Biela hora - čierny deň, hovorí sa v Čechách. O pár dní 8. novembra si budeme pripomínať 400. výročie bitky na Bielej hore. Na terajší 8. november pripadlo 400. výročie ďalšej udalosti, ktorú Česi považujú za základ dejín a začiatok tridsaťročnej ročnej vojny - Bitky na Bielej hore. Dnes je tomu práve 400 rokov čo na Bielej Hore stálo knieža z Anhaltu s Čechmi a proti vojvodca Johann von Tilly a Maxmilián Bavorský s cisárskym vojskom.
Po bielohorskej bitke, ktorá sa odohrala pred 400 rokmi, nastala doba temna, ako sa kedysi učilo v škole. Čo sa vtedy vlastne stalo? Bitka na Bielej hore pri Prahe zvykne v spätnom pohľade splývať so začiatkom tridsaťročnej vojny.
A to bola strašná vojna, prvá svojho druhu s prívlastkom globálna. Lebo sa na nej prvýkrát zúčastnili všetky vtedajšie štáty Európy. „Túžili po mieri a tridsať rokov viedli vojnu, aby si tým mierom boli istí," napísala uznávaná britská historička Veronica Wedgwoodová. „Nepoučili sa vtedy, a trvá to podnes, že vojna plodí zase len vojnu."
Bitky z 8. novembra 1620, ktorá znamenala koniec náboženskej slobody na niekoľko storočí v Čechách a na Morave. Priniesla prenasledovanie, perzekvovanie a útek nekatolíckych duchovných, zatváranie kostolov a konvertovanie českých stavov naspäť na katolícku vieru.
Dlhoročný náboženský konflikt dvoch strán - katolíckej a protestantskej - vygradoval v máji 1618 do pražskej defenestrácie. Z okien Starého kráľovského paláca na Pražskom hrade vyhodili stavovskí povstalci dvoch miestodržiteľov Jaroslav Bořitu a Viléma Slavatu, ako aj pisára Filipa Fabriciusa.
Prečítajte si tiež: Odvaha v modernom šerme
Spor českých protestantských stavov s katolíckym panovníckym rodom Habsburgovcov vyvrcholil v auguste 1619 na zasadaní zástupcov generálnych stavov v Prahe, ktorí zvolili za českého kráľa Fridricha V. Falckého. V septembri 1620 vyrazilo Ferdinandovo vojsko posilnené armádou Katolíckej ligy na Prahu.
K rozhodujúcemu stretnutiu došlo 8. novembra 1620 na Bielej hore, niekoľko kilometrov od pražských mestských hradieb. Mladému panovníkovi Fridrichovi V., ktorému sa hovorí tiež "zimný kráľ", pretože vládol iba rok, sa stala bitka osudnou.
V čase jej začatia bol na Pražskom hrade a keď sa hodlal ísť pozrieť ako sa vyvíja - bolo už vlastne po boji. Približne 26.000 až 28.000 vojakov cisárskej armády a armády Katolíckej ligy si nečakane rýchlo - za dve hodiny - poradilo s asi 21.000 mužmi stavovského vojska.
Fridrich V. utiekol po prehratej bitke aj so svojou rodinou do Holandska. Po porážke na Bielej hore Praha kapitulovala a otvorila brány nepriateľským vojakom, ktorí ju plienili a drancovali. Nešetrili ani dediny a mestá v jej okolí.
Predohra k Bitke
Tá tridsaťročná pozostávala vlastne z niekoľkých vojen nadväzujúcich na seba s menšími či väčšími prestávkami a nazvaných podľa miesta vzniku alebo podľa štátov, ktoré ich rozpútali. Prvá, označovaná ako česká, začala tlieť už dva roky pred Bielou horou stavovským povstaním proti Habsburgovcom a pražskou defenestráciou.
Prečítajte si tiež: Historický šerm: Pravidlá a kategórie
Nedá sa zaobísť bez niekoľkých vysvetliviek, treba aj oprášiť niektoré základné poznatky z dejepisu. „Stavy", to bola predovšetkým šľachta, rytierstvo a zástupcovia slobodných kráľovských miest. V stredovekom Českom kráľovstve (Korune českej) predstavovali práve stavy politickú moc. Defenestrácia, čiže vyhadzovanie politických odporcov z okien, malo v českej histórii sklony k opakovaniu. Už dvesto rokov pred Bielou horou ozbrojený dav defenestroval z pražskej radnice niekoľkých členov mestskej rady.
Ešte si pripomeňme, kto boli Habsburgovci. Panovnícky rod, ktorý obsadil postupne nielen väčšinu kráľovských trónov Európy, ale aj cisársky trón Rímskonemeckej ríše. Išlo o svojho druhu stredoveký superštát, ktorý kráľovstvá a kniežatstvá združoval pod jednou strechou. Rok pred bielohorskou bitkou sa stal cisárom Ferdinand II. rodom z rakúskeho Štajerska, ktorého už dva roky predtým korunovali aj za českého kráľa.
Koncom mája 1618 delegácia českých stavov vtrhla na Pražský hrad a vyhodila z jeho okien dvoch úradníkov habsburského miestodržiteľstva. Čo bolo bezprostrednou príčinou incidentu? Náboženské sváry a porušovanie náboženskej slobody. Ale tentoraz nepokoje vyústili do mocenského riešenia sporu. Už rok po defenestrácii vyhlásil generálny snem českých stavov 43-ročného Ferdinanda II. za zosadeného z trónu a zvolil si za nového kráľa iba 23-ročného Fridricha, vojvodu z Falcka.
Fridrich bol vierovyznaním kalvín a viedol Protestantskú úniu, čo bol spolok ôsmich nemeckých kniežatstiev a zhruba tridsiatich slobodných miest. Takto vyzerali obrysy základného rozloženia síl na prahu tridsaťročnej vojny i bielohorskej bitky. Čo sa týka vtedajšieho Uhorska, bolo takisto zmietané protihabsburskými stavovskými povstaniami a zdola naň tlačili Turci.
Náboženské pomery v kráľovstve nemali podľa viacerých historikov obdobu v celej Európe. Vládol mu síce panovník katolík, ale väčšina magnátov sa už pred polstoročím odklonila od katolicizmu a vyznávala myšlienky cirkevných reformátorov Martina Luthera alebo Jána Kalvína. V Hornom Uhorsku, na území dnešného Slovenska, boli protestanti medzi veriacimi štyrikrát početnejší ako katolíci.
Prečítajte si tiež: Kto bol Silvio Berlusconi?
Nie je náhoda, že v roku 1619 vypuklo v poradí už druhé protihabsburské povstanie uhorských stavov, vedené sedmohradským kniežaťom Gabrielom Betlenom. Zdalo sa, že jeho ťaženie na Viedeň bolo s českými stavmi koordinované.
Priebeh Bitky
Biela hora je vlastne návršie na západnom okraji Prahy. Dnes po nej jazdia električky a stojí tam nákupné centrum. Pred 400 rokmi to však bolo pole, nad ktorým stál letohrádok obklopený vysokým hradným múrom. V súčasnosti tam stoja prevažne vily z prvej polovice 20. storočia. Na svahu pred týmto letohrádkom sa 8. novembra 1420 rozložilo vojsko českých stavov pod velením Anhalta (kniežaťa Kristiána z Anhaltu), predstaviteľa nemeckej protestantskej šľachty. Armáde cisára Ferdinanda II.
Sily na oboch stranách boli početne viac-menej vyrovnané. Katolíci mali spolu 25-tisíc mužov v zbrani, protestanti okolo 21-tisíc, ale mohli ešte počítať s tisíckami uhorských jazdcov v zálohe. Nepriateľ sa však vyznačoval lepšou organizáciou aj lepšie živenými vojakmi.
Kto bol žoldnier? Vojak najatý do služby spravidla na dobu trvania vojenského ťaženia za dohodnutý žold (finančnú odmenu). V predvečer bielohorskej bitky boli financie českých stavov do značnej miery vyčerpané. Žoldnierovi obvykle nezáležalo na tom, na ktorej strane bojuje, o to viac ho zaujímal žold. Keďže už štyri mesiace slúžil bez pláce, myslel pred bitkou najmä na to.
Ráno 8. novembra až do deviatej hodiny ležala Biela hora v hustej hmle, a tak armády stáli proti sebe nečinne. Až okolo obeda sa hmla rozplynula a cisárske vojsko mohlo vyraziť do útoku. Český historik Dušan Uhlíř, autor troch kníh o tejto bitke, približuje jej kľúčový moment takto: „Ľavé krídlo stavovskej armády vydržalo len jeden útok a dalo sa na panický útok. Anhalt si veľa sľuboval práve od jazdy, ktorú na pomoc Prahe vyslal Betlen. Tá však dorazila na Bielu horu s meškaním a len jej časť sa napokon zapojila do boja.
Navyše nepriateľ postavil proti piatim tisíckam Uhrov niekoľko tisíc poľských či ukrajinských kozákov, ktorí bojovali znamenite. Uhorskí jazdci sa vraj rozutekali a tých, čo sa chceli ukryť v neďalekých viniciach, dostihli Poliaci a pobili. Ďalší bežali až k Vltave, vrhli sa do rieky a stovky sa utopili. Pri zverníku pred letohrádkom obkľúčili Habsburgovci moravský peší pluk pod velením grófa Jindřicha Šlika.
A čo medzitým robil kráľ Fridrich? Keď sa bitka začala, práve obedoval s anglickým veľvyslancom. Pokojne dojedol a dopil, až potom sa vybral zoznámiť sa bližšie so situáciou. Došiel však len po Strahovskú bránu, kde stretol vojakov utekajúcich z bojiska. Na Fridrichovej štandarde sa vynímal nápis Diverti bescio (Obracať sa neviem), tentoraz však zvrtol koňa a na druhý deň ráno rýchlo opustil Prahu, aby sa tam už nikdy nevrátil.
Dôsledky Bitky
Dodnes sa rozoberajú možné príčiny bielohorskej porážky a dosť sa pritom špekuluje. Alebo iná otázka: Ako je možné, že české stavy prišli v jednej bitke takmer o všetko a tri povstania uhorských stavov sa skončili kompromisom? Podľa slovenského historika Júliusa Bartla sa uhorská šľachta ukázala ako súdržnejšia v obhajobe svojich stavovských práv než česká. Okrem toho sa mohla oprieť o podporu Osmanskej ríše.
Praha teda kapitulovala a otvorila brány nepriateľským vojakom, ktorí sa dali do rabovania. Rozkradli dokonca slávne rudolfínske zbierky, z ktorých množstvo cenných predmetov skončilo v Mníchove. Bola to asi najhoršia bitka v českých novovekých dejinách predovšetkým svojimi dôsledkami.
Po porážke nasledovali masové perzekúcie. Krvavé divadlo vyvrcholilo 21. júna 1621. Na Staromestskom námestí v Prahe popravili 27 povstalcov - troch zo šľachtického stavu, siedmich z rytierskeho a sedemnástich z meštianskeho. Medzi 27 obeťami habsburského násilia bol tiež lekár, politik a filozof slovenského pôvodu Ján Jessenius. Česká šľachta prišla okrem toho konfiškáciou o mnohé majetky a výsady.
Ferdinand II. sa vrátil na český trón, v krajine zrušil stavovský systém a obnovil panovnícky absolutizmus so zemským zriadením. Nemecký jazyk sa de iure zrovnoprávnil s českým, ale faktický mu bol nadriadený.
Tak bola to „doba temna" (výraz odkazuje na román Aloisa Jiráska) alebo nie? V dobe českého národného obrodenia sa germanizácia uvádzala ako jeden z hlavných dôsledkov bielohorskej porážky. Dve Ferdinandove rozhodnutia (tzv. mandáty) namierené proti českým protestantom spustili masové vysťahovalectvo.
V klasickej českej historickej spisbe práve pobielohorská rekatolizácia dlhodobo vystupovala ako príčina úpadku a „doby temna". Stavovské povstanie, ktoré sa začalo defenestráciou 23. mája 1618 definitívne ukončila poprava jeho organizátorov na Staromestskom námestí v Prahe 21. júna 1621.
Vďaka víťazstvu na Bielej hore sa panovníkovi, rímskonemeckému cisárovi Ferdinandovi II. podarilo upevniť svoju moc. Skonfiškovaný majetok bol rozdaný prívržencom panovníka. Prvé kroky po vydaní novej krajinskej ústavy smerovali proti nekatolíckym inštitúciám a duchovným pôsobiacim najmä v kráľovských mestách.
Bola rekatolizovaná Karlova univerzita. V lete 1621 boli panovníkom vykázaní zo zeme všetci evanjelickí duchovní, s výnimkou luteránov, pri ktorých bral ohľad na spojenca saského kurfirsta Jána Saského. Nasledovalo odoberanie kostolov a mnohé „dobrovoľné“konverzie na katolícku vieru vyvolávali odpor. V roku 1622 boli z Prahy vykázaní aj luteránski duchovní.
Ďalším cieľom protireformácie sa stali kráľovské mestá, v ktorých mohol panovník svoje ciele uplatňovať bezpodmienečne. V roku 1624 bolo mestám zakázané prijímať nekatolíkov za mešťanov, kupovanie majetkov, uzatváranie manželstiev a iné. Rovnako boli obmedzené práva nekatolíckych stavov. Jedinou alternatívou k zmene konfesie bol odchod z krajiny.
Slobodní obyvatelia Čiech a Moravy, šľachta a mešťania kráľovských miest mali právo opustiť krajinu. Veľa odídených sa usadzovalo blízko českých hraníc, pretože sa po čase chceli vrátiť späť. Väčšie skupiny emigrantov sa usídlili v Sasku, v Lužiciach, v Sliezsku a Hornom Uhorsku. Na Slovensko väčšinou prichádzali členovia Jednoty bratskej. Boli známi svojou kvalitnou prácou. Učitelia, šľachtici a duchovní u nás udomácnili Kralickú Bibliu.
Po bitke na Bielej hore začalo obmedzovanie náboženských práv nekatolíckych náboženstiev, ktoré vyvrcholilo v roku 1627, povolením jediného katolíckeho náboženstva. Pre české krajiny to znamenalo začiatok protireformácie, rekatolizácie a útlaku pod patronátom panovníckeho rodu Habsburgovcov. Začiatkom konca náboženskej neslobody sa považuje jozefínska náboženská tolerancia, ktorá vyvrcholila v roku 1861 vydaním Protestantského patentu.