Delostrelectvo, vo vojenskej vede, je rozsiahle delo, húfnica a mínomet, ktoré obsluhuje posádka a ktorého kaliber je väčší ako kaliber ručných zbraní alebo pechotných zbraní. Až do prijatia podlhovastých striel sa munícia klasifikovala podľa hmotnosti pevnej liatinovej strely, na ktorej vystrelenie bol kus navŕtaný.
Delostrelecké kalibre sa začali merať podľa priemeru vývrtu v palcoch alebo milimetroch. Pojem delo sa stal všeobecným označením pre veľkú muníciu. V priebehu troch storočí, ktoré nasledovali po zdokonalení bronzového dela odliateho v 16. storočí, sa na delostreleckých dielach alebo ich projektiloch vykonalo len málo zlepšení. Potom, v druhej polovici 20. storočia, tieto pokroky viedli k ďalšej transformácii nomenklatúry a klasifikácie delostreleckých diel, ktorá sa neustále vyvíjala.
Historický vývoj a konštrukcia delostreleckých zbraní
Výhody pušiek s puškami boli dobre známe, ale technické ťažkosti spojené s prispôsobením tohto princípu ťažkým zbraniam boli značné. Vyskúšalo sa niekoľko systémov. Vo všeobecnosti išlo o strely s oloveným povlakom, ktoré mohli zasahovať do plytkých drážok, alebo o strely vybavené čapmi, ktoré zapadali do hlbšieho ryhovania.
Trvalým dedičstvom zbrane je systém konštrukcie zbrane z po sebe idúcich rúrok alebo obručí. Tento systém sa zachoval v systéme puškohľadu, ktorý postupne prevzali aj ďalšie krajiny.
Delostrelecký inžinier urobil zo systému montáže výnimku. Šetril na zbraniach vyrobených z plných oceľových guľôčok, pričom pre všetky kalibre okrem najväčších vyrábal hlavne z jedného kusu. Bolo ťažké vyrobiť oceľové guľôčky bezchybne. Zbraň z kovaného železa mala na druhej strane tendenciu postupne sa štiepiť, čo varovalo strelcov pred blížiacou sa poruchou.
Prečítajte si tiež: Návod na hru pre dvoch
Francúzsky hydraulický inžinier navrhol úplne nový typ zbrane. Namiesto toho, aby jednoducho vyvŕtal pevný kus kovu, vykoval hlaveň z kovaného železa a postupnosti rúrok a ich zahrievaním a zmršťovaním ich zmontoval. Na základnú hlaveň v oblasti, kde bol vnútorný tlak najväčší, takto bol projektil predĺžený a potiahnutý olovom. Zbraň sa nabíjala zozadu, pričom záver sa uzatváral oceľovým „odvzdušňovacím dielom“, ktorý zapadal do vertikálnej drážky a bol tam upevnený skrutkou s veľkým priemerom. Skrutka bola dutá, aby bola ľahšia a ľahšie sa nabíjala.
Systémy nabíjania a ich vývoj
Medzičasom Francúzi prijali systém nabíjania ústím hlavne navrhnutý Treuille de Beaulieu, v ktorom malo delo tri hlboké špirálové drážky. Okrem toho bol projektil vybavený mäkkými kovovými čapmi. Pištole boli účinné počas svetovej delostreleckej vojny. Vývoj bojových lodí vo Francúzsku si však vyžadoval dostatočne výkonné delá na prekonanie panciera. V dôsledku toho bol prijatý systém nabíjania ústím podobný systému Beaulieu.
Princíp fungovania a dostrel
Všetky kanóny Akácia, Pomsta, Hyacint, D20 a D30 dokážu strieľať na priemerný dostrel 20-30 km (12-18 míľ). Nie je to však ich priemerný dosah, ale skôr ich maximálny dosah. V praxi sa zdá, že všetky strieľajú niekde medzi 5 a 20 km.
Občas by sa naše delostrelectvo ocitlo pred tankami a dokonca aj pechotou, takmer v prvej línii. Niekto môže viesť protibatériový boj a musí strieľať 10 km ďalej za nepriateľskou pechotou, aby zasiahol jej delostrelectvo. Niekto iný sa môže zamerať na dôležité dopravné trasy. Teda napriek zdanlivo väčšiemu dostrelu je takmer všetko naše delostrelectvo v bezpečnom dosahu pod intenzívnou paľbou.
Delostrelectvo môže pracovať z jedného bodu bez zastavenia, pokiaľ je k dispozícii munícia. Jediné, čo musíte urobiť, je pomerne rýchlo nabiť, čo je vzhľadom na nízku hmotnosť buniek pomerne jednoduché. Teoreticky to znie jednoducho, ale v praxi napríklad 152 mm náboje vážia takmer 50 kg (110 libier). Nie je ľahké ich neustále nabíjať do zbrane vyhrievanej slnkom.
Prečítajte si tiež: Pamiatky v Sibiu
Na bojištiach v reálnych podmienkach delá spravidla menia pozíciu po niekoľkých salvách. Navyše to veľmi závisí od typu zbrane. V dôsledku toho sa pozícia mení hlavne pri zmene frontovej línie. Ak batérie vyprodukujú na veľmi pokojnom úseku frontu v priemere až 50 striel na jedno kolo, potom dostaneme na oplátku 3 až 4-krát viac striel.
Na najhorúcejších miestach bojiska batérie spotrebujú 30 až 50 nábojov denne. Tým sa delá opotrebúvajú, pretože opustené zariadenia zo sovietskej éry nevydržia také intenzívne používanie. Je to zlepšenie oproti starým časom, keď ste dostali na použitie len 10 nábojov denne.
Delá, najmä delá pobrežnej obrany a námorné delá, sa stali dlhšími, aby sa z veľkých náplní strelného prachu získalo čo najviac energie. Vyskúšali sa rôzne mechanizmy, ale ten, ktorý prekonal všetky ostatné, bola prerušovaná skrutka, navrhnutá vo Francúzsku.
V tomto systéme bol zadný koniec vývrtu opatrený závitom a na uzavretie kanónu sa používala rovnako závitová zátka. Závitové segmenty zátky sa dali nasunúť na hladké segmenty záveru a zátka sa posunula na maximálnu presnosť. V prvých aplikáciách tohto systému sa utesnenie zabezpečovalo tenkou kovovou miskou na čele záveru; tá sa dostala do komory hlavne a pod vplyvom výbuchu náboja sa tesne rozšírila o steny.
Nakoniec sa normou stal systém navrhnutý ďalším francúzskym dôstojníkom Charlesom Ragonom de Bange. Stonka gule prechádzala stredom závrtného bloku a „hríbová hlava“ sa nachádzala v prednej časti bloku. Pri výstrele sa hríb zatlačil späť, čím sa podložka stlačila smerom von, aby sa zabezpečilo plynotesné utesnenie.
Prečítajte si tiež: Slovenské vzduchovky
Kontrola spätného rázu
Delostrelecké zbrane sa jednoducho nechali odskočiť so svojimi nábojmi, kým sa neprestali pohybovať. Potom sa vrátili do palebnej polohy. Prvý pokus o kontrolu spätného rázu prišiel s vývojom traverzových vozíkov pre pobrežné obranné a pevnostné kanóny.
Povrch plošiny bol naklonený dozadu, takže keď delo vystrelilo a lafeta sa posunula dozadu po plošine, sklon a trenie absorbovali spätný ráz. Aby sa vyrovnali rozdiely v zaťažení a následne aj v sile spätného rázu, povrch sklzu sa mohol namastiť alebo obrúsiť. Ovládanie zlepšil francúzsky vynález „compresseur„.
Alternatívne usporiadanie spočívalo v umiestnení niekoľkých kovových dosiek vertikálne medzi bočné strany šmýkačky a podobnej sady dosiek zavesených na vozíku tak, aby sa jedna sada vzájomne blokovala s druhou. Francúzski konštruktéri toto zariadenie doplnili prijatím hydraulického nárazníka, ktorý pozostával z valca a piestu pripevneného k zadnej časti závesu.
Vystrelená zbraň sa odrážala, až kým nenarazila na tyč piesta, čím sa piest vo valci poháňal proti mase vody, ktorá absorbovala náraz. Ak sa delostrelectvo odrazilo, vtiahlo piest do vody vo valci. Medzitým otvor v hlave piestu umožňoval prúdenie vody z jednej strany piestu na druhú, čím sa zabezpečil kontrolovaný odpor pohybu.
Moderné delostrelecké systémy
Ľahký protiletecký radar je prenosný systém určený na detekciu, sledovanie a lokalizáciu predovšetkým mortar, pričom neskoršie verzie boli schopné sledovať aj rakety. Poskytuje 360-stupňové sledovanie pomocou elektronicky skenovanej antény. Ponúka špeciálnu funkciu detekcie, ktorá umožňuje včasné odhalenie nepriateľskej munície. Pri prevádzke v režime protipožiaru dokáže poskytnúť mimoriadne presné údaje o mieste vzniku.
Je vysoko mobilný v rámci oblasti operácií a možno ho prepravovať vo väčšine používaných vozidiel a vo všetkých lietadlách s pevným alebo rotačným krídlom.
Táto húfnica je posledným delostreleckým dielom používaným francúzskou armádou. Húfnica sa môže pripojiť k francúzskym a koaličným sieťam, čím poskytuje včasné a presné reakcie podľa potreby na podporu pozemných síl za každého počasia, vo dne aj v noci. Poskytuje priamu podporu bojovým jednotkám prostredníctvom útočnej a obrannej paľby konvenčnými a presne navádzanými projektilmi.
Húfnicu bude možné ťahať za delostreleckým ťahačom Mack a náhradným delom Mack, ktoré boli obstarané v rámci projektu Land 121. Môže ju tiež zdvíhať armádny vrtuľník CH-47 Chinook a prepravovať lietadlá C-17A III a C-130J Hercules vzdušných síl. Námorníci nosia náboje pre busier M777.
Účinky delostreleckej paľby
Je možné, dokonca aj na rovinatom, bezvýraznom teréne, prežiť delostrelecký zásah s niekoľkými viditeľnými zraneniami. Delostrelectvo si najčastejšie vyberá svoju daň tromi spôsobmi. Najbežnejším je fragmentácia strely, keď sa kovová strela rozštiepi na mnoho malých kúskov a vrhne sa vysokou rýchlosťou do všetkých smerov.
Druhou najčastejšou príčinou smrti a zranení je tlaková vlna. Autobus v biely fosfor vybuchuje vysoko nad zemou, keď delostrelci počas cvičenia vytvárajú clonu. Najmenej častou príčinou úmrtí a zranení je vlna horúčav, keď náhly nárast teploty spôsobí popáleniny na tele alebo vznik požiaru.
Keď zasiahne telo, črepiny roztrhajú tkanivo, ktorým prechádzajú, rovnako ako guľka. Napr. kus kovu letiaci veľkou rýchlosťou odovzdá veľké množstvo energie telu, ktorým prechádza. Spôsobuje odumieranie buniek a ničenie tkaniva na väčšej ploche, než akej sa kus kovu skutočne dotýka.
Ak kus šrapnelu zasiahne jednu z týchto oblastí, pravdepodobne spôsobí odumretie buniek a následne smrť človeka. Rozptýlenie šrapnelu je však samostatný jav. Šrapnel si zo svojho letu stále nesie veľkú hybnosť. Keď nábojnica exploduje, sila výbuchu poháňa šrapnel.
Strely vždy letia pod uhlom, niekedy aj dosť plytko, čo znamená, že letia nad zemou a nepadajú smerom k nej. V tomto prípade majú črepiny podobu „motýlieho krídla“, kde trochu črepín dopadne za strelu a trochu črepín dopadne pred strelu. Prevažná väčšina však dopadá vľavo a vpravo. Šrapnel letí vysokou rýchlosťou a zasahuje ľudí a zem.
Ocelový plát alebo hrubá betónová stena vás ochránia pred väčšinou účinkov šrapnelov. Ale delostrelecký granát, ktorý vybuchne dostatočne blízko vášho betónu alebo ocele, vás zabije iným spôsobom prostredníctvom tlakovej vlny.
Rázová vlna však pokračuje ďalej a môže rozbiť ďalšie veci, napríklad betón alebo oceľ, ktoré vás chránia, alebo dokonca vaše vlastné telo. Tlaková vlna je najúčinnejšia na extrémne krátku vzdialenosť, meranú v stopách alebo palcoch, nie v metroch. Práve to pravdepodobne zabije tank alebo zničí bunker, pričom v oboch prípadoch je zvyčajne potrebný jeden alebo viac priamych zásahov.
Posledný smrtiaci účinok, tepelná vlna, je najúčinnejší na blízku vzdialenosť a proti horľavým materiálom.