Pateticky by sa žiadalo zvolať: "Rozhlas žije!" To je síce pravda, otázkou je však ako. Osemdesiat rokov po narodení veľa ľudí netuší, čo vysiela. Stanice verejnoprávneho rozhlasu (okrem Rádia FM) vnímajú ako vysielanie pre tých, ktorí s ním vyrastali, teda pre dôchodcov. Keď sa o ňom hovorí, tak len v súvislosti s voľbou vedenia a poplatkami. Ide pritom o inštitúciu, ktorá má už desaťročia čo ponúknuť. Problémom zostáva čoraz menej príťažlivý obal...
Nebolo to tak vždy. V predtelevíznom čase bol rozhlas určujúcim médiom. Na začiatku svojej existencie hral dôležitú politickú úlohu, neskôr sa využíval ako nástroj propagandy, bol však aj prostriedkom šírenia slobodných informácií. Neskôr zapadol - stal sa tým druhým, opäť bol zneužitý. Dnes hľadá svoju tvár a dúfa, že nájde stratených nápadníkov.
Začiatky rozhlasu na Slovensku
Pravidelné vysielanie rozhlasu z Bratislavy sa začalo 3. augusta 1926 - tri roky po tom, ako bola v Prahe založená rozhlasová spoločnosť Radiojournal. O necelé dva mesiace sa už vysielalo každý deň. Podľa Brečku má každé národné médium veľa spoločného s národnou kultúrou a politikou. Československý rozhlas patril k prvým v Európe a hral dôležitú úlohu pri konsolidácii republiky. Pred voľbami už nestačili mítingy a noviny, politika sa šírila aj prostredníctvom éteru.
Rozhlas bol spočiatku reprodukčným médiom. Vysielal skôr výsledky činnosti iných. Mnohé programy, napríklad koncerty a hry, prinášal v priamom prenose. Vlastné správy neexistovali - čítali sa z novín alebo z agentúr. Trvalo dlho, kým sa vytvorili špecificky rozhlasové žánre, rozhlasová žurnalistika či rozhlasová hra.
"Prepojením s inými štúdiami v Prahe, Brne či neskôr v Košiciach vznikla situácia, že sa vysielal paralelný program," hovorí Samuel Brečka z bratislavskej katedry žurnalistiky. Z reproduktorov sa ozývalo množstvo českých programov. "Čisto slovenský program" musel počkať až do obdobia slovenského štátu.
Prečítajte si tiež: Zbrane, ktoré spôsobili hrôzu v prvej svetovej vojne
O masovom vysielaní sa však hovoriť nedalo. Počet koncesionárov sa v prvých rokoch počítal v tisícoch (až v roku 1937 ich počet presiahol 100-tisíc). Väčšinu z nich tvorila inteligencia. Taktiež tu existovala konkurencia v podobe vysielačov vo Viedni a v Budapešti, ktoré boli silnejšie ako v Bratislave. Ale už v roku 1928 začali z Košíc vysielať správy pre maďarských poslucháčov. Nemci sa dočkali o rok neskôr.
Rozhlas počas Slovenského štátu
So vznikom slovenského štátu sa v roku 1939 osamostatnil aj rozhlas. Zbavil sa Prahy, ale pribudol dozor - inštitúcia prešla priamo pod úrad ministerstva propagandy, ktoré viedol predstaviteľ radikálneho krídla HSĽS Alexander Mach, čím sa dostala plne pod kontrolu vlády. Podľa Brečku však existuje veľa dokladov toho, ako rozhlas dokázal odolávať: "Nie všetko bolo v línii ministerstva." Bol to však skôr výsledok individuálneho odporu ľudí, ktorí v rozhlase pracovali. Príkladom vzdoru a odvahy bolo vysielanie Slobodného slovenského vysielača Banská Bystrica, ktorý sa 30. augusta 1944 ohlásil s povstaleckými výzvami. Vydržal však len dva mesiace.
Počas slovenského štátu nastalo v rozhlase niekoľko zmien - klesol počet koncesionárov (aj kvôli zákazu vlastniť prijímače pre židov), košické štúdio zabrali s celým juhom Slovenska Maďari. Na druhej strane sa začali predávať relatívne lacné nemecké rádiá Grundig.
Research on radio broadcasting between 1939 and 1945 in Slovakia unearths an order of the Propaganda Office that only German composers should be broadcast and the music of Jewish, Russian and Czech composers avoided. The main focus of the music department of Slovak radio was propagation of Slovak national music. Approximately 34% of music broadcast was that of Slovak composers and 66% that of international composers. German music broadcasting decreased in 1945, from the original preferences of 61%-67% during 1940-45 broadcasting rate decreased to 6.8% in 1945.
Úlohou všetkých oddelení bolo vytvárať hudobný program Slovenského rozhlasu. Na miesto riaditeľa hudobného odboru nastúpil hudobný skladateľ Alexander Moyzes po Milošovi Ruppeldtovi ešte v roku 1937. Moyzesovi pripadla najnáročnejšia úloha, postarať sa o kvalifikovaných pracovníkov hudobného odboru. Prijal svojich žiakov: Andreja Očenáša, Tibora Frešu a Šimona Jurovského. Vedenie rozhlasu nevedelo o celej novej generácii slovenských skladateľov, ktorých Alexander Moyzes priviedol do Slovenského rozhlasu. Moyzes začal od začiatku pracovať naplno a za cieľ si zvolil kreovať kvalitný profesionálny kolektív.
Prečítajte si tiež: Ako si vybrať zbraň
Podiel hudby v rozhlasovom vysielaní počas Slovenského štátu
| Roky | Podiel nemeckej hudby |
|---|---|
| 1940-1945 | 61%-67% |
| 1945 | 6.8% |
Rozhlas v období socializmu
Veľký rozvoj rozhlasu nastal až po roku 1948, teda s nástupom socializmu - druhá totalita priniesla relatívne nízke koncesionárske poplatky. Podľa Brečku však celý rozhlas fungoval ako nástroj komunistickej strany: "Predpisoval, kedy prichádza jar a kedy sa majú začať letné práce." Dôležitým opatrením bolo aj zavedeniu takzvaného rozhlasu po drôte - bol lacný a hlavne sa na ňom nedali počúvať žiadne iné stanice. Diverzifikácia programu sa začala v roku 1950, keď vznikol Československý okruh "M", základ budúceho celoštátneho programu Československo (neskoršia Hviezda). V roku 1962 začal vysielať programy pre náročnejších poslucháčov okruh Československo II (predchodca dnešnej stanice Devín).
V roku 1956 začala na území Slovenska vysielať televízia. Počet rozhlasových koncesionárov preto ešte stále stúpal (v roku 1987 prekročil milión). Liberalizácia mediálneho trhu zamávala s počúvanosťou silnejšie ako symbióza s televíziou. Komerčné rádiá s výnimkou Fun rádia a Rádia Twist dlho nemohli ani len snívať o rovnocennom boji so Slovenským rozhlasom. Prudší pokles počúvanosti zapríčinila až televízna konkurencia a nástup Rádia Expres. Dnes napríklad televízie konkurujú rádiám aj v rannom vysielaní.
Ešte aj po období, keď verejnoprávnu inštitúciu suplovalo Rádio Twist, existovala šanca zmeniť nepriaznivý vývoj - za predpokladu, že by sa rozhlas nadýchol a zmenil hlavnú stanicu Slovensko 1 na dynamický prúd správ a hudby. "Zostal ale v kŕči, zostali tam tí istí ľudia, nebola chuť na zmenu a všetci sa upokojovali, že majú dosť percent," analyzuje príčiny prepadu Hlucháňová. Chybou rozhlasu bol aj jasný politický náter, ktorý v 90. rokoch postupne odrádzal poslucháčov. Hlavná spravodajská relácia Rádiožurnál pod vedením Ivana Mjartana získala prezývku Rádio Mečiar a verejnoprávnu funkciu čiastočne nahrádzalo súkromné Rádio Twist.
Súčasnosť a budúcnosť rozhlasu
Nové vedenie rozhlasu chce zastaviť neblahý vývoj, získať mladých fanúšikov a pôsobiť dynamickým dojmom. Možnosť zabezpečiť plnohodnotný program pre všetky generácie je jednou z jeho konkurenčných výhod. "Práve tým, že si Slovenský rozhlas zachová určitý základný servis, môže byť konkurencieschopný," tvrdí Brečka. Na druhej strane by podľa Hlucháňovej nemal uspávať.
Prešlo viac ako osem dekád a dnes sa, žiaľ, Slovenský rozhlas opäť stáva nástrojom v rukách agresívnych štváčov, ktorí modernými podobami antisemitizmu (napr. antisionizmom, izraelofóbiou) poľahky nadväzujú na staré slovenské protižidovské postoje či kultúrne a sociálne stereotypy prevládajúce medzi veľmi slabo edukovaným slovenským národom, schopným uveriť hocičomu.
Prečítajte si tiež: Využitie držiakov na zbrane
Propaganda nie je výmyslom 20. storočia. Jej história siaha do oveľa dávnejšej minulosti. Ako vyzerala propaganda v posledných rokoch Rakúsko-Uhorska. Akú úlohu plnila v čase vojnového Slovenského štátu, či v období budovania socializmu? Ďuro Šimko bude hľadať odpovede nielen na tieto otázky vo Východoslovenskom múzeu v Košiciach na výstave s názvom „Storočie propagandy“. | Náučnú reláciu V múzeu pripravuje RTVS - Slovenský rozhlas, Rádio Slovensko, SRo1. Vysielame každý piatok po 20.
Návrh, ktorý rezort kultúry predložil v súvislosti so zmenami v RTVS, potvrdzuje, že vláda Roberta Fica postupuje podľa maďarského autokratického scenára. V reakcii na zverejnený návrh zákona o Slovenskej televízii a rozhlase to na utorkovej tlačovej konferencii uviedol predseda Progresívneho Slovenska (PS) Michal Šimečka. Je presvedčený, že vláda postupuje podľa maďarského scenára, ktorým sa snaží postupne ovládnuť nielen bezpečnostné sily, ale aj médiá.
Poslankyňa Národnej rady SR Zora Jaurová (PS) mieni, že navrhovaný zámer znamená snahu o zrušenie verejnoprávnosti RTVS. Upozornila, že kroky nie sú v súlade nielen so základnými demokratickými princípmi, ale aj príslušnými európskymi smernicami, ktoré definujú štandardné rámce pre nezávislé fungovanie médií. Vyzvala preto verejnosť, aby neostala ľahostajná. „Teraz je čas, postaviť sa za RTVS,“ upozornila.
Utorkovú kritickú reakciu opozície na predložený nový zákon o Slovenskej televízii a rozhlase a najmä jej poukazovanie na snahu vlády vytvoriť z telerozhlasu propagandistický nástroj, Jarjabek odmieta. „Opozícia zapríčinila všetko to, čo sa okolo televízie deje i to, ako sa deje,“ vyhlásil poslanec.
Nová legislatíva týkajúca sa Rozhlasu a televízie Slovenska (RTVS) predstavuje ovládnutie inštitúcie. Uviedol to bývalý diplomat a kandidát na prezidenta Ivan Korčok v reakcii na legislatívny zámer z dielne Ministerstva kultúry (MK) SR. „Predstavitelia vládnej moci robia veci na hrane alebo idú až za hranu. Veľmi dobre vedia, že prekračujú hranice, preto odmietajú chodiť do médií,“ vyhlásil Korčok.
Navrhované zmeny v Rozhlase a televízii Slovenska (RTVS) sú snahou o ovládnutie inštitúcie, sú škodlivé pre slobodu slova a demokraciu. Vyhlásili to predstavitelia SaS na utorkovej tlačovej konferencii v reakcii na návrh Ministerstva kultúry predložený do medzirezortného pripomienkového konania.
Poslanec KDH a člen Výboru Národnej rady SR pre kultúru a médiá Jozef Hajko tvrdí, že predložený návrh má fatálny vplyv na nezávislosť verejnoprávnych médií. Nový spôsob kreovania orgánov verejnoprávneho média hodnotí ako zjavné spolitizovanie telerozhlasu.
Hnutie Slovensko odmieta útoky predstaviteľov koalície na RTVS. Tá chce podľa neho spraviť z RTVS vládnu slúžku a podriadiť si ju. Hnutie to uviedlo v reakcii na návrh zákona o Slovenskej televízii a rozhlase.
Bývalý predseda Výboru Národnej rady SR pre kultúru a médiá upozornil, že schválením zákona okamžite skončí nielen súčasný riaditeľ RTVS Ľuboš Machaj, ale aj celá Rada RTVS. Skritizoval tiež plánované kreovanie programovej rady, taktiež s výraznou prevahou politických nominantov. „Tento orgán bude fungovať ako cenzorský úrad. Jeho úlohou bude posudzovať a kontrolovať vysielanie,“ dodal Čekovský.
Demokrati zároveň informovali, že proti zmenám chcú bojovať nielen na domácej pôde, ale i v rámci EÚ. Mocenské ovládnutie RTVS bude znamenať, že verejnoprávny rozhlas a televízia sa stanú len slúžkou a handrou vládnej moci. „To, čo si táto vláda dovoľuje, prekračuje všetky červené čiary a vytvára predpoklady na širší občiansky odpor.
Navrhované legislatívne zmeny v telerozhlase majú priniesť väčšiu vyváženosť, nestrannosť a objektivitu. Michelko vidí pri navrhovaných zmenách inšpiráciu verejnoprávnymi médiami napríklad v Nórsku či Španielsku. Zdôraznil, že k návrhu zákona sa začína pripomienkové konanie.
Termín verejnoprávnosť je síce z lingvistického hľadiska trochu kostrbatý, ale čo je podstatné, má svoj význam, svoj obsah i svoju históriu. Na úsvite dejín elektronických médií sa zrodili dva modely rozhlasového a televízneho vysielania: štátny a verejnoprávny. Prvý z nich sa rozvinul v Sovietskom zväze a nacistickom Nemecku. Stalin i Hitler sa osobne zaujímali o nový technický vynález, ktorý chápali predovšetkým ako mimoriadne účinnú propagandistickú zbraň. Nemali s ním prakticky žiadne iné úmysly a iným významom tohto média nerozumeli. Hitler prirovnal účinky rozhlasu k delostreleckej príprave pred útokom pechoty. Stalin ho považoval za najrevolučnejší orgán strany.
Georg Lukács v tejto súvislosti hovoril o spojení nemeckej životnej filozofie a amerických reklamných techník - túto taktiku použil Hitler po prvý raz počas úspešného volebného boja roku 1932. Mág nacistickej propagandy Joseph Goebbels už v marci 1933 vyhlásil, že považuje rozhlas za najmocnejší a najdôležitejší nástroj ovládania más a stanovil základné kritériá ideologického pôsobenia, ktoré neskôr platili aj pre televíziu: „Hlavne nebuďte nudní. Nesmie to byť otrava. Neservírujte ideológiu na tanieri. Ideológia nemusí znamenať nudu. Fantázia sa musí chopiť každého prostriedku a každej metódy, aby naše ciele predložila širokým masám moderne, aktuálne a zaujímavo, ale bez poučovania. Rozhlas nikdy nesmie pôsobiť tak, aby poslucháč rozpoznal naše úmysly a bol rozladený.“
Centralizácia a spôsob využitia elektronických médií nám jasne ukazuje, prečo vynález kníhtlače viedol k postupnej demokratizácii verejného života a naopak, prečo nástup rozhlasu a televízie priam urýchlil nástup totalitárnych režimov. Ten muž sa volal John Reith a ako prvý generálny riaditeľ BBC položil základy verejnoprávneho rozhlasu i televízie.
Reithova predstava sa diametrálne odlišovala od všetkého, čo dovtedy na adresu využitia elektronických médií zaznelo, a to aj v demokratickom svete. Vo svojom manifeste z roku 1925 ostro vystúpil proti snahám skomercionalizovať rozhlasové vysielanie. Na jednej strane bol tvrdým zástancom vysielacieho monopolu, na strane druhej bol presvedčený, že tento národný poklad nesmie skončiť ani v súkromných, ani v štátnych rukách, ale musí byť zasvätený službe verejnosti. Reithovým heslom a heslom BBC počas jeho účinkovania v rokoch 1923 - 1938 bolo „vzdelávať, informovať, zabávať“ - v tomto poradí.
Reithova vízia spočívala v povýšení informovanosti na demokratickú disciplínu, ktorá umožňuje miliónom ľudí kvalifikované rozhodovanie tam, kde doteraz museli prijímať iba „diktované verzie iných“. Len verejnoprávne vysielanie môže podľa neho zracionalizovať verejnú mienku ako základnú súčasť politických procesov v demokratickej spoločnosti.
V praxi to znamená (a pre charakter nášho verejného diskurzu o tejto problematike obzvlášť), že ustavičné vyrážanie otvorených dverí pri opakovaných „pokusoch“ o definovanie verejnoprávnosti nemá praktický zmysel a je iba neinformovaným táraním (v tom lepšom prípade) alebo ideologickým zahmlievaním podstaty sporu. A tou je ochota koncepčne a do dôsledkov napĺňať obsah verejnej služby.
John Reith vytýčil víziu slobodného verejného priestoru, nezávislého od štátu i cirkvi, a sám tento ideál dokázal naplniť reálnou podobou. BBC pod jeho vedením získala obrovský vplyv a dôveru verejnosti. Dokázala aj v krízových momentoch, že sa vie správať nezávisle, a pritom zodpovedne a objektívne.
Profesor Andrej Richter bol hlavným poradcom a od roku 2011 riaditeľom Kancelárie zástupcu pre slobodu médií Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE). Propaganda je široký termín, ktorí ľudia používajú v širokom zmysle slova. Používajú ho rôzni ľudia, rôzni vedci s rôznymi cieľmi. Všetci súhlasia s tým, že cieľom propagandy je zmeniť, alebo upevniť tie, alebo názory ľudí. Využíva sa pritom logika, rozum, ale aj emócie. V mnohých prípadoch sú ľudia schopní súhlasiť s propagandou a tešia sa jej. História hovorí, že prvými propagandistami boli katolícki kňazi. Propagandou sa nazývalo rozširovanie katolíckej viery. Zaoberali sa tým kňazi pomocou vtedajších prostriedkov komunikácie.
Propaganda nie je pojem s negatívnym významom. Medzi prvou a druhou svetovou vojnou tento pojem nemal negatívni konotáciu. Vnímal sa tak ako nástroj, ktorým vláda pomáha obyvateľstvi, vzdeláva ho. Bol to práve Joseph Geobells, fašizmus a II. svetová vojna, ale aj komunizmus pridali slovu propaganda negatívny význam.
Ak propagandista nachádza vo vás spojenca, premieňa vás na aktívneho a presvedčeného spojenca. Je to reťazová reakcia. Ľudia sú pripravení súhlasiť s propagandou, sú je radi, lebo pomáhajú prejaviť sa istým emóciám, ktoré máte niekde v podvedomí, hĺbke duše. Dozreli. začínajú do vás vstupovať. Vaše názory Už nemáte o svojich názoroch pochybnosti, ale stávajú sa novými hodnotami, novou morálkou, ktoré potrebujete v sebe rozvíjať.
Sovietska, komunistická, propaganda dosiahla úspechy ešte pred revolúciou v roku 1917. Bolo to vďaka novémi výkladu pojmov spravodlvoš, rovnosť, blahobyt, ktoré sa posudzovali cez lupu komunistickej ideológie. Po roku 1917 to bolo vďaka monopolizáciou v sektore tlače a rozhlasu. Tak ako v Nemecku sa propaganda porovali systémom zastrašovania a prenasledovania tých, čo myslia iným spôsobom. V šesťedesiatych až osemdesiatych rokoch sovietska propaganda začala strácať silu v dôsledku väčšej otvorenosti spoločnosti. Bolo viac možností prieniku iných myšlienok do sovietskej spoločnosti.
Je to momentu keď človek začne vnímať, až po jeho smrť. Škôlka, istričky, pionieri… Boli to hnutia, ktorých cieľom bola propaganda komunistickej strany, vernosti komunistickým myšlienkam, dielu Lenina, schopnsoti brániť sa pre nepriateľským Západom. Bolo to rozhlasové body, ktoré sa nachádzali v jednej izbe každého bytu, v každej miestnosti fabriky, alebo organizácie. Vysielali sa dva, či tri programy štátneho rozhlasu a televízie. Bol do toho zapojený systém vzdelávania.
Pred rozpadom Sovietksheo zväzu v dôsledku najmä ekonomických faktorov, efektívnosť propagandy klesala. Vo vzťahu k nej sa objavila učitá skepsa. Ekonomická situácia v Sovietskom zväze neumožňovala vynakladať toľko peňazí, ako by sa chelo. Propaganda začala pouźívať klišé. Začala sa opakovať. Bolo to lacnejšie.
V šesťdesiatych rokoch zmizol strach zo stalinských čias. Ľudia prestali považovať propagandu za súčasť ich života. Prvým faktorom je to, že nálada v spoločnosti koncom osemdesiatych rokov vychádzala z názoru, že so západnou demokraciou, príde aj západný blahobyt. Existuje určité rozčarovanie. Druhým faktorom je to, že za posledných pätnásť rokov, štát začal do rozvoja propagandistickej mašinérie šialené veľké prostriedky.
Najnebezpečnejšia je propagada vojny, agresívnej vojny, propagnada nenávisti, pričom nie jednoducho nenávisti, ale nenávisti s výzvami k násiliu voči ľuďom, ktorých nenávidíš, s výzvami diskrimnácie týchto ľudí k ich vyhnaniu z krajiny. Tieto dva druhy propagandy prizvývajú k antihumánnym činom, činom proti ľudskosti.
Problém je vo vzdelaní ľudstva, v mnohých úrovniach vzdelania ľudí, úrovne vzdelania krajín. Hoci sme dosiahli za posledných sto rokov úspechy a v Európe niet negramotných obyvateľov, ale väčšina obyvateľstva sa dá ovplyvniť propagandou. Preto menšinu, ktorá rozmyšľa iným spôsobom, núti aby mlčala, uzavrela sa a nezúčastňovala sa politického boja. Je to v dôsledku manipulácie obyvateľstvom a emocionálnym vysvetľovaním.
Ak neveríme, vytvárame svoju vlastnú civilizáciu. Je to vlastne vytváranie anticivilizácie. Keď nie sú žiadne ideály a nemáme sa o čo snažiť, tak zarábaj si, na vzdelanie svojich detí, pokojne seď…My Ťa budeme brániť. A ako budeme brániť. Napadneme Ukrajinu, pripojíme Bielorusko. To by bolo dôkazom toho, že nikomu a ničomu sa nedá veriť.
tags: #rozhlas #ako #nástroj #propagandy