Tetovania so zbraňami a guľkami môžu mať rôzne významy a interpretácie. Symbolika týchto motívov často závisí od kontextu a osobného presvedčenia nositeľa. V niektorých prípadoch môžu reprezentovať silu, moc, ochranu alebo vzdor, zatiaľ čo v iných môžu symbolizovať strach, nebezpečenstvo alebo stratu.
V kriminálnom prostredí môžu tetovania zbraní a guliek signalizovať príslušnosť k určitej skupine, odhodlanie páchať násilie alebo spomienku na prežité konflikty. V armáde a medzi veteránmi môžu tieto tetovania symbolizovať odvahu, obetavosť a spomienku na padlých kamarátov.
Okrem toho môžu tetovania zbraní a guliek slúžiť ako forma osobného vyjadrenia. Niektorí ľudia si ich nechávajú vytetovať ako pripomienku na prekonané ťažkosti, symbol boja za spravodlivosť alebo ako prejav rebélie proti spoločenským normám.
Bez ohľadu na konkrétny význam je dôležité si uvedomiť, že tetovania so zbraňami a guľkami môžu vyvolávať silné emócie a reakcie. Preto je dôležité zvážiť všetky aspekty predtým, ako sa rozhodnete pre tento typ tetovania.
V kontexte spovede Rovera, ktorý pašoval zbrane, tetovanie katedrály s dvoma vežami symbolizuje jeho odpykané tresty. Pašoval do Nórska ručné zbrane pre motorkársky gang a občas ich upravoval v svojej dielni. Bol v tom dobrý. Až príliš dobrý. Jeho šikovnosť ho napokon prezradila. A vďaka tej šikovnosti ho po odpykaní trestu vzal Nestor pod svoje ochranné krídla. Alebo chytil do tlamy. Ako sa to vezme. Kúpil si ho, aby jeho ľudia mali najlepšie zbrane. Nie motocyklisti alebo iná konkurencia. Za pár mesiacov mu zaplatil viac, než by si Rover zarobil v malej motorkárskej dielni za celý svoj život. Žiadal však za to veľa.
Prečítajte si tiež: Umenie tetovania na ženskom chrbte
Príklad z literárneho diela
V úryvku z knihy Jo Nesba "Syn" sa spomína, že Rover mal na predlaktí vytetovanú madonu. Ticho v cele rušil len škrabot jeho nechtov na madone vytetovanej na predlaktí. Chlapec v tureckom sede na posteli oproti od Roverovho príchodu ani nehlesol. Len sa usmieval úsmevom Buddhu a pohľad upieral na bod kdesi na Roverovom čele. Volali ho Sonny a vraj ako tínedžer zabil dvoch ľudí. Jeho otec bol skorumpovaný policajt. Rover nevedel odhadnúť, či chlapec počúva, zelené oči a časť tváre mu zakrývali dlhé špinavé vlasy. Napokon - bolo mu to jedno. Chcel sa len vyspovedať z hriechov, aby mohol zajtra vyjsť bránou prísne stráženej väznice s pocitom, že začína odznova. Pritom ani neveril v Boha. Keď človek hodlá zmeniť svoj život, nie je na škodu zbaviť sa starých hriechov.
Chris Kyle - Americký sniper
Chris Kyle bol pre Američanov vojnový hrdina, on však s týmto tvrdením príliš nesúhlasil. Christopher Scott Kyle sa narodil 8. apríla 1974 v americkom Texase ako najstarší súrodenec. Mladý Chris prvýkrát strieľal zo zbrane už vo svojich ôsmich rokoch, keď mu otec požičal pušku Springfield 30-06. Detstvo určite nemal jednoduché. So svojím bratom sa museli starať o približne 150 kusov dobytka. Po škole chvíľu pracoval na rodeu. Jeho kariéra sa však rýchlo skončila po škaredej zlomenine ruky. Okamžite po vyliečení sa tak pridal k armáde. Hoci sa najprv hlásil k mariňákom, nakoniec v roku 1999 skončil u špeciálneho tímu SEALs, čo je v podstate komando na špeciálne operácie. Chris sa zúčastnil na štyroch misiách, súčasťou ktorých boli často naozaj veľké bitky. Ako píše portál Military, svoje prvé zabitie sniperskou puškou si pripísal počas invázie v Iraku. Jeho úlohou vtedy bolo kryť skupinu vojakov na ceste. Zrazu zbadal blížiacu sa ženu s granátom v ruke. Takáto situácia sa v nasledujúcich rokoch mnohokrát zopakovala a Chris sa stal hrdinom. Kvôli svojej reputácii dokonca od miestnych dostal prezývku Diabol z Ramádí a tí na jeho hlavu vypísali odmenu 20-tisíc amerických dolárov, čo bol za smrť amerického vojaka pomerne veľký peniaz. Suma neskôr narástla až na 80-tisíc.
Doterajší rekord v počte zabití držal americký ostrostrelec ešte z čias vietnamskej vojny, ktorého číslo za zastavilo na 109. Chris Kyle túto hranicu až neuveriteľne hravo prekonal. Aj napriek tomu mu ale nepatrí svetové prvenstvo v tejto zaujímavej štatistike. Fínsky sniper Simo Häyhä však Chrisa v tejto štatistike absolútne „schoval do vačku“. V roku 2008 zastrelil Chris človeka z priam neuveriteľnej vzdialenosti. V ten deň ochraňoval konvoj americkej armády blížiaci sa do mesta Sadr City v Bagdade. Kyle neváhal a zo vzdialenosti takmer 2 kilometre teroristu zneškodnil jediným výstrelom z pušky McMillan TAC-338. Toto zastrelenie sa do histórie zapísalo ako ôsma najväčšia vzdialenosť, z ktorej sniper zabil svoju obeť.
Nebolo to ale vôbec také jednoduché, ako sa na prvý pohľad môže zdať. Pri takejto vzdialenosti už hrá veľmi dôležitú úlohu matematika, rýchlosť a smer vetra, rotácia guľky či napríklad zakrivenie Zeme. Chris Kyle sa viackrát vyjadril, že kvôli toľkým zabitiam nemal žiadne výčitky a ani ho netrápilo svedomie. „O tých, ktorých zabijete, nepremýšľate ako o ľuďoch, sú to ciele,“ prezradil. „Veci, ktoré robili - popravy, vláčenie živých Američanov cez ulice, to, čo robia deťom a ženám, len aby ich držali v tichosti a v strachu… Táto časť je jednoduchá. Nikdy som kvôli tomu nemal žiadne výčitky,“ povedal. Aj vďaka takémuto postoju si v Iraku vydobyl smrteľnú reputáciu, ktorá spôsobila napríklad aj vypísanie odmeny na jeho hlavu. Vďaka svojim vyjadreniam a najmä správaniu sa Chris stal kontroverznou figúrou. Mnohí ho obviňovali z rasizmu k moslimom a z toho, že robí svojej krajine zlé meno. Ďalej sa nebránil tým, že miluje násilie a rovno ho aj propagoval.
Po úspešnej a priam legendárnej vojenskej kariére, ktorú ukončil v roku 2009, založil bezpečnostnú spoločnosť. Jej mottom bolo: „Nezáleží na tom, čo ti vravela mama. Takisto ho viacerí obviňujú z klamstiev a zavádzania. Vo svojej knihe totiž viackrát spomenul rôzne polopravdy. Taktiež bol obvinený z klamstva. V autobiografii sa píše o dvoch strieborných a piatich bronzových medailách za chrabrosť počas služby. V skutočnosti ale získal len jednu striebornú a tri bronzové. „Po prvom zabití prichádzajú ďalšie oveľa ľahšie,“ tvrdí. Zatiaľ čo svet poznal Chrisa ako národného hrdinu a najvražednejšieho snipera americkej histórie, on takéto pomenovanie nemal príliš v láske. Jeho rodina a blízki priatelia vedeli, že bol cowboyom. Zastával názor, že výchova dieťaťa na vidieku medzi rôznymi zvieratami je to najlepšie, čo môže rodič pre svojho potomka spraviť. Práve z tohto dôvodu chcel pokračovať v rodinnom chove dobytka a koní, čo bolo pre neho celoživotným cieľom.
Prečítajte si tiež: Tetovanie žien: Prehľad a interpretácia
Písal sa 2. február 2013. Chris, vtedy už ako vojnový veterán, navštívil spolu s ďalším bývalým vojakom Eddiem Rayom Routhom strelnicu na ranči Rough Creek. Kyle sa po úspešnej kariére rozhodol pomáhať takým ako on a o pomoc pre syna ho požiadala aj Routhova matka. Nikto však nečakal, že Eddie Ray Routh vytiahne zbraň a Chrisa chladnokrvne zabije. Muž mal zjavne veľké psychické problémy. Vraj sa s ním paradoxne nikto nechcel rozprávať. Neskôr sa vyjadril, že svoje konanie ľutuje a Chris by mu určite odpustil. Jednoducho išlo o skrat, pri ktorom umrela legenda americkej armády, navyše úplne zbytočne.
Takýto príbeh, samozrejme, musel byť filmovo spracovaný, čo armáda patrične využila na svoju propagandu. Snímka totiž zožala obrovský úspech. Bola vytvorená v roku 2014, nesie názov Americký sniper a o réžiu sa postaral legendárny Clint Eastwood. Film sa stal kultom a iba v USA zarobil 350 miliónov dolárov, čo ho vynieslo na druhé miesto najzárobkovejších projektov daného roka. Americký sniper bol nielen diváckym úspechom, odniesol si aj nomináciu na Oscara v siedmich kategóriách. Jednu z nich premenil na víťazstvo.
Bitka o Stalingrad
Bitka o Stalingrad bola jednou z kľúčových bitiek celej vojny a predznamenala celkovú porážku nemeckej armády a pád nacistického režimu Adolfa Hitlera. Bitka sa skončila 2. februára 1943. Zahynulo, bolo zranených, alebo v padlo do zajatia spolu približne 1,9 milióna vojakov.
Mesto Stalingrad nesúce meno komunistického diktátora Josifa Vissarionoviča Stalina sa dnes už tak nevolá. Bolo premenované za N. Chruščova. Nevrátilo sa ani k pôvodnému predrevolučnému pomenovaniu Carycin, ako sa nazývalo od roku 1589, ale prijalo meno podľa rieky na brehoch ktorej leží - Volgograd. Mesto bolo vybudované na útesoch nad riekou a tiahlo sa v dĺžke 25 kilometrov pozdĺž jej západného brehu.
Leto 1942. Nemeckej armáde zostávalo do Stalingradu už len 13 kilometrov. Útok na Stalingrad bol súčasťou širšej nemeckej ofenzívy, ktorá sa začala koncom júna 1942. Hitler zamýšľal zaútočiť súčasne v dvoch smeroch. V jednom smere plánoval útok na Kaukaz a v druhom regionálne centrum na Volge, ktoré nieslo meno jeho odporcu - Stalingrad. Cieľom Nemcov bolo zmocniť sa ropných polí na Kaukaze a vedľajšou úlohou bolo prerušiť riečnu dopravu na Volge a odrezať centrálne Rusko od dodávok surovín z juhu. Od tohto zámeru ho nedokázali odhovoriť jeho generáli, ktorí ho upozorňovali, že sily Wehrmachtu nie sú v takom stave, aby mohli udrieť na oba ciele v rovnakom čase.
Prečítajte si tiež: Tetovanie luk a šíp: Prečo si ho vybrať?
Pod tlakom nemeckého postupu v polovici júla 1942 sovietske velenie vytvorilo nový Stalingradský front, ktorý mal vyplniť medzeru vzniknutú nemeckým prielomom a pripraviť obranu mesta.
Hitler úlohu postupu k Volge zveril svojej osvedčenej 6. armáde pod velením generála Friedricha Paulusa (1890 - 1957) .V polovici augusta 1942 bola 6. armáda už šesť týždňov na pochode, keď 23. augusta dosiahla nemecká tanková kolóna Volgu severne od Stalingradu. Nemci začali ostreľovať východný breh, prerušili riečnu dopravu a zakopali sa pozdĺž železnice. Hoci tým bola pôvodná úloha 6. armády splnená, Hitler navyše pôvodnému plánu očakával, že Paulus dobyje aj celé mesto.
Stalin sa už v lete rozhodol, že mesto, ktoré nieslo jeho meno, nebude evakuovať. Nariadil tak v presvedčení, že vojaci Červenej armády budú s väčším odhodlaním bojovať za živé mesto s obyvateľmi. Prípravy na obranu ale neboli dostatočné. Protivzdušná obrana bola improvizovaná, polovica protilietadlových diel mala ženskú obsluhu. Obyvateľstvo povinne kopalo protitankové priekopy a budovalo zákopy a opevnenie okolo mesta.
Bitka sa začala v nedeľu 23. augusta 1942 trojdňovými náletmi všetkých dostupných lietadiel Luftwaffe. Pri týchto náletoch zahynulo asi 40 000 obyvateľov. Samotná 6. armáda musela vyčkať, až k Volge dorazia jej pomaly postupujúce hlavné sily. Nemci síce disponovali rýchlo sa pohybujúcimi tankovými jednotkami a menším počtom motorizovaných jednotiek, ale prevažná časť vojska sa pohybovala pešo a ťahala zásoby a vybavenie koňmo.
Nemecký pozemný útok sa začal až začiatkom septembra 1942. Boje prebiehali aj na pomery vojny na východnom fronte s nezvyklou urputnosťou. Svedčí o tom aj dobývanie jednej z dominánt Stalingradu, obrieho obilného sila. Nemecký vojak Wilhelm Hoffmann si do svojho denníka 16. septembra poznamenal: „Náš prápor a tanky útočia na silo. Prápor zaznamenáva ťažké straty. Silo neokupujú muži, ale diabli ktorých žiadne guľky alebo plamene nemôžu zničiť.“ O dva dni neskôr si Hoffmann zapísal: „Bojuje sa v sile. Ak sú takto bránené všetky budovy v Stalingrade, potom sa žiadny z našich vojakov nevráti do Nemecka.“ Obilné silo bolo Nemcami dobyté 22. septembra.
Nemci za tvrdých pouličných bojov postupovali do centra mesta a k brehu Volgy veľmi pomaly. Bojovalo sa doslova o každý dom. Týždenné straty Nemcov boli 20 000 vojakov. Straty mohli byť doplnené len vojakmi stiahnutými z krídiel Paulusovej armády. Do bojov o mesto stiahnuté nemecké jednotky nahrádzali na krídlach zoskupenia nemeckí spojenci, ktorí sa ťaženia v Stalingrade zúčastňovali so svojimi jednotkami .
Na začiatku novembra 1942 sa začala ruská zima a počas niekoľkých dní klesla teplota na mínus 30 stupňov. Paulus už 10. novembra požiadal Adolfa Hitlera, aby mu dovolil stiahnuť sa zo Stalingradu. Hitler ale nariadil, aby útočil ďalej. V tej chvíli držali Nemci už deväť desatín mesta vo svojich rukách.
V tejto situácii velitelia Červenej armády vycítili príležitosť a začali ku Stalingradu prisúvať posily a sústreďovať ich južne a severne od mesta - celkom 750 000 čerstvých vojakov. Mimoriadne dôležité bolo utajenie celej operácie. Nebolo to jednoduché, pretože v októbri na front k Stalingradu premiestnili materiál v 33 236 a v novembri v 41 461 vagónoch. Každodenne na cestách pri fronte premávalo 27-tisíc nákladných áut. Od 1. do 19. novembra cez Volgu pokrytú ľadom prešlo 10-tisíc koní, 430 tankov, 600 diel, 14-tisíc áut a okolo 7-tisíc ton vojenského materiálu.
Červená armáda udrela 19. novembra o 6:30 ráno. Útok začal 80 minútovou delostreleckou priehradnou paľbou a nasledoval potom protiútok na rumunskú 3. armádu, ako aj nemecké jednotky, ktoré boli Rumunom vyslané na pomoc. Juhozápadný front získal asi 30 000 zajatcov. O dva dni neskôr Sovieti zaútočili aj z juhu. Počas niekoľkých hodín ruské tanky prerazili obranné línie a iba za štyri dni sa obe ruské armády spojili a Nemcov a ich spojencov nepriedušne obkľúčili. Do kotla padlo 250 000 vojakov. Celá nemecká 6. armáda, časť 4. tankovej armády, Rumuni, Maďari, Chorváti sa ocitli v obkľúčení.
Generál Paulus požiadal o povolenie prebiť sa zo stalingradského kotla, ale Hitler mu nariadil zostať na mieste s tým, že mu pošle na pomoc ďalšie jednotky. Vrchný veliteľ Luftwaffe Hermann Göring sľúbil, že letectvo zvládne obkľúčené vojsko zásobovať. Za priaznivého počasia sa počítalo s dodávkou 500 ton materiálu denne. Nemecký letecký most dodával v lepšom prípade len polovicu toho, čo bolo potrebné. Rusi ovládli vzduch a sústredili okolo obkľúčených Nemcov sedem svojich armád. Mohli ich nechať vyhladovať a zamrznúť, ale rovnako ako Hitler boli aj Rusi Stalingradom a jeho symbolickým významom pre vojnovú propagandu akoby posadnutí.
Na Štedrý večer 1942 rozhlas v Nemecku vysielal vlastenecký pozdrav od jednotiek zo Stalingradu. Bol to ale propagandistický podvod - v skutočnosti vysielanie nemeckého vojenského rádia zo Stalingradu skončilo už týždeň pred Vianocami. Ako štedrovečerné večeru dostali nemeckí vojaci karbonátok z mletého konského mäsa s trochou bielej kapusty. O pár dní neskôr ale prešli na znížené dávky potravín. Na jedného muža bol prídel 50 gramov chleba na deň.
Rusi ponúkli Nemcom 8. januára 1943 kapituláciu a s ňou teplo, lekársku starostlivosť a jedlo. Dôstojníci si mohli ponechať osobné chladné zbrane. Hitlerova odpoveď na Paulusovu žiadosť kapitulovať, čím by sa predišlo zbytočným stratám na životoch, bola nemilosrdná: „Kapitulácia neprichádza do úvahy, 6. armáda si musí splniť svoje historické poslanie v Stalingrade, aj keby mala prísť o posledného muža“. Podľa Hitlera každý deň, keď 6. armáda odoláva, pomôže Nemecku na iných frontoch.
O dva dni neskôr, 10. januára, Rusi na obkľúčené nemecké jednotky zaútočili. Mysleli si, že za štyri dni Nemcov úplne zničia, lenže o dva týždne neskôr sa ešte stále bojovalo.
„Vojská bez potravín a munície. Efektívne velenie ďalej nemožné. Kolaps neodvratný. Armáda žiada o povolenie kapitulovať, aby zachránila životy zostávajúcich vojakov,“ reportoval 24. januára 1943 generál Paulus Adolfovi Hitlerovi. Ten ale kapituláciu odmietal. Hitler menoval 31. januára Paulusa poľným maršalom. Týmto gestom od neho očakával, že sa veliteľ 6. armády zastrelí, lebo dovtedy žiaden nemecký maršal nekapituloval. Lenže Paulus v ten istý deň, 2. februára 1943, aj so svojim štábom očakávanie Hitlera nesplnil. Hlavná časť obkľúčených nemeckých síl pod jeho velením sa vzdala.
Bol to psychologický bod obratu vojny - od tej doby bude Červená armáda poháňať Wehrmacht na západ. Cena za víťazstvo bola strašná. Podľa údajov z roku 1993 stratili sovietske jednotky pri obrane Stalingradu a následnej operácii Urán vedúcej k obkľúčeniu Nemcov najmenej 1,1 milióna vojakov.
Tabuľka: Straty v bitke o Stalingrad
| Strana | Straty (odhad) |
|---|---|
| Sovietsky zväz | 1,1 milióna vojakov |
| Nemecko a spojenci | 250 000 vojakov obkľúčených, 150 000 mŕtvych |
Maršal Friedrich Wilhelm Ernst Paulus (1890-1957 ) bol v rokoch 1943 -1953 v sovietskom zajatí, kde prednášal vojenskú teóriu a taktiku na sovietskych vojenských školách a po návrate so zajatia zvyšok života strávil v Nemeckej demokratickej republike (NDR), kde učil na Vyššej policajnej škole v Drážďanoch. Považoval sa za tragickú postavu nemeckých vojenských dejín. Cítil zodpovednosť za katastrofu pri Stalingrade Zomrel vo veku 66 rokov deň pred 14.výročím porážky pri Stalingrade.
Pre Nemcov sa útok na Stalingrad skončil úplnou ľudskou i materiálnou katastrofou. Dve nemecké armády boli zničené, 24 generálov, 2 000 dôstojníkov a 90 000 vojakov padlo do zajatia, 150 000 vojakov zahynulo. Nemci prišli o materiál na vyzbrojenie celej štvrtiny svojej armády. Stratené boli aj rumunská, talianska a maďarská armáda. Katastrofa sa nedala zatajiť.