Život je neoddeliteľnou súčasťou človeka. Žiadne materiálne ani finančné zázemie nenahradí tento jemný cit, potrebný pre normálny vývin a spokojný život človeka. Láska je vždy zázrak.
Čo sa stane ak sa spoja dva úplne odlišné svety? Kniha Willi od Anselma Grüna a Andrei J. Larson spája tieto svety. Preberajú dôležité otázky tohto sveta, ako napríklad samotu.
Detská kresba ako svedectvo traumy
Detská kresba je oknom do duše dieťaťa, zrkadlom jeho vnímania sveta. Niekedy však detská kresba dokáže odhaliť aj hlboké traumy a desivé zážitky, ktoré by žiadne dieťa nemalo zažiť. Iba 9-ročné dievča znázornilo kresbou, čo videlo vo francúzskom Nice. Z jej výtvorov behá mráz po chrbte. Potom, čo sa stala očitou svedkyňou tohto útoku, nakreslila svoje svedectvo na papier. Dievčatko nakreslilo obrázok, ktorí znázorňuje krviprelievanie v Nice. Pred vodičom utekajú napríklad aj mamičky s kočíkmi.
Táto kresba je silným svedectvom o traume, ktorú dievča zažilo. Prostredníctvom kresby dokázala vyjadriť svoj strach, zdesenie a bezmocnosť. Kresba sa stala pre ňu spôsobom, ako sa vyrovnať s traumatickou udalosťou a spracovať ju.
Beh ako metafora v detskej literatúre
Beh je častým motívom v detskej literatúre a ilustráciách. Môže symbolizovať radosť, slobodu, dobrodružstvo, ale aj strach a útek. V detských knihách sa často stretávame s postavami, ktoré behajú pre radosť, hrajú sa naháňačku alebo utekajú pred nebezpečenstvom.
Prečítajte si tiež: Motivácia z knihy Ako Beh Zmenil Život
Príkladom je obrazová knižka, ktorá pomocou silného a krásneho príbehu, ktorý opisuje obvyklú životnú situáciu, otvára citlivú tému sebadôvery. Jeden behá pre radosť, druhý je presvedčený, že je najrýchlejší. Čo sa stane, keď sa stretnú? Vĺčik Blesk sa túži skamarátiť, ale odvážny orol Vietor o priateľstvo veľký záujem nemá. Dajú si preteky, aby zistili, kto je rýchlejší. Táto kniha poukazuje na dôležitosť detskej sebadôvery a na to, ako sa deti v živote stretávajú s rôznymi situáciami, pretože život znamená aj prekážky, prekonávaním ktorých sa môžu učiť a rásť.
Ilustrácie ako nástroj na rozvoj fantázie a kreativity
Ilustrácie v detských knihách majú nielen estetickú funkciu, ale aj edukačnú a rozvíjajúcu. Detské ilustrácie pomáhajú deťom rozvíjať fantáziu, kreativitu, vizuálnu gramotnosť a emocionálnu inteligenciu. Prostredníctvom ilustrácií sa deti učia vnímať svet okolo seba, rozpoznávať emócie a porozumieť príbehom.
Namiesto vyfarbovania a kreslenia sa deti hrajú s mobilmi alebo pozerajú televízor. Ich fantáziu môžeme rozvíjať aj cez knihu. Príbeh o Justínke ukrýva oveľa viac. To, čo knihe dodáva úplne iný rozmer sú úchvatné ilustrácie. Krásne farebné maľby korešpondujú s tým, čo deti čítajú a určite rozprúdia ich fantáziu na maximum.
Detská kniha ako sprievodca svetom
Detská kniha je pre dieťa prvým kontaktom s literatúrou a umením. Detská kniha môže dieťaťu otvoriť dvere do sveta fantázie, dobrodružstva, poznania a emócií. Detská kniha môže byť pre dieťa sprievodcom, priateľom a učiteľom.
Erik Jakub Groch je slovenský básnik, spisovateľ, grafik. Jeho detská knižka Tuláčik a Klára je jedinečná. Je dôkazom, že menej je viac, stačia dve postavy a hlboký dialóg medzi nimi o každodenných veciach. Klára sa s Tuláčikom nielen spriatelí, ale doslova ho vedie a učí ho na čom skutočne záleží.
Prečítajte si tiež: Dominika Cibulková: Tenis je môj život
Ako pomôcť deťom budovať si sebadôveru
Pochybovanie v detstve o tom „či som dosť dobrý/-á?" alebo presvedčenie, že „nie som dosť dobrý/-á", je často zdrojom toho, ako sa cítime a akú mienku o sebe máme v dospelosti. Keď sa to deti naučia v detstve, tak v dospelosti z toho budú ťažiť.
Deti sa v živote stretávajú s rôznymi situáciami, pretože život znamená aj prekážky, prekonávaním ktorých sa môžu učiť a rásť. Trauma a pocit viny však môžu byť také silné, že sa dieťa uzavrie. Súčasťou knižky sú úvahy na tému sebadôvera, ktoré čerpám zo zážitkov zo života s deťmi a pripravený okruh otázok, ktoré rodičom môžu pomôcť otvoriť úprimnú komunikáciu s dieťaťom a príležitosť vojsť do jeho sveta.
Novoročné predsavzatia a sebadisciplína
Ach, tie novoročné predsavzatia - príťažlivé i zatracované. Ale vy tak veľmi chcete, túžite, snívate byť šťastnejší, štíhli a fit, zdraví, múdri, skúsení, úspešní, bohatí, obdivovaní, zaujímaví, scestovaní alebo byť jednoducho najlepšou verziou seba samého. Zámerne som napísala SEBAdisciplína, lebo čo skutočne potrebujete, je spoliehať sa hlavne na samých seba. Vnímať svoje emócie, pocity, potreby, reakcie, vedome s nimi pracovať a svoje energie smerovať tam, kde potrebujete. Venovať pozornosť SEBE, aby ste sa vedeli nasmerovať správnym smerom.
Keď sa nebudete riadiť vašimi pravidlami (priority, hodnoty, zmysel), letovým plánom (návyky, aktivity) a cieľovou destináciou (vízia, cieľ), ktovie, kde skončíte. Ak si teraz hovoríte: „Ale ja nie som moc disciplinovaný typ.“, tak vás musím oboznámiť s tým, že je to našťastie len výhovorka. Trénovať disciplínu môže každý, je ako sval. Keď ste si dali predsavzatie, zrejme chcete, aby sa stalo súčasťou vášho života. Vytvárate si teda nový životný štýl. Predsavzatie je teda vlastne ako taký úmysel budovať nový návyk.
Najprv musíte byť disciplinovaní - sústrediť sa na predsavzatie, prekročiť svoje hranice, premôcť sa, prenastaviť svoju myseľ, možno aj denný režim a stereotypy. Zmena sa neudeje bez nepohodlných zásahov. Vždy si dajte len jedno (nové) predsavzatie a plne sa na neho zamerajte. Postupujte radšej pomalšie (no bezpečnejšie), menšími krokmi. Každý deň jeden malý krôčik správnym smerom je lepší ako žiadny. Urobte aspoň dačo, vždy je to lepšie ako nič.
Prečítajte si tiež: Dominika Cibulková: Tenis je môj život
Cesta Tóry a prekonávanie prekážok
Žalmistova cesta by mala spojitosť s jeho vnútorným stavom, vyjadreným metaforou duše prilipnutej k prachu. Bola by cestou, na ktorej prišiel o všetky svoje sily a nemohol sa pohnúť ďalej. Stav človeka približujú metafory blízke smrti.
V uvedených súvislostiach sloveso rozprávať možno chápať ako žalmistovo vyznanie svojich ciest, ktoré ho takmer pripravili o život, či prinajmenej o chuť žiť. Teraz pred Bohom vykladá o svojej ceste, čo ho vedie k skúsenosti vypočutia a rozhodnutia vyvoliť si Pánovu cestu. V dialógu s Bohom (rozprávať - odpovedal) pokračuje v naliehavých prosbách, aby bol poučený o ustanoveniach a chápal nariadenia. Pánova cesta sa v strofe opisuje ako cesta nariadení.
Hlavnou témou strofy je žalmistov postoj k Pánovej ceste. Jeho postoj sa v rámci strofy výrazne mení, čo je vidieť na konaní žalmistu, zachytenom v pohybe od prachu, cez pozdvihnutie po beh na ceste prikázaní. Prvým krokom je prosba: daj mi pochopiť. Žalmista očakáva od sprostredkovaného pochopenia odkrytie divov, nad ktorými chce hĺbať.
Metafora slziacej/zrútenej duše jedinečným spôsobom vyjadruje pocit životnej skleslosti. Napriek nezvyčajnej intenzite obdivoch metafor duše v strofe (prilipnutá k prachu či slziaca zármutkom) žalmista nevníma situáciu ako bezvýchodiskovú. V obidvoch prípadoch sa odvracia od smrti k životu vo viere v silu Pánovho slova.
Veľmi pravdepodobne sa žalmista na základe skúsenosti z vlastnej cesty, ktorá ho pripravila o životnú silu a doviedla do zármutku znova obracia na Pána s prosbou, aby od neho odvrátil cestu klamstva. Dôvodom vnútorného obratu nie je len negatívna skúsenosť, ale aj príťažlivosť Tóry, (Pánových) rozhodnutí, cesty oddanosti.
Záverečný výrok charakterizuje obraz behu. Završuje niekoľko premien zachytených v strofe dalet. Prvá sa týka zmeny vnútorného stavu človeka prechádzajúceho od prachu k životu, od strnulosti k pohybu. Duša prilepená do prachu (v. 25) povstáva k životu. Ďalším momentom je rozhodnutie sa pre cestu (v. 30), a nakoniec beh po ceste prikázaní (v. 32), ktorý je nielen opakom priľnutia duše k prachu, ale vyjadruje aj nadšenie človeka, ktorý si vyvolil cestu oddanosti (v. 30).
„Božie slovo dodáva životnú silu človeku, ktorý o ňom rozjíma. Taký človek si s radosťou sadá k stolu Božieho slova a ním posilnený môže povedať: Po ceste tvojich prikázaní pobežím.“ (Bernard z Clairvaux).
„Na tejto ceste zdržiavajú človeka rôzne vnútorné aj vonkajšie prekážky. Aby mu nič nebránilo aj aby vládal prekonávať úskalia na jednotlivých cestách, Boh mu dáva energiu a vnútornú radosť (rozšírené srdce) ako určitú vzpruhu.“
Cukrovka ako beh na dlhé trate
A preto pri cukrovke platí: sedemdesiat percent úspechu liečby je za tým, ako sa rozhodneme k svojej sestre DIA pristúpiť. Je dôležité si uvedomiť, že cukrovka nie je rakovina a dá sa s ňou plnohodnotne žiť ruka v ruke, ale nie je to prechádzka ružovou záhradou. Je to beh na dlhé trate. Každé ráno stojíte na štarte a len VY SAMI rozhodnete, s akými hodnotami dobehnete do cieľa. Nemyslím tým, že si ráno oblečiem legíny a začnem bežať ako Forrest Gump.
CUKROVKA naučila predovšetkým disciplíne, zodpovednosti, precíznosti a trpezlivosti. Veľké množstvo hyper- alebo hypoglykémií, nedodržiavanie alebo neustále porušovanie odporúčanej stravy môžu mať katastrofálne následky. Metafora cukrovky ako bojiska nám dáva pozitívny pohľad na to, ako bojovať proti tomuto ochoreniu. Je to presne starostlivosť o seba a zdravý životný štýl, čo môže byť kľúčom k víťazstvu nad cukrovkou.
Beh na opätkoch ako metafora pre život žien
Počas minulej soboty (24. 9. 2016) behali u nás v Prešove na opätkoch pre zmenu muži. Prečo? Prišli a zapojili sa do nami organizovaného Behu na opätkoch. Aby to zúčastnení páni nemali také jednoduché, ale najmä preto, aby na vlastnej koži mohli vyskúšať, aké to je „chodiť v topánkach Druhého pohlavia“ sme pre nich pripravili beh na vysokých opätkoch s dvoma stanovištiami, ktoré by sme mohli chápať i ako isté prekážky. Prostredníctvom tejto metafory si mali uvedomiť nároky, ktoré sú v súčasnosti na ženy kladené - musia byť dobré matky, dobré manželky, dobré zamestnankyne a popri tom by mali aj dobre vyzerať.
Vďaka vtipnému okamihu, keď si jeden z „oteckov“ zabudol „svoje dieťa“ na stanovišti a ďalej utekal len s prázdnym kočíkom si aj ostatní mohli uvedomiť, že život nás, žien, je rovnako náročný ako ten ich a nie je med lízať „chodiť v topánkach na vysokých opätkoch“.
Gabriela Marcinková: Skákať cez prekážky a mať výdrž maratónskeho bežca
Populárna filmová i televízna herečka Gabriela Marcinková slávi úspechy aj v divadle. Už v mladosti sa naučila skákať cez prekážky a získala výdrž maratónskeho bežca. "Zmenili ma deti. Nechcela som, aby sa moja dcéra pozerala na mamu, ktorá si je neistá z toho, ako vyzerá... že sa jej to nepáči. Nechcela som, aby videla tento vzor. Chcem, aby videla, že si priznám - toto mi nevyšlo, ale ideme ďalej. Chyby sa stávajú. To mi príde pre život oveľa pokojnejšie nastavenie ako sa niekoľko dní zhrýzať pre niečo, čo nevyšlo," uviedla v rozhovore pre Pravdu Gabriela Marcinková.
Na nový rok už určite máte v kalendári naplánované nové natáčanie. Čakajú ma dva filmy - jedna česká a jedna slovenská romantická komédia a ešte jeden časovo náročný projekt, o ktorom ešte nemôžem hovoriť, ale zaberie prevažnú časť môjho času najbližší polrok.
V súkromí ste nemali veľmi priaznivý rok, rozišli ste sa so svojím partnerom, ale situáciu ste komentovali veľmi zaujímavo: tak ako manželstvo môže byť pekné alebo bolestivé, aj rozvod môže byť pekný alebo bolestivý. Stále sa učím nepovažovať situáciu za dobrú alebo zlú, ale zvažovať moje reakcie na ňu - a dosiahnuť čo najlepší pocit. Aj to ste už o sebe prezradili, keď vás vyzvali pochváliť sa nejakou dobrou vlastnosťou, povedali ste, že sa viete zlepšovať. Zlepšujem sa v tom, čomu sa hovorí „byť tu a teraz“ a riešiť veci s čo najväčším pokojom, bez nervozity z toho, čo ma čaká - lebo viem, že sa cez to nakoniec dostanem. Učím sa - a to dlhodobo - príjímať svoje chyby a naprávať ich, nestrácať čas sebaobviňovaním, snažím sa vnímať ľudí okolo seba s čo najväčším pochopením.
V mladosti ste robili beh cez prekážky a dokonca aj maratón. Pomáha vám takýto športový návyk prekonávať aj prekážky v pracovnom živote či v súkromí? Neviem, či som sa s tým narodila, alebo som si taký návyk vypestovala športom, ale pre mňa neustále sa v niečom zlepšovať ja najpríjemnejší spôsob, ako prežiť svoj život. Preto ma aj Let's Dance tak veľmi chytilo, lebo to bol po rokoch, keď som sa venovala prevažne deťom, čas, keď som sa mohla venovať sama sebe.
Narodila som sa ambiciózna a súťaživá a bolo pre mňa prirodzené porovnávať sa s inými ľuďmi. Keď som zistila, že niekto je v hocičom lepší ako ja, snažila som sa zlepšiť. Život ma však naučil, že to človeka drží v permanentnom strese: aby niekto neprišiel na to, že vám niečo nejde tak dobre, že ste v niečom trocha horší a skončíte až na druhom mieste a nie na prvom - uvedomila som si, že súťaživosť sama so sebou, s cieľom, aby sme sami pre seba boli tí najlepší, je to pravé, čo pomáha a nielen mne.
V rytme veršov: Film o priateľstve a prekonávaní prekážok
Po tom, čo prežil, dokáže rozprávať už len vo veršoch. Hugo, hlavná postava študentského filmu V rytme veršov, skutočne hovorí v rýmoch. Film sleduje aj ďalšieho chalana, Dominika. Jeden hľadá zmysel, druhý únik. V rytme veršov je príbehom o priateľstve, zraniteľnosti a potrebe byť pochopený. O dvoch extrémoch, ktoré sa učia navzájom hovoriť rečou toho druhého.
„Napísať a natočiť celovečerný film je túžba, ktorá vo mne rezonovala už dlhé roky ešte pred vysokou školou,“ hovorí. Film tak vznikol ako kombinácia osobnej skúsenosti a snahy podeliť sa s divákom o niečo, čo presahuje bežný študentský projekt.
Matejovič priznáva, že film je postavený na niečom, čo sa v ňom ukladalo dlhšie než scenár. „V živote človek ublíži, aj keď nechce, opustí, aj keď nechce, a stratí, aj keď nechce,“ hovorí.
Režisér Matejovič zdôraznil. že podľa neho je natáčanie najjednoduchším krokom v celom procese tvorby filmu. Ak robíte taký veľký projekt a tak dlho, nesiete dôveru vášho tímu aj hercov. Proces natáčania trval približne dva mesiace a prebiehal v niekoľkých mestách. Napriek tomu ich podporovatelia podržali a dodali tvorcom energiu práve v momente, keď ju najviac potrebovali.
Film V rytme veršov premiérovo predstavili 19. októbra 2025 v košickom Kine Úsmev, kde sa do sály zmestilo približne 150 ľudí. Publikum sa nechalo vtiahnuť do tichých momentov filmu, cítilo priateľstvo, zraniteľnosť a hľadanie zmyslu života Huga a Dominika.
V rytme veršov nie je len o príbehu Huga a Dominika. Je to pozvanie zastaviť sa, vnímať ticho, ktoré občas potrebujeme, aby sme počuli samých seba.
Režisér vysvetľuje, že niekedy človek potrebuje ustúpiť od hluku, aby pochopil, čo má zostať. Že dôvera v tím a viera v príbeh môže prekonať všetky prekážky.
Beh cez prekážky pre nás teda nie je atletickou, ale celoživotnou disciplínou. Niektorí sa cez ne snažia dostať, kým iní sa o to ani nepokúsia.
Prekážky nás tvoria. Jednoduchá metafora by mohla znieť: ať už jde o jakkoliv náročný nebo složitý úkol mějte stejný postoj jako byste si šli do stánku pro noviny.
Celý život je ako beh cez prekážky. Na stupeň víťazov nás.