Záujem verejnosti o veci verejné, vrátane bezpečnostnej problematiky, je bez diskusií vždy vítanou skutočnosťou. Koncom minulého roka predložili ministerstvá obrany a diplomacie na medzirezortné pripomienkové konanie návrh Dohody o obrannej spolupráci SR so Spojenými štátmi americkými (Dohoda DCA). V súlade s očakávaniami predkladateľov sa k obsahu Dohody rozprúdila živá diskusia o celkovej výhodnosti Dohody pre Slovensko, a takisto o samotnej potrebe takúto dohodu uzavrieť.
Zo všetkých pozoruhodností je pre mňa osobne najobskúrnejšou polemika o eventuálnom umiestnení jadrových zbraní na území Slovenska. Obskúrnou je zmienená špekulácia predovšetkým preto, lebo doteraz nič nenasvedčovalo tomu, že Slovensko by z akéhokoľvek dôvodu malo mať záujem o odklonenie sa od svojej dlhodobej politiky v problematike jadrových zbraní. Či už z našej vôle, svojvôle USA, alebo z titulu niečoho iného, čo ešte teraz nevieme presne identifikovať alebo pomenovať.
Slovenská republika sa jednoznačne hlási k politike nešírenia jadrových zbraní a jadrového materiálu na vojenské využitie, ktoré sú historicky jedným zo základov spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky Európskej únie. Zmena nášho prístupu k jadrovým vojenským spôsobilostiam nie je, ani len nepriamo, indikovaná ani v zneniach hlavných strategických dokumentov - to jest v bezpečnostnej, vojenskej ani vojenskej stratégii.
Slovensko je medzinárodným spoločenstvom (nielen krajinami EÚ a NATO) vnímané ako hodnoverný a stabilný partner v oblasti nešírenia zbraní hromadného ničenia (vrátane jadrových), a to aj cez prizmu nášho pristúpenia a dodržiavania Dohovoru o zákaze biologických zbraní (1972), Dohovoru o chemických zbraniach (z 1993), či Zmluvy o všeobecnom zákaze jadrových skúšok (z 1996). Všetky zmienené legislatívne materiály sú právne záväzné a ich porušovanie je postihnuteľné v adekvátnom zákonnom rozsahu.
Jednoznačnosť podpory tejto zmluvy Slovenskom vyplýva okrem iného aj z odmietavého prístupu k novým iniciatívam na poli zákazu jadrových zbraní, ktoré by z nášho pohľadu fungujúce mechanizmy oslabili. Nič na predošlom konštatovaní nemení ani členstvo Slovenska v NATO, ktoré sa samo identifikuje ako „jadrová aliancia“.
Prečítajte si tiež: Zákaz lovu na Slovensku
K dnešnému dňu však nič nenasvedčuje záujmu aliancie meniť svoj súčasný prístup k jadrovým zbraniam. Slovensko je dlhodobo uzrozumené s aktuálnym nastavením, nepočíta a nepodporuje rozmiestňovanie jadrových zbraní do nových spojeneckých krajín.
Je všeobecne známe, že časť amerického jadrového arzenálu je trvalo umiestnená mimo územia USA, a to v piatich spojeneckých krajinách - v Taliansku, Belgicku, Holandsku, Nemecku a Turecku. Faktom však je, že v týchto krajinách boli jadrové zbrane USA prítomné ešte predtým, ako začala platiť zmluva NPT, pričom ďalšie rozšírenie tejto kategórie spojencov by dnes už bolo v jasnom rozpore s duchom a literou tejto zmluvy.
Práve naopak, z územia NATO sa jadrové zbrane skôr sťahujú. Kým v čase podpisu zmluvy NPT (1968) bolo na starom kontinente celkovo približne 7300 jadrových hlavíc, dnes je to okolo sto hlavíc, čo predstavuje zníženie ich počtu o 98 percent. Po skončení studenej vojny sa výrazne zmenilo bezpečnostné prostredie v Európe, a to malo značný vplyv na adekvátnosť masívnej prítomnosti týchto zbraní. Pritom však zostal zachovaný ich význam ako prostriedku (minimálneho hodnoverného) odstrašenia konkurujúcich jadrových mocností.
To, že si svetové mocnosti neustále uvedomujú potrebu budovania stability v oblasti jadrovej bezpečnosti, jasne vykresľuje aj skutočnosť, že sa päť jadrových mocností (vrátane USA a Ruska) len pred pár dňami dohodlo na spoločnej deklarácii. Stalo sa tak (touto formou) vôbec prvýkrát v dejinách.
Úloha Slovenska v jadrovom odstrašení NATO je orientovaná predovšetkým na konzultačné aspekty a zapojenia do tvorby operačných a doktrinálnych procesov. S využitím územia Slovenska na vojenské jadrové účely akéhokoľvek charakteru sa nepočíta ani v Bruseli, ani vo Washingtone.
Prečítajte si tiež: Čo je Zmluva o nešírení jadrových zbraní?
A nie je pritom jasné ani to, aká (nová) výhoda by americkej strane plynula z nasadenia jadrových zbraní na našom území. Najmä ak berieme do úvahy aj diplomatické náklady, ktoré by porušením zmluvy NPT nevyhnutne musela akákoľvek americká vláda zaplatiť kritickou stratou renomé v očiach spojencov a stratou akejkoľvek dôvery v očiach ďalších mocností.
Čisto na účely diskurzu je, samozrejme, možné pripustiť, že teoreticky môže v najbližšom desaťročí (obdobie, na ktoré podpisujeme dohodu s USA) nastať totálna zmena medzinárodného poriadku, v ktorom prestanú platiť písané a nepísané pravidlá a presadzovať sa bude vyslovene len sila a svojvôľa hŕstky veľmocí.
Slabina tejto predstavy v reálnom svete spočíva v tom, že vojensky zavedené jadrové zbrane (USA dnes disponujú arzenálom 12 rôznych jadrových zbraní) dnes jednoducho nie sú neviditeľné - aspoň nie pre tých, ktorí ich majú sledovať a brániť ich šíreniu. Prirodzene, každý sa už v popkultúre stretol s pojmom „jadrového kufríka“ - konceptom jadrovej zbrane, ktorý je super kompaktný, a tým aj super mobilný a vďaka tomu aj super neodhaliteľný. Problém je v tom, že takúto jadrovú zbraň dnes nemá vo svojom arzenáli žiadna rozhodujúca jadrová veľmoc, vrátene USA a Ruskej federácie.
Americké jadrové zbrane umiestnené v Európe (typ B-61) by museli byť v prípade presunu na SR obsluhované stíhacími lietadlami certifikovanými na jadrové misie (slovenské F-16 nebudú stavané na obsluhu jadrových hlavíc), ktorých typové označenie je verejne známe (napr.: F-35A, F-15E Strike Eagle, F-16 C/D Fighting Falcon a ďalšie), a prakticky by došlo k ich odhaleniu v momente pristátia (ak nie skôr).
Jadrové hlavice USA určené pre flotilu ponoriek a medzikontinentálne balistické rakety môžeme azda v podmienkach tiež vylúčiť. V teoretickej rovine by boli najschodnejšie rakety stredného doletu, ktoré už v Európe nasadené boli. Následne bolo ich nasadzovanie zakázané (zmluva INF), potom porušované Ruskom (čo viedlo ku krachu dôvery a koncu zmluvy INF) a dnes zažíva debata o ich význame akési obrodenie.
Prečítajte si tiež: Jadrový arzenál Ruska
Otázkou by však ostávalo, prečo by sa americká strana rozhodla (za neskutočne vysokú cenu všetkého, čo bolo popísané vyššie) o využitie nášho územia, ak by súčasne disponovala aj obrannými dohodami (DCA) s ďalšími krajinami na východnom krídle. Tie (Estónsko, Lotyšsko, Litva, Poľsko, Rumunsko, Bulharsko a Maďarsko) sú zväčša podstatne bližšie k ruským hraniciam, ako je to v prípade Slovenskej republiky, a kde je evidentne trvalo nižšia miera spoločenskej senzitivity voči posilnenej spolupráci s USA.
Dohoda DCA a jadrové zbrane
Plánovaná zmluva o obrannej spolupráci s USA vyvolala ďalší rozruch, keď sa medzi jej kritikov zaradil generálny prokurátor Maroš Žilinka. To platí obzvlášť v prípade, keď sú (alebo nie sú) v hre jadrové zbrane. Generálna prokuratúra preto oznámila, že „Čl. Pravdou je, že zmluva v súčasnej podobe dovoz jadrových zbraní na Slovensko explicitne nezakazuje a z právneho hľadiska by bol teda možný.
Spojené štáty totiž v súčasnosti disponujú dvoma druhmi jadrových zbraní. Prvým sú strategické jadrové zbrane, ktoré sú umiestnené ako hlavice na medzikontinentálnych balistických raketách ICBM alebo na strelách s plochou dráhou letu. Druhým typom sú taktické jadrové zbrane, ktoré sú menšie a sú v súčasnosti jediným typom amerických jadrových zbraní, ktorý sa nachádza v Európe.
Podľa think-tanku FAS od roku 1971 poklesol počet v Európe umiestnených amerických jadrových zbraní o 98 percent, teda zo 7300 v 70. Jediným zbraňovým systémom zostávajú bomby B-61, ktoré sa nachádzajú na šiestich základniach v Holandsku (Volkel), Taliansku (Aviano a Ghedi), Nemecku (Buchel), Belgicku (Kleine Brogel) a Turecku (Incirlik).
Podľa tohto konceptu štáty, ktoré nedisponujú vlastnými jadrovými zbraňami v prípade konfliktu či v prípade vojny zabezpečia nosný systém, napríklad v prípade Nemecka stíhacie bombardéry Tornado, zatiaľ čo Američania poskytnú taktické jadrové zbrane. V prípade obojstrannej zhody vlastníkov zbraní, teda USA, a nosného systému domáci piloti donesú americké zbrane do cieľa. Z formálneho hľadiska USA počas celého priebehu zostáva vlastníkom zbraní, čím podľa stanoviska vedeckého inštitútu nemeckého Bundestagu nukleárne zdieľanie neporušuje zmluvu o nešírení jadrových zbraní NPF.
Nové stíhačky F-16 by síce hypoteticky mohli túto úlohu splniť, no nielenže ich objednaný počet (14 kusov) je príliš malý na to, aby dokázali spoľahlivo prežiť nepriateľský úder, ale slovenské letiská ani nie sú spôsobilé americké bomby typu B-61 adekvátne uskladniť. Američania s týmto účelom na všetkých letiskách, na ktorých taktické jadrové zbrane skladovali, inštalovali Weapons Storage and Security System WS3, žiaden z nich sa však nenachádza mimo územia NATO spred roku 1989.
Naopak, počet uskladnených bômb B-61 v Európe neustále klesá a počas diplomatickej krízy s tureckým prezidentom Erdoğanom médiá aj časť odborníkov žiadali úplné stiahnutie amerických B-61 z Turecka.
Pravdaže, napriek uvedenému možno namietať, prečo sme priamo nevyjednali zmluvu, v ktorej by bola preprava jadrových zbraní cez slovenské územie explicitne vylúčená. Zabudnúť by sa nemalo ani na to, že takáto zmluva so Slovenskom by bola pre Spojené štáty precedensom, na ktorý by sa mohli odvolávať politické zoskupenia v iných štátoch. Európskej bezpečnosti by to mohlo aj dramaticky uškodiť. Takýto scenár síce nie je veľmi pravdepodobný, no nemožno ho úplne vylúčiť.
Porovnanie s inými zmluvami
Sudkyňa Krajského súdu v Bratislave Dana Jelinková Dudzíková v texte pre Právne listy porovnala zmluvu s dohodami iných štátov v regióne. Dudzíková píše: „Poliaci majú (na rozdiel od našej dohody) aj osobitné ustanovenie k sporu o trestnoprávnu jurisdikciu - článok 14 odseku 3. (...) Poľská dohoda má 50 strán, naša 35. Poliaci majú viaceré aspekty podrobne precizované, v ich prospech. Poliaci majú tiež právo prieskumu a preverenia platnosti osvedčenia, ktoré má vydať americká autorita v súvislosti so spáchaním trestného činu príslušníkov ozbrojených síl - čl.
Tu však treba doplniť, že poľská zmluva obsahuje aj záväzky poľskej strany, ktoré slovenská zmluva neobsahuje - nie kvôli fundamentálnym rozdielom, ale z dôvodu, že poľská zmluva je celkovo dlhšia a presnejšia. Oplatí sa aj pohľad na novú zmluvu medzi Nemeckom a Litvou, ktorú ratifikoval litovský parlament Seimas v apríli.
Na druhej strane, nemecko-litovská zmluva obom stranám zakazuje dovoz jadrových, biologických alebo chemických zbraní. Vzhľadom na skutočnosť, že žiadna zo zmluvných strán takýmito zbraňami nedisponuje, je takéto ustanovenie skôr nemeckým vnútropolitickým signálom než reálnym predmetom dohody. Slovenská dohoda tak nie je výnimočne iná než dohody našich susedov.
Zmluva o úplnom zákaze jadrových skúšok (CTBT)
Zmluva o úplnom zákaze jadrových skúšok zakazuje všetky druhy testov atómových zbraní a má tiež sťažiť ďalší vývoj týchto zbraní. Podpísala aj ratifikovala ju napríklad Británia, Francúzsko a Rusko, ktoré teraz však svoju ratifikáciu odvolalo. USA, Izrael, Čína, Irán a Egypt zmluvu podpísali, ale neratifikovali. CTBT preto formálne nenadobudla účinnosť.
To sa môže stať až potom, čo ju podpíše a ratifikuje 44 krajín - štáty s jadrovými zbraňami alebo krajiny s atómovými elektrárňami a výskumnými reaktormi. Zmluva má napriek tomu význam, vytvorila totiž de facto pravidlo zakazujúce jadrové skúšky. Zatiaľ čo bývalý Sovietsky zväz vykonal posledný jadrový test v roku 1990 a USA o dva roky neskôr, postsovietske Rusko sa k jadrovému testu doteraz neuchýlilo.
Slovensko a CTBT
SR sa od začiatku rokovaní o Zmluve zasadzovala za úplný zákaz jadrových skúšok. Podpisu a ratifikácii Zmluvy zo strany SR medzi prvými štátmi. SR patrila medzi štáty, ktoré sa aktívne zúčastňovali na budovaní prípravnej komisie pre Zmluvu (PrepCom) so sídlom vo Viedni v r. 1997. SR sa v roku 1999 zúčastnila medzinárodného cvičenia (On-Site Inspection Exercise - OSI) v lokalite Pálpústa v Maďarsku. Cieľom cvičenia bolo za účasti predstaviteľov zo všetkých kontinentov overiť niektoré inšpekčné postupy a monitorovacie zariadenia potrebné pre verifikáciu Zmluvy.
Vyššie uvedeného je zreteľný dlhodobý aktívny prístup SR k implementácii Zmluvy a vyplýva z neho aj priamo súvisiaca podpora zvolaniu Konferencie. V súlade s článkom XIV Zmluva nadobudne platnosť 180 dní po uložení ratifikačných listín 44 štátov uvedených v prílohe č. 2 Zmluvy, medzi ktorými sa nachádza aj SR. Z týchto krajín Zmluvu podpísali všetky krajiny s výnimkou KĽDR, Indie a Pakistanu, i keď posledné dve krajiny to sľúbili po jadrových skúškach v r.1998.
SR podporila návrh na zvolanie Konferencie signatárskych štátov v zmysle čl. XIV Zmluvy o zvolanie osobitnej konferencie na posúdenie opatrení k urýchleniu nadobudnutia platnosti Zmluvy. SR sa aktívne zúčastnila na príprave spoločnej politickej deklarácie. Od predchádzajúcej konferencie sa zaznamenal viac ako 50%-ný nárast počtu krajín, ktoré ratifikovali Zmluvu. SR k tomuto kroku získala podporu regionálnej skupiny.
Konferencia (v zmysle čl. XIV Zmluvy o úplnom zákaze jadrových skúšok ( „CTBT“), ktorá sa uskutočnila v sídle OSN v New Yorku v dňoch 11.-13. septembra 2001. Konferenciu otvoril generálny tajomník OSN K. Annan.
Na Konferencii sa zúčastnilo 109 delegácií z krajín, ktoré ratifikovali, alebo zatiaľ len podpísali Zmluvu. 49 delegácií bolo vedených na úrovni ministrov zahraničných vecí. Jednou z významných krajín sa nezúčastnili USA. Táto skutočnosť je kritizovaná na rôznych úrovniach mnohými krajinami, vrátane Kanady a krajín EÚ.
Delegácia SR postupovala na Konferencii podľa Smernice schválenej vládou SR. SR bola vyjadrená podpora skorému nadobudnutiu platnosti Zmluvy a jej univerzalite v celosvetovom meradle. SR, ocenená práca sekretariátu PrepComu CTBTO na čele s výkonným tajomníkom vv. bola na krátky čas z bezpečnostných dôvodov uzavretá).
SR v oblasti konvenčných zbraní a prípravy kontrolného mechanizmu Zmluvy ešte pred nadobudnutím jej platnosti. SR a mier vo svete. Nezávislé združenia potvrdili, že CTBT je uskutočniteľnou a efektívnou Zmluvou užitočnou pre všetky členské štáty.
Počas Konferencie Zmluvu ratifikovali ďalšie 3 krajiny (Ekvádor, Nauru a Singapur). pre nadobudnutie platnosti Zmluvy, informovali o svojich zámeroch ratifikovať Zmluvu v dohľadnom čase. Ku dňu 20.11.2001 Zmluvu podpísalo 164 štátov a z nich ju ratifikovalo 89 štátov.
Hrozba jadrového konfliktu
Vyhrážky o použití jadrových zbraní zo strany Ruska zatiaľ podľa Západu neboli efektívne. Neodradili brániacich sa Ukrajincov ani medzinárodnú pomoc a dodávky zbraní. No jadrové zbrane ostávajú najvýznamnejším odstrašujúcim nástrojom modernej doby, pričom toto chápanie sa rozširuje aj medzi Európanmi. Hrozba jadrového konfliktu je v súčasnosti pre ruskú agresiu na Ukrajine najväčšia od konca Studenej vojny. Na križovatke sú však aj globálne ambície jadrového odzbrojovania.
Ruské signály o tom, že by mohlo v istej forme využiť svoj jadrový arzenál je podľa NATO „nátlakom, ktorý hlboko destabilizuje medzinárodný bezpečnostný poriadok“. Pre Alianciu preto znamená „jednu z najvýznamnejších výziev“, ktorej od 90. Navyše sa transformuje aj vnímanie v spoločnosti. Nové prieskumy totiž naznačujú, že napríklad až 52 percent Nemcov chce, aby americké taktické jadrové zbrane - do februára vysoko nepopulárne - ostali v súčasnosti na ich území. Rovnako rastie podpora v krajinách strednej a východnej Európy, ktoré sú v rámci Aliancie chránené americkým jadrovým dáždnikom.
Aká veľká je hrozba jadrového konfliktu? Čo by spôsobil? Aké podmienky si jednotlivé strany kladú?
Odhadované globálne zásoby jadrových hlavíc, február 2022:
| Krajina | Počet jadrových hlavíc |
|---|---|
| Rusko | 4477 |
| USA | 3708 |
| Čína | 350 |
| Francúzsko | 290 |
| Spojené kráľovstvo | 225 |
| Pakistan | 165 |
| India | 160 |
| Izrael | 90 |
| Severná Kórea | 20 |