Kanoistika je druh vodného športu, pri ktorom športovci využívajú loď a pádlo. Častokrát sa stretávame s názorom, že výraz pádlo je čechizmus a je to totožný predmet s veslom, čo však nie je pravda. Základný rozdiel medzi pádlom a veslom je v spôsobe jeho uchopenia. Zatiaľ čo veslo je pevne pripevnené k lodi, pádlo je voľné a kanoista ho drží iba v rukách. Okrem toho kanoisti spravidla sedia alebo kľačia v lodi v smere jazdy, zatiaľ čo veslári sedia obrátene a pri jazde cúvajú.
Vďaka týmto charakteristikám je tak možné, jednoducho rozpoznať kanoistiku od veslovania. Kanoistika má zároveň niekoľko odnoží. V Kanoistickom klube TTS Trenčín sa venujeme rýchlostnej kanoistike, kedy pretekári súťažia na hladkej vode, jazere, miernej rieke a pod. Divoké rieky sú naopak doménou vodného slalomu. Medzi nimi je možné umiestniť kanoistický zjazd. Na mori môžete pre zmenu stretnúť morské kajaky, outriggerry, či paddleboardy, fantázií sa v dnešnej dobe medze nekladú.
Vznikol samostatný Slovenský zväz rýchlostnej kanoistiky a samostatný Slovenský zväz vodného slalomu a zjazdu. Samostatné zväzy prijali svoje stanovy a zároveň využili ich úvodné ustanovenia. Na riešenie spoločných úloh vyplývajúcich z reprezentácie a medzinárodných stykov sa oba zväzy združili do Slovenskej kanoistickej asociácie ako jediného partnera Medzinárodnej kanoistickej federácie (ICF) v Slovenskej republike.
Vodní slalomári a zjazdári sa úplne prirodzene vyčlenili zo spoločnej kanoistiky svojim zameraním na prekonávanie obtiažnych vodných terénov a najmä na prekonávanie umelých prekážok v tvare slalomových prekážok - bránok a iných dnes už nevídaných bodovacích miest. Samostatné súťaže však na Slovensku boli organizované až na konci 40-tych rokov. Ako najstaršie na Slovensku sú považované preteky Tatranského slalomu, ktoré začali organizovať vodáci z Liptovského Mikuláša pod vedením Ondreja Cibáka.
Postupne sa však slalom začal rozširovať po celom Slovensku. Pribúdali oddiely v Žiline, Košiciach, Zvolene, Červenom Kláštore, Bratislave ale aj v Žarnovici, či Žiari nad Hronom. Zo začiatku sa jazdilo na drevených skladacích kajakoch a kanoe zakrytých plachtou. Až neskôr v 60-tych rokoch sa začali používať nové materiály - lamináty.
Prečítajte si tiež: Modely slovenských samopalov
Slovenskí slalomári sa presadzovali aj na medzinárodnom poli. Mali to však veľmi zložité najmä z dôvodu vysokej vyspelosti a rozšírenosti tohto odvetvia kanoistiky v Čechách. Napriek tomu na MS uspeli Cibákovci Ondrej a Vlado, Tibor Sýkora, Luděk Beneš, Marián Havlíček, Jano Stachera a neskôr Dušan Zaťko s Ľudom Tkáčom, Miro Hajdúčik s Milanom Kučerom, Ivan Cibák, Milan Gába, Jana Kubovčáková, Jaro Slúčik, Jozef Hajdučik, Juraj Ontko a ďalší.
Skutočný prelom vo vodnom slalome na Slovensku však nastal až po rozdelení Československa na dva samostatné štáty. Vznikom samostatného zväzu vodného slalomu a zjazdu sa vytvoril priestor aj pre väčšie možnosti zúčastniť sa na vrcholných svetových podujatiach. Prvými medailistami na MS v talianskej Mezzane bolo v slalome družstvo 3xC2 a zjazdári Vladimír Vala s Jaroslavom Slučikom.
To bol len začiatok, a odvtedy úspech našich pretekárov neustále stúpal. Veď zisk kompletnej zbierky olympijských kovov postavil vodný slalom do čela slovenského športu. Jeho úspechy a svetové postavenie je dielom širokej vodáckej verejnosti, obetavých ľudí, organizátorov podujatí, kvalitných trénerov a najmä samotných športovcov.
Medzi tých najlepších určite patria dnes už osobnosti slovenského športu, ktorí získali zlato na Olympijských hrách, Majstrovstvách sveta či Európy, ako sú Pavol a Peter Hochschornerovci, Michal Martikán, Elena Kaliská, Juraj Minčík, Jana Dukátová, Peter a Ladislav Škantárovci, Vladimír Vala a Jaroslav Slučik, Ján Šutek a Štefan Grega i mnoho ďalších.
A v tejto súvislosti je treba spomenúť aj druhú slalomovú trať, ktorá vyrástla v Čunove a bola spustená do prevádzky koncom augusta 1996. Okrem veľmi kvalitných tréningových podmienok poskytuje areál aj možnosti na organizovanie vrcholných medzinárodných podujatí. A bratislavskí slalomári to využili do poslednej bodky. Veď za obdobie prevádzky slalomovej trate tu zorganizovali viacero kôl Svetového pohára, Majstrovstvá Európy, Majstrovstvá sveta juniorov, Majstrovstvá Európy juniorov.
Prečítajte si tiež: Slovenská vojenská symbolika (1939-1945)
Vlajkovou loďou súčasného VŠC Dukla je vodný slalom. Asi tak možno symbolicky vyjadriť úspešnosť tohto športu. V mimoriadne krátkej dobe sa stali slalomári najúspešnejším odvetvím, keď od konštituovania v roku 1994 až doteraz získali na vrcholných medzinárodných podujatiach (OH, MS, ME) celkom 235 medailí (106 zlatých, 66 strieborných, 63 bronzových). Je to najväčší zisk medailí v rámci športov na Dukle.
Kľúč k porozumeniu mimoriadnej úspešnosti sa nachádza v zložení všetkých priaznivých komponentov: na dlhoročnej tradícii (Medzinárodný tatranský slalom od r. 1949, založenie klubu roku 1953, vybudovanie areálu roku 1978) je nadstavba v podobe vybudovaných podmienok, kvalitnej trénerskej práce s talentovanými pretekármi v L. Mikuláši v spojení s podmienkami členstva vo VŠC Dukla v B. Bystrici. V nových politických, spoločenských a ekonomických podmienkach by Kanoe Tatra Klub nemohol pracovať na takej úrovni bez partnerstva s VŠC Dukla.
Pôvodné AŠD vodného slalomu vzniklo v roku 1994 postupne od zaradenia prvých pretekárov 1. apríla a ešte v priebehu roka narukovaním niekoľkých pretekárov na základnú vojenskú službu a prijatím ďalších, ako občianskych zamestnancov. Prvými trénermi boli Peter Mráz (hlavný), Zdeněk Kůs, Jozef Martikán a Peter Cibák. Už vstup juniorov do AŠK Dukla bol impozantný, keď získali v USA tri tituly juniorských majstrov sveta: Michal Martikán v C1, Pavol Hric v K1 a Stanislava Kováčová v K1.
Na majstrovstvách Európy juniorov roku 1995 v Liptovskom Mikuláši nadviazali nádeje na predchodcov. Hrdosťou oboch zložiek klubu sú tri individuality vodného slalomu. Singlkanoista Michal Martikán získal doteraz 56 medailí /spolu aj v hliadkach/, z toho 35 zlatých, 13 strieborných a 8 bronzových. Päťkrát bol celkovým víťazom SP. V kolekcii olympijských vybojoval dve zlaté, dve strieborné a jedna bronzovú medailu.
Kajakárka Elena Kaliská získala počas pôsobenia v Dukle 23 medailí /spolu aj v hliadkach/, z vrcholných podujatí z toho 12 zlatých, 6 strieborných a 5 bronzových. Šesť krát bola celkovou víťazkou SP. V zbierke zlatých má dve zlaté za olympijské víťazstvo, jednu za titul majsterky sveta a päťkrát bola majsterkou Európy. Elena Kaliská bola vôbec prvou Slovenkou, ktorá získala zlatú olympijskú medailu v ére samostatnosti Slovenskej republiky.
Prečítajte si tiež: Startupová scéna na Slovensku
Singlkanoista Alexander Slafkovský, ktorý sa ešte nedostal na olympijské hry, no získal veľa medailí z vrcholných podujatí. Za výkladnú skriňu úspešnosti vodného slalomu v Dukle možno označiť prehľad medailistov. Traja spomenutí šampióni nie sú osamotení, lebo ich nasledovali ďalší talentovaní pretekári. Z kanoistov príchuť svetového resp. európskeho prvenstva spoznali Tomáš Kučera, Ján Bátik, Milan Kubáň, Marián Olejník, Dušan Ovčarík, Ján Šajbidor, Martin Halčin, Gabriela Stacherová a Gabriela Zamišková - Brosková.
V poslednej dekáde, po ukončení športovej kariéry starších pretekárov, vyrastajú ďalší. Sú to medailisti najmä z majstrovstiev sveta a Európy juniorov . Sú medzi nimi Michaela Haššová, Marko Mirgorodský, Simona Maceková, Simona Glejteková, Ivana Chlebová, Patrik Gajarský a Samuel Krajčí. Do tejto plejády juniorov patrí aj Jakub Grigar, ktorý sa postupne prepracoval z juniorského majstra sveta a Európy až na strieborného medailistu z olympijských hier v Tokiu 2020.
Ďalšou je Eliška Mintálová, ktorá získala 9. miesto na tých istých olympijských hrách. V roku 2022 získala zlato na majstrovstvách sveta U23 a majsterka Európy. Monika Škáchová je juniorská majsterka Európy U23 a na olympijských hrách 2020 skončila na 9. mieste.
Ondrej Cibák - Nestor slovenského vodného slalomu
Presne pred dvadsiatimi rokmi zomrel Ondrej Cibák, ktorý stál pri zrode vodného slalomu na Slovensku. „Otec bol nadčasový človek a nepoznal prekážky. Môžem s určitosťou povedať, že bez areálov vodného slalomu u nás v Liptovskom Mikuláši a v bratislavskom Čunove by neboli ani naši olympijskí víťazi".
Ondrej Cibák (nar. 1926) stál pri zrode vodáckeho športu nielen na Liptove, ale aj na Slovensku. Vyrastal v Liptovskom Mikuláši, vo Vrbici, v dome pri Váhu, takže k vode mal blízko. So staršími bratmi a kamarátmi sa často plavili po rieke na rôznych svojpomocne vyrobených lodiach. Prvý drevený kajak vyrobil Ondrejovi najstarší brat Juraj. Nestor slovenského vodného slalomu bol veľmi aktívny človek.
Prvý československý reprezentant na divokej vode zo Slovenska, zaslúžilý tréner, funkcionár, dlhoročný tajomník klubu, organizátor významných športových podujatí a staviteľ umelých slalomových tratí. Na sútoku riek Belej a Váhu pri Liptovskom Hrádku sa v roku 1949 prvý raz stretli nadšenci a priekopníci vodného slalomu z celého Slovenska a uskutočnili sa tam premiérové preteky s prekážkami.
„Bolo to kuriózne víťazstvo, pretože počas pretekov totiž zlomil pádlo. Vystúpil teda z lode na breh, požičal si iné a preteky aj tak dokončil víťazne," spomínajú starší vodáci. Tieto preteky začali nadšenci organizovať každoročne. Prvých tridsať rokov sa jazdilo na Belej alebo Váhu. Potom preteky presťahovali do areálu vodného slalomu v Liptovskom Mikuláši.
Reprezentačnú kariéru ukončil Ondrej Cibák v roku 1953 na majstrovstvách sveta v talianskom Merane, kde bol nielen ako pretekár, ale už aj ako tréner. Skončil v K1 na 12. V roku 1959 prišiel Ondrej Cibák s nápadom založiť športový klub pre vodný slalom. Najprv ho volali Lokomotíva, od roku 1992 je to Kanoe Tatra Klub (KTK). Jeho hlavná úloha bola, aby sa mikulášsky vodácky šport rozvíjal a presadil medzi ostatnými.
Nová lodenica, ktorú si pri Váhu svojpomocne vodáci stavali štyri roky, bola dobrý základ. Neuspokojil sa však s tým a v sedemdesiatych rokoch sa pod jeho vedením uskutočnili dve rekonštrukcie lodenice. Pribudli k nej hotelové časti, garáže, sauna, reštaurácia a pádlovací bazén. Myšlienka postaviť kanál prírodného charakteru sa v mysli Ondreja Cibáka zrodila na začiatku šesťdesiatych rokov. V tom čase vznikla aj jeho prvá štúdia.
Jeden z hlavných dôvodov výstavby kanála nebolo len utvorenie lepších podmienok pre vodákov, ale aby sa šport prostredníctvom umelého kanálu vybudovaného v meste dostal bližšie k divákom. Zaradenie vodného slalomu v roku 1967 do programu olympijských hier 1972 naštartovalo vodákov k väčšej aktivite vybudovať umelú slalomovú trať v Liptovskom Mikuláši.
Aby mohol Ondrej Cibák so spolupracovníkmi projekt zrealizovať, potrebovali na začiatok doviesť tisícky metrov kubických zemného materiálu. V tom čase budovali v Mikuláši Vysokú vojenskú školu či obchodný dom Prior. Búrala sa stará Vrbica a na jej mieste vyrastalo panelové sídlisko Nábrežie, neskoršia zásobáreň detí pre vodný slalom. Ondrej Cibák vytušil možnosti, ktoré budovanie veľkých stavieb prináša a pustil sa do realizácie svojho sna.
Peniaze získal z vládneho výboru pre cestovný ruch a vtedajšieho Československého zväzu telesnej výchovy. S výstavbou začali v roku 1973 v akcii Z. Ondrejovi Cibákovi sa sen naplnil v auguste 1978, keď Areál vodného slalomu v Liptovskom Mikuláši slávnostne otvorili. Zároveň sa uskutočnili aj prvé preteky - jubilejný 30. ročník Medzinárodného tatranského slalomu. V tom období to bol po Augsburgu len druhý umelý vodný areál na svete a teraz nesie meno jeho autora.
Na základe utvorených vynikajúcich podmienok začalo vyrastať čoraz viac slalomárov na svetovej úrovni a veľkú zásluhu má na tom práve Ondrej Cibák, ktorý k divokej vode priviedol aj svojich synov a vnukov. Už ako uznávaný expert neskôr navrhol aj kanál v španielskom La Seu d'Urgell pre OH v Barcelone 1992. Jeho vrcholné dielo je však sústava slalomových tratí v bratislavskom Čunove, ktoré uviedli do života v roku 1996 po OH v Atlante. Ako prvý mal česť spustiť sa dolu nádherným kanálom atlantský olympijský víťaz Michal Martikán. Ondrej Cibák bol človek, ktorý svojím myslením predstihol dobu.
Úspechy slovenského vodného slalomu na Majstrovstvách sveta (1993 - 2022)
Slovenskí vodní slalomári bojujú o medaily pod slovenskou vlajkou od roku 1993. Prvú individuálnu medailu pre Slovensko získal v roku 1995 vtedy iba 16-ročný Michal Martikán v C1, keď v anglickom Notinghame prekvapil tretím miestom. O dva roky neskôr v brazílskom Tres Coroas už dominoval a stal sa majstrom sveta. V roku 1999 v španielskom La Seu d’Urquell získal opäť bronz.
V roku 2002 Slovensko dominovalo na majstrovstvách sveta vo francúzskom Bourg St. Maurice, keď Michal Martikán získal po druhý krát titul majstra sveta a na svetovej scéne sa po prvý krát predstavili dvojičky Peter a Pavol Hochschornerovci, ktorí sa vo svojej premiére stali majstrami sveta. Práve od roku 2002 sa majstrovstvá sveta konajú každý rok s výnimkou olympijského roku.
Austrálsky Penrith hostil majstrovstvá sveta po aténskej olympiáde v roku 2005. Tento rok získal doposiaľ jedinú medailu v kajaku mužov pre Slovensko Peter Cibák, keď skončil tretí. Po prvý krát vystúpila na stupne víťazov kajakárka Elena Kaliská a rovno na ten najvyšší. Michal Martikán skončil tretí a v C2 získali striebro Milan Kubáň s Mariánom Olejníkom.
Z brazílskeho Foz d’Iguazu v roku 2007 sa vracala zo striebrom kajakárka Elena Kaliská, majstrom sveta sa stal opäť Michal Martikán a triumfovali aj bratia Peter a Pavol Hochschornerovci. V roku 2009 hostila opäť svetový šampionát olympijská trať v Seu d‘Urquell. Majstrami sveta sa už po tretí krát stali Hochschorenrovci a Michal Martikán skončil druhý.
V slovinskom Tacene v roku 2010 získalo Slovensko prvú medailu z majstrovstiev sveta v kategórii C1 ženy a rovno tú najcennejšiu, keď Jana Dukátová triumfovala v kategórii kanoe a získala aj striebro v kajaku. V roku 2011 hostilo po prvý krát majstrovstvá sveta bratislavské Čunovo. Domáce publikum potešila striebrom kajakárka Jana Dukátová, bronzom kanoista Matej Beňuš a kanoistka Katarína Macová a zlatou čerešničkou na torte bolo víťazstvo bratislavských rodákov bratov Hochschornerovcov.
Rok 2013 patril svetový šampionát pražskej Tróji. S medailami na krku odchádzali kanoista Alexander Slafkovský, ktorý získal striebro a Peter a Ladislav Škantárovci s bronzom. V americkom Deep Creek v roku 2014 získalo Slovensko jednu bronzovú medailu v C2 zásluhou Petra a Ladislava Škantárovcov. V roku 2015 z londýnskeho Lee Valley odchádzali slovenskí slalomári vôbec prvý krát bez individuálnej medaile.
V roku 2017 vo francúzskom Pau sa po prvý krát išiel extrémny slalom, ktorý sa od tohto roku premenoval na kajak kros a na olympijských hrách v Paríži 2024 bude novou olympijskou disciplínou. V Pau získalo Slovensko dve striebra zásluhou kanoistu Alexandra Slafkovského a bratrancov Škantárovcov v C2. 2018 a brazílske Rio de Janeiro nebolo šťastné pre slovenské farby, keď sa naši slalomári vracali domov bez individuálnej medaile.
Zaujímavosťou brazílskeho šampionátu bol kategória C2 mix, v ktorej dvojica Soňa Stanovská - Ján Bátik obsadili piate miesto. Rovnako o rok neskôr v španielskom Seu d’Urgell si slovenskí vodní slalomári nevylepšili medailovú bilanciu z majstrovstiev sveta.
Bilancia slovenského vodného slalomu (1993 - 2022) je 12 zlatých, 14 strieborných a 12 bronzových individuálnych medailí z majstrovstiev sveta.