Počas komunistického režimu v Československu bola hranica so západnými štátmi prísne strážená a úteky boli spojené s veľkým rizikom. Obyvatelia pohraničných oblastí žili v podmienkach pripomínajúcich väzenie, a pokusy o prekročenie hranice často končili tragicky. Tento článok sa zameriava na streľbu na rakúskej hranici ČSSR, osudy ľudí, ktorí sa pokúsili utiecť, a opatrenia, ktoré komunistický režim zaviedol na ochranu hraníc.
Život pri Železnej Opone
Koncentračný tábor plný špicľov, kde sa vysídľovali asociáli a neprispôsobivé živly. Tak spomínajú na život pri železnej opone ľudia, ktorí žili v dedinách, ktorými prechádzala hranica s Rakúskom. Obyvatelia Devína, Devínskej Novej Vsi, Vysokej pri Morave a Záhorskej Vsi boli podobne ako ich obce, ľudia druhej kategórie. „Bolo to tu strážené ako vo väznici,“ hovorí Adriana Poláková zo Záhorskej Vsi. Kňaz Anton Srholec, ktorý bol v dedine sedem rokov farárom, hovorí, že žili ako „vo veľkom koncentračnom tábore“.
Po nástupe komunizmu z pohraničných obcí vysťahovali inteligenciu a kulakov - majetnejších ľudí, ktorí nechceli predať svoje gazdovstvá. Kulakov a politicky nespoľahlivých nahradili v pohraničných obciach asociáli a problémové rómske rodiny. „Obce na pohraničí znamenali ekonomický a spoločenský odpis,“ hovorí Srholec.
Okrem prevádzačov a ľudí ochotných ukryť utečencov v pohraničných obciach pribúdali udavači. Morbacher hovorí, že najmä medzi staršími. „Ľudia si navzájom nedôverovali. Každý každého sa bál. Nikto nič nepovedal,“ opisuje atmosféru Poláková. Špicli boli všade, v krčme, vo vlaku, na stanici. Obzvlášť horliví „lovci“ ľudí boli podľa Morbachera v Petržalke.
Ľudí stresovali aj každodenné pochôdzky pohraničníkov po dedine s vlčiakmi, ktorí mali na hryzákoch kovové korunky. „Hocikedy vás mohli skontrolovať alebo vám urobiť domovú prehliadku,“ hovorí Poláková. Desivé boli aj noci, hlavne v zime, keď sa skoro stmieva. „Najnepríjemnejšie boli nočné výkriky, psy a streľba,“ hovorí Aleš Zlocha z Devínskej Novej Vsi. Ľudia nevedeli - uteká niekto, alebo je to len cvičenie pohraničníkov? „Bolo to ako na manévroch,“ hovorí Poláková. Hoci po roku 1968 sa už dalo chodiť do pohraničných obcí bez priepustky a sťahovať sa tam, režim pri železnej opone bol podľa Zlochu prísny až do pádu komunizmu. „Prvýkrát som uvoľnenie pocítil, až keď to spadlo.“
Prečítajte si tiež: Úspechy Veroniky Vargovej v streľbe
Opatrenia na Ochrane Hraníc
Presne pred 70 rokmi rozhodlo komunistické vedenie Československa o sprísnení ochrany štátnych hraníc s Bavorskom a Rakúskom fakticky od Jáchymova až po Bratislavu. Zároveň vyšiel tajný rozkaz ministra národnej bezpečnosti. Týkal sa ustanovenia pohraničného pásma, vyhlásenia zakázaného a hraničného pásma ako aj vysídľovania nežiaducich osôb z týchto pásiem.
„Zakázané pásmo nemohlo byť vôbec obývané a v hraničnom pásme mohli bývať len tzv. spoľahliví a ľudovodemokratickému režimu oddaní občania,“ upozorňuje slovenský historik Jan Pešek. To prvé pásmo siahalo zvyčajne dva kilometre a druhé päť kilometrov (na niektorých úsekoch dokonca 10 km) od hraničnej čiary do vnútrozemia. Do zakázaného pásma smeli iba prísne preverené osoby a vždy v sprievode členov pohraničnej hliadky. Dalo sa tam ísť iba na dočasné povolenie alebo špeciálnu priepustku. Všetky verejné cesty, ktoré viedli do tohto priestoru označeného bielym tabuľami s nápisom „Pozor! Hraničné pásmo!“, boli strážené.
Preto sa už na jeseň 1951 začalo s budovaním drôtených zátarás podľa sovietskeho vzoru, ktoré symbolizovali železnú oponu. Celková dĺžka týchto zátarás dosiahla v roku 1952 vyše 697 kilometrov a ich trasa len približne kopírovala hraničnú čiaru. Tiahla sa pozdĺž nej rovnobežne s ňou a v závislosti od terénu bola od nej vzdialená niekoľko desiatok aj niekoľko stoviek metrov.
Ak sa mu predsa len podarilo prekonať prvý plot, dostal sa na zoraný 15 až 18 metrov široký tzv. kontrolný pás a zanechával v ňom stopy. V krajnom prípade mohli pohraničníci pri jeho prenasledovaní použiť strelnú zbraň. Umožňovalo to nariadenie vydané k spomínanému zákonu z roku 1951, ktoré podľa historika Ľubomíra Morbachera legitimizovalo usmrtiť kohokoľvek, kto sa pokúsil emigrovať cez železnú oponu.
Výzbroj Pohraničnej Stráže
Slovensko-rakúsky úsek v roku 1953 strážilo 278 dôstojníkov, 713 poddôstojníkov a 909 radových pohraničníkov. K ich výzbroji patrilo:
Prečítajte si tiež: Lukostreľba: história a počiatky
- 792 pištolí
- 1155 samopalov
- 744 pušiek
- 57 odstreľovacích pušiek
- 77 ľahkých guľometov
- 9 ťažkých guľometov
- 57 pancieroviek
- 8 tarasníc
- 163 signálnych pištolí
Tragédie na Hraniciach
Počas komunistického režimu bolo na hranici Československa s Rakúskom, resp. Nemeckou spolkovou republikou zabitých 280 ľudí, z toho 145 zastrelili vojaci Pohraničnej stráže. Ďalšie úmrtia spôsobili elektrické zátarasy, nášľapné míny alebo vycvičené psy.
Príkladom tragédie je prípad Emila Lukovského zo Zohora. V lete 1956 sa pokúsil utiecť cez rieku Moravu. Pohraničníci na neho vystrieľali najmenej 116 nábojov. Napriek tomu preplával až na rakúsky breh, kde odpadol s prestrelenou lebkou. Zvyšok života strávil na psychiatrii.
Ďalší tragický prípad sa stal v roku 1986, keď sa Východný Nemec Hartmut Tautz pokúsil utiecť cez „suchú“ hranicu v Petržalke. Stal sa obeťou stratégie zdivočených psích svoriek. Psy ho drasticky dohrýzli a o pár hodín zraneniam podľahol.
Úteky cez Moravu
Mnohí hľadali cestu na západ inde. Bol to aj prípad štvorice mladých mužov z Lipska. Vybrali si odvážny útek cez rieku Moravu pod hradom Devín. Dvadsiateho siedmeho augusta 1967 plávali za slobodou priamo pred očami pohraničníkov, ktorý tento "drzý" útek tak zaskočil, že po nich stihli vystreliť, až keď boli na rakúskom území. Jedného zabili a postarali sa o medzinárodný škandál. Podľa mladých mužov, ktorí prežili, československí pohraničníci vedome porušili zákony a ich kolegu Richarda Schlenza zavraždili.
„Boli sme už za polovicou Moravy, keď prvý z nich vystrelil,“ popísal Poppe, ukazujúc na miesto ďaleko od hrádze. Potom začali pohraničníci strieľať dávkami. Prvé guľky narážajúce do vody zaregistrovali, keď boli už len tri metre od kamennej hrádze, ďaleko na rakúskom území. Potom sa opäť ponorili. Na hrádzu sa dostali všetci, o pár sekúnd boli živí iba traja. Schlenza podľa úradných záznamov jedna zo striel zasiahla do hlavy. Podľa tých, čo útek prežili, určite netrpel, pretože bol okamžite mŕtvy.
Prečítajte si tiež: Recenzia FIFA 19
Politická Zodpovednosť a Stíhanie
V Českej republike začali uplatňovať argument, podľa ktorého ide o zločiny proti ľudskosti, ktoré nemôžu byť premlčané. V kauzách sa začala angažovať nemecká Platforma európskej pamäti a svedomia v rámci projektu Justice 2.0. Za obzvlášť krikľavý označila Winkelmannová prípad 18-ročného Hartmuta Tautza z Nemeckej demokratickej republiky, ktorého roztrhali psy na slovensko-rakúskej hranici v roku 1986.
Podľa historika Dubovského je politická zodpovednosť najvyšších funkcionárov nespochybniteľná: "Rôzne smernice, ktoré boli určené pre Pohraničnú stráž, Zbor národnej bezpečnosti aj pre Štátnu bezpečnosť, boli schvaľované na Ústrednom výbore KSČ. Prijímanie právnych noriem bolo v kompetencii politického orgánu."