AK-47 alebo kalašnikov, jedna z najpoužívanejších zbraní sveta, bude mať tento rok už 70 rokov. Vďaka jednoduchosti používania, nenáročnosti na údržbu a schopnosti fungovať aj v extrémnych podmienkach bol použitý takmer vo všetkých novodobých vojnových konfliktoch.
Vznik legendy
Existuje niekoľko verzií príbehu o vzniku slávneho samopalu AK-47. Jedna hovorí, že Kalašnikov len okopíroval nemeckú útočnú pušku Sturmgewehr-44. Ďalšia, že ruský technik nemohol vynájsť a vyhrať súťaž v konštrukcii zbrane nad ostatnými odborníkmi, keďže mal len minimálne vzdelanie.
Generálporučík Michail Kalašnikov, konštruktér zbrane AK-47, si pripíja v Londýne pri príležitosti predstavenia Kalašnikov Vodky. Michail Kalašnikov sa narodil v roku 1919 ako 17. dieťa do mnohopočetnej rodiny v altajskej tajge. V malej dedinke, vzdialenej od železnice 60 km nemal šancu na väčšiu kariéru. Odmala ho však fascinovala technika, čo určilo jeho osud.
Vymyslel počítadlo výstrelov tankového kanónu, prispôsobil dôstojnícku pištoľ Tokarev, aby sa ňou dalo strieľať priamo z tankov. Počas bitky o Briansk v roku 1941 bol vážne zranený strávil dlhší čas v nemocnici. Tam počúval správy o porážkach ruských vojakov, ktorí boli zabíjaní Nemcami vyzbrojenými hlavne automatickými zbraňami. V roku 1942 sa prihlásil do armádnej súťaže na konštrukciu armádneho samopalu.
V priebehu troch mesiacov v miestnej železničnej dielni zhotovil prvý prototyp AK-47. Podomácky vyrobený samopal urobil na armádu dojem. V roku 1944 začal pracovať na novej verzii samopalu, upravenom, pre vtedy masovo používané náboje. V súťaži však prehral so S. G. Simonovom a s jeho SKS-45 karabínou, ktorá sa v sovietskej armáde začala používať v roku 1945. V roku 1945 - 1946 pokračoval Kalašnikov na konštrukcii automatickej zbrane.
Prečítajte si tiež: Zelený Háj: História a lesníctvo
Podobnosť s nemeckou puškou Sturmgewehr
Časť odbornej verejnosti riešila, že prototyp ruskej zbrane bola čiastočná alebo úplná kópia nemeckej pušky Sturmgewehr - StG-44, ktorú používala nemecká armáda na sklonku vojny. V preklade bola táto nemecká zbraň „útočná puška“. Útočná puška v presnej vojenskej terminológii nie je samopal, ten využíval náboje do pištole a mal väčší zásobník.
Najprogresívnejšie nemecké útočné pušky počas druhej svetovej vojny sa snažili vyriešiť problém, že puškový náboj bol príliš výkonný pre ručnú automatickú zbraň. Pri streľbe v dávkach a bez opory (akú mal napríklad guľomet) sa zbraň ťažko ovládala a prichádzala o svoju najočakávanejšiu výhodu - presnejšiu streľbu na väčšiu vzdialenosť. Samotní Nemci prišli s používaním skrátené puškového náboja, čím sa dosiahla presnosť streľby aj na väčšiu vzdialenosť a vysoká kadencia. V prospech názorov, že ruskí konštruktér len okopíroval nemeckú zbraň hovorí výrazná podobnosť vo vzhľade oboch zbraní. V oboch verziách zbrane, či u ž nemeckej alebo sovietskej neboli žiadne podstatne inovatívne prvky, všetky boli známe už pred druhou svetovou vojnou.
Novinkou týchto systémov bol koncept schopnosti automatickej streľby s pomerne veľkým zásobníkom. Skrátený náboj umožnil kompromis medzi palebnou silou samopalu, dostrelom a presnosťou pušky. AK takisto obišiel nemeckú vzorku úrovňou výroby. Kalašnikov odsával z hlavne prachové plyny prostredníctvom plynového kanálika, čím sa zbraň stala odolnou.
Automatické pušky iných výrobcov riešili problém zasekávania sa či „mrznutia“, kalašnikov bol spoľahlivý v akomkoľvek počasí - zvládal vodu, bahno, piesok či mráz. Ďalším argumentom je skutočnosť, že AK bol vyvinutý v podmienkach prísneho utajenia a nemeckí špecialisti nemohli na takomto výskume participovať. Michail Kalašnikov sám k tejto téme pre ruské médiá uviedol: „Nemecký systém MP-43 a MP-44 sa objavil iba v roku 1944 a ja som mal niekoľko prototypov už v roku 1942, vrátane brokovnice a samopalu.
Život a odkaz Michaila Kalašnikova
Kalašnikov zomrel v roku 2013 vo veku 94 rokov. Na svojom vynáleze nezbohatol, a trápil ho fakt, že jeho vynález zabil milióny ľudí: „Zostrojil som ho na obranu vlasti. Ak sa zbraň zneužíva nemôžu za to jej tvorcovia, ale politici neschopní riešiť konflikty mierovou cestou.
Prečítajte si tiež: Informácie o poľovníckych združeniach
Podľa odhadov špecialistov bolo na svete za 70 rokov vyrobených 75 až 100 miliónov kusov tejto zbrane, z toho 40 miliónov priamo v Rusku. Postupne bola zbraň viackrát zdokonaľovaná, celkovo sa vyrobilo približne 100 rôznych podtypov. V súčasnosti sú vo výrobe továrne v Iževsku AK - 101 a AK - 105, ročná produkcia dosahuje približne 100 tisíc kusov. Podľa ruských špecialistov sa ročne objaví do 900 tisíc rôznych falzifikátov tejto zbrane.
Jeho legendárna spoľahlivosť a smrtiaca účinnosť z neho urobili najvýznamnejšiu pechotnú zbraň 20. storočia. Na základe oficiálnych údajov existuje v súčasnosti viac ako 75 miliónov kusov AK-47. Tiež obľúbená zbraň slovenského podsvetia. Za jeho rozšírenosť môže aj fakt, že AK-47 je lacný. Priemerná medzinárodná cena AK-47 na čiernom trhu bola v roku 2005 presne 534 USD.
AKM verzia AK-47 je v súčasnosti najľahšia útočná puška na svete. Plne zaťažená váži iba 3,1 kg. Je to jediná útočná puška na svete, ktorú ľahko ovládajú aj deti. Kalašnikov žil celý život jednoduchým životom, na svoje zbrani nezbohatol.
Slovenské národné povstanie v umení
Najviac umeleckých diel vytvorených na Slovensku sa viaže k Slovenskému národnému povstaniu, tvrdí Encyklopédia Slovenska. Bola to v povojnových rokoch aktuálna, heroicko-romantická téma. A hoci sa neskôr spolitizovala, predsa sa z mnohých diel na diváka nepozerajú bezmenné postavy, ale konkrétne tváre a príbehy.
Mladá výtvarníčka Dominika Margetová písala v rámci svojej bakalárskej práce aj jednu veľmi kratučkú stať o zaujímavých ženách zo Šumiaca, jej rodnej obce. Zhovárala sa so starými ľuďmi v dedine, listovala v kronike. A predsa mal spolužiačku, ktorá v kroji jazdila na bicykli. Klotilda Poliaková bola prvou ženou zo Šumiaca, ktorá mala auto, a to niekedy na prelome 20. a 30. rokov 20. storočia. Nuž a zistila, že v dedine boli dve partizánky.
Prečítajte si tiež: Zelený Dres na Tour de France
Desať rokov po Povstaní jej štíhlu tvár namaľoval Andrej Doboš. Vyučoval kresbu v Mukačeve, po vojne sa usadil v Košiciach. „Na rozdiel od iných malieb partizánok nebola v nejakom zväzáckom odeve či v uniforme, ale v kroji. S medailami. Bolo to pre mňa nezvyčajné spojenie, oveľa naturálnejšie zobrazenie ako mnohé ostatné,“ opisuje výtvarníčka. Originál, ktorý je súčasťou zbierok Slovenskej národnej galérie, nikdy nevidela, obraz si „vygooglila“, zdieľala na sociálnej sieti. No po nejakom čase jej kamarátka poslala tip.
Všimla si výzvu Slovenskej národnej galérie, ktorá hľadala príbehy diel SNP. A predsa sa napokon ocitla v seriáli krátkych dokumentov Príbehy umenia, ktoré vznikli vďaka spolupráci SNG a štúdia Moiré. Stále leží v zožltnutej škatuľke, ktorú starostlivo uchováva staručká pani Mária Voletzová, neter partizánky Maťuchovej. Výstrižky z novín, portréty partizánky pri povstaleckom dele, fotografie na priedomí. Potvrdenie o zapojení sa do odboja.
„Teta Uľa chodili nocami k partizánom. Nosili im jesť aj správy. Pri tom ich chytili a dali do väznice. Dohola ich zobliekli. Po pol roku z väznice v Ilave utiekla. Na Prašivú. Pracovala v poľnej kuchyni pre povstalcov. Spolu s jednotkou Jegorova operovala v Nízkych Tatrách. Doma po skončení vojny ju čakal ďalší boj. Totiž, boli dve sestry.
Strašne sa hádali. Iľa bola hlboko veriaca. Po dome mala povešané ikony a sväté obrázky. Stále sa modlila a chodila do kostola. Partizánka Uľa bola presvedčená komunistka. A vo svojej časti domu (mali ho rozdelený) si vystavila fúzatého Stalina. Aby sme našli aspoň jeho miesto, musíme sa vnoriť do úzkych uličiek Šumiaca, pomedzi vychýlené šopy a staré drevenice s popraskanými oblokmi, na ktorých sa šúpe modrá a červená farba.
Miestni sa zrazu rozpamätávajú, ako kedysi voľne tiekol potok, ako navŕšili cestu a Maťuchových dom stál blízko starej cesty. Tu niekde, za drevenou bránkou. Keď mala teta Uľa blízko k osemdesiatke a konflikty v rodine sa stupňovali, uchýlila sa k neteri. Do hornej izby. Pani Voletzová jej tri roky varila, prala. Za vlastné vystrojila tete pohreb i kar. A o tom, že ju v roku 1954 ako Partizánku Maťuchovú zvečnil maliar Doboš, sa dozvedela až neskôr.
Mor ho! K téme Slovenského národného povstania vznikalo množstvo diel v 50., 60. a 70. rokoch minulého storočia. Často sa objavujú husie pochody partizánov, ktorí kráčajú do hôr. Muži v ťažkých plášťoch. „Spočiatku to súviselo s prirodzeným zaujatím témou, pretože bola aktuálna a romantická - partizáni, spravodlivosť. Postupne sa pridávali rôzne politické dôvody, najskôr to súviselo s proslovenskou témou v rámci Československa a neskôr sa pridávali aj konjunkturalistické dôvody. A tak vznikalo veľa diel.
Ikonickým dielom, ktoré vzniklo v rovnakom roku ako Partizánka Maťuchová, je Partizánka na stráži pod Rozsutcom. Autorom je Ján Mudroch. Podľa niektorých kunsthistorikov môže byť vizuálnym odkazom na Slobodu vedúcu ľud na barikády, slávny obraz, ktorý namaľoval francúzsky maliar Eugène Delacroix. Nevedno, koho Mudroch portrétoval. No isté je, že existovalo ešte jedno väčšie podobné dielo s monumentálnou kompozíciou pod názvom Mor ho! Po bokoch ženy stáli ďalšie osoby.
Partizánka na stráži pod Rozsutcom mohla byť podľa riaditeľky Kusej štúdiou ústrednej postavy. „Dielo vzniklo ako výsledok bohato dotovanej akcie Slovenské národné povstanie vo výtvarnej tvorbe 1944 - 1954, ktorú financoval Zväz výtvarných umelcov k 10. výročiu SNP. Na výstave sa prezentovalo 257 diel, tento počet zahŕňal aj staršie práce, aj novovzniknuté, a to bola aj Partizánka. Je zaujímavé, že v oficiálnej časti Partizánka nebodovala. Bodoval práve obraz Mor ho! od Mudrocha.
Obrazy s partizánkou od Mudrocha boli dokonca až tri. „Autor potom namaľoval ešte jednu Partizánku, asi v dôsledku úspechu, zrejme sa pokúšal vyhovieť dopytu.“ Táto partizánka sa však už nepozerá tak odhodlane, pohľad má upretý nabok. Akademický maliar Ján Mudroch sa zaslúžil o vznik Vysokej školy výtvarných umení, bol jej prvým rektorom, neskôr pôsobil ako profesor maliarstva.
Riaditeľka Kusá zdôrazňuje, že umelci Povstaniu verili. Téme sa nevenovali z donútenia. Slovenské národné povstanie bolo v kultúre v 50. rokoch silným fenoménom, prejavom slovenskej autonómie. Veľa výtvarníkov malo rodinu, priateľov, ktorí sa zapojili do Povstania. A paradoxne, práve v tejto téme vznikalo množstvo diel, v ktorých sa autori odpútali od realizmu a dovolili si abstraktnejší prístup.
Povstanie na mnohých dielach súvisí s tradíciou Jánošíka a hôrnymi chlapcami. Vidno to na soche partizána na Pamätníku SNP v Bratislave. V podobnom postoji s trojuholníkovou kompozíciou bol zobrazovaný aj Jánošík, namiesto guľometu však držal v oboch rukách valašku. Partizáni dali hôrnym chlapcom druhý dych.
Výtvarníčka Dominika Margetová dala ďalšiu šancu príbehu o partizánke Maťuchovej. Nemala oficiálny charakter, zorganizovali ju dvaja súčasní sochári Martin Piaček a Radovan Mačuha a ponúkli aktuálne diela, ktoré vznikli priamo pre výstavu. V strede výstavného priestoru nebol guľomet ani valaška. Ale sekera. A kopa narúbaného dreva. Každý z návštevníkov mohol priložiť ruku k dielu, chytiť sekeru, naštiepať drevo, pričom kopa sa stále zväčšovala.
Za všetkými možnými ideologickými nánosmi, interpretáciami, sa skrýva jeden diel slovenskej národnej identity. Odvaha.
| Zbraň | Priemerná cena na čiernom trhu (2005) | Hmotnosť (AKM) |
|---|---|---|
| AK-47 | 534 USD | 3,1 kg |