Pred 30 rokmi, v novembri 1989, sme zažili hviezdnu chvíľu našich moderných dejín. Nežná revolúcia sa začala v Umeleckej besede.
Začiatok v Umeleckej besede
V nedeľu 19. novembra 1989 sa v Umeleckej besede slovenskej začala Nežná revolúcia. O tom, že sa Nežná revolúcia na Slovensku začala 19. novembra práve v historickej budove Umeleckej besedy slovenskej, do značnej miery rozhodol Rudolf Sikora. Už v tú nedeľu predpoludním v byte u Cipárovcov vedel, že to nemôže byť inak.
Adresátmi naliehavých telefonických pozvaní boli predovšetkým výtvarníci. Pravda, skupinky ľudí sa stretávali v tom čase aj na iných miestach. Ale najmä Milan Kňažko, ktorý len pár hodín predtým prišiel z Prahy s autentickým svedectvom.
Uvedomil si, že je 19. novembra a že presne pred devätnástimi rokmi, 19. novembra 1970, usporiadal vo svojom dome na Tehelnej ulici v Bratislave slávny 1. Fascinácia číslom 19 bola nepochybne vzrušujúca, no rozhodujúci bol fakt, že Sikora mal vďaka svojej práve skončenej výstave v Umeleckej besede (čo bolo v tom čase samo osebe významné víťazstvo nad ochabujúcim režimom) kľúče od budovy. Pravda, za majiteľa kľúčov sa považuje aj Miro Cipár, v tom čase čerstvý predseda mestskej organizácie výtvarníckeho zväzu (a pokojne zopakujme - čo bolo v tom čase samo osebe ďalšie významné víťazstvo nad ochabujúcim režimom).
„Čo buntošíš, však sa ešte ani malá omša neskončila,“ povedal naoko vyčítavo Miro Cipár do telefónu svojmu výtvarníckemu kolegovi Rudovi Sikorovi. Bolo sedem hodín ráno, nedeľa 19. Pravda, Cipár dobre tušil, o čom bude ten telefonát.
Prečítajte si tiež: Úspechy Veroniky Vargovej v streľbe
Svedectvo Milana Kňažka z Prahy
„V sobotu som bol v Prahe na takzvanom hereckom koncerte v Smetanovej sále Obecného domu, kde slovenskí a českí herci hovoria svoje monológy. „Prechádzal som sa predtým po Prahe, videl som na Národnej triede zapálené sviečky i zaschnutú krv, bol to veľmi zvláštny pocit.
V priebehu prvého vystúpenia, keď Radovan Lukavský deklamoval Hamleta, sme sa dozvedeli, že pražské divadlá vstupujú do štrajku. A tak hneď po Hamletovi sme prerušili naše predstavenie a spísali vyhlásenie o tom, že treba nájsť vinníkov zásahu a potrestať ich. Diváci reagovali veľmi spontánne, srdečne, prvýkrát za štyridsať rokov počuli o štrajku na našom území, a dokonca ho aj videli.
Spontánne zhromaždenie a formovanie VPN
O piatej zaplnilo funkcionalistickú Umelku okolo päťsto ľudí. V preplnenej sále sa diskutovalo veľmi spontánne, kto mal niečo na srdci, vystúpil na stôl (v tomto prípade Fedor Gál) a rečnil. „Prišli tam tí, čo sa nebáli,“ hovorí Sikora. Nikto si však nebol istý, že v sále nie sú aj nepovolané osoby. Príznačné pre novú, v totalite dovtedy nepoznanú situáciu sú slová fotografa Jána Lörincza. „Mám odtiaľ len asi dve fotky.
V Umeleckej besede sa spontánne sformuloval akýsi prvý koordinačný výbor - ľudia vykrikovali mená, ktorým chceli dať svoju dôveru. Keď sa pri niektorých menách ozval piskot, hľadalo sa ďalej výsledné zloženie spoločenstva, ktoré sa potom odobralo do neďalekej Malej scény SND. Tam sa však už zjavili zvedaví účastníci z radov ŠtB, takže nakoniec sa asi dvadsiatka vyslancov odobrala do kupoly filozofickej fakulty na dunajskom nábreží. Tam konečne vzniklo vyhlásenie formulujúceho sa občianskeho hnutia Verejnosť proti násiliu a po návrate do Umeleckej besedy ho všetkým aktérom tohto historického stretnutia prečítal Martin Bútora.
Milan Kňažko oboznámil prítomných so štrajkom pražských divadiel. „Dúfal som, že sa k nemu hneď pripoja aj bratislavské divadlá.“ Už predtým volal do SND, aby hneď v nedeľu zrušili predstavenie.
Prečítajte si tiež: Lukostreľba: história a počiatky
Kňažkova rola pripadala vari každému úplne samozrejmá. Herec, zvyknutý vystupovať na verejnosti, navyše muž, ktorý priniesol informácie z prvej ruky a autentický zážitok zo začiatku štrajku divadelníkov v Prahe, sa logicky dostával k slovu najčastejšie.
„A prečo Jano Budaj? „Ale našu pozíciu niektorí vnímali aj inak,“ hovorí Kňažko. „Čím viac rokov odvtedy uplynulo, tým viac sa objavujú hlasy tiežhistorikov, ktorí hnutie VPN rozdeľujú na tých, čo boli aktívni, a na nás dvoch ako moderátorov.
Presun na Hviezdoslavovo námestie
Ako ukazuje aj táto fotografia, revolúcia sa v Bratislave nepresťahovala z Umeleckej besedy hneď na Námestie Slovenského národného povstania, kde sa niekedy tiesnilo až takmer stotisíc ľudí. Pod dohľadom baťka Hviezdoslava doň práve hovorí Ján Budaj, v tú pamätnú nedeľu 19. novembra. Viacerí účastníci zhromaždenia v Umeleckej besede sa totiž presunuli práve na Hviezdoslavovo námestie, kde sa zišlo asi päťtisíc študentov, ktorých potom Milan Kňažko podrobne oboznámil s tým, čo zažil v Prahe, a najmä s vyhlásením, ktoré vzniklo len niekoľko minút predtým v Umeleckej besede. Už tu sa zrodila následná úzka koordinovaná spolupráca Študentského hnutia so spontánne sa formujúcou Verejnosťou proti násiliu.
„Spočiatku sa ľudia sťažovali, že zle rozumejú,“ hovorí Milan Kňažko, ktorý o svojom rečnení neraz počúval, že je príliš patetické. „Ozvučenie námestia totiž nebolo ideálne (ale vďaka kapele Tublatanka, že vôbec bolo), ozvena vracala vyrieknuté slová, a tak som musel hovoriť pomaly. Slová z tribúny nachádzali v preplnenom námestí úžasnú odozvu.
„Vyhlásili sme do mikrofónu zbierku a počas mítingu začali na pódium prichádzať igelitové sáčky plné peňazí. „Keď ich už bolo veľa, tak Milan oslovil úradníčky na hlavnej pošte, ktorá sídli priamo na námestí, aby nám dodali nejaké vrece. Ľudia si ho v dave podávali nad hlavami, a keď dorazilo na tribúnu, hneď sme doň napchali vrecúška s vyzbieranými peniazmi. Prešlo niekoľko dní, keď sa na sekretariáte Koordinačného centra Verejnosti proti násiliu ozval naliehavý telefonát z pošty, že tam majú nejaké zabudnuté vrece s veľa peniazmi. „Okamžite sme si spomenuli na mítingovú zbierku na obývačku. Peniaze sme si prevzali, bolo tam neuveriteľných okolo 180-tisíc korún.
Prečítajte si tiež: Recenzia FIFA 19
Symboly a heslá revolúcie
Pravda, sviečky sa stali symbolom pádu totality už poldruha roka pred revolúciou, keď sa na bratislavskom Hviezdoslavovom námestí uskutočnila 28. Brutálne potlačené zhromaždenie tisícok účastníkov, ktorí so sviečkami vyjadrili svoj odpor voči normalizačnému režimu, bolo prvým verejným vystúpením občanov na Slovensku proti komunistickej totalite.
Súznenie medzi rečníkmi na tribúne a verejnosťou bolo charakteristickým javom novembrových demonštrácií. Častý nadšený aplauz a skandovanie hesiel boli nielen vyjadrením súhlasu s ideami a so slovami rečníkov, ale aj spätne odkazom lídrom na tribúnach, že sa môžu spoľahnúť na podporu verejnosti. A tá si zároveň aj akoby sama sebe neustále pripomínala potrebu celospoločenskej jednoty.
Bolo to práve heslo „V jednote je sila“, ktoré patrilo v novembrových dňoch k najčastejším - či už sa objavovalo na plagátoch a v najrôznejších výzvach, alebo zaznievalo na demonštráciách. Pravda, skandovanie malo bohatý repertoár. K veľmi frekventovaným patrilo heslo „Nie sme ako oni“, ako aj „Máme holé ruky“ či „Koniec vlády jednej strany“, pričom viaceré heslá boli „federálne“ - vzájomne inšpirované televíznymi prenosmi z mítingov v českých a slovenských mestách.
Iným neodmysliteľným symbolom revolučných námestí bol zväzok kľúčov v rukách vymrznutých ľudí. Štrnganie kľúčmi, táto sugestívna zvonkohra, symbolizovalo odzváňanie starému režimu a spolu s mávaním zdvihnutou rukou a prstami v tvare víťazného véčka (zakomponovaného aj do loga Verejnosti proti násiliu) vytváralo nezabudnuteľnú kulisu všetkých demonštrácií.
Verbálny prejav Milana Kňažka z tribún revolúcie je nezabudnuteľný a jeho výzva „Utvorte koridor!“ vošla do slovnej zásoby aj ďalších generácií. „Utvorte koridor! Umožnite prejazd sanitky!“ zaznelo občas - našťastie nie príliš často - z jeho úst a desaťtisíce ľudí podľa následného upresnenia, v ktorej lokalite námestia niekto potrebuje lekársku pomoc, okamžite aj v tom najpreplnenejšom priestore vytvorilo miesto pre záchranné vozidlo. Len raz verejnosť na námestí neposlúchala svojho obdivovaného tribúna.
Na jednej demonštrácii sa organizátorom prihlásil so žiadosťou vystúpiť na tribúne vtedajší podpredseda slovenskej vlády Štefan Murín. Milan Kňažko sa ho snažil uviesť, ale ľudia to odmietali napriek Kňažkovej priam prosbe, aby si Murína vypočuli. Podpredseda vlády sa nakoniec ujal slova, ale spôsob jeho vyjadrovania - sterilná boľševická hantírka plná fráz - vyvolával u ľudí striedavo pobúrenie i salvy smiechu. Verejnosť ho proste nezniesla a odmietla.
Umelecká beseda a záver revolučných dní
„Toto vyzerá na posledné stretnutie v Umeleckej besede, v utorok 21. novembra. Jasné, ešte tu mám megafón, pomocou ktorého som sa zo schodov budovy prihováral tým, čo sa nevošli dnu,“ spomína Milan Kňažko pri tejto fotografii. „Moja rola spočívala hlavne v dramaturgii hudobných vystúpení, ktoré obohacovali mítingy o kultúrny rozmer,“ hovorí Ladislav Snopko, ktorý mal bohaté skúsenosti s organizovaním množstva koncertov vrátane dvoch ročníkov open-air podujatia Koncert mladosti v pezinskom amfiteátri.
„Program žiadnej z demonštrácií však nebol vopred definitívny, na tribúnu sme púšťali aj ľudí z davu, no raz sa nám to trochu vypomstilo. Prihlásil sa istý človek, začal hovoriť, no hneď bolo jasné, že to je trochu problém. Ten človek možno ani nemal zlý úmysel, no jeho vystúpenie nebolo práve najšťastnejšie. Uvedomili sme si, že v horšom prípade by niekto mohol našu voľnosť zneužiť, a tak sme sa rozhodli, že spolu s Milanom Šimečkom a Milošom Žiakom to budeme pod tribúnou regulovať. Každý záujemca o vystúpenie musel povedať svoje meno a tému, o ktorej bude hovoriť. Rečníci z VPN však nezostávali len pri svojich témach, ale počúvali publikum, ktoré nahlas artikulovalo svoje požiadavky a tie hnutie potom zaradilo do svojho programu.
„Tak sme napríklad verejne vyslovovali požiadavku na zrušenie vedúcej úlohy komunistickej strany, ktoré bolo zakotvené v ústave, ďalej odstránenie železnej opony či neprijatie novej federálnej vlády Ladislava Adamca z 3.
Úloha televízie a študentov
Pre priebeh novembrovej revolúcie bolo nesmierne dôležité, že vtedajší riaditeľ televízie (štátnej a jedinej) na Slovensku Jaroslav Hlinický rozhodol, že mítingy z bratislavského Námestia SNP (zhodou okolností priamo pod budovou televízie) sa budú vysielať v priamom prenose. „Bol to normálny kurz organizovania a realizovania revolúcie, ktorá sa okamžite dostávala na celé Slovensko. Všetci, v menších mestách i na vidieku, videli na vlastné oči, čo sa na námestí hovorí a ako sa to hovorí, a mohli to u seba zopakovať.
Riaditeľ televízie Jaroslav Hlinický pod hrozbou štrajku časti zamestnancov nielen umožnil vysielať priame prenosy z demonštrácií na Námestí SNP v Bratislave, ale od štvrtka 23. novembra zaradil do večerného programu reláciu Dialógy. V nej sa naživo, v priamom prenose stretli zástupcovia Verejnosti proti násiliu a Študentského hnutia s predstaviteľmi komunistickej moci. Inak povedané, v ostrom dialógu sa stretli svetre a tričká verzus saká a kravaty.
„Požiadavka na zrušenie článku 4 ústavy, zakotvujúceho vedúcu úlohu komunistickej strany v Československu, už visela vo vzduchu, diskutovali sme o tom vo vedení VPN, ale verejne to nikto dovtedy nevyhlásil,“ spomína Milan Kňažko. „Neboli sme vopred dohodnutí, ale ja som vtedy v televízii usúdil, že dozrel čas. Od toho sa dištancujem, súdruh Kňažko, ozval sa jeden z druhého brehu. Ja som ho len opravil, že pán Kňažko. Inak, ten sveter, ktorý tam mám oblečený, je už v Slovenskom národnom múzeu, ktoré ma požiadalo o nejakú relikviu z revolúcie.
Vysielať vtedy priamy prenos z diskusie bolo niečo úplne nové, nezažité, štyridsať rokov nepoznané. Ako priznávali vtedy aj neskôr v Čechách a na Morave, Bratislava nasadila revolúcii pohotovými televíznymi okrúhlymi stolmi vysokú latku, predstavujúcu až týždňový náskok pred Prahou.
Stretli sa pred dnešným Prezidentským palácom a držiac sa za ruky vytvorili živú reťaz, idúcu cez mesto k budove Univerzity Komenského. Počas pochodu spievali hymnu a skandovali heslá My chceme slobodu a My chceme demokraciu, a hoci to bol na vtedajšie časy dosť neslýchaný počin, policajti, sprevádzajúci celú akciu, nezasiahli. „Aj my sme sa výrazne prejavili už pred začiatkom revolúcie,“ pokračuje.
„Na jeseň osemdesiateho deviateho roku sme na našej fakulte šokovali vedenie školy akciou Prečo nie SZM. Kompletne celý ročník sme jedného dňa priniesli na fakultný výbor Socialistického zväzu mládeže svoje preukazy a manifestačne sme zo zväzu vystúpili. Vagač patril k šiestim iniciátorom tohto odvážneho kroku, za ktorým mal nasledovať exemplárny trest od vedenia, vylúčenie zo štúdia. „K tomu už nedošlo, rovnako ako k stretnutiu, ktoré sa na popud niektorých ľudí z vedenia SZM malo uskutočniť okolo 20. novembra.
Prvé manifestácie si organizovali študenti sami, na Gottwaldovom námestí (dnes Námestí slobody), pred Domom ROH (Istropolisom), no najmä na Hviezdoslavovom námestí, a od stredy 22. Práve jej poslucháči spolu s Filozofickou fakultou UK ako prví vstúpili do štrajku, k nim sa postupne pridávali ďalšie fakulty a z ich zástupcov sa vykryštalizovalo užšie vedenie Študentského hnutia.
„Hektické revolučné týždne sme prežívali takmer nepretržite v našom sídle, tam sa tvorili dohody, program demonštrácií i výjazdov po Slovensku, tam sa na kolene vymýšľali a tlačili plagáty a bez xeroxu, teda prácnym prepisovaním na stroji cez desať kopírovacích papierov, sme rozmnožovali texty vyhlásení. To všetko sa najmä v prvých dňoch dialo v napätej atmosfére, nik nevedel, čo bude, či tam nevtrhne polícia alebo milície. „Pokušenie režimu zastrašiť nás bolo na začiatku silné. Budovu sme síce strážili, no to bolo skôr pre obrovský nápor ľudí.
Vagač označuje revolučné týždne ako najintenzívnejšie obdobie svojho života. „To vtedajšie užšie vedenie Študentského hnutia sa stretáva každý rok okolo 17. novembra, stále sme zostali priateľmi, revolúcia bola zážitkom, ktorý každého vnútri prepísal a zostal mu tam zachovaný na celý život. Až spätne nám dochádzalo, čo všetko sme vtedy dokázali, na druhej strane vidíme aj to, čo sa nepodarilo dotiahnuť. Revolúcia otvorila možnosti, ale dôsledne uskutočniť reálne zmeny je proces ťažší, než sme si mysleli,“ dodáva Filip Vagač.
Prepustenie Jána Čarnogurského
Ešte jedno dôležité miesto sa vďaka niekoľkým dňom zapísalo do histórie novembra 1989. V dňoch 22. a 23. novembra bolo na Mestskom súde v Bratislave verejné hlavné pojednávanie v trestnej veci Jána Čarnogurského, čo malo byť vyvrcholenie procesu s takzvanou bratislavskou päťkou. Jej členovia (okrem Čarnogurského to boli Anton Selecký, Vladimír Maňák, Miroslav Kusý a Hana Ponická) pripravovali na 21. august kladenie kvetov v mestách na Slovensku, kde v auguste 1968 vojaci Varšavskej zmluvy zastrelili obyvateľov.
Po obrovskej vlne protestov a petícií, ktoré podpísali stovky osobností a ktoré zjednotili opozíciu, režim s procesom váhal, nakoniec sa pojednávanie s Čarnogurským začalo 6. novembra a s ostatnými 14. novembra. V nastávajúcich revolučných dňoch sa pred Justičným palácom zhromaždilo niekoľko stoviek demonštrantov a pod ich tlakom, ako aj vďaka vznesenej požiadavke na Čarnogurského oslobodenie z obrovských manifestácií na Námestí SNP, súd ho 23. novembra prepustil na slobodu. O necelé tri týždne sa Čarnogurský stal prvým podpredsedom federálnej vlády.
„Bola to takpovediac takmer povinnosť nás hercov,“ hovorí Milan K...
tags: #strelba #na #hranici #bergza #socializmu