Luk je strelná zbraň, ktorá sa skladá z pružného lučišťa, najčastejšie dreveného, a nepružnej tetivy. Luk a šíp sprevádzajú ľudstvo na celej jeho doterajšej púti a vo význame pre zachovanie a vývoj ľudského rodu je objav luku a šípu zaradený na tretie miesto za objav reči a ohňa.
Človek objavil luk pravdepodobne tak, že si všimol silu ohnutého a náhle narovnaného stromčeka. Hlavný význam luku pre prehistorických aj neskorších lovcov bol v možnosti prekonať únikovú vzdialenosť plachých zvierat a tie nebezpečné účinne napadať z určitého odstupu.
Lukostreľba v staroveku
Písomné doklady o používaní luku v staroveku nachádzame najviac v Malej Ázii. Pre niektoré staroegyptské národy sa stal luk posvätným symbolom kráľovskej moci, stal sa sviatosťou a bol aj zasvätený božstvu.
Gréci spravili z lukostreľby národný šport a lukostreľba bola jednou z hlavných udalostí olympijských hier, usporadúvaných každé štyri roky k pocte boha Dia. Tiež grécka bohyňa lovu Artemis (rímska Diana) je znázorňovaná s lukom v ruke.
Lukostreľba v Uhorsku
V Uhorsku sa moderný šport etabloval v priebehu 2. polovice 19. storočia. Dovtedajší vývoj telesnej kultúry na našom území, prebiehal totožne s vývojom v ostatnej Európe. Fyzické aktivity obyvateľstva boli orientované predovšetkým na telesnú prípravu bojovníkov a pracovné činnosti.
Prečítajte si tiež: Typy lukov
Práve tradičné disciplíny - jazdectvo, šerm, streľba, začínajú začiatkom 19. storočia prechádzať zmenami a pod vplyvom prenikania nových prvkov zvonka strácajú svoj niekdajší charakter čisto vojenských činností.
Približne od polovice 19. storočia, sa vplyvom importu športu na naše územie, likvidáciou športového separatizmu a aktivitou novej športovej diplomacie, vytvára prostredie, ktoré moderný šport akceptovalo. Ten sa však na našom území, vzhľadom na maďarizáciu, na národnej báze až do rozpadu Uhorska v roku 1918, rozvíjať nemohol.
Medzi športy s najstaršou tradíciou na Slovensku, ktoré fungovali u nás už v období do roku 1918,v časoch uhorskej éry, patrili: atletika, box, cyklistika, futbal, jazdectvo, kolky, korčuľovanie, lyžovanie, plávanie, streľba, šach, šerm, tenis a ťažká atletika, čiže vzpieranie a zápasenie.
V rokoch 1896 až 1912 sa uskutočnilo pätoro hier pod piatimi kruhmi, na ktorých sa zúčastnilo najmenej dvadsať slovenských rodákov v uhorskom drese. Šiestim z nich sa podarilo získať skvelé umiestnenia a vybojovať olympijské ocenenia či medaily.
Tým prvým bol atlét, Alojz Szokol, tretí na I.OH 1896 v Aténach, tým najúspešnejším plavec Zoltán Imrich Halmaj, ktorý dokázal získať až sedem olympijských kovov. Ďalším úspešným rodákom bol Vojtech Zulawszky, majiteľ striebornej medaily v šerme šabľou z londýnskych OH 1908. Zlatou olympijskou medailou sa prezentoval aj športový strelec Alexander Prokopp, ktorý získal tento úspech v streľbe vojenskou puškou na 300 metrov na OH 1912 v Štokholme. Olympijské striebro zavesili na krk v Štokholme aj ďalšiemu košickému rodákovi Ľudovítovi Kmeťkovi, gymnastovi, ktorý si vybojoval svoju medailu ako člen družstva Uhorska vo voľnom cvičení. Mór Koczán, hodil svoj oštep do vzdialenosti zabezpečujúcej bronzovú olympijskú medailu na OH 1912 v Štokholme.
Prečítajte si tiež: Pravidlá lukostreľby pre deti
Moderná lukostreľba a paralympijské hry
Lukostreľba bola v programe prvých olympijských hier modernej doby, ktoré sa konali v roku 1896 gréckych Aténach. Rovnako sa stala súčasťou aj prvých paraolympijských hier v Tokiu 1960.
Paralympijské hry patria v súčasnosti medzi najväčšie medzinárodné multi-športové podujatia na svete. Paralympijské hry sa konajú od roku 1960. Po prvýkrát sa konali v Ríme, a vtedy sa stretlo 400 telesne znevýhodnených športovcov z 23 krajín sveta na jednom mieste, aby si zmerali sily v 8-ich letných športoch /lukostreľba, atletika, dartchery, biliard, plávanie, stolný tenis, šerm a basketbal na vozíčkoch/.
Slovenskí pohybovo znevýhodnení lukostrelci dosahujú v tejto disciplíne dlhodobo dobré výsledky. Lukostreľba telesne postihnutých pre Slovensko historicky prvú medailu priniesla z majstrovstiev Európy (ME) v Taliansku v roku 1997. Na druhom mieste so striebornou medailou na krku skončil v olympijskom luku zakladateľ lukostreľby telesne postihnutých športovcov a súčasný reprezentačný tréner Vladimír Majerčák. Hneď o rok neskôr (1998) to už bolo zlato vďaka Imrichovi Lyocsovi na MS v Anglicku. V roku 1999 na MS na Novom Zélande získalo Slovensko zlato v družstvách v zložení: Vladimír Majerčák, Imrich Lzocsa a František Velčíc.
V roku 2000 bol rokom našej prvej účasti na paraolympijských hrách. V Sydney získal Imrich Lyocsa bronzovú medailu. O sile slovenského zázemia v tomto športovom odvetví, čo svetová lukostreľba zrejme dovtedy nezažila, svedčí fakt, že v roku 2001 sa na ME v Belgicku odohralo slovenské finále - V. Majerčák v súboji s I. Lyocom bol lepší a stal sa Majstrom Európy v halovej lukostreľbe. Týmto titulom V. V roku 2002 prebral taktovku na Slovensku, ale aj „vo svete“ Imrich Lyocsa, ktorý po rade víťazstiev na MS a ME získal v roku 2004 v Aténach zlatú paraolympijskú medailu. V Aténach nesklamalo ani družstvo v olympijskom luku, ktoré obsadilo v silnej konkurencii 5. bodovacie miesto.
Na MS v Madride v roku 2005 získal Imrich Lyocsa zlato. Rok 2009 bol pre slovenskú lukostreľbu prelomový, lebo zásluhou Petra Kinika na MS v Nymburku sme získali zlatú medailu v kladkovom luku. V súťaži družstiev sme na MS v Bangkoku 2013 získali bronz. Ak k tomu prirátame Pavlíkove zlato na ME 2014 a prvenstvo v Svetovej rankingovej listine, slovenská medaila z Rio de Janeiro by nebola veľkým prekvapením.
Prečítajte si tiež: Liptov a adrenalín
Vývoj paralympijských hier
Hry prešli obrovským vývojom po všetkých stránkach. Organizačnej, športovej, štrukturálnej, diplomatickej, mediálnej či sponzorskej. Najlepšie a najvýstižnejšie vývoj dokumentuje asi nárast počtu športov, športovcov, záujem verejnosti, médií a partnerov. Napr. počet športov sa z pôvodných osem zvýšil až na súčasných 22 a počet športovcov vzrástol z 209 v Ríme, postupne na 1653 v Arnheme v roku 1973 a po ďalších 20-ich rokoch v Sydney 2000 na 3879 a naposledy v Riu 2016 to bolo už 4328 športovcov. Podobne je to badateľné i pri Zimných PH, kde od roku 1976 vzrástol počet športovcov zo 198 na súčasných 564 prezentovaných na ostatných ZPH v Pjongčangu v roku 2018 a počet športov z dvoch na dnešných 6.
Slovensko sa počtom získaných medailí v prepočte na počet obyvateľov umiestnilo medzi 83 krajinami, ktoré získali aspoň jednu medailu. V Tokiu Slováci obhájili 11 medailí z Ria 2016. V počte medailí sme pod Corcovadom prekonali predošlé letné paralympiády v Pekingu i Londýne. Po parastolnom tenise prevzali pozíciu medailového ťahúňa parastreľba a paracyklistika, ktoré z 11 medailí vybojovali 6. V Riu sa zo svojho historicky prvého cenného kovu radovali boccisti. V počte medailí sme v Londýne zopakovali Peking 2008. Tentoraz sa vymenil iba pomer strieborných a bronzových medailí. Rovnako ako v Číne sme získali cenné kovy v parastolnom tenise, paracyklistike a parastreľbe. Trináste letné hry priniesli pre slovenských paralympionikov šesť medailí (2-3-1). Zlaté získali Veronika Vadovičová v športovej streľbe a dvojica Ján Riapoš - Rastislav Revúcky v stolnotenisovej súťaži družstiev.
Historicky najúspešnejšie vystúpenie slovenských paralympionikov podľa počtu zlatých medailí. Spod Akropoly ich priviezli na Slovensko až päť: parastolní tenisti Ján Riapoš a Ladislav Gáspár, guliar Marek Margoč, paralukostrelec Imrich Lyócsa a handbiker (na ručne poháňanom bicykli) Rastislav Tureček. XI. paralympijské hry priniesli u protinožcov výprave, v ktorej bolo 46 športovcov, zisk 13 medailí. V otváracej disciplíne celých PH - 1 km s pevným štartom - si zlato pripísal na svoje konto dnes už nebohý Radovan Kaufman, ďalšie pridali Alena Kánová v parastolnom tenise a zatiaľ posledný mentálne postihnutý slovenský športovec - plavec Pavol Kolačkovský na 200 m voľný spôsob. Bronz stojacich paravolejbalistov bol ich posledným veľkým úspechom na paralympijskom fóre.
Olympijské symboly
Olympijský symbol piatich prepletených kruhov, znázorňujúcich päť kontinentov, patrí medzi najznámejšie na svete. Podľa Olympijskej charty olympijskú symboliku tvorí olympijský symbol, olympijská vlajka, olympijské heslo, olympijský oheň, olympijská pochodeň, olympijská hymna, olympijský emblém a výrazy „olympijský“ a „olympiáda“ vo všetkých gramatických tvaroch.
Najvyšším olympijským symbolom sú olympijské kruhy, ktoré sú vzájomne prepojené. Päť kruhov predstavuje päť kontinentov spojených olympijskou myšlienkou, šesť farieb (vrátane bieleho podkladu) farby všetkých národov sveta. Súčasťou historickej vlajky je aj olympijské heslo Citius, Altius, Fortius (Rýchlejšie, vyššie, silnejšie), ktoré vyjadruje cieľ olympijského hnutia, úsilia o neustály pokrok.
Novo používaným symbolom OH (ZOH) sú maskoti, ktorí majú vyjadrovať národnú tradíciu hostiteľskej krajiny. Olympijský oheň je jeden zo symbolov olympijských hier. Jeho počiatky siahajú do antického Grécka, kde počas starovekých olympijských hier horel oheň ako pripomienka toho, že ho Prometeus ukradol Diovi a priniesol na zem ľuďom.
Olympijská pochodeň sa zapaľuje niekoľko mesiacov pred otváracou ceremóniou olympijských hier, v mieste konania antickej olympiády, v Olympii v Grécku. Odtiaľ pochodeň putuje do hosťujúceho mesta nastávajúcich olympijských hier. Olympijský beh s pochodňou sa končí v deň otváracej ceremónie na hlavnom štadióne hier. Posledný nositeľ pochodne beží smerom ku kotlu, ktorý je zvyčajne umiestnený na vrchu veľkého schodiska a pochodňou zapáli plameň na štadióne. Tento plameň potom horí počas celej olympiády a býva uhasený na záverečnej ceremónii hier.
tags: #lukostrelba #na #olympijskych #hrach