Lov zveri, známy aj ako "poľovníctvo", je integrálnou súčasťou ľudského života od nepamäti. Predstavoval významnú zložku obživy a zdroj surovín, ako sú kože a kožušiny. Okrem toho slúžil lov ako priestor na rozvoj zručností v používaní zbraní, pestovaní odvahy a riešení kritických situácií.
V strednej Európe sa vývoj poľovníctva v priebehu histórie riadil tromi hlavnými faktormi: prírodnými podmienkami, majetkovými pomermi a vzťahmi, a vývojom zbraní (a vojenstva). Súčasťou druhého prvku rozvoja poľovníctva boli odpradávna právne normy a opatrenia, ktoré z nich vyplývali.
Do čias raného feudalizmu bol lov záležitosťou rodových skupín a revíry boli považované za "zem nikoho". Karol Veľký v 9. storočí ustanovil, že вся "zem nikoho" je kráľovský majetok a "pôdou" odmeňoval svojich verných, predovšetkým bojovníkov, ale aj cirkev - kláštory. U nás sa tak stalo v časoch budovania Uhorského kráľovstva v 12.-13. storočí. Prvým odmeneným kláštorom, ktorý získal lesy bol Sv.
Je len prirodzené, že kráľ a vládnuca elita, vlastníci revírov, si vymedzovali aj "právo poľovať". Tak sa formovali aj zákony. V podstate, kto bol majiteľom pôdy, lesov, mal revír, mal aj právo poľovať s rôznymi obmedzeniami a trestami pre iných, nemajetných. Prirodzene, že svoje práva si majetná časť obyvateľstva aj patrične strážila. Postupom všetkých spoločenských formácií od raného feudalizmu až do kapitalizmu (s výnimkou socializmu), tento princíp platí.
Už vo feudalizme si elita spoločnosti budovala ozbrojené skupiny, aj s ich aktívnou účasťou na bojových akciách. Pre elitu - bojovníkov sa stal lov priestorom na získanie obratnosti v používaní zbraní, v jazde na koni, prejavom odvahy a statočnosti. V týchto vzťahoch a súvislostiach sa uberal aj vývoj poľovníctva a zbraní. História nám zaznamenala, že do 16. storočia sa aj v poľovníctve začínajú používať palné zbrane nabíjané ústim hlavne - „predovky“.
Prečítajte si tiež: Ponuky hlavní pre predovky
Pri prezentovaní vývoja "poľovníckych nožov" treba uviesť, že poľovnícke nože sú len špička vývoja "čepeľových chladných zbraní s rukoväťou", ktoré sú súčasťou vývoja chladných zbraní a po vzniku palných zbraní aj súčasťou vývoja všetkých zbraní. Našou sledovanou kategóriou teda bude vývoj "čepeľových chladných zbraní s rukoväťou" až po poľovnícke nože a to v dvoch smeroch.
O aspektoch, resp. faktoroch vývoja čepeľových chladných zbraní s rukoväťou môžem jednoznačne uviesť, že v ňom dominuje prvý a primárny faktor - "účel" (ich použitie). Mieru naplnenia "účelu" vymedzuje druhý faktor - technické podmienky (možnosti) doby. Obidva faktory sa vyvíjajú v rámci tretieho faktora, ktorý tvorí historické prostredie a vplyvy, resp. Čepeľové chladné zbrane s rukoväťou sú "technické" výrobky, ktorých technická úroveň je v širších súvislostiach záverečnou fázou výrobného reťazca, od baníctva - ťažby rúd, hutníctva - ich spracovanie na kovy, výrobu zbraní, nožiarstva všeobecne až po poľovnícke nože. Uvedený reťazec tvorí "technické podmienky doby".
Na formovanie "účelu" i "technických podmienok doby" svojim vplyvom pôsobí historické prostredie. V ňom obidva faktory vznikajú a realizujú sa. Vo všeobecnosti vývoj všetkých čepeľových chladných zbraní s rukoväťou môžeme uviesť v kvalitatívnych stupňoch "účelu". V prvom stupni klasifikácie "účelu" vývoj stimulovali základné spôsobilostí čepeľových chladných zbraní s rukoväťou" - rezať, bodať a sekať. Druhou rovinou, druhým kvalitatívnym stupňom klasifikácie "účelu" bolo prispôsobovanie jednotlivých druhov čepeľových chladných zbraní s rukoväťou špecifickým odborovým požiadavkám, ako je vojenstvo, poľovníctvo, poľnohospodárstvo, remeselníctvo a pod.
Tretí stupeň klasifikácie vývoja "účelu" sa týka vykonania špecifických úkonov až operácií v rámci odborových prác. Aplikácia vývoja v poľovníctve je "účel" v prvom stupni klasifikácie formulovaný ako vykonanie všeobecných základných činností (rezať, bodať i sekať) a následne vznik druhov čepeľových chladných zbraní s rukoväťou". V treťom stupni klasifikácie "účelu" je účel formulovaný ako vykonanie špecifických úkonov a operáciív rámci odborových - poľovníckych prác.
V histórii poľovníctva sa na konečné usmrtenie poranenej (i uštvanej) raticovej zveri "bodnutím do "krajiny srdečnej" (na komoru) používali poľovnícke tesáky, poľovnícke dýky, poľovnícke bodáky "zátkové špundbajonety" - v počiatkoch pušiek "predoviek". Usmrtenie zveri bodnutím "za väzy" bolo súčasťou Alpskej tradície a používanie poľovníckeho noža záražca - "zaväzáka".
Prečítajte si tiež: Zbrane, ktoré spôsobili hrôzu v prvej svetovej vojne
V 20. storočí používanie čepeľových chladných zbraní s rukoväťou zákonnou úpravou (bezpečnosť) skončilo. V 20. storočí sa vývoj poľovníckych nožov uberal cestou zvyšovania "účelnosti" univerzálneho poľovníckeho noža s pevnou čepeľou. Vznikli aj "účelové doplnky" (ocieľka, brúska, pilník, malý nožík a pod.) ako účelový doplnok spravidla v puzdierku na hlavnom puzdre noža . Druhým aspektom prezentovania vývoja poľovníckych čepeľových chladných zbraní s rukoväťou je "odpočet", resp. výskyt, aký nám história ich vývoja zanechala v zbierkach múzeí, ústavov a jednotlivcov. Tu bolo potrebné orientovať sa na krajinu, ktorá v histórii vývoja zbraní bola pre strednú Európu lídrom. Takouto dominantnou krajinou v histórii vývoja a výroby chladných zbraní a v nožiarstve je Nemecko.
Z hľadiska vplyvov na vývoj chladných zbraní a nožiarstva mali v histórii strednej Európy prvoradý vplyv Kelti. 5. - 10. storočie. Prvou zmienkou o noži, ktorý používali bojovníci i poľovníci je nôž scramasax. Vo vývojových štádiách sa používal až do 10. storočia. V 8. V 11. storočí vývoj nadviazal na scramasax, vznikol univerzálny tesák, takmer s rovnakými prvkami ako scramasax.
V 12.- 15. storočí v čase rytierov a križiackych výprav dominovala dýka. Bola "zbraňou krajnej núdze" bojovníkov i poľovníkov. V 14. storočí vznikol "univerzálny poľovnícky tesák", ktorý z dýk prevzal výraznú priečku a stredový hrot . Univerzálny poľovnícky tesák" bol skôr vo výzbroji profesionálnych lovcov. V Alpských krajinách, predovšetkým v Rakúsku sa v nadväznosti na poľovnícke kapitulárie Karola Veľkého a svätohubertskú tradíciu začína formovať stredoeurópska poľovnícka kultúraa poľovnícke tradície.
Presadzuje sa úcta k prírode, k živej i ulovenej zveri, starostlivosť o zver v čase núdze i čase vývinu a rodenia mláďat. Koncom 17. V 17. storočí (1672) vzniká v Nemecku zatvárací nôž s perom. Do 19. V 18. storočí sa používa poľovnícky tesák „plaute“ . Vznikol z švajčiarskej šable „plute“. V 19. storočí je už na vrchole vývoja formovanie Alpskej tradície poľovníckeho noža záražca - „zaväzáka“.
V 19. storočí vznikajú zatváracie nože s nástrojmi sklopnými do rukoväte. V druhej polovici 19. V druhej polovici 19. V 20. storočí končí používanie čepeľových chladných zbraní s rukoväťou. V 20. storočí vzniká nová koncepcia "noža s nepevnou - pohyblivou čepeľou"- multitool, alebo "súbor nástrojov" aj poľovníckych, keď nositeľom sklopných nástrojov nie je rukoväť, ako u zatváracieho noža, ale ramená kombinovaných kliešti. V 20.
Prečítajte si tiež: Ako si vybrať zbraň
Poľovníctvo malo v ľudskej spoločnosti výsadné postavenie už od pradávna. Na rozhraní 12. a 13. storočia si právo na poľovačky osoboval výhradne kráľ. Už vtedy sa musel adept poľovníctva podrobiť skúške, ktorá mala slávnostný, ba priam okázalý charakter. Kandidát, ak to takto možno povedať, sa na skúšky pripravoval tri roky u majstra- poľovníka. Po úspešnej skúške bol pasovaný za poľovníka, získal písomné oprávnenie na výkon poľovníckeho práva a smel nosiť odznak, tesák a lesnicu.
Novšie obdobie sa datuje od roku 1946, od kedy absolventi poľovníckych skúšok boli prijímaní za "členov poľovníckeho cechu." Zaužíval sa tiež zvyk pasovať poľovníka na lovca jeleňov, srncov, diviakov, hlucháňov a pod. Tento akt sa konal vtedy, keď poľovník po prvýkrát zastrelil spomenutú zver. Tradícia pasovania za poľovníka sa uchovala dodnes. Úspešný poľovník si ľahne na ulovenú zver a vedúci poľovačky, prípadne najstarší poľovník ho švihá po zadnej časti tela so slovami: "Pasujem na lovca jeleňov(podobne aj na inú zver) s tým, že musíš zver najprv chovať, chrániť pred nepriateľmi a len potom sa jej aj poľovníckym spôsobom zmocňovať."
Pasovanie sa môže vykonať aj tak, že poľovník sa postaví pred zver a pasujúci sa ho dotkne tesákom o rameno pričom hovorí podobné slová ako pri predchádzajúcom spôsobe pasovania. Ïalším zaužívaným zvykom, hoci sa už dnes veľmi neudržiava, je voľba kráľa poľovačky. Poľovný hospodár vhodným odznakom a zelenou stužkou dekoruje strelca, ktorý cez deň na poľovačke ulovil najviac jedincov zveri a vyhlasuje ho za kráľa poľovačky.
Zbrane sprevádzajú ľudstvo už od nepamäti v rôznych podobách. Všetko začalo jednoduchou kamennou sekerou a oštepmi s kamennými alebo drevenými hrotmi. Postupom času však začali do výzbroje pribúdať oveľa účinnejšie zbrane ako praky, luky, meče rôznych tvarov i veľkostí, halapartne a samozrejme kuše, ktoré sa tešili veľkej popularite.
Prvé strelné zbrane sa prakticky objavili už v 14. storočí. Boli nabíjané odpredu cez ústie hlavne a aj preto dostali príznačné pomenovanie - predovky. Odpaľovali sa priložením rozpáleného želiezka alebo horiaceho knôtu k strelnému prachu umiestnenému v prehĺbenine (kanáliku) na vonkajšom povrchu hlavne. Kanálik bol prepojený so samotnou hlavňou, ktorá bola naplnená prachom. Predovky mohli byť hákmi pripevnené k hradbe alebo o okraj voza, aby zmiernili silný spätný ráz zbrane. Nabíjanie trvalo dlho a streľba bola pomalá. No a o presnosti vtedajšej streľby sa nemusíme snáď ani baviť.
Slovo pištoľ pravdepodobne vzniklo od názvu husitskej zbrane píšťaly. Aj keď niektoré zdroje špekulujú, že slovo je odvodené od talianskeho mesta Pistoia, prvá alternatíva bude asi pravdepodobnejšia. Impulzom na rozmach pištolí bol rozvoj kolieskového zámku v 16.storočí. Pištole boli onedlho súčasťou výzbroje jazdy. Vývoj napredoval, pažby sa odľahčili a pištole boli vybavené kresadlovým a neskôr perkusným zapaľovaním. Koncom 18 a potom najmä v 19. storočí sa pištole s obľubou používali na súboje.
Už v 16. storočí sa o zvýšenie pravdepodobnosti zásahu nabitím niekoľkých guľových nábojov do vývrtu hlavne pokúšali najmä poľovníci. Najskôr bolo používané sekané olovo a o niekoľko desiatok rokov sa broky vyrábali odlievaním roztaveného olova do nádoby s vodou a olejom. Dokonalejšie broky boli k dispozícii až s príchodom 19. storočia, kedy boli broky vyrábané v odlievacích vežiach. Nuž a čo sa týka vyššej pravdepodobnosti zásahu, treba povedať, že presnosť streľby sa zvýšila mechanickými mieridlami, ktoré sa postupne zdokonaľovali. Puškohľady boli v USA používané už v druhej polovici 19. storočia.
Kentuckú pušku, ktorú ste mohli vidieť vo filmoch Posledný mohykán alebo Patriot preslávil slávny ostrostrelec William Cody, známejší ako Buffalo Bill. Buffalo Bill sa skutočne preháňal po prériách Severnej Ameriky, pričom vďaka vynikajúcej presnosti kentuckej pušky s dlhou hlavňou údajne dokázal za šesť mesiacov skoliť až 4 280 bizónov. Puška mala celkovú dĺžku 110,5 cm a vážila iba 1 745 gramov.
Prvými zbraňami, ktorými pračlovek lovil, aby si zabezpečil potravu, boli rozličné primitívne nástroje, ako ihlice, hroty, sekery, luky, ktoré zhotovovali z kameňa a kostí. Neskôr sa zbrane začali vyrábať z bronzu a asi 1000 rokov pred n.l. zo železa. Tieto primitívne zbrane sa používali až do 14. storočia. V 14. storočí sa aj u nás začali na lov používať kuše (samo strely). Šípy vystrelené z kuše dosiahli väčšiu začiatočnú rýchlosť, a tým aj väčšiu priebojnosť a dostrel než šípy vystrelené z luku.
Vznik a rozšírenie ručných palných zbraní, najmä v druhej polovice 14. storočia, sa spája s vynálezom čierneho prachu, ktorý sa používal ako jediné strelivo až do konca 19. storočia. Hlavne prvých ručných palných zbraní sa kovali zo železa alebo odlievali z bronzu a mali len hladký vývrt. Až začiatkom 16. storočia sa začali objavovať hlavne s drážkovým vývrtom. Prvé zbrane - predovky - sa skladali len z hlavní bez pažby a zámok. Odpaľovali sa priložením rozpáleného želiezka, neskôr horiacim koncom knôtu k miskovitej prehĺbenine na vonkajšom povrchu hlavne, ktorá bola naplnená prachom a otvorom spojená s prachovým priestorom hlavne. Prach zapálený v priehlbinke zapálil cez otvor vlastnú prachovú náplň a spôsobil výstrel. Hlavne sa zvyčajne pripevňovali objímkami k drevenej palici, ktorej koniec sa pridržiaval pod pazuchou. Niektoré hlavne mali pri ústi hák, ktorým sa zbraň zachytila napríklad o okraj hradby, aby sa zmiernil spätný náraz.
Okolo roku 1440 sa objavila knôtová zámka, ktorú tvoril škripec a v jeho čeľustiach bol upevnený horiaci knôt. Prevratným vynálezom, najmä pre poľovníctvo, bolo objavenie kolieskovej zámky, ktorá sa začala používať od začiatku 16. storočia. Základom kolieskovej zámky bolo drsné oceľové koliesko, ktoré uvádzala do pohybu oceľová pružina. Koliesko sa pritom trelo o kresací kameň (pyrit) zachytený v škripci, čím vznikli iskry, ktoré zapálili prach v panvičke a odtiaľ prachovú náplň v hlavni. Koncom 16. storočia vznikla spoľahlivejšiakresadlová zámka. Po objavení chlorečnanu draselného a výbušnej ortuti, látok schopných zapáliť sa úderom alebo pichnutím, vhodných na zapálenie prachovej náplne, vznikla perkusná (nárazová) zámka.
Vplyvom priemyselnej revolúcie sa ďalší vývoj palných poľovných zbraní neobyčajne zrýchlil. Roku 1832 skonštruoval francúzsky puškár LE Faucheux jednotný náboj so zápalkou s kolíčkovou nákovkou. Od tohto roku sa začali vyrábať prvé sklopné zadovky, ktoré sa volali podľa vynálezcu lefošky. Na dne náboja zboku vyčnieval kolík, ktorého druhý koniec siahal v dne náboja na zápalku. Roku 1845 ďalší Francúz, Flobert, vytvoril spojením čiapočkovej zápalky so strelnou do jedného celku jednotný náboj s okrajovým zápalom. O niekoľko rokov už zostrojil zápalku so stredovým zápalom. Lankasterku vyvinuli a patentovali asi v roku 1852. Bola to sklopná kohútiková zbraň na náboje so stredovým zápalom. Hamerlesky sa postupne tak zdokonalili, že dnes patria medzi najpoužívanejšie brokové a kombinované poľovné zbrane. Naťahujú sa automaticky. Jednovýstrelové zadovky z rokov 1860 - 1870 nahradili opakovacie zbrane. Vynález výkonného bezdymného prachu v 80. rokoch 19. storočia o krátky čas vytlačil čierny prach a začala sa výroba samočinných zbraní. Možno povedať, že na prelome 19. a 20.
Úsilie zvýšiť pravdepodobnosť zásahu, najmä pri poľovaní na malú zver, nabitím niekoľkých guľových nábojov do vývrtu hlavne sa v praxi prejavilo už v 16. storočí. Asi v 17. storočí sa používalo sekané olovo a o niečo neskôr sa začali vyrábať broky, a to kvapkaním roztaveného olova do vody s olejom. Začiatkom 19. storočia sa zavedením odlievacích veži výroba brokov zdokonalila a odstránil sa ich nepravidelný tvar. Nevyhnutnosťou presného zamerania rástla úmerne s vývojom palných zbraní. So vznikom knôtovej zámky sa objavili náznaky dnešnej mušky a cieľnika. V 16. a 17. storočí sa bežne vyrábali dokonalejšie zbrane s mechanickými mieridlami. V USA sa už v druhej polovici 19.