší na vznik rôznych zranení. Pri cvičení s veľkou váhou vždy používajte pomôcky, ako sú napríklad vzpieračské opasky.
Zápalové, únavové a chronické zranenia
Zranenia chrbta, s ktorými sa môžete pri športovaní stretnúť, môžu byť spočiatku nenápadné, no ich intenzita sa z rôznych vyššie spomenutých dôvodov postupom času zvyšuje. Neliečený zápal (opäť často spôsobený nedostatočnou regeneráciou), únavové zlomeniny, ktoré narúšajú pevnosť kostí, ale aj chronické a neustále sa vracajúce bolesti trápia mnohých športovcov. Ku každému jednému podozreniu na vznikajúce zranenie je potrebné pristupovať zodpovedne - sledovať ho, dopriať telu odpočinok a pri jeho opätovnom objavení kontaktovať lekára.
Zranenia chrbtice a ďalších kostí
Naozaj vážne riziko predstavujú zranenia chrbtice, ktorých riešenie pomerne často leží už iba na operačnom stole. Menej závažným, no mimoriadne častým zranením, je napríklad vysunutá platnička spôsobujúca naozaj neprehliadnuteľnú bolesť. Takýto typ zranenia sa však dá pomerne jednoducho zvrátiť pomocou pravidelného cvičenia na rehabilitácii. Prasknutá platnička, skolióza, ale aj poškodený stavec či zlomenina ktorejkoľvek chrbtovej kosti vám však zaručí pokoj od vášho milovaného športu aj na celé mesiace alebo na trvalo.
Poškodenie svalov a väzív (mäkkých tkanív)
V neposlednom rade nesmieme zabudnúť na poškodenie svalstva, šliach a ďalších mäkkých tkanív. V tom lepšom prípade si môžete sval len natiahnuť, čo sa dá vyriešiť absenciou od cvičenia na niekoľko krátkych dní. V prípade roztrhnutia svalstva býva však jediným riešením operácia.
Okrem spomínaných typov zranení sa môžete stretnúť aj s rôznymi inými nepríjemnosťami, ako je napríklad stuhnutý chrbát alebo legendárne „seknutie“ v chrbte. Podobné a na prvý pohľad ľahké zranenia však radšej nikdy neriešte s rôznymi ľudovými naprávačmi a liečiteľmi, ktorí vám môžu nenávratne poškodiť zdravie. Vyhľadajte radšej pomoc skúseného lekára a v budúcnosti sa riaďte radami trénerov, ktorých úlohou je naučiť vás posilňovať, cvičiť či športovať s minimálnym rizikom akéhokoľvek zranenia.
Prečítajte si tiež: Zdravá gymnastika pre páry
Hypermobilita a jej vplyv na zranenia
Slovo ,,hyper´´ znamená viac a ,,mobilný´ znamená pohyb. Hypermobilita je nadmerná pohyblivosť kĺbov, pričom môže byť celková alebo sa vyskytuje len v niektorých kĺboch. Pre hypermobilitu je charakteristická znížená stabilita kĺbov a rozsah pohyblivosti nad fyziologickú normu. To znamená, že spojivové tkanivá u hypermobilných sú voľnejšie ako je obvyklé, a preto ich rozsah pohybu je väčší ako u okolitej populácie. Preto nemajú problém si dať napr. Hypermobilita je pomerne častá odchýlka, vyskytuje sa u 8 až 21 % detí vo veku od 5 do 17 rokov, s vekom postupne mizne a u dospelých je výskyt okolo 5 %. Štatisticky je preukázané, že u dievčat sa s týmto syndrómom stretávame častejšie než u chlapcov. Aj to je jeden z dôvodov, prečo je pre správny vývoj potrebná u deti fyzioterapia.
Hypermobilita môže byť vrodená alebo získaná. Vrodená býva dedičná a daná genetickými predpokladmi. Získaná je spôsobená nevhodnou a nadmernou športovou záťažou prevažne v detstve. Za rizikové športy sa považujú napr. gymnastika, balet a iné, pri ktorých sa cielene zvyšuje rozsah v kĺboch. Športovci majú síce vďaka hypermobilite lepšie výsledky, ale neskôr im práve táto vlastnosť môže predčasne ukončiť športovú kariéru. Hypermobilita sa vyskytuje napr. Jednoznačná príčina hypermobility dodnes nie je presne určená. Hypermobilita je porucha kolagénu v kĺboch, kedy sú kĺby nadmerne uvoľnené. S tým súvisí aj hyperlaxicita, teda zvýšená voľnosť väziva.
Diagnostika hypermobility je daná vyšetrením určitých kĺbov. Na testovanie hypermobility využívame niekoľko klinických testov ako napr. Na stanovenie diagnózy hypermobilného syndrómu sa najčastejšie sa používa škála Beighton and Horan score, v ktorej je vyšetrenie kĺbov bodované a podľa súčtu bodov je určený stupeň a závažnosť hypermobility. Hodnotíme vždy obidve končatiny. Za každý úkon je možné dostať jeden bod, maximum bodov v škále je 9.
- pasívnu dorzálnu flexiu a hyperextenziu
- pasívnu opozíciu palca k ventrálnej ploche predlaktia, hodnotíme dotyk s predlaktím
- pasívnu hyperextenziu lakťa nad 10°
- pasívnu hyperextenziu kolena nad 10°
- aktívnu flexiu trupu, s kolenami plno extendovanými, tak, aby sa obidve dlane dotkli palmárnou stranou zeme
Veľké množstvo ľudí má hypermobilitu a veľká časť z nich nemala žiadne pohybové problémy, dokonca je hypermobilita pre nich výhodou, napr. gymnasti, klaviristi a pod. Niektorí ľudia však môžu mať v súvislosti s hypermobilitou komplikácie s kĺbmi ako napr. bolesti kĺbov. Najčastejšou komplikáciou hypermobilných je bolesť. Bolesť môže byť lokalizovaná v hypermobilnom segmente alebo je sekundárne prenesená do šliach a iných mäkkých tkanív. Neliečená bolesť môže výrazne ovplyvňovať náladu pacienta a prejsť až do chronického bolestivého syndrómu. Kĺbne symptómy začínajú často už v detstve ako tzv. rastové bolesti. Objavujú sa najčastejšie po cvičení alebo športe. Následná kompenzácia problémov antalgickým resp.
Zvýšená voľnosť (laxicita) kĺbových ligament je považovaná za predispozíciu k rozličným zraneniam. Pri hypermobilite sú časté a opakované drobné alebo väčšie úrazy. Tieto zranenie môžu viesť ku kĺbovej instabilite, subluxáciam a luxáciam kĺbov. Zvýšená pohyblivosť kĺbov spôsobuje, že kĺby sú náchylnejšie k výronom, drobným natrhnutiam šľachových vlákien a svalových skupín. Ďalší z kĺbových prejavov hypermobility môže byť automobilizácia kĺbov. Mnoho hypermobilných si zámerne, niekedy aj zo zvyku ,,puká v kĺbochʼʼ aby dosiahli úľavu od pociťovaného diskomfortu. Tento princíp ,,fenomén pukaniaʼʼ vzniká formovaním a následným vytlačením ,,vzduchovej bublinyʼʼ, ktorá sa do kĺbu dostala pri náhlom dosiahnutí krajnej polohy v kĺbe. Podľa posledných výskumov je náchylnosť k úrazom daná hlavne tým, že hypermobilní ľudia, bez kontroly zraku, nedokážu presne vnímať polohu a nastavenie svojich kĺbov.
Prečítajte si tiež: Gymnastika pre zdravý chrbát a pohodu
Prevencia a liečba hypermobility
Ako sme si zhrnuli, hypermobilita má veľa nepriaznivých účinkov, preto treba dbať na jej prevenciu. Z toho vyplýva nasledovné: hypermobilite treba predchádzať! Dôležité je, aby ste cviky, ktoré si pravidelne cvičíte, cvičili správne. Nesmie pri nich dochádzať k hraničným polohám vašich kĺbov, aby ste si nepreťažovali šľachy a väzy.
Fyzioterapia pri hypermobilite je označovaná ako pilier pri liečbe muskuloskeletálnych prejavov hypermobility. Hlavným zámerom rehabilitačnej terapie je využitie svalového aparátu ku stabilizácii nestabilných segmentov, ktoré sa následkom hypermobility veľmi často vyskytujú. Zásadné je posilniť a aktivovať svaly a svalové skupiny, ktorých funkcia sa priamo týka instabilných segmentov. Veľmi dôležité je tiež rešpektovanie silových možnosti hypermobilného jedinca. Miesto činiek sú odporúčané radšej pomôcky kladúce konštantný odpor pri pohybe, napr. Thera-band. Nesmie sa cvičiť cez únavu! Nevhodné sú švihové pohyby a cvičenia vedúce k ďalšiemu zväčšovaniu rozsahu pohybu. Veľký dôraz treba klásť na úpravu celkového pohybového režimu jedinca a celkovú úpravu životného štýlu. Odporúča sa obmedzenie až vylúčenie nevhodných športov ako je napr.
Ako najúčinnejšia sa uvádza edukácia pacienta o jeho probléme a dodržovanie preventívnych opatrení. Je dôležité, aby človek s hypermobilitou pochopil podstatu problému. V rámci fyzioterapeutických metód sa na stabilizáciu segmentu využívajú princípy aproximácie, rytmickej stabilizácie, stabilizačný zvrat, reflexné pôsobenie, cvičenie v uzatvorených kinematických reťazcoch a aplikácia senzomotorických prvkov. Ďalšie významná zložka rehabilitácie pri hypermobilite je zlepšenie propriocepcie (prijímanie podnetov o polohe tela).
O tom, ako veľmi vás bude hypermobilite v živote obmedzovať rozhodujete z veľkej časti hlavne vy. Naše telo nie je stroj alebo robot a nie vždy funguje podľa našich predstáv. Preto je pri hypermobilite nutné vziať na vedomie, že bez snahy pacienta nie je možné nič zmeniť a problémy sa môžu len zhoršovať. Hypermobilita si vyžaduje komplexný prístup ku liečbe. Preto je dôležitá spolupráca lekára, fyzioterapeuta a pacienta a, samozrejme, úprava životných návykov. Upraviť spôsob života nie je jednoduché a vyžaduje si to istú dávku trpezlivosti, ale zlepšenie zdravotného stavu za tú námahu určite stojí.
Devätnásťročný indonézsky gymnasta s nádejou na olympijskú budúcnosť Naufal Takdir Al Bari zomrel v Rusku takmer dva týždne po nehode počas tréningu. Informovala o tom miestna federácia. Kandidát na účasť na Olympijských hrách v Los Angeles 2028 trénoval od začiatku septembra v meste Penza, aby sa pripravil na majstrovstvá sveta v športovej gymnastike, ktoré sa budú konať budúci mesiac v Jakarte. Utrpel vážne zranenia krku po tom, čo pri cvičení na bradlách spadol do jamy naplnenej penou, uviedol Oleg Minkarsky, riaditeľ športovej haly v Penze pre ruskú tlačovú agentúru TASS. Mladý gymnasta strávil 12 dní na jednotke intenzívnej starostlivosti, no tento týždeň zomrel. „Indonézska gymnastika prišla o jedného zo svojich najlepších synov.
tags: #gymnastika #nehoda #izba #funny