Environmentálne zmeny a problémy sú prirodzenou súčasťou života každej planéty. Hoci je klimatická zmena prirodzený proces, vplyvom ľudskej činnosti nadobúda rýchlejší a ráznejší spád. Od druhej polovice dvadsiateho storočia muselo ľudstvo čeliť viacerým environmentálnym problémom.
Prvým globálnym environmentálnym problémom, s ktorým sa ľudstvo muselo v druhej polovici dvadsiateho storočia vysporiadať, bolo testovanie jadrových zbraní a ich vplyv na životné prostredie. Po druhej svetovej vojne sa začalo vo viacerých krajinách vo veľkom zbrojiť. Svetové mocnosti sa v čase studenej vojny začali zaoberať vývojom jadrových zbraní. Ich testovanie však v značnej miere negatívne vplývalo na prostredie.
Jadrové testy mali za následok zvyšovanie úrovne rádioaktivity. V 60-tych rokoch, keď jadrové skúšky vrcholili, bola hladina rádioaktivity skutočne alarmujúca. Dosahovala hodnoty niekoľkonásobne vyššie ako v roku 1986, keď došlo k výbuchu jadrovej elektrárne v Černobyle. Negatívny vplyv radiácie na životné prostredie bol známy, a preto sa hľadalo riešenie.
Svetové mocnosti sa s nastávajúcou hrozbou rozhodli vyrovnať prijatím dvoch záväzných dokumentov. Boli ním Zmluva o nešírení jadrových zbraní z roku 1970 a Zmluva o všeobecnom zákaze jadrových skúšok z roku 1996. Prvý dokument do dnešného dňa podpísalo 189 štátov.
Od podpísania prvého medzinárodného dokumentu, ktorý obmedzoval jadrové zbrojenie - Zmluvy o zákaze pokusov s jadrovými zbraňami v atmosfére, v kozmickom priestore a pod vodou (PTBT) - uplynie dnes (5. augusta) 60 rokov. Podnetom na zákaz skúšok jadrových zbraní sa stali aj rastúce obavy verejnosti z vplyvu jadrových testov na životné prostredie a ľudské zdravie.
Prečítajte si tiež: Testovanie nukleárnych zbraní
Bol tu ešte jeden moment, po ktorom svet pochopil, že nevyhnutne potrebuje program jadrového odzbrojenia. Test približne osem metrov dlhej bomby sa uskutočnil 30. októbra 1961 na sovietskom testovacom polygóne na ostrove Nová Zem (Novaja Zemľa). Išlo o najväčšiu explóziu jadrovej bomby.
Na konštrukcii Cár-bomby sa podieľal aj neskorší nositeľ Nobelovej ceny za mier Andrej Sacharov, ktorý po skúške začal vystupovať proti jadrovým zbraniam. Stal sa tiež jedným z iniciátorov PTBT z roku 1963. Po sérii takmer desaťročie trvajúcich rokovaní ju podpísali 5. augusta 1963 v Moskve predstavitelia Sovietskeho zväzu, USA a Spojeného kráľovstva.
Zmluva zakazuje všetky skúšobné detonácie jadrových zbraní okrem tých, ktoré boli vykonané pod zemou. Rokovania sa pôvodne zamerali na úplný zákaz, od ktorého sa však upustilo pre technické otázky týkajúce sa odhaľovania podzemných testov. Dokument bol otvorený na podpis všetkým štátom, pričom podliehal ratifikácii v tých krajinách, ktoré ho podpísali. Už tri dni po podpise v Moskve sa k nemu medzi prvými pripojilo 8. Zmluva o čiastočnom zákaze skúšok nadobudla účinnosť 10. októbra 1963.
Monitorovanie rádioaktivity životného prostredia
Monitorovacia sieť, ktorou SHMÚ sleduje rádioaktivitu životného prostredia, vznikla kvôli tomu, aby sa zaistila radiačná bezpečnosť na Slovensku. Monitorovacia sieť na Slovensku mala zastaranú techniku, v roku 2017 prišli nové sondy. V posledných rokoch prešiel ústav rozsiahlou rekonštrukciou všetkých monitorovacích sietí, ktoré prevádzkuje.
SHMÚ má nové moderné vybavenie pre sledovanie vodných tokov a podzemných vôd, rozšíril sa počet monitorovacích miest meteorologického a klimatologického monitoringu, zmodernizovaná bola sieť kvality ovzdušia. S obnovou radiačného monitoringu sa začalo v roku 2017. Nakúpilo sa 20 nových detektorov, 10 ďalších pochádza z dvoch čiastočných výmien v predchádzajúcich rokoch.
Prečítajte si tiež: Rozpad Sovietskeho zväzu a jadrové zbrane na Ukrajine
Navyše je veľmi dôležitá výmena starého informačného systému. Ten nový spúšťame do testovacej prevádzky v tomto roku. Kvôli zachovaniu kontinuity prevádzky ide ešte 8 starých detektorov v starom systéme, ale postupne budú odstavované.
Spolupráca SHMÚ s jadrovými elektrárňami je dlhodobá, máme dohodu o výmene radiačných dát. Spolupracujeme aj v oblasti meteorologických dát, ktoré sú nevyhnutné ako vstup do modelov výpočtu šírenia rádioaktívnych látok v ovzduší. Toto všetko je spoločným základom našich vzťahov na úrovni havarijného manažmentu.
Ionizujúce žiarenie a jeho zdroje
Mnoho čitateľov vôbec prekvapí, že životné prostredie je rádioaktívne. Slovenská nukleárna spoločnosť raz vydala informačný materiál „Žiarenie okolo nás“. Ja by som možno ešte dodala: „všade okolo nás“. V celom vesmíre neustále prebieha rozpad atómov prvkov, ktoré sú nestabilné. Pri tomto rozpade sa uvoľňuje žiarenie. A nestabilných atómov máme v zemskej kôre dostatok na to, aby žiarenie bolo naozaj všade okolo nás a aj v nás. A k tomu si ešte musíme pridať žiarenie, ktoré k nám prichádza z kozmu. A aby to nebolo také jednoduché, tak tu máme ešte človeka, ktorý dokáže rozpad atómov umelo riadiť.
SHMÚ prevádzkuje toho času iba automatické detektory príkonu dávkového ekvivalentu gama. Fungujeme ako sieť včasného varovania pred žiarením. To znamená, že vieme včas zachytiť abnormálne prevýšenie oproti pozadiu a vieme tieto hodnoty dostať v reálnom čase do dátového centra a poskytnúť našim dozorným orgánom a partnerom v zahraničí.
Ako člen Svetovej meteorologickej organizácie sa môžeme obrátiť na jej špecializované pracoviská a žiadať si výpočet trajektórie šírenia kontaminovaných vzduchových más v prípade havárie nukleárneho zariadenia kdekoľvek na svete, ako tomu bolo v prípade Fukušimy.
Prečítajte si tiež: Ničivé účinky jadrových zbraní
Radón, napriek tomu, že tvorí polovicu dávky, ktorú ľudia normálne dostanú, je akosi na okraji ich záujmu. Radón je rádioaktívny plyn produkovaný rádioaktívnou premenou uránu v zemskej kôre. Hlavné zdroje radónu sú pôdny vzduch (v mieste budúcej novostavby a v existujúcich starších stavbách), stavebné materiály (najmä v už existujúcich starších stavbách), podzemná voda (predovšetkým uvoľňovanie radónu pri sprchovaní a inom využívaní vody).
Meranie objemovej aktivity radónu v pôdnom vzduchu a stanovenie kategórie radónového rizika stavebného pozemku by malo byť záujmom stavebníka, kupujúceho, nájomníka, teda budúceho užívateľa v súvislosti s prirodzenou potrebou zdravo bývať.
Jadrové zbrane a ich potenciálne dopady
Energia jadra desí ľudí dvoma spôsobmi. Jej jasne viditeľná sila a ničivosť vo forme jadrovej zbrane na jednej strane a neviditeľnosť ionizujúceho žiarenia na strane druhej. Aj reaktor jadrovej elektrárne je spájaný s takýmito strachmi. Bojíme sa, že dôjde k havárii, bojíme sa neviditeľného, prenikavého, do ďaleka sa šíriaceho žiarenia. Väčšina z nás má v dobrej pamäti Černobyľ aj nedávnu Fukušimu.
V archíve SHMÚ sú výsledky meraní celkovej beta rádioaktivity v zrážkových vodách na 6 meteorologických staniciach z rokov 1963 až 1991. Na tak dlhom časovom rade je možné porovnávať, kedy sme na našom území zažívali najvyššie úrovne rádioaktivity. A k veľkému prekvapeniu návštevníkov im ukazujem na začiatok radu, rok 1963. Rádovo vyššia hodnota ako černobyľské maximum. A trvalo to až do 70. rokov minulého storočia, keď sa ešte stále dali namerať v atmosfére čínske a francúzske nadzemné jadrové pokusy, lebo tieto dve krajiny nepristúpili k ich zákazu v roku 1963.
Celkovo bolo okolo 2000 nadzemných skúšok jadrových zbraní v 50. a 60. rokoch. Ale havárie vo Fukušime sa ľudia u nás báli veľmi. Jadrový reaktor elektrárne a jadrová bomba sa nedajú jednoducho porovnávať, hoci základom ich energie je jadro atómu. Ani zamorenie následkom globálneho spádu z jadrových skúšok a kontaminácie z havarovanej elektrárne nie je to isté.
Použitie jadrových zbraní medzi Ruskom a USA by si podľa simulácie Princetonu vyžiadalo len za niekoľko hodín vyše 90 miliónov obetí a ranených. Preživších by ohrozovala radiácia. Potravinový systém by skolaboval. Uvedená situácia v súčasnosti v súvislosti s vojnou na Ukrajine nehrozí.
Spojené štáty majú okolo 5 400 jadrových hlavíc a ich počet klesá, Rusko ich má takmer 6-tisíc a ich počet stúpa. Odhadovaný počet jadrových hlavíc vo svete: USA vyše 5 400, Rusko skoro 6-tisíc, celkovo na svete okolo 12 700. Nie všetky sú pripravené na odpálenie, časť z nich je v rezerve.
Strategická atómová bomba zhodená na Hirošimu 6. augusta 1945 mala silu 15 kiloton. V okruhu zhruba 300 metrov od centra výbuchu zomrelo 93 percent všetkých osôb. K úplne najsilnejšiemu jadrovému výbuchu v dejinách došlo v roku 1961, keď Sovieti odpálili takzvanú Cár bombu, termonukleárnu pumu so silou 50 megaton.
Čo by spôsobil výbuch jadrovej zbrane so silou 8 kiloton nad Manhattanom (kliknutím sa obrázok zväčší). Taktické jadrové zbrane majú široko nastaviteľnú silu, napríklad americká zbraň B61 od 0,3 kilotony až po 170 kiloton. Na porovnanie, jadrová zbraň zvrhnutá 6. augusta 1945 na Hirošimu mala silu 15 kiloton.
V jadre výbuchu (do 200 metrov) by sa všetko vyparilo. Na ploche zhruba 10 kilometrov štvorcových v okolí výbuchu by mal každý človek popáleniny tretieho stupňa, pre mnohých fatálne. „V tomto okruhu by sa zapálilo drevo, oblečenie papier aj plast,“ uvádza sa na stránke outrider.org, ktorá takisto simuluje jadrové výbuchy. S nárastom vzdialenosti od výbuchu sa zvyšuje pravdepodobnosť prežitia. Ale ešte v okruhu cca 5 kilometrov od výbuchu na ploche zhruba 60 kilometrov štvorcových (rozloha Bratislavy je takmer 370 kilometrov štvorcových) sa vyskytujú úmrtia - aj pre rozbité sklá po tlakovej vlne.
No výbuch termonukleárnej zbrane by vymrštil rádioaktívny spád až do stratosféry, odkiaľ by sa rozšíril po celej planéte (globálny vplyv). Najvážnejšie riziko predstavujú rádioaktívne častice 48 hodín po výbuchu. Dôležité je, aby v tom čase nepršalo alebo nesnežilo. Osoby vystavené rádioaktívnym časticiam zo spádu majú zvýšené riziko rakoviny.
Vedci odhadujú, že použitie „len“ 100 jadrových zbraní vo veľkosti Little Boya z Hirošimy by spôsobilo návrat do „malej doby ľadovej“ známej medzi rokmi 1350 až 1850. Zopakujme, že uvedené úvahy o vplyve jadrovej zbrane na človeka a okolie sú len teoretické - zatiaľ nehrozí použitie ruskej taktickej jadrovej zbrane na vojenský cieľ, tobôž viacerých na civilné obyvateľstvo.
Odborník dodal, že protiraketová obrana sa buduje na to, „aby odrazila útok 10 raketami, nie masívny útok Ruska, keď za 30 minút poletia stovky balistických rakiet“.
Francúzska Polynézia a jadrové testy
Dovolenkový raj - Tichomorie. Zlé rozhodnutie - za 30 rokov uskutočnili Francúzi vo Francúzskej Polynézii 193 testov jadrových zbraní. Výsledok - zvýšený výskyt rakoviny štítnej žľazy. Je priam smiešne tvrdiť, že po takomto „záhule“ ostanú atol a jeho okolie v okruhu desiatok kilometrov čisté a zdravotne neškodné.
Na najviac obývanom Tahiti bola v júli 1974 päťstokrát prekročená minimálna úroveň radiácie a podobne postihnutý bol aj ostrov Bora Bora. Podľa denníka Le Parisien, ktorý zverejnil inkriminujúce dokumenty, bola plutóniom zamorená oveľa väčšia plocha, ako vláda priznávala. V podstate svojimi pokusmi ohrozila oblasť celej Francúzskej Polynézie.
S testovaním jadrových zbraní začalo Francúzsko vo svojej niekdajšej kolónii - v Alžírsku. To získalo, po odpálení sedemnástich výbuchov, v roku 1960 samostatnosť a vláda sa musela obzerať po novom mieste. Rozhodla sa pokračovať v súostroví Tuamotu v Tichomorí - na neobývaných atoloch Mururoa a Fangataufa.
Predseda Výboru pre hospodársky, sociálny a kultúrny rozvoj Francúzskej Polynézie Winiki Sage má na toto obdobie bohaté spomienky. Hovorí, že keď bolo toto územie navrhnuté ako testovacie miesto, vyskytol sa drobný odpor, ten však prerušilo presvedčenie, že testy nikomu neuškodia a dokonca prinesú pre túto oblasť ekonomické výhody.
„Nechceli sme pochopiť, čo sa deje,“ vysvetľuje Sage. „Veľa Tahiťanov a Polynézanov bojovalo za Francúzsko vo vojne, a keď sem prišiel pán de Gaulle a povedal - budeme robiť nejaké testy, nikomu nenapadlo, že to pre nás bude také zlé.“ Mnohí boli dokonca na túto „výsadu“ hrdí.
Jednoducho povedané, francúzska vláda dostala zelenú a v roku 1962 agentúra zodpovedná za jadrové skúšky začala stavať pozorovacie stanovištia, podporné základne, aby bolo pred prvým výbuchom v roku 1966 všetko pripravené na odpálenie atómovej bomby označenej ako Aldebaran.
Francúzska vláda si tam teda veselo skúšala, kým tisíce obyvateľov a vojakov francúzskej armády o možných účinkoch radiácie ani netušili. Pritom niektoré z výbuchov boli dvestokrát silnejšie ako bomby, ktoré vrhli USA na Hirošimu a Nagasaki počas 2. svetovej vojny.
Podľa zistení Bruna Barillota, ktorý vyšetroval pre polynézsku vládu dôsledky francúzskeho počínania, bolo Tahiti počas testov na atole po výbuchu zakaždým dva dni „kropené“ plutóniom. V okolí atolu pracovali pre armádu, mnohokrát len v tričkách a šortkách, domáci, lovili na malých lodiach len 15 kilometrov od atolu a jedli ryby nakazené dôsledkami výbuchov. Postihnutí však boli aj členovia francúzskych jednotiek na mieste činu. Bezpečnostné opatrenia nepoznali.
Začala sa dvíhať vlna odporu. Medzi kritikov nukleárnych explózií v atmosfére patril aj laureát Nobelovej ceny mieru Albert Schweitzer a v júni 1972 ich odsúdila historicky prvá konferencia OSN o životnom prostredí. K protestom na atole sa pridala vtedy nová organizácia Greenpeace. Nový Zéland poslal na protest k atolu dve námorné fregaty a spolu s Austráliou podali obvinenie proti Francúzsku na Medzinárodný súdny dvor v Haagu. V novembri 1973 nakoniec Francúzi pod tlakom zo všetkých strán súhlasili s ukončením testov v atmosfére na rokovaní Valného zhromaždenia OSN. Všetky ďalšie pokusy boli podmorské.
V roku 1995 sa ďalší francúzsky prezident Jacques Chirac pokúsil o znovuobnovenie testov pre raketové hlavice ponoriek tým, že zrušil moratórium svojho predchodcu Françoisa Mitterranda z roku 1991. Testy nakrátko obnovil, no jeho snahy sa skončili obrovským odporom zo strany Austrálie, Nového Zélandu, Japonska a ďalších krajín. Veľmi nahnevalo aj Tahiťanov, ktorí protestovali v hlavnom meste Papeete, kde spôsobili miliónové škody po tom, čo podpálili terminál letiska, a tak nezostalo nič iné, len testy v Pacifiku definitívne zrušiť.
Posledná séria pokusov sa skončila 27. januára 1996, keď francúzsky generál Michel Boilleau vyhlásil, že armáda do februára 1998 odstráni z atolu Mururoa všetky zariadenia na vykonávanie jadrových pokusov. Uviedol, že o rok a pol bude celá oblasť čistá, že na atole zostanú iba prístavné budovy, štartovacia dráha a ubytovacie priestory pre 30 vojakov, ktorí tam ostanú. Francúzsko využívalo atol Mururoa na jadrové testy dlhých 30 rokov. Počítanie škôd sa začalo.
Účet za francúzsku tvrdohlavosť je poriadne mastný a, ako to už v takýchto prípadoch býva, dodnes nedoriešený. Paríž veľmi dlho odmietal ničivé dôsledky na krajinu a jej obyvateľov.
V auguste 2006 čelilo Francúzsko obvineniu, že jadrové testy na atole stoja za zvýšeným výskytom rakoviny. Tri roky trvajúca štúdia, ktorú uskutočnili na 239 pacientoch s ochorením na rakovinu štítnej žľazy v oblasti, ukázala, že 10 % bolo priamo spôsobených jadrovými testami. Výsledky výskumu označili za závažné podozrenie, ktoré si žiada ďalší výskum.
Trvalo ďalšie 4 roky, kým francúzska vláda v roku 2010 uznala, že kompenzáciu si zaslúžia vojnoví veteráni a niektorí ostrovania s poznámkou, že vyplácanie odškodného potrvá dlho. Na jeseň 2014 sa parlament Francúzskej Polynézie chystal predložiť Parížu účet na 930 miliónov dolárov. Na túto sumu vyčíslil vyrovnanie škôd za testy jadrových zbraní. Richard Tuheiava, člen francúzskeho polynézskeho zhromaždenia, jasne povedal: „Účinky boli jasné. Väčšina ochorení na rakovinu a leukémiu sú výsledkom jadrových skúšok, čo potvrdili vedecké štúdie. Pôda okolo atolov, ktoré sa rozpadávajú, zostáva vysoko rádioaktívna.“
Dlhodobé pozorovania ukázali, že atol sa vinou masívneho narušenia atómovými výbuchmi prepadá a rozpadá. Správa z roku 1998 tvrdí, že viac než 3 200 ton rádioaktívneho odpadu bolo ukrytých v hlbinách Tichého oceánu pri ostrovoch Mururoa a Hao. Dôkazov pribúdalo, no od roku 2009, keď vláda predstavila program odškodnenia, dostalo podľa dostupných informácií do minulého roka náhradu z vyše 1 000 nárokov občanov len 19 ľudí!
Zdalo sa, že na lepšie časy svitne po návšteve súčasného prezidenta Françoisa Hollanda na Tahiti, keď hovoril o potrebe „obrátiť stránku v otázke jadrových skúšok“. Vlani vo februári sa zaviazal financovať modernizáciu onkologického oddelenia nemocnice na Tahiti a sľúbil, že prehodnotia spôsob riešenia náhrady škôd pre tých, čo ochoreli. Kedy sa tento nekonečný príbeh skončí, zostáva naďalej otázkou.
Záver
Testovanie jadrových zbraní predstavuje vážnu hrozbu pre životné prostredie a ľudské zdravie. Je dôležité, aby medzinárodné spoločenstvo pokračovalo v úsilí o obmedzenie a úplný zákaz jadrových zbraní, ako aj o monitorovanie a zmierňovanie dopadov minulých testov. Informovanosť verejnosti a zodpovedný prístup k jadrovej energii sú kľúčové pre zabezpečenie bezpečnej a udržateľnej budúcnosti.
tags: #testovanie #jadrovych #zbrani