Etnické identity patria k základným formám komunikovania existencie v každej ľudskej spoločnosti. Antropologické výskumy dokázali, že už od prehistórie sa všetky ľudské spoločenstvá, žijúce ešte v štádiu kmeňovej spoločnosti, samoidentifikovali a vymedzovali voči ostatným. V každom skúmanom prípade pritom táto sebaidentifikácia používala základný termín „ľudia“ na označenie vlastnej komunity. Či už to boli Indiáni, Eskimáci, alebo rozmanité africké kmene, všetky sa vo vlastnom jazyku pomenovali ako ľudia.
V historickom období pokračovali tieto identifikačné procesy predovšetkým na základe etnickej príslušnosti. Príkladom, ktorý je pravdepodobne najznámejší a zároveň najdlhšie pôsobiaci v európskych dejinách, je vnímanie starovekých Grékov, ktorí za jediné civilizované spoločenstvo ľudí vo svete považovali len seba samých. Všetci ostatní, ktorí nerozprávali po grécky a nežili v gréckych mestských štátoch, boli automaticky barbari. Deliacu čiaru v tomto prípade vytyčovala najmä otázka jazyka. To však nebránilo tomu, aby aj v rámci Grékov existovali parciálne delenia podľa jednotlivých regiónov a štátnych útvarov (Aténčania, Sparťania, Korinťania, maloázijskí Gréci a pod.), ktoré medzi sebou neustále súperili, bojovali a vymedzovali sa navzájom jeden voči druhému. V prípade vonkajšieho ohrozenia barbarmi, ako v prípade Peržanov, však okamžite prevážila identita Grékov, ktorí sa spoločne postavili hroziacemu nebezpečenstvu.
V kontakte s perzským spoločenstvom si Gréci uvedomili, že ich nepriatelia majú svoju identitu postavenú na úplne iných princípoch. Perzská identita sa odvíjala od poslušnosti veľkému kráľovi a mohla tak bezproblémovo obsiahnuť všetky rozmanité etniká, ktoré Peržania v procese expanzie pohlcovali. Grécku hegemóniu v Stredozemí v 2. storočí pred Kr. vystriedali Rimania. Po podmanení si posledného gréckeho územia však nastala pálčivá otázka vyrovnania sa s konceptom barbarov. Rímska spoločnosť dlhodobo preberala grécke vplyvy a vzory, no grécky pohľad na Negrékov ako barbarov nezodpovedal novému rozdeleniu síl a postaveniu Rimanov vo svete.
Rimania sa preto s Grékmi dohodli na kompromise úpravy významu slova barbar. Po novom boli barbarmi všetci okrem Grékov a Rimanov. Grécki obyvatelia impéria si aj naďalej ponechali významné postavenie, ktoré ich zvýhodňovalo oproti ostatným obyvateľom. V tomto období tak mohol napredovať proces romanizácie. Rím sa stal nespochybniteľným stredom sveta, hlavným mestom a centrom politického, spoločenského, kultúrneho a ekonomického diania v civilizovanom svete. Rímska identita postavila do popredia politickú príslušnosť. Rimanom sa tak mohol stať každý, kto prijal rímske hodnoty, bol lojálny republike, resp. cisárovi a napomáhal šíreniu jeho vplyvu vo svete. Príťažlivosť a vytrvalosť rímskej identity je veľmi dobre vidieť v príbehu Byzantskej ríše, ktorá sa stala dedičkou rímskej identity. Obyvatelia tohto impéria riadeného konštatínopolským bazileom až do roku 1453 sami seba vnímali ako Rimanov a svoju ríšu pokladali za Rímsku ríšu bez ohľadu na to, že ich jazyk a kultúra boli grécke.
V dlhom období prechodu od neskorej antiky do raného stredoveku (3. - 8. storočie po Kr.) prebiehalo pokračovanie identifikačných procesov, ktoré bolo poznačené úzkym prepojením medzi Rímskou ríšou a kresťanskou cirkvou. Prijatie kresťanstva za štátne náboženstvo a jeho nezastaviteľné šírenie do všetkých kútov známeho sveta bolo zásadným impulzom na ceste k formovaniu identít tohto obdobia. Kresťanstvo malo totiž univerzalistický charakter, čo znamenalo, že súčasťou spoločenstva veriacich sa mohol stať každý na základe svojej viery. Vznikol tak stredoveký populus Christianus, ktorý bol najvýznamnejšou identifikačnou položkou až do modernej doby. V dielach dobových autorov (Prudentius, Claudianus) sa objavovalo presvedčenie, že Božia prozreteľnosť zariadi, aby sa všetci barbari stali postupne Rimanmi a kresťanmi.
Prečítajte si tiež: Úspešná kariéra Mateja Kazára
Národné povedomie a predstavy národa v stredoveku
Dnes už má bádanie v oblasti národného povedomia a predstáv národa v stredoveku dlhú tradíciu. Zásadné práce Františka Grausa poukázali na to, že vytváranie stredovekých národov ani vznik národného povedomia neboli jednotným procesom a vykazovali mnoho rozdielnych charakteristík. Český medievista však zároveň zdôrazňoval, že historici podnikli len ojedinelé pokusy odlišovať stredoveký nacionalizmus od jeho novovekého pokračovania a že stredoveké povesti o pôvode nakoniec nevyústili do novovekých nacionálnych predstáv a neboli oporou moderného nacionalizmu.
Dôležitú úlohu zohrala jazyková otázka, keďže historické vysvetlenie vzniku jazykov sa odvíjalo od biblického príbehu zmätenia jazykov pri stavaní babylonskej veže. V celom stredoveku sa následne v literatúre a prameňoch vyskytovali posmešky na úkor cudzích jazykov - ako jeden zo znakov identifikácie jednotlivých národov. V neskorom stredoveku sa jazyková otázka stala ešte významnejšou, keďže cirkev ako medzinárodná inštitúcia používala latinčinu, zatiaľ čo národné štáty stredovekej Európy sa stále viac uchyľovali k používaniu vernakulárnych jazykov. Ďalším pozoruhodným aspektom bolo šírenie kultu národných svätcov, v stredoeurópskom prostredí predovšetkým dynastických svätcov a nebeských ochrancov národa a štátu (sv. Václav, sv. Vojtech, sv. Štefan, sv. Ladislav, sv. Sáva a pod.).
Počas celého stredoveku dominovala univerzalistická identita spájajúca všetkých kresťanov tvoriacich populus Christianus. Popritom sa však od raného stredoveku obyvatelia tejto ekúmeny delili na jednotlivé národy (gentes) podľa jazykov, mravov, oblečenia či vyznania. Na základe biblického učenia totiž všetci ľudia pochádzali zo spoločných prarodičov Adama a Evy, ale po potope a zmätení jazykov pri babylonskej veži prichádzalo k rozdeleniu jazykov, a teda aj národov. Ústrednú úlohu v tomto procese zohrávali fabulácie o vlastnom pôvode (origo gentis). Tým sa mal vytvoriť príbeh o údajnom spoločnom pôvode daného národa, ktorý mal spravidla dva hlavné zdroje - Bibliu a antickú tradíciu -, a jeho cieľom bolo nájsť spoločného praotca, a to ideálne v čo najvzdialenejšej minulosti.
Graus poukázal na dva zaujímavé momenty. Všimol si, že odvodzovanie od pohanských božstiev bolo pri etnogenetických príbehoch barbarských národov prítomné len u Pavla Diakona pre Longobardov, a tiež to, že fabulácia o pôvode všetkých Germánov či Slovanov ako celku v týchto príbehoch nehrala dôležitú rolu. Dôležitejšie boli mýtické počiatky jednotlivých etník (národov), teda Bavorov, Sasov, Čechov, Poliakov či Maďarov. Od 12. storočia do týchto predstáv v stredoeurópskom kontexte zasiahlo i formovanie šľachty. Aj tá sa, paradoxne, snažila odvodiť svoj historický pôvod od mýtického jednoduchého zakladateľa, ktorý sa sám vyšvihol hore (Přemysl Oráč, Piast).
Napriek všeobecne rozšírenému názoru (predovšetkým v radoch historikov modernej doby) by sa pritom o národoch a národnom povedomí v stredoveku nemalo vôbec hovoriť. Na prelome 80. a 90. rokov 20. storočia vydali viacerí prominentní spoločenskí a humanitní vedci (Ernest Gellner, Eric Hobsbawm, Benedict Anderson, Anthony Smith) zásadné diela, podľa ktorých sú pojmy národ a nacionalizmus kategoricky modernými pojmami, vyskytujúcimi sa až po roku 1780. Pre skoršie obdobie nepripúšťajú existenciu týchto konceptov ani ich reálnu existenciu. Medievistika si však, zdá sa, ide svojou vlastnou cestou a v zásade si tieto kategorické vymedzovania vôbec nevšíma. Autorky a autori zaoberajúci sa rozvojom národného povedomia v stredoveku spravidla tvrdia, že už v tomto období treba hľadať zrodenie nacionalizmu (minimálne od 13. storočia) a taktiež aj formovanie konceptu národných štátov.
Prečítajte si tiež: Tóth na MS v Dauhe
Pojem národ je tak aplikovaný na spoločenstvá ľudí a krajín. Národy totiž stále boli v procese tvorenia, nikdy neboli statické, a rovnako tak nikdy neustal ani proces národného a etnického sebauvedomovania. Prístupy modernistov teda treba vyrovnávať zameraním pozornosti na etnické, kultúrne a genealogicko-mytologické aspekty. Ako tvrdil Rees Davies, národné identity boli multidimenzionálne. To, čo sa zdá byť národom a národnou identitou, môže mať v skutočnosti rozmanitú formu podľa daného spoločenského, ekonomického, politického a kultúrneho kontextu určitej doby. Na limity prístupu historikov modernej doby zameraných výhradne na svoju prítomnosť poukazuje aj fakt, že zatiaľ čo oni stredovekým komunitám odmietajú priznať štatút národa, tieto spoločenstvá pojem národ samy poznali a používali. Masovú kultúru, tlačené slovo a rozšírenú písomnú kultúru ako podmienky národnej identity stačí jednoducho nahradiť orálnou spoločnosťou, genealógiami a ústnym podávaním historickej tradície.
Medievistika zdôrazňuje, že sa treba snažiť pochopiť minulé spoločnosti na základe ich vlastných pojmov pomocou jazyka a konceptov, ktoré si na konštruovanie svojho sveta samy vytvorili. Je to oveľa prínosnejšie a metodologicky správnejšie, než aplikovať naše moderné a priori a prítomnosťou zviazané kritériá. Na základe takéhoto prístupu je možné tvrdiť, že stredovekí ľudia verili, že tvoria ľud (gentes) a národy (naciones). Národ v stredoveku mal jednoducho viacero významov: jedno nacio mohlo zahŕňať viacero gentes, mohlo sa viazať k študentským univerzitným zoskupeniam či ďalekosiahlym rodom, inokedy skôr spĺňalo kritériá nášho moderného ponímania národa. Stredoveké predstavy kráľovstiev a ľudu sa pritom často veľmi podobali na naše moderné predstavy národa.
Ako ukázal Patrick J. Geary, už prvé pokusy o zrekonštruovanie dlhého procesu vytvárania európskych národov pracovali s ideami sťahovania národov, ako v prípade mingrationes gentium Wolfganga Lazia v roku 1555 (Völkerwanderung, Migration of Peoples). Na troskách Rímskej ríše sa v tomto období začali formovať počiatky nových gentes a regna, ktoré boli úzko späté s historickou a genealogickou tradíciou. Samotné slovo nacio (národ) totiž pochádzalo z latinského nascor (narodiť sa); v etnogenetickom procese tak zrodenie hralo ústrednú rolu. V tomto duchu sa niesli definície Cassidoria či Reginona z Prümu. Tieto definície implikovali prirodzenú, objektívnu identitu, ktorú dokázali rozoznať členovia vlastného národa, ako aj tí, ktorí stáli mimo neho.
Predovšetkým na základe germánskej a slovanskej etnogenézy to presvedčivo ukázal Reinhard Wenskus, podľa ktorého je v tomto ohľade potrebné sledovať sťahovanie národov nie ako presuny celého ľudu. Skutočnými migrantmi bola len úzka elita, ktorá so sebou niesla jadro tradície, okolo ktorej sa mohli vytvoriť nové vznikajúce spoločenstvá. Pre obdobie stredoveku ako dobu zárodočného tvorenia európskych národov boli dôležité predovšetkým dve kritériá, ktorými boli antická klasická a biblická kresťanská tradícia. Z Rímskej ríše prevzaté delenie na Rimanov a barbarov (Romani/barbari; populus Romanus/gentes barbarov) sa postupne pretransformovalo na delenie na kresťanský ľud a ostatné pohanské národy (Populus Christianus a barbarské/pohanské nationes). Zdieľaná jednotiaca a určujúca kresťanská identita tak existovala paralelne s ostatnými etnickými identifikáciami a počas celého stredoveku stála nad nimi a bola jednoznačne smerodajná.
Búrlivý a nezastaviteľný proces expanzie latinského kresťanstva medzi 10. a 14. storočím smeroval k vytvoreniu univerzálneho sveta kresťanstva (Christianitas). K budovaniu tejto identity aktívne prispievala pápežská politika, vytvárajúca jedinečnú a najvyššiu duchovnú a spoločenskú autoritu rímskeho biskupa. Ďalej to bolo budovanie cirkevnej organizácie a predovšetkým siete biskupstiev, ktoré spájali Európu od Lisabonu po Rigu a od Dublinu po Kaloču. Spoločne s liturgickou uniformitou a používaním jednotného latinského jazyka sa formovala identita latinského kresťanského sveta, ktorého nositeľom bol spomínaný populus Christianus (ďalšími aspektmi boli križiacke výpravy, šírenie mníšskych rádov, kresťanských mien, zakladanie univerzít a pod.).
Prečítajte si tiež: Matej Sagan a jeho manželka
Výraznou črtou etnických identifikácií bolo úzke prepojenie medzi národom a štátom. Stredoveké kráľovstvá boli z tohto hľadiska nezávislými štátmi a spĺňali kritériá moderných národných štátov. Boli pritom definované zvykmi, právom a pôvodom. Dôležité je však uvažovať v dobových reáliách a aplikovať dobovú terminológiu. Preto je prínosná diferenciácia slova, konceptu a fenoménu národa v stredoveku. Podľa tejto koncepcie rozpracovanej Susan Reynoldsovou treba považovať obdobie rozpadu Rímskej ríše za počiatok etnogenézy a formovania európskych národov. Na týchto základoch kreované stredoveké kráľovstvá možno legitímne chápať ako moderný národ (teda ako prirodzené spoločenstvo a politickú jednotku). V stredoveku tak existovali národy, aj keď samotný nacionalizmus sa zrodil až ako moderný fenomén.
V tomto ohľade je rovnako dôležité mať na pamäti zložitosť rozlišovania medzi etnicitou a pocitom solidarity na jednej strane a mocenskou politikou (power politics) na druhej strane pri formovaní takýchto nových kráľovstiev, ako už dávnejšie poukázal Walter Pohl. Vznik štátu, predovšetkým vo forme kristianizovanej monarchie raného a vrcholného stredoveku, bol teda významným míľnikom na ceste vývoja stredovekých spoločenstiev od kmeňa k národu. Podľa Jána Steinhübela každý barbarský národ (gens, natio, populus, jezykb) žil tradične. Mal svoj snem, zvykové právo, náboženský kult a tie udržiavali mier, teda tradičný beh života, ktoré spoločenstvu zaručovali istotu a stabilitu (slobodu).
Národ, ktorý žil podľa barbarskej slobody, bol kmeňom. Ten postupne vystriedal štát a pohanských bohov nahradil kresťanský Boh. Tento štát síce stabilizoval národ, ale ten stratil svoju tradičnú slobodu. Táto „sloboda“ existovala ako racionálny základ barbarského národa. Kresťanský štát a kresťanský panovník mocensky mení slobodu na službu a národ sa týmto spôsobom stáva historickým národom. V predošlých úvahách opakovane zaznelo, že jedným z argumentov pre akceptovanie existencie národov a národného povedomia v stredoveku je výskyt tohto pojmu a konceptu v dobovej terminológii.
Vnímanie pojmu národ
Keď sa pozrieme na vnímanie pojmu národ, musíme v tomto ohľade sledovať tri príbuzné, avšak rozdielne latinské výrazy: gens, populus, natio. V priebehu času tieto termíny získavali rozličné významy a označovali iné skutočnosti. Antická klasická tradícia pracovala predovšetkým s poňatím národa, ako ho definoval vo svojich spisoch rímsky rečník, filozof a politik neskorej republiky Cicero (106 - 43 pr. Kr.). Podľa antickej teórie štátu sa povolaním kráľa a ustanovením zákonov stal ľud usporiadanou politickou jednotkou, teda populus (podľa zákonov žijúce usporiadané spoločenstvo), na rozdiel od barbarského gens.
Túto koncepciu spochybnili a pretvorili raní kresťanskí autori a cirkevní otcovia ako Hieronym (347 - 420) a Augustín (354 - 430). Kľúčovým vymedzovacím pojmom bola pritom láska. Pre Rimanov bolo rozhodujúcim prvkom organizované kultúrne spoločenstvo (populus) spojené pod jedným zákonom - ostatní boli barbari, a teda gentes (len spoločný pôvod a nie právo). Hieronym teda v preklade Biblie používal pre vyvolený ľud Izrael pojem ...