Základom výzbroje povstaleckej 1. čs. armády na Slovensku boli opakovacie pušky. Zbrane pochádzali zo skladov slovenskej armády, ktorá používala výzbroj československého, nemeckého a rakúsko-uhorského pôvodu. Okrem menšieho počtu starších zbraní systému Mannlicher to boli najmä opakovacie pušky vz.23 a vz.24 systému Mauser.
Po 1. sv. vojne Československo zakúpilo linku na výrobu pušiek Mauser a tieto pušky sa postupne stali aj štandardnou zbraňou československého vojaka. Po viacerých úpravách pôvodnej pušky bol do armády zavedený vz.23 a následne definitívny vz.24. Pušky sa vyrábali v Zbrojovke Brno a pomerne hojne boli exportované do celého sveta.
V 30. rokoch 20. storočia pristúpila československá armáda, v súvislosti s nástupom nacizmu, k modernizácii a zabezpečeniu armády pre prípad vojny s nacistickým Nemeckom. Po rozpade Československa a vzniku slovenskej armády, táto zdedila vybavenie svojej predchodkyne armády československej republiky.
Počet pušiek vz.23 a vz.24 vo výzbroji slovenskej armády bol pomerne dostatočný, aj keď časť mobilizačnej potreby musel byť pokrytý staršími puškami systému Mannlicher. Postupom času, používaním a bojovým nasadením zbraní došlo nielen ku bojovým stratám, ale aj k technickému opotrebovaniu pušiek.
Pušiek sa tak už v prvej polovici vojny nedostávalo a tento stav sa nepodarilo plne odstrániť. V prípade starších pušiek vz.23 bola snaha ich odsunúť na „druhú koľaj“ a vybaviť nimi jednotky Pracovného sboru Národnej obrany. Vzhľadom na nedostatok pušiek tento plán nebol realizovaný a oba vzory slúžili v rámci celej armády. Úbytok bol riešený nákupom menšieho množstva pušiek vz.24 v roku 1942 a najmä nákupom náhradných dielov od výrobcu Zbrojovky Brno, závod II Považská Bystrica.
Prečítajte si tiež: Vývoj pušiek
Okrem opráv pušiek vz.23 a vz.24 došlo aj k zavedeniu adaptácie pušky vz.24, ktorá následne umožnila používanie nemeckého puškového granátometu (Gewehr Granat Geräte) používaného v slovenskej armáde ako 3 cm puškový granátomet vz.41. Po vypuknutí Slovenského národného povstania boli použité všetky dostupné pušky.
Povstalci disponovali asi 40 tisícami pušiek vz.23 a vz.24, ktoré dopĺňali pušky dodané zo Sovietskeho zväzu pre partizánov a v rámci vzdušného mostu, pričom išlo najmä o koristné nemecké pušky Mauser K98k, len v menšej miere sovietske pušky Mosin. Tieto pušky boli aj vo výzbroji 2. čs. paradesantnej brigády prepravenej letecky na povstalecké územie.
V priebehu povstania sa prejavil nedostatok ručných zbraní vrátane pušiek. Ručné zbrane museli v prospech bojových jednotiek odovzdať všetky tylové útvary. Výzbroj si mohli ponechať len jednotky s bojovými či výcvikovými úlohami. Napriek tomu na konci októbra 1944 ostávalo asi päť tisíc povstaleckých vojakov bez zbrane. Koniec októbra znamenal aj koniec povstaleckej armády.
V roku 1973 našli lesníci nad obcou Nižná Boca pušku vz.24 vrastenú v strome. Strom bol spílený a dopravený do Múzea SNP. Múzejníci rozbehli v tlači pátranie po osudoch objavenej zbrane, podarilo sa však získať len časť príbehu. Objavenú pušku používal v roku 1944 neznámy povstalecký vojak. Po jeho zranení bola puška odložená medzi dva mladé stromy a vojak bol odsunutý na ošetrovňu. Na pušku sa zabudlo a postupne ju strom obrástol.
Išlo však o československú adaptáciu konštrukcie Petra Paula von Mausera, ktorej medzivojnová výroba sa v Československu realizovala vo veľkých sériách nielen pre potreby domácej armády, ale aj pre zahraničných zákazníkov. Problémom týchto pušiek bola nemožnosť vzájomnej substitúcie jednotlivých súčiastok, a to nielen medzi puškami jednotlivých vzorov navzájom, ale aj medzi jednotlivými puškami rovnakého vzoru.
Prečítajte si tiež: Návod na hru pre dvoch
Bolo to preto, lebo aj napriek zavedenej strojovej výrobe sa ešte stále pomerne veľa najmä menších súčiastok vyrábalo ručne. A tak, pochopiteľne, nespĺňali presnú toleranciu umožňujúcu ich úplnú zameniteľnosť. Spomínaný problém sa podarilo vyriešiť na zasadaní výzbrojnej komisie čs. armády 7. februára1924, keď bola definitívne stanovená jednotná podoba novej pechotnej pušky.
Puška dostala v septembri 1924 označenie ako puška vzor 24, pričom od svojich predchodkýň (najmä od pušky vzor 23 a 23a) sa líšila len v drobných detailoch. Sériová výroba pušiek vzor 24 pre potreby armády sa v Brne naplno rozbehla začiatkom roka 1925. Takmer kompletné prezbrojenie útvarov čs. armády puškami vzor 23, 23a a 24 systému Mauser sa podarilo dosiahnuť na jar 1927. Cena jednej pušky predstavovala 507 Kč za kus (bez bodáka). Do 15. marca 1939 bolo celkovo pre potreby armády vyrobených 762-tisíc pušiek vzor 24.
Od roku 1937 sa ich produkcia rozbehla aj v novovybudovanom závode v Považskej Bystrici. Po vzniku protektorátu Čechy a Morava sa pušky vzor 24 systému Mauser vyrábali aj naďalej, tentoraz pre potreby nemeckej armády, do výzbroje ktorej boli zavedené pod označením Gewehr 24(t). Celkovo sa pre potreby nemeckej armády od marca 1939 do konca roka 1942 vyrobilo 330-tisíc kusov.
Po skončení druhej svetovej vojny mala československá armáda k dispozícii približne 50-tisíc pušiek vzor 23, 23a a 24 systému Mauser, ktoré pochádzali z medzivojnovej produkcie. S ďalšou výrobou týchto pušiek sa však v povojnovom období nepočítalo, keďže predstavitelia armády hľadali už nový typ štandardnej pechotnej pušky, ktorá by bola jednotná pre celú armádu.
Zaujímavosťou je, že hoci hlavným odberateľom pušky vzor 24 systému Mauser bola, prirodzene, československá armáda, tak celkový súhrn produkcie na export výrazne prevýšil objednávky MNO. Sumárny počet pušiek vzor 24 systému Mauser v rôznych prevedeniach podľa požiadaviek jednotlivých zahraničných zákazníkov totiž podľa firemného súhrnu z roka 1942 dosiahol počet 1 290 300 kusov.
Prečítajte si tiež: Pamiatky v Sibiu
Puška vzor 24 systému Mauser bola vo svojich časoch veľmi modernou a spoľahlivou zbraňou. Právom bola považovaná za jednu z najlepších adaptácií a modernizácií nemeckej pušky Mauser model 1898. V medzivojnovom období išlo v rámci československej armády o najrozšírenejšiu zbraň zavedenú do výzbroje.
Nemecké samopaly Maschinenpistole 38 a Maschinenpistole 40 patria asi medzi najznámejšie samopaly v histórii vôbec. Dodnes je pri tom pomerne neznámym faktom, že samopal MP 40 bol pod názvom Guľometná pištoľa Sch vz.41 aj vo výzbroji slovenskej a tým pádom aj povstaleckej armády. Pre nemeckú armádu a jej spojencov bolo počas 2. svetovej vojny vyrobených takmer milión samopalov MP 40. Nemecký vplyv v slovenskej armáde a skúsenosti z bojov na východnom fronte spôsobili záujem armády o tento druh zbrane.
Na fronte sa absencia samopalov vo výzbroji riešila používaním koristných sovietskych samopalov PPD-40 a PPŠ-41. Komplexnejšie riešenie bolo realizované v roku 1942. V rámci tradičných väzieb sa slovenská armáda obrátila na Zbrojovku Brno, kde bolo objednaných tisíc samopalov ZK-383, ktoré boli do slovenskej armády zavedené pod označením Guľometná pištoľa ZB vz.42. Z objednaného množstva bolo napokon dodaných len 190 kusov a tak táto zbraň nezohrala vo výzbroji zásadnejšiu úlohu.
V snahe doplniť výzbroj bol v roku 1943 testovaný a v počte dve tisíc kusov objednaný nemecký samopal MP 41. Realizácia objednávky sa omeškala a napokon posunula na december 1944. Po vypuknutí Slovenského národného povstania bola samozrejme z nemeckej strany stornovaná.
Ako náhradu za nedodané samopaly ZK-383 ponúklo Nemecko samopaly talianske. Najpočetnejším samopalom slovenskej armády sa počas vojny napokon stal MP 40. Od roku 1943 sa v rukách slovenských vojakov objavujú menšie počty samopalov MP 38 a MP 40. V rámci výzbrojného programu Eiche objednala v roku 1943 slovenská armáda dve tisíc samopalov MP 40, príslušenstvo a dva milióny nábojov. Pod názvom Guľometná pištoľa vz.41 mali byť používané ako zbrane veliteľov od družstva vyššie a ako osobné zbrane dôstojníkov.
Patrili aj do výzbroje padákových strelcov - parašutistov slovenskej armády, aj každý slovenský tank mal pridelený jeden samopal MP 40. Počet samopalov dodaných slovenskej armáde do leta 1944 zďaleka nepokrýval plán. Po vypuknutí povstania sa približne polovica slovenských samopalov nachádzala na povstaleckom území a bola náležite využitá jednotkami 1. čs. armády na Slovensku.
Nedostatočný počet a bojové straty boli do istej miery kompenzované dodávkami zbraní od spojencov. V rámci vzdušného mostu zo Sovietskeho zväzu bolo dodaných okolo dvoch tisíc samopalov, ako sovietskych PPŠ-41, tak aj koristných nemeckých MP 40. V rukách povstalcov sa ale objavili aj samopaly PPS-43. Sovietske samopaly boli aj vo výzbroji 2. čs. paradesantnej brigády.
Múzeum Slovenského národného povstania má vo svojich zbierkach viacero samopalov MP 40. Niektoré z nich je možné vďaka značeniu identifikovať ako slovenské Guľometné pištole vz.41. Najcennejšie zbierkové predmety sú tie, ktoré majú svoj vlastný príbeh spojený s konkrétnou osobou.
Do zbierok Múzea SNP sa v roku 1966 dostal darom samopal MP-40, ktorý počas svojej vojenskej služby používal Martin Kučera. M. Kučera slúžil v lete 1944 pri Spojovacom prápore 2 v rámci poľnej armády gen. A. Malára. Pri odzbrojovaní slovenských jednotiek nemeckým Wehrmachtom na konci augusta 1944 patril medzi tých vojakov, ktorí sa rozhodli prejsť na povstalecké územie.
Počas Povstania pôsobil M. Kučera pri Kombinovanej spojovacej rote 2 v rámci II. taktickej skupiny. Tak ako mnohí povstalci aj on si svoju zbraň odniesol domov a tak sa podarilo zachrániť pre múzejné využitie ďalší autentický predmet z čias SNP.
Cennými prírastkami Múzea SNP sú tiež fotografie a spomienky M. PhDr.
Opakovacia puška Mosin-Nagant M91/30. Jedná sa o jednu z najznámejších verzií pušky typu Mosin. Model 91/30 je modernizovaným pokračovateľom pôvodnej verzie Mosin-Nagant M1891. Tento model vznikol v tridsiatych rokoch a puška bola používaná v medzivojnovom období, počas Rusko-Fínskej vojny, celú druhú svetovú vojnu a aj v povojnovom období.
Koncom tridsiatych rokov sa začala vyrábať kompaktnejšia verzia- karabína Mosin M38 a neskôr v roku 1944 aj karabína Mosin M44, tieto nahradili vo výrobe model 91/30, ten sa však používal naďalej, často ako zbraň pre ostreľovačov v kombinácii s puškohľadom. Experimentálnou úpravou zbraň prešla v roku 1943 kedy bol vyvinutý model 91/30/43 - verzia so zabudovaným bodákom (z tohto experimentu nakoniec vzišla karabína M44).
Puška má fixnú nábojovú schránku s kapacitou 5 nábojov kalibru 7,62 x 54 mm. Puška Mosin-Nagant 91/30 je známa svojou jednoduchosťou, spoľahlivosťou a odolnosťou voči znečisteniu. Zároveň je pre ňu typická presnosť a kvalitné spracovanie. Pušky Mosin boli základnou zbraňou sovietskej pechoty. Vyrábali sa od roku zavedenia jednotlivých modelov až do šesťdesiatych rokov, pričom bolo dokopy vyrobených úctyhodných 37 miliónov kusov.
Technické parametre:
- Dĺžka - 1232 mm
- Dĺžka hlavne - 730 mm
- Hmotnosť - 4,05 kg
- Účinný dostrel - cca.
Samopal PPŠ-41 nazývaný Špagin, ktorého konštrukcia je veľmi jednoduchá a odolná, je známy svojou odolnosťou a spoľahlivosťou. Počas druhej svetovej vojny bol najpočetnejším samopalom v sovietskej armáde.
Jednou z mála nevýhod tejto zbrane je pomerne ťažký a menej spoľahlivý bubnový zásobník, ktorý sa zložito nabíja, čo ale vyriešil príchod spoľahlivých a jednoduchých segmentových zásobníkov v neskorších fázach vojny. Nemenej obľúbený bol aj medzi vojakmi nemeckej armády, ktorý využili každú príležitosť aby sa ho zmocnili, v nemeckej armáde si samopal vyslúžil prezývku „Ivan“.
Špagin sa vyrábal od konca roku 1940 a do konca vojny bolo vyrobených približne 5 miliónov kusov.
Technické parametre:
- Dĺžka - 828 mm
- Dĺžka hlavne - 265 mm
- Hmotnosť - 5,4 kg
- Účinný dostrel - cca.
História samopalu PPS-43 Sudajev je pomerne zaujímavá, vznikol ako núdzová zbraň v obliehanom meste Leningrad v roku 1942 pod označením PPS-42. Koncept bol natoľko úspešný, že po dodatočných úpravách dostal označenie PPS-43 a dostal sa do masovej výroby.
Sudajev bol medzi sovietskymi vojakmi veľmi obľúbený, bol ľahší, jednoduchší a ešte spoľahlivejší než legendárny PPŠ-41. Sudajev sa tiež vyznačuje sklopnou opierkou(podobne ako MP 40). PPS-43 sa vyrábal od roku 1943 až konca vojny a potom v rôznych verziách aj v povojnovom období, pričom vyrobených bolo asi 2 000 000 kusov.
Technické parametre:
- Dĺžka - 820 mm / 615 mm
- Dĺžka hlavne - 243 mm
- Hmotnosť - 3,04 kg
- Účinný dostrel - cca. 150 m
- Kapacita zásobníku - 35 (7.62 x 25)
- Teoretická kadencia - cca.
Ľahký pechotný guľomet DP28 vznikol ako modernizovaná verzia guľometu DP-27. Guľomet je typický svojím odnímateľným zásobníkom v tvare taniera s kapacitou 47 nábojov kalibru 7,62X54mm Tento guľomet nepatril k najlepším svojej doby, nakoľko jeho zásobníky boli nepraktické, náchylné na zaseknutie pričom ich nabíjanie bolo zdĺhavé a jeho palebná sila sa nemohla vyrovnať nemeckým náprotivkom.
Nespornou výhodou tejto zbrane bola aj relatívne nízka výrobná cena spojená s jednoduchosťou, vďaka čomu bol guľomet veľmi vhodný na masovú výrobu.
Technické parametre:
- Dĺžka - 1270 mm
- Dĺžka hlavne - 604 mm
- Hmotnosť - 9,12 kg
- Účinný dostrel - cca. 800 m
- Kapacita zásobníku - 47 (7.62 x 54R)
- Teoretická kadencia - cca.
Samonabíjacia puška SVT-40 Puška vznikla ako výsledok dlhoročného vývoja, ktorý trval od tridsiatych rokov. Puška SVT-40 mala vo výzbroji úplne nahradiť pušky Mosin, čo sa však nikdy nepodarilo.
Vyrábala sa od roku 1940 do roku 1945 a vyrobených bolo celkovo takmer 2 milióny kusov. Puška SVT-40 bola na svoju dobu vyspelá, no citlivá na znečistenie a jej presnosť bola horšia ako u pušiek Mosin.
Technické parametre:
- Dĺžka - 1226 mm
- Dĺžka hlavne - 625 mm
- Hmotnosť - 3,85 kg
- Účinný dostrel - cca.
Guľomet SG-43 Gorjunov vznikol ako moderná náhrada za guľomet Maxim model 1910, ktorý bol zastaraný, zložitý, drahý a ťažký. Guľomet Gorjunov bol známy svojou jednoduchosťou a spoľahlivosťou, vyrábal sa vo viacerých verziách od roku 1943 až do neskorých šesťdesiatych rokov. Guľomet je zásobovaný nábojovým pásom a nábojmi kalibru 7,62X54mm.
Gorjunov si po vzore svojho predchodcu ponechal staromódny podstavec na kolieskach a čelný štít.
Technické parametre:
- Dĺžka - 1120 mm
- Dĺžka hlavne - 719 mm
- Hmotnosť - 13,6 kg / 40,4 kg (s podstavcom)
- Účinný dostrel - cca. 800 m
- Teoretická kadencia - cca.
Pištoľ TT33 Tokarev je zjednodušenou verziou pôvodnej TT30. Konštrukčne je pištoľ odvodená od amerického modelu Colt 1911 a Browning 1900, pričom TT33 je oproti svojmu vzoru značne zjednodušená a chýbajú jej mnohé bezpečnostné prvky.
Pištoľ TT33 bola oveľa lepšia než jej predchodca - revolver, no rozhodne nepatrí k najlepším pištoliam svojej doby. Od roku 1933 do roku 1945 sa vyrobilo zhruba 2 milióny kusov. Zbraň bola známa svojou jednoduchosťou a spoľahlivosťou.
Zbraň má jednočinnú spúšť, to znamená, že pred prvým výstrelom musí byť kladivo ručne natiahnuté (podobne ako pri revolveri) alebo je kladivo natiahnuté pohybom záveru dozadu. Zaujímavosťou je že TT33 má celý spúšťový mechanizmus spojený do jedného odnímateľného celku, čo veľmi uľahčovalo poľné opravy.
Zbraň bola určená pre overený a rozšírený puškový náboj kalibru 7,62 × 54 mm s okrajom. V čase zavedenia sa vyznačovala nízkou hmotnosťou (bez zásobníka) v porovnaní s domácimi, ale najmä zahraničnými ekvivalentmi.
Sériové guľomety DP mali kapacitu diskového zásobníka - 47 nábojov, ktorý sa upevňoval v hornej časti nad nábojovou komorou. Ako dôležitá vlastnosť sa ukázala jednoduchosť rozoberania a skladania. V čase vojny boli trofejné guľomety prijaté do výzbroje nemeckej armády, no najviac ich prijali do výzbroje armády vo Fínsku, kde zriadili aj výrobu niektorých náhradných súčiastok.