V úsilí nájsť korene vzniku existencie organizovanej atletiky na Slovensku sme oslovili panel historikov a odborníkov s cieľom nájsť „deň D“.
Cestný beh z Devína do Bratislavy je ctihodný kmeť. A nielen atletický. Nijaký šport na Slovensku nemá staršie podujatie. „Devín“ je nestor a nezmar. Na svet prišiel krátko po prvej svetovej vojne. Pretrpel druhú a napokon aj tretiu, takzvanú studenú. Prežil február 1948, august 1968 aj november 1989.
Keďže ho však peripetie 20. storočia ozbíjali skoro o štvrtinu jeho histórie, z Devína do Bratislavy sa doposiaľ bežalo “len” 72-krát. Najstaršie slovenské atletické podujatie oslávilo v sobotu 24. Dvadsiaty štvrtý apríl 1921 pripadol na nedeľu. Podobne ako v roku 1836. Jedinečnú šancu zasvätiť prvé veľké poprvovojnové preteky práve 85. výročiu pamätného výletu štúrovcov na Devín organizátori nemohli a nechceli premrhať.
Beh z Devína bol národný už pred 96 rokmi, hoci to v názve nedeklaroval. Vtedy sa však pojem národ vnímal inak než dnes. Dekrét vlády Československej republiky z marca 1919 premenoval Pozsony, Pressburg či Prešporok na Bratislavu. Najbližšie tomu, ako mesto nazývali členovia Společnosti česko-slovanskej už na onej vlastivednej vychádzke na Devín.
Prevahu v ňom stále mali ľudia hlásiaci sa k nemeckej národnosti a Petržalku ešte okupovali maďarské vojská, ale na ľavý breh Dunaja už slovenskej menšine prichádzali na pomoc stovky českých a moravských inteligentov. Aj športovcov. Dlhoročný sekretár slovenskej atletiky Alojz Ovečka v knižke o histórii kráľovnej športov v Bratislave spomínal, že sa schádzali a trénovali na Kuchajde (Pasienkoch). Okrem atlétov aj futbalisti.
Prečítajte si tiež: MTB maratón - ako trénovať
Práve tam sa koncom marca 1919 po náhodnom stretnutí pod Michalskou bránou vybrali dvaja známi z Prahy: Antonín Humhal, čerstvo vymenovaný riaditeľ bratislavskej telegrafnej ústredne, a šéf bratislavskej filiálky Agrobanky Karel Hellmuth. Už tretieho mája sa v jedálni Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska sídliaceho v dnešnej budove Filozofickej fakulty UK zišlo valné zhromaždenie, ktoré schválilo vznik I. československého športového klubu (I. ČsŠK) - policajného kapitána Brunnera zvolilo za predsedu a Humhala za jedného z dvoch podpredsedov.
Atletika v Prešporku, pravdaže, žila aj za rakúsko-uhorskej monarchie, ale iba v maďarských a nemeckých kluboch. Tá jednotka v názve prvého domáceho mala opodstatnenie. Prvým šéfom atletického odboru I. ČsŠK, ako recyklovane uvádzajú slovenskí historici, bol - Američan Max W. Younger.
Maximillian „Max“ Younger začínal s atletikou, ale preslávila ho gymnastika: 30 rokov (1926 - 1956) pôsobil ako (väčšinou hlavný) gymnastický tréner na Temple University vo Philadelphii, na ktorej získal profesúru a v roku 1954 ako vôbec prvý americkú výročnú cenu pre najlepšieho vysokoškolského trénera tohto športu. Z jeho životopisu na webovej stránke americkej gymnastiky vyplýva, že sa narodil v roku 1886 v Plzni, takže zrejme ako Junger.
Keď mal dvadsať, emigroval do USA a ku koncu prvej svetovej vojny sa vrátil do Európy s americkou armádou na čele s generálom Johnom Pershingom ako športový riaditeľ pri jej námornej zložke pôsobiaceho kresťanského mládežníckeho združenia YMCA. Nebol jediný. Po tzv. Pershingovej olympiáde usporiadanej v Paríži 1919 na počesť víťazstva štátov Dohody vo vojne zamieril do Československa aj asistent atletického šéftrénera USA na nej Josef (Joseph) Ámos Pípal.
Rodák zo Zachotína na Vysočine bol renomovaný kouč kalifornskej univerzity, ale pod hlavičkou YMCA aj športový inštruktor armády. Ministerstvo národnej obrany ČSR začalo organizovať kurzy pre armádnych športových inštruktorov a už prvý v máji 1919 v Žiline viedol Pípal ako riaditeľ pražskej „ymky“. Na niektorých ďalších v Prahe Pípalovi pomáhal ako asistent aj Younger. Zaangažoval ho aj do prípravy československých atlétov na antverpské olympijské hry 1920, ktorú dostal na starosť.
Prečítajte si tiež: Oslava storočnice Košického maratónu
Younger bol v najlepších rokoch a plný energie. Len čo v petržalskom Starom háji skraja jari 1920 dokončili provizórnu atletickú dráhu, zorganizoval na nej preteky, ktoré za súčasť prípravy na OH označila aj dobová tlač. Na to, aby sa niekto zo Slovákov nominoval do čs. Predobrazom „Devína“ v očiach organizátorov s prevahou českých rodákov boli logicky „Běchovice“.
Myšlienka založiť beh z Devína do Bratislavy skrsla takmer v rovnakej chvíli ako založiť atletický odbor I. ČsŠK. Odznela už na ustanovujúcej schôdzi a čoskoro dostala podobu uznesenia o skladbe prípravného výboru, na ktorého čele stál ten istý muž ako na čele odboru - Čechoameričan Younger. Existoval aj tzv. „závodný výbor“ na čele s predsedom Gejzom Rehákom: v ňom figuroval Younger ako riaditeľ aj hlavný rozhodca. Jeho pravou rukou bol Antonín Balík, ktorý do Bratislavy prišiel ako tridsiatnik s povesťou výborného bandy-hokejistu ČKS Vyšehrad 1907.
„Máša“, ako ho prezývali, v zákulisí intenzívne pripravoval zrod hokejového oddielu, ale kým sa mu to podarilo (1921), agilne pracoval v atletickom. Dokonca aj potom - ešte v roku 1933 bol štartérom 2. ročníka Štefánikovho maratónu a v západoslovenskom okrsku Čs. Dobová listina činovníkov, ktorí sa najväčšmi zaslúžili o založenie behu Devín - Bratislava obsahuje samé české mená. S jednou výnimkou - tou je MUDr. Gejza Rehák, ktorý medicínu študoval v Pešti a vo Viedni, od septembra 1919 až do smrti v marci 1940 riaditeľ Štátnej nemocnice v Bratislave, vtedy najväčšej na Slovensku.
Narodil sa na Záhorí: ako rodnú obec si písal Smolinské, kde mal jeho otec krčmu, dnes si ho však ako rodáka uvádza Borský Svätý Jur. Prvým predsedom I. ČsŠK bol policajný šéf Brunner, ale čoskoro ho prevelili do Rožňavy a na čelo správnej rady zvolili Reháka - šéfoval mu až do roku 1927; to už bol aj poslanec (v Národnom zhromaždení zastupoval národných demokratov).
Atletiku však nosili v srdci aj iní renomovaní lekári, dokonca magnificencie. Profesora Stanislava Kostlivého, viedenského rodáka z českej rodiny, v období 1923 - 1925 rektora UK, experti označujú za zakladateľa slovenskej chirurgickej školy - pričinil sa o atletickú dráhu v Medickej záhrade, o zrod klubu Univerzita (predchodca VŠ), atletických súbojov univerzít Prahy, Brna a Bratislavy, a bol aj aktívny rozhodca.
Prečítajte si tiež: Obmedzenia Banská Bystrica
„Vtedy platila zásada, že šport a telovýchova je záležitosťou lekárov“, tvrdil Ovečka, „cez atletiku rozvíjali výchovnú a kultúrnu prácu medzi mladou inteligenciou“. Prvého menoval prof. MUDr. Bohuslava Poláka, pôvodom z Pardubíc. Chýrny farmakológ, dekan Lekárskej fakulty (1926 - 1927), v polovici tridsiatych rokov aj rektor UK, bol totiž celých 18 rokov strávených v Bratislave v nejakej atletickej funkcii. Zásluhu má najmä na zrode západoslovenského okrsku ČSAAU, ktorého absencia kľala oči pražskému ústrediu únie.
Ako spomína športový historik Igor Machajdík, v predvečer premiérového behu Devín - Bratislava jej delegát Miroslav Skřivánek hrozil, že nepovolí štart pretekárov menšinových klubov, ak sa nezrieknu ambícií stať sa členmi Maďarského atletického zväzu - až v noci vraj podpísali prísľub, že sa zapoja do príprav zriadenia západoslovenského okrsku ČSAAU.
Bratislava sa 24. apríla 1921 prebudila do usmokleného dňa. Tridsaťsedem bežcov malo zraz na nádvorí kasární, ktoré krátko predtým premenovali z Vodných na Štefánikove (od päťdesiatych rokov v nich sídli Slovenská národná galéria). Odtiaľ ich na korbe nákladného auta previezli do Devína. Vtedy si ešte boli atléti rovní, neexistovali manažéri a pozvánky sa posielali predpisovo na kluby. Tak dorazila aj bratislavská pre Václava Vohralíka. Napriek tomu, že to už bol pán atlét, najpopulárnejší v celom Československu.
Osem mesiacov predtým na otvorení antverpskej olympiády ako prvý v histórii niesol československú vlajku a o pár dní z tucta našich atlétov dosiahol najlepšie umiestenie - do finále na 1500 m postúpil najlepším rozbehovým časom 4:02,2, ale v ňom výrazne horším (4:04,6) skončil štvrtý. „Bratislavu som nepoznal a keď sa ku mne cez Spartu dostala pozvánka na prvý ročník behu Devín - Bratislava, neskrýval som radosť, že budem môcť na Slovensku prvý raz predviesť svoje umenie,“ zaspomínal si Vohralík pred 40 rokmi v liste z Austrálie Rudolfovi Holzerovi, citovanom športovým publicistom Miroslavom Hazuchom.
„Súperov som nepoznal, ale veril som si, hoci počasie bolo mizerné, daždivé, terén klzký. Dobehol som s bezpečným, minútovým náskokom pred sparťanskými kolegami Rothom a Zikom. Ohromila ma obrovská účasť obecenstva! Cieľ bol pred historickou budovou Slovenského národného divadla a na námestí, ktoré rok predtým premenovali z Kossuthovho na Palackého sady (Hviezdoslav totiž ešte žil), sa podľa súdobej tlače tiesnilo vyše 15-tisíc ľudí.
Na dokreslenie profilu Václava Vohralíka dve odbočky. Prvá dozadu: v roku 1919 získal posledné dva z ôsmich titulov majstra Maďarska, a to na 1500 aj 5000 m - úplne prvý v krose o päť rokov skôr. Narodil sa v Brne, ale otec sa aj s rodinou vybral za robotou do Budapešti, kde sa syn ukazoval najprv ako nádejný futbalista, potom plavec a napokon sa v robotníckom klube MTE presadil ako bežec. Nie pod menom Václav Vohralík, ale ako Vince Vörös (Červený). Po vzniku Československa zavelil otec-ľavičiar na návrat domov, kde ako prvý čs.
Druhá odbočka dopredu: atletické súťaže prvej olympiády po druhej svetovej vojne Vohralík sledoval z čestnej tribúny - ako osobný hosť britského ministra zodpovedného za olympijské hry 1948, ktorým bol Philip Noel-Baker, jeho súper z antverpského finále 1920, ktorý získal striebro. „Mohol si vyhrať, keby si sa nebál Zandera,“ povedal mu vtedy jeho hostiteľ, slávny Brit, ktorý o jedenásť rokov dostal Nobelovu cenu za mier. Oni dvaja vedeli, o čom hovorili, súčasníkom to treba vysvetliť: Švéd John A. F. Zandy štartoval na OH 1920 ako svetový rekordér časom 3:54,7, ktorý prekonal až o štyri roky Fín Nurmi (3:52,6), ale antverpské finále nedokončil. Vyhral ho Angličan Albert Hill pred krajanom Noel-Bakerom, kým Vohralík dobehol štvrtý.
„Závod tento bude historickým v dejinách športu v Bratislave a na Slovensku, lebo športový úspech bol ohromný. Otvoril konsolidáciu atletického športu na Slovensku,“ prognózovala po debute behu z Devína dobová tlač. V tom druhom precenila schopnosť Slovače zjednocovať sa úspechmi, ale to, že hrdosť na históriu napokon preváži nad jej znevažovaním či neúctou k nej, sa potvrdilo. Vážme si to. Čo by iní za to dali… Aj tých, ktorí sa bili za to, aby tieto podujatia napriek politickým protivenstvám doby prežili.
Významné míľniky v histórii pretekov:
- 1925: Prvýkrát vyhral slovenský bežec, pravda, v drese pražskej Sparty - košický rodák Jozef Koščák. Napriek tomu, že omylom vystúpil z vlaku v Devínskej Novej Vsi a do Devína musel šliapať peši. Hneď za ním dobehol cabaj-čáporský rodák František Hulán (I.
- 1931: Koščák vyhral tretí raz (1926 ako člen Sparty, 1929 a 1931 Moravskej Slávie Brno) a natrvalo získal pohár venovaný Lekárskou fakultou UK. Mohol ho mať už o rok skôr, ale na 7.
- 1932: Koščák v drese MS Brno vyhral znova - nový pohár, ktorý venoval rektor UK Dobroslav Orel, vyhlásili za večne putovný a víťazov ním dekorujú dodnes. Ročník č.
- 1936: Premiérový triumf atléta usporiadateľského I.
- 1939 - 1947: Prvá veľká „diera“ v histórii, spôsobená najskôr viedenskou arbitrážou (Devín sa stal súčasťou tzv.
- 1948: Po desaťročnej prestávke beh obnovili - najmä zásluhu Rudolfa Holzera. Prvé tri povojnové ročníky vyhral František Augustín, ale ani tie sa neuskutočnili „v kuse“, v r. 1950 preteky nepovolili a o rok sa 20.
- 1952 - 1966: V päťdesiatych rokoch bol Devín súčasťou pohraničného pásma a súdobý režim v ňom nepovoloval akcie, v šesťdesiatych zasa Slovan ako nástupnícky klub po I.
- 1967: Podujatie na Holzerov podnet vzkriesila TJ Rapid Bratislava - nemala síce atletický oddiel, zato podnikavých funkcionárov (František Letovanec, Jozef Brlica), ktorí vďaka tzv. pridruženej výrobe cez svoje účelové zariadenie získali financie a „ideovo“ ho spojili s Dňami čs.-sovietskeho priateľstva.
- 1976: Rapid sa usporadúvania behu vzdal. V kalendári EAA figuroval s termínom 24. apríl, uskutočnil sa však až 14. novembra, keď sa nad ním zmilovalo pár funkcionárov Slovana na čele s behávajúcim hospodárom TJ Viktorom Nedvedom, ktorý bol motorom podujatia až do roku 1991. Suchán štvrtým víťazstvom (1971, 1974 - 1976) vyrovnal Koščákov rekord.
- 1977: Zásluhou atletického nadšenca Pavla Safku zažil premiéru mládežnícky Malý Devín.
- 1982: Prvá vlna popularity rekreačného behania - počet účastníkov prekročil tisícku (1211).
- 1986: Tentoraz vyhralo Janino dvojča Alena, ale pod priezviskom Močáriová - neskôr ešte šesťkrát.
- 1987: Vrcholil boom: počet štartujúcich prekročil trojtisícovú hranicu (3225).
- 2000: Až v 25.
- 2010: Začiatkom 21.
- 2014: Aj päťtisícová: 5158.
Významné víťazstvá
- 1921 (1.
- 1936 (15.) Karol Herceg (I.
- 1937 (16.) Karol Herceg (I.
- 1976 (29.
Rekordér v počte víťazstiev medzi mužmi je Miroslav Vanko, na snímke zo 60. Absolútna rekordérka v počte triumfov (7) na najstaršom slovenskom atletickom podujatí je Alena Močáriová, na zábere z 50.
Košický maratón sa konal - okrem rokov 1938 a 1940 - počas celého vojnového obdobia.
Medzinárodný maratón mieru je jedno z najvýznamnejších športových podujatí na Slovensku s bohatou históriou. Pre Košičanov je však viac ako len športová udalosť. Druhý najstarší maratón na svete sa stal súčasťou spoločenského života v meste a dostal sa aj medzi sedem divov Košíc, viac hlasov získali len Dóm svätej Alžbety a budova Národného divadla.
Košické maratónske dejiny predbehli dobu. Veď jeden z najznámejších a najväčších maratónov v Berlíne sa prvýkrát konal v čase, keď na východe Slovenska oslavovali 50 rokov od založenia. Najväčší svetový maratón v New Yorku sa zasa behá od roku 1970. Starší ako košický maratón je iba bostonský.
Na olympijských hrách 1924 v Paríži sa definitívne ustanovila dĺžka maratónu na 42 195 m a odvtedy sa už nemenila. Vychádzalo sa zo vzdialenosti, ktorú bežali na olympijských hrách v Londýne 1908. Práve v Paríži videl prvýkrát maratón aj novinár, pedagóg, tréner, funkcionár a populizátor športu Béla Braun, ktorý si neskôr zmenil meno na Vojtech Bukovský a pod ním je aj známejší.
Maratón ho očaril a po návrate s veľkým nadšením začal presviedčať košické autority o usporiadaní bežeckého podujatia aj na východe Slovenska. Maratón mal byť odsúdeniahodná opovážlivosť Nemal to však jednoduché. Mnohí označili vytrvalostné bežecké preteky za „odsúdeniahodnú opovážlivosť“.
Na Slovensku i v Čechách dovtedy maratónsku vzdialenosť nikto neodbehol. Navyše kritikom nahrával fakt, že do cieľa parížskeho olympijského maratónu nedobehol ani jeden zástupca Československa a v horúcom júlovom počasí na cestách francúzskej metropoly vzdala polovica vytrvalcov. Braun s kolegami preto najskôr zorganizovali pokusné preteky na 30 km so štartom na dnešnej Južnej triede, kde sa odohrávajú súboje MMM aj dnes. Deviatka bežcov trať zvládla a nič už nebránilo prvému ročníku košického maratónu. Spojili ho s oslavami vzniku Československa, konal sa 28 októbra 1924.
Štartovalo sa v Turni nad Bodvou pod tamojším hradom, bežalo sa do Košíc. Podľa dobovej tlače trať merala 42 km a 200 m. Pravdepodobne však mala oficiálnych 42,195 km a vtedajší novinári číslo len zaokrúhlili. Na štart sa postavilo osem bežcov, do cieľa dobehli siedmi. Víťazný Karol Halla v dobrom počasí s menšou hmlou na časti trate len tesne neprekonal hranicu troch hodín a finišoval za 3:01:35 h.
Braun neskôr založil aj dnes už neexistujúce cyklistické preteky Košice - Tatry - Košice. Na čele organizačného výboru bol aj v roku 1952, keď dostalo podujatie dnešný názov Medzinárodný maratón mieru. Dovtedy sa volal Slovenský maratón, Maratón slobody, v roku 1951 dostal názov Maratón mieru a o rok neskôr aj prívlastok medzinárodný.
V Škandinávii mali Košice veľké renomé. Tamojšie vtedajšie médiá písali, že najväčšie maratónske súboje na svete sa odohrávajú na východnom Slovenska, niektorí MMM označovali za neoficiálne majstrovstvá Európy. V roku 1959 utvoril Rus Sergej Popov na MMM nielen traťový rekord, ale aj svetový výkon roka 2:17:45 h. A v roku 1961 triumfoval legendárny Abebe Bikila. V tom čase mali Košice okolo 80-tisíc obyvateľov, ale na štadióne olympijskému víťazovi tlieskalo 30-tisíc párov dlaní.
Všetky víťazné mená sú zaznamenané na podstavci Sochy maratónca, posla víťazstva. Vytvoril ju Arpád Račko, stojí na Námestí Maratónu mieru a odhalili ju v roku 1959. Je na nej aj grécky nápis „NENIKHKAMEN“, čo v preklade znamená zvíťazili sme.
Medzi účastníkmi MMM majú osobitné miesto olympijskí víťazi. V Košiciach bežali štyria. Juan Carlos Zabala a Abebe Bikila vyhrali v rokoch 1931, resp. 1961, Cierpinskému sa nepodarilo v rokoch 1974, 1975, 1977, 1980 a 1985, rovnako ani Mamovi Woldemu (1966). Cestu do Košíc si našli aj niekdajší držitelia svetových rekordov Sergej Popov, Buddy Edelen či Derek Clayton, ale aj známi vytrvalci Ron Hill, Bill Adcocks. V Košiciach štartovali aj bývalý riaditeľ bostonského maratónu Jock Semple či autor mnohých maratónskych publikácií Hal Higdon.
Od roku 1925 sa behalo na trati z Košíc do Sene a späť, v 50. rokoch však boli ročníky aj medzi Košicami a Lemešanmi či z Prešova do Košíc s ťažkým stúpaním na Zelený dvor. V roku 1989 pomalú a predovšetkým veternú trať z Košíc do Sene a späť nahradil mestský okruh. V roku 1997 zažili Košičania aj majstrovstvá sveta v polmaratóne a odvtedy prakticky sa trať už nezmenila. Je dostatočne rýchla a aj zaujímavá.
Košice vždy lákali maratónsky svet. Dnes je to možno už úsmevné, ale na Slovensku mali viackrát najviac finišujúcich účastníkov z celého sveta. V 60. rokoch patrili medzi päťku najlepších svetových maratónov. Od 70. rokov sa začal boom mestských maratónov, lepšie finančne zabezpečeným podujatiam s desiatkami tisíc účastníkov už Košice nemohli konkurovať, avšak naďalej si zachovali svoje čaro, kvalitu a stále patria medzi najlepšie vo svete.
Košickí organizátori vedia prekonať aj veľké prekážky, ktoré ukázali aj počas pandemických rokov 2020 a 2021. Dnes opäť lákajú bežcov na výnimočnú atmosféru, ulice plné divákov a pozitívnu atmosféru, ktorá počas MMM vládne. A k 100. ročníku zablahoželajú maratónu tisícky účastníkov už v nedeľu 1. októbra.
Výsledky ČSOB Bratislava Marathon
Hlavný favorit pretekov z domáceho klubu BMSC Bratislava Tibor Sahajda nedokončil maratón pre kŕče v brušnej dutine. Z trate zišiel predčasne medzi 29. a 30. kilometrom. Dovtedy suverénne viedol a vyzeralo to na útok na osobný rekord 2:18:44 h.
Polmaratón vyhral 29-ročný Keňan vo farbách rakúskeho tímu run2gether Benard Koech za 1:07:37 h. Tretí finišoval výkonom 1:11:36 h Marek Hladík (BK HNTN Bratislava), ktorý bol takisto ako pred rokom (vtedy ho predstihla trojica Švédov) najlepší zo Slovákov.
V kategórii žien si zopakovala lanské polmaratónske prvenstvo v Bratislave Veronika Zrastáková z Topoľčianok behajúca za ŠK ŠOG Nitra, ktorá dosiahla čas 1:21:11 h, čo jej nový osobný rekord.
V behu na 10 km bol najrýchlejší Pierre Fournier zo Švajčiarska časom 32:46 min pred dvojicou Marek Ondrovič (AC Malacky) a Matúš Kompas (AO Duslo Šaľa). Víťazná šnúra Lukáša Olejníčka v minimaratóne na 4,2 km naďalej pokračuje. Český bežec obhájil prvenstvo a v Bratislave triumfoval už ôsmykrát (12:36). Druhý skončil talentovaný 16-ročný Karol Dráfi z AC Nové Zámky.
V kategórii žien vyznel súboj na 10-kilometrovej trati pre Zuzanu Durcovú z BMSC Bratislava (38:28), ktorá o štyri sekundy predstihla svoju oddielovú kolegyňu Luciu Janečkovú. V minimaratóne na 4,2 km suverénne zvíťazila Lucia Vlčáková z ŠK Dukla o. z. Banská Bystrica (13:59)
Fakty z 13. ročníka ČSOB BRATISLAVA MARATHON:
| Kategória | Miesto | Meno | Čas |
|---|---|---|---|
| MUŽI - ČSOB MARATÓN | 1. | Jiří Čípa (ČR) | 2:22:16 h |
| ŽENY - ČSOB MARATÓN | 1. | Kristína Néč-Lapinová (SR) | 2:58:41 |
| MUŽI - MERCEDES-BENZ POLMARATÓN | 1. | Benard Koech (Keňa) | 1:07:37 h |
| ŽENY - MERCEDES-BENZ POLMARATÓN | 1. | Veronika Zrastáková (ŠK ŠOG Nitra) | 1:21:11 |