Košice so svojimi troma hlavnými pásmi hradieb patrili už od stredoveku k najlepšie opevneným mestám v strednej Európe. Zároveň boli aj zbrojnicou Horného Uhorska - sídlili tu vďaka tomu cisárska i kráľovská, i mestská zbrojnica, delolejárne, vysoké vojenské úrady, či hlavný hornouhorský kapitán.
Opevnenie obkolesovalo stredoveké jadro mesta. Tvoril ho hradbový múr s dovnútra otvorenými hranolovými vežami a prvý okruh hradieb bol postavený už v druhej polovici 13. storočia. Neskôr v 14. a 15. storočí pribúdali ďalšie okruhy a rozšírenia, nazvané podľa panovníkov - žigmundovská, jiskrovská, korvínovská.
Archeologicky prezentovaný areál tzv. Dolnej brány v Košiciach - pozoruhodnosť Hlavnej ulice - predstavuje súbor navzájom prepojených objektov opevnenia a neskoršieho systému kanalizácie mesta. Jeho stavebný vývoj zároveň symbolizuje i panovnícke dynastie uhorských dejín, spojené so stredovekými dejinami mesta: etapa arpádovská (13. storočie) s najstaršou hradbou a vežou brány, etapa luxemburská (14.- tretina 15. storočia) s ďalším pásom hradieb, predbráním, kanálom i mostom, a etapa jiskrovsko-korvínovská (2. pol. 15.storočia) s mostom, priekopami a s tzv. barbakanom - predsunutou delostreleckou pevnôstkou.
V druhej polovici 16. storočia po veľkom požiari mesta sa začalo s veľkou prestavbou hradieb v duchu najmodernejších opevňovacích poznatkov - s výstavbou renesančných bastiónov a ravelinov. Koncom 17. storočia pribudla na južnom predmestí veľká samostatne stojaca hviezdicová pevnosť s vlastnou priekopou - citadela.
Celý príbeh mestského opevnenia i s Dolnou bránou dokladá význam Košíc ako mocného stredovekého mesta - hospodárskeho i vojenského centra, a v období tureckej hrozby aj novovekej mestskej pevnosti európskeho významu.
Prečítajte si tiež: Významní výrobcovia zbraní
V r. 2010 bola Dolná brána zapísaná do Ústredného zoznamu pamiatkového fondu ako súčasť národnej kultúrnej pamiatky Mestské opevnenie.
Aktuálne sa píše rok 2020 a vďaka pripravenému libretu pre novú expozíciu Dolnej brány (od autorov PhDr. Marcely Ďurišovej z KPÚ Košice a PhDr. Dáriusa Gašaja z Východoslovenského múzea v Košiciach) vieme, že hlavným cieľom je pritiahnuť návštevníkov modernejším spôsobom prezentácie, s pútavými a zrozumiteľnými informáciami v kontexte histórie mesta. Má tu vzniknúť reprezentačná expozícia s multimediálnymi prezentáciami a interaktívnymi prvkami - miesto poučenia i zábavy zároveň.
Návštevník by tu mal zažiť celý príbeh mestskej brány od konca 13. až po l6. storočie: ako tu postupne vznikala veža s predbráním i s mostami, spoznať by mal postupne nadväzujúce hradbové múry či priekopy, spoznať nové výrazy ako napríklad barbakán, rondel či bastión.
Dôležitými budú samozrejme už moderné 3-D „archeomodely“ brány i celého opevnenia mesta. Očakávať tu môžeme aj infokiosky, audiovizuálne projekcie a špeciálne efekty, dotvárajúce atmosféru. Virtuálne hry pre dospelých a deti zas priblížia témy obrany, či dobývania mesta.
Nová expozícia bude mať päť vzájomne prepojených tematických celkov:
Prečítajte si tiež: Od pazúrika po jadro
- Dolná brána so svojimi piatimi obdobiami vývoja;
- Opevnenie Košíc s vnútorným a vonkajším pásmom hradieb, nakoľko systém opevnenia sa dodnes odráža v mestskom urbanizme - v pôdoryse ulíc, vedených popri vnútornej hradbe, a tiež v parcelácii.
- Vodný režim a kanalizácia v Dolnej bráne, so všetkými svojimi objektami, ktoré zabezpečovali systém, odvádzajúci vodu tzv. Čermeľského potoka z mesta do priekop opevnenia od počiatku až do 19. storočia;
- História mesta a jeho význam - postavenie medzi súdobými mestami Uhorska, obchodné cesty, privilégiá, Košice za stavovských povstaní a ako stredisko protitureckých bojov;
- Vojenstvo - vývoj zbraní a tomu zodpovedajúci vývoj fortifikačných stavieb.
Pred rozšírením použitia pušného prachu boli to najmä praky - katapulty, ktoré sa využívali na vrhanie balvanov na prerážanie muriva hradieb, prípadne horiacich zmesí za hradby mesta. Ďalej pribudnú príbehy útočných veží, delostrelectva i hákovníc a hradbových pušiek.
Lov zveri - „poľovníctvo“ je súčasťou života človeka oddávna. Tvoril významnú časť obživy, ale aj zdroj surovín - koží a kožušín. Lov bol aj priestorom pre návyky v používaní zbraní, pestovaní odvahy a riešenia kritických situácií.
V strednej Európe v celej svojej histórii sa vývoj poľovníctva uberal v rámci troch podstatných prvkov: prírodné podmienky, majetkové pomery a vzťahy a vývoj zbraní (a vojenstva). Súčasťou druhého prvku rozvoja poľovníctva boli oddávna právne normy a opatrenia, ktoré svojim spôsobom z nich vyplývajú.
Do čias raného feudalizmu bol lov záležitosťou rodových skupín a revíri boli „zem nikoho“. Karol Veľký v 9. storočí stanovil, že všetka „zem nikoho“ je kráľovský majetok a „pôdou“ odmeňoval svojich verných, predovšetkým bojovníkov, ale aj cirkev - kláštory. U nás sa tak stalo v časoch budovania Uhorského kráľovstva v 12.-13. storočí.
Je len prirodzené, že kráľ a vládnuca elita, vlastníci revírov si vymedzovali aj „právo poľovať“. Tak sa formovali aj zákony. V podstate, kto bol majiteľom pôdy, lesov, mal revír mal aj právo poľovať s rôznymi obmedzeniami a trestami pre iných, nemajetných.
Prečítajte si tiež: Povojnový vývoj zbraní hromadného ničenia
Už vo feudalizme si elita spoločnosti budovala ozbrojené skupiny, aj s ich aktívnou účasťou na bojových akciách. Pre elitu - bojovníkov sa stal lov priestorom na získanie obratnosti v používaní zbraní, v jazde na koni, prejavom odvahy a statočnosti. V týchto vzťahoch a súvislostiach sa uberal aj vývoj poľovníctva a zbraní.
V prezentovaní vývoja „poľovníckych nožov“, treba uviesť, že poľovnícke nože sú len špička vývoja „čepeľových chladných zbraní s rukoväťou“ , ktoré sú súčasťou vývoja chladných zbraní a po vzniku palných zbraní aj súčasťou vývoja všetkých zbraní. Našou sledovanou kategóriou teda bude vývoj „čepeľových chladných zbraní s rukoväťou“ až po poľovnícke nože a to v dvoch smeroch.
O aspektoch, resp. faktoroch vývoja čepeľových chladných zbraní s rukoväťou môžem jednoznačne uviesť, že v ňom dominuje prvý a primárny faktor - „účel“ (ich použitie). Mieru naplnenia „účelu“ vymedzuje druhý faktor - technické podmienky (možnosti) doby. Obidva faktory sa vyvíjajú v rámci tretieho faktora, ktorý tvorí historické prostredie a vplyvy, resp.
Čepeľové chladné zbrane s rukoväťou sú „technické“ výrobky, ktorých technická úroveň je v širších súvislostiach záverečnou fázou výrobného reťazca, od baníctva - ťažby rúd, hutníctva - ich spracovanie na kovy, výrobu zbraní, nožiarstva všeobecne až po poľovnícke nože. Uvedený reťazec tvorí „technické podmienky doby“.
Na formovanie „účelu“ i „technických podmienok doby“ svojim vplyvom pôsobí historické prostredie. V ňom obidva faktory vznikajú a realizujú sa. Vo všeobecnosti vývoj všetkých čepeľových chladných zbraní s rukoväťou môžeme uviesť v kvalitatívnych stupňoch „účelu“.
V prvom stupni klasifikácie „účelu“ vývoj stimulovali základné spôsobilostí čepeľových chladných zbraní s rukoväťou“ - rezať, bodať a sekať. Druhou rovinou, druhým kvalitatívnym stupňom klasifikácie „účelu“ bolo prispôsobovanie jednotlivých druhov čepeľových chladných zbraní s rukoväťou špecifickým odborovým požiadavkám, ako je vojenstvo, poľovníctvo, poľnohospodárstvo, remeselníctvo a pod.
Tretí stupeň klasifikácie vývoja „účelu“ sa týka vykonania špecifických úkonov až operácií v rámci odborových prác. Aplikácia vývoja v poľovníctve je „účel“ v prvom stupni klasifikácie formulovaný ako vykonanie všeobecných základných činností (rezať, bodať i sekať) a následne vznik druhov čepeľových chladných zbraní s rukoväťou“.
V treťom stupni klasifikácie „účelu“ je účel formulovaný ako vykonanie špecifických úkonov a operáciív rámci odborových - poľovníckych prác. V histórii poľovníctva sa na konečné usmrtenie poranenej (i uštvanej) raticovej zveri „bodnutím do „krajiny srdečnej“ (na komoru) používali poľovnícke tesáky, poľovnícke dýky, poľovnícke bodáky „zátkové špundbajonety“ - v počiatkoch pušiek „predoviek“.
Usmrtenie zveri bodnutím „za väzy“ bolo súčasťou Alpskej tradície a používanie poľovníckeho noža záražca - „zaväzáka“. V 20. storočí používanie čepeľových chladných zbraní s rukoväťou zákonnou úpravou (bezpečnosť) skončilo. V 20. storočí sa vývoj poľovníckych nožov uberal cestou zvyšovania „účelnosti“ univerzálneho poľovníckeho noža s pevnou čepeľou.
Vznikli aj „účelové doplnky“ (ocieľka, brúska, pilník, malý nožík a pod.) ako účelový doplnok spravidla v puzdierku na hlavnom puzdre noža . Druhým aspektom prezentovania vývoja poľovníckych čepeľových chladných zbraní s rukoväťou je „odpočet“, resp. výskyt, aký nám história ich vývoja zanechala v zbierkach múzeí, ústavov a jednotlivcov.
Tu bolo potrebné orientovať sa na krajinu, ktorá v histórii vývoja zbraní bola pre strednú Európu lídrom. Takouto dominantnou krajinou v histórii vývoja a výroby chladných zbraní a v nožiarstve je Nemecko.
Z hľadiska vplyvov na vývoj chladných zbraní a nožiarstva mali v histórii strednej Európy prvoradý vplyv Kelti. 5. - 10. storočie. Prvou zmienkou o noži, ktorý používali bojovníci i poľovníci je nôž scramasax. Vo vývojových štádiách sa používal až do 10. storočia. V 8. V 11. storočí vývoj nadviazal na scramasax, vznikol univerzálny tesák, takmer s rovnakými prvkami ako scramasax.
V 12.- 15. storočí v čase rytierov a križiackych výprav dominovala dýka. Bola „zbraňou krajnej núdze“ bojovníkov i poľovníkov. V 14. storočí vznikol „univerzálny poľovnícky tesák“, ktorý z dýk prevzal výraznú priečku a stredový hrot . Univerzálny poľovnícky tesák“ bol skôr vo výzbroji profesionálnych lovcov.
V Alpských krajinách, predovšetkým v Rakúsku sa v nadväznosti na poľovnícke kapitulárie Karola Veľkého a svätohubertskú tradíciu začína formovať stredoeurópska poľovnícka kultúraa poľovnícke tradície.
Presadzuje sa úcta k prírode, k živej i ulovenej zveri, starostlivosť o zver v čase núdze i čase vývinu a rodenia mláďat. Koncom 17. V 17. storočí (1672) vzniká v Nemecku zatvárací nôž s perom. Do 19. V 18. storočí sa používa poľovnícky tesák „plaute“ . Vznikol z švajčiarskej šable „plute“.
V 19. storočí je už na vrchole vývoja formovanie Alpskej tradície poľovníckeho noža záražca - „zaväzáka“. V 19. storočí vznikajú zatváracie nože s nástrojmi sklopnými do rukoväte. V druhej polovici 19. V druhej polovici 19. V 20. storočí končí používanie čepeľových chladných zbraní s rukoväťou.
V 20. storočí vzniká nová koncepcia „noža s nepevnou - pohyblivou čepeľou“- multitool, alebo „súbor nástrojov“ aj poľovníckych, keď nositeľom sklopných nástrojov nie je rukoväť, ako u zatváracieho noža, ale ramená kombinovaných kliešti. V 20.
Poľovníctvo malo v ľudskej spoločnosti výsadné postavenie už od pradávna. Na rozhraní 12. a 13. storočia si právo na poľovačky osoboval výhradne kráľ. Už vtedy sa musel adept poľovníctva podrobiť skúške, ktorá mala slávnostný, ba priam okázalý charakter. Kandidát, ak to takto možno povedať, sa na skúšky pripravoval tri roky u majstra- poľovníka.
Po úspešnej skúške bol pasovaný za poľovníka, získal písomné oprávnenie na výkon poľovníckeho práva a smel nosiť odznak, tesák a lesnicu. Novšie obdobie sa datuje od roku 1946, od kedy absolventi poľovníckych skúšok boli prijímaní za "členov poľovníckeho cechu."
Zaužíval sa tiež zvyk pasovať poľovníka na lovca jeleňov, srncov, diviakov, hlucháňov a pod. Tento akt sa konal vtedy, keď poľovník po prvýkrát zastrelil spomenutú zver. Tradícia pasovania za poľovníka sa uchovala dodnes.
Pasovací list môže mať i primerane vhodnú grafickú, či dekoratívnu podobu.