Už takmer 105 rokov trvajú snahy ľudstva o odzbrojenie v širšom planetárnejšom meradle. Po ničivej druhej svetovej vojne, ktorá za sebou nechala arzenál nových, jadrových zbraní, vznikla nevyhnutnosť kontroly zbrojenia. Dejiny odzbrojovania však dokazujú, že mocnostiam išlo viac o určenie pravidiel zbrojenia ako o naozajstné znižovanie medzinárodného napätia.
Chemické a biologické látky, ktoré majú ničivé účinky na živé organizmy ľudí a zvierat, ale aj niektoré užitočné agrárne kultúry spolu s jadrovými zbraňami a rádioaktívnymi látkami tvoria arzenál zbraní hromadného ničenia. Názov je odvodený od toho, že pri nedostatočnej či málo účinnej ochrane a obrane proti ním, môžu hromadne ničiť budovy, výrobné zariadenia, techniku i živú silu a vyraďovať osoby z činnosti. Počet ľudských obetí sa v tomto prípade ráta na stovky a tisíce...
Snahy o odzbrojovanie
V roku 1952 pri OSN vzniká Komisia pre odzbrojovanie. Od roku 1955 do roku 1994 sa vo svete podarilo dosiahnuť sériu významných úspechov, vedúcich tak k znižovaniu počtu konvenčných zbraní (v Európe), k vyhlasovaniu bezjadrových zón, ku konvencii o biologických a iných nehumánnych zbraniach a, pravdaže, k znižovaniu nebezpečenstva jadrovej vojny vo svete.
Najaktívnejšie sa k demilitarizácii pristúpilo v prípade Nemecka, porazeného v druhej svetovej vojne. Mierová konferencia v Jalte v roku 1945 tomu položila základy a neskôr sa to uplatnilo aj v praxi. Je dosť paradoxné, že o 50 rokov neskôr je dnes Nemecko silne vyzbrojené a kritizované, že zo svojho rozpočtu málo venuje otázkam zbrojenia...
V súčasnosti, keď svet prežíva nové krízy - udalosti okolo Iraku a KĽDR - odzbrojovanie je opäť prioritou priorít. Hlavným inštrumentom demilitarizačných procesov vo svete by mala byť OSN. Svetová organizácia však visí na šnúrke od gatí veľmocí a ich záujmov.
Prečítajte si tiež: Významní výrobcovia zbraní
Po vojne v Zálive v roku 1991 agresívno-expanzionistický režim irackého prezidenta Saddáma Husajna (Irak za posledných 22 rokov vojensky napadol 5 okolitých štátov) bol rezolúciou BR OSN prinútený zlikvidovať svoj arzenál zbraní hromadného ničenia a zrušiť programy a podmienky na vývoj ďalších, predovšetkým jadrových. Veď Saddám sa v minulosti nerozpakoval použiť chemické zbrane proti Iránu a proti kurdským občanom Iraku.
Mnohé demilitarizačné procesy boli iba fraškou. Irak, ak sa chce v poslednej sekunde vyhnúť hroziacej vojne, musí dokázať, že z toho frašku nerobí. Lebo v tomto pokročilom štádiu prítomnosti vojenských síl v regióne, nervóznej diplomacie a nevídaného záujmu médií stačí aj menší dôvod na rozpútanie vojny.
Vojenský rozpočet Iraku (rok 2000)
| Položka | Hodnota |
|---|---|
| Vojenské výdavky | 1,3 mld. USD |
| Vojenské výdavky podľa % z HDP | asi 2,2 % |
| Bojaschopní muži | 3 430 819 |
| Zdroj: CIA World Factbook 2002 | |
Preteky v zbrojení počas Studenej vojny
Ak sa dnes vo svete skutočne začínajú preteky v zbrojení, tak sú už šieste v novodobých dejinách a piate v poradí medzi Američanmi a Rusmi. Tie predchádzajúce štyri zasiahli tak či onak aj Slovensko. Ale nás viac zaujímajú raketové a jadrové preteky počas studenej vojny.
"Hirošima otriasla celým svetom, pretože narušila jeho rovnováhu,“ povedal Stalin vedúcemu projektu Borisovi Vannikovovi. Výroba atómovej bomby sa odvtedy stala v ZSSR prioritou č. 1. V praxi to znamenalo neobmedzené financovanie alebo tzv. otvorený účet v štátnej banke.
V roku 1946 prišli USA s návrhom na kontrolu jadrových výskumov a zásob uránu na celom svete, Sovietsky zväz však tzv. Baruchov plán odmietol. Začala sa studená vojna medzi USA, ZSSR a ich spojencami.
Prečítajte si tiež: Od pazúrika po jadro
Už 27. augusta 1945 obsadili sovietske jednotky - vtedy sa ešte nachádzali na našom území - jáchymovské bane. A čoskoro tam začal pracovať početný štáb sovietskych expertov. V tajnej medzivládnej zmluve sa hovorilo o „výskume všetkých nálezísk v Československu, obsahujúcich rádium a rádioaktívne prvky“.
V auguste 1949 odpálili v ZSSR prototyp atómovej bomby. O pol roka neskôr sa skončil jadrový monopol USA. Prezidenta Trumana to podnietilo, aby povolil vývoj ešte ničivejšej termonukleárnej zbrane - vodíkovej bomby.
V dokumente označenom skratkou NSC-68 sa tvrdilo, že vojenská sila Sovietov presahuje potreby vlastnej obrany a chcú ju použiť na dobytie západnej Európy, ale že ani Kanada a USA sa nemôžu cítiť bezpečne. Nitze odporučil venovať 20 percent rozpočtu na zbrojenie, predovšetkým na letectvo a jadrové zbrane.
Slovenský historik Michal Štefanský upozorňuje v tejto súvislosti na moskovskú poradu predsedov komunistických strán a ministrov obrany piatich štátov, ktorá sa za prítomnosti Stalina a jeho maršalov konala ešte v januári 1951. Zbrojná výroba sa presúvala z územia Čiech na strategicky bezpečnejšie slovenské teritórium, najmä do hornatého Stredoslovenského kraja.
Jednou zo zvláštností studenej vojny v jej prvých fázach bolo aj to, že protivníci šírili o sebe bludy a občas im aj uverili. Vojnovú hystériu na oboch stranách železnej opony živili nesprávne odhady vojenskej sily protivníka.
Prečítajte si tiež: Zbrane hromadného ničenia: Vývoj
V roku 1961 vyskúšala Moskva na jadrovej strelnici Novaja zemľja mohutnú termonukleárnu bombu, nazývanú Cár-bomba, s energiou okolo 58 megaton trinitrotoluénu. Načo to bolo dobré? Tiež išlo o to, urobiť dojem. A zastrašiť.
Túto politiku odstrašovania sprevádzal každodenný život miliónov obyvateľov v strachu a úzkosti z termojadrovej vojny. Strach sa stupňoval najmä v rokoch lokálnych vojen, ako bola kórejská, alebo v čase krízových situácií na Kube, na Blízkom východe, v rozdelenom Berlíne a pod. Aj na Slovensku sa vtedy vo veľkom budovali protiatómové úkryty a pravidelne sa konali nácviky ochrany pred účinkami zbraní hromadného ničenia v školách, závodoch a na ďalších pracoviskách.
Carl Sagan kedysi prirovnal USA a ZSSR k dvom bytostiam, ktoré stoja po kolená v benzíne a hrajú sa so zápalkami - jedna s tromi a druhá s piatimi. Dnes je takýchto hráčov s ohňom a osudom ľudstva viac. A majú aj viac zápaliek.
Typy zbraní hromadného ničenia
Bratislava 18. októbra (TASR) - Zbrane hromadného ničenia sú zbrane schopné usmrtiť alebo zraniť či inak vyradiť z činnosti veľké množstvo ľudí, prípadne spôsobiť rozsiahle materiálne škody alebo škody na životnom prostredí. Za zbrane hromadného ničenia sa v súčasnosti všeobecne označujú chemické, biologické a jadrové zbrane. Zaraďujú sa k nim niekedy tiež rádiologické materiály, ako aj raketové či letecké systémy použiteľné na útoky konvenčnými zbraňami veľkého rozsahu.
Jadrové zbrane
JADROVÉ ZBRANE vyvolávajú najväčšiu pozornosť vzhľadom na hrozivú a bezpríkladnú ničivú silu: totálny jadrový útok by mohol vyhubiť miliardy ľudí v priebehu hodín. Jadrové zbrane, nazývané tiež atómové, sú založené na princípe neriadenej reťazovej reakcie, ktorá uvoľňuje veľké množstvo jadrovej energie. Patria k nim zbrane využívajúce štiepenie jadier, ako je "klasická" atómová bomba, a termonukleárne zbrane využívajúce jadrovú fúziu, známe tiež ako vodíková bomba.
Na základe Zmluvy o nešírení jadrových zbraní (NPT), ktorá vstúpila do platnosti v roku 1970, sú uznanými jadrovými veľmocami USA, Británia, Francúzsko, Rusko a Čína. Nukleárne zbrane odvtedy vyvinuli aj India a Pakistan, ktoré nie sú signatármi tejto zmluvy, podobne ani Izrael, ktorý predpokladané vlastníctvo jadrových zbraní nikdy nepotvrdil ani nepoprel.
USA a Rusko majú niekoľko tisíc jadrových zbraní pripravených na okamžité použitie v prípade nukleárneho útoku. Na plnenie zmluvy NPT a mierové využívanie jadrovej energie dohliada Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu (MAAE).
Chemické zbrane
CHEMICKÉ ZBRANE sú hodné pozornosti vzhľadom na rozsiahle a dlhodobé komerčné i armádne skúsenosti s výrobou ich zložiek. Najmä v porovnaní s jadrovými zbraňami je ich produkcia značne jednoduchšia a lacnejšia. K chemickým zbraniam patria pľuzgierotvorné látky ako yperit, dusivé látky ako chlór a fosgén, jedovaté látky ako kyanovodík, no tiež všeobecne dráždivé látky.
Chemické zbrane boli v rozsiahlej miere používané počas prvej svetovej vojne (chlór, fosgén, yperit). V roku 1993 bol po 12-ročných rozhovoroch prijatý medzinárodný Dohovor o zákaze chemických zbraní (Dohovor o zákaze vývoja, výroby, hromadenia a použitia chemických zbraní a ich zničení, CWC), ktorý vstúpil do platnosti v roku 1997.
Biologické zbrane
BIOLOGICKÉ ZBRANE využívajú živé organizmy, najmä baktérie a vírusy, rozširujúce vážne infekčné ochorenia u ľudí, zvierat alebo rastlín, alebo toxíny vyprodukované organizmami. Vyznačujú sa nekontrolovateľným charakterom: keď sú vypustené, môžu sa rýchlo rozšíriť a spôsobiť epidémiu. Sú oveľa smrtiacejšie než chemické zbrane, keď dokážu spôsobiť rovnaké škody v mnohonásobne menšom množstve, pričom rozmnožovanie mikroorganizmov predlžuje ich účinok.
Viacero krajín rozvíjalo aktívne programy biologických zbraní napriek už spomenutému Ženevskému protokolu z roku 1925 a Dohovoru o zákaze vývoja, výroby a skladovania biologických a toxínových zbraní a ich ničení (BWC) z roku 1972. Súčasný režim zákazu použitia biologických zbraní však nemá donucovací mechanizmus.