Kedysi bolo lyžovanie otázkou prežitia, kedy sa ľudia potrebovali presúvať z miesta na miesto v hlbokých horách a ešte hlbšom snehu. Museli uplynúť stáročia, aby sa zmenilo na šport a najobľúbenejšiu zimnú zábavu.
Pravlasťou lyží je nečakane oblasť strednej Ázie, okolia Bajkalského jazera a Altajských hôr. Aspoň tak o tom svedčia archívy staré tri- až päťtisíc rokov pred naším letopočtom.
Podľa Igora Machajdíka z Národného športového centra vývoj smeroval od snežníc k lyžiam, paliciam, no stále bola na prvom mieste snaha o prežitie: „Lyže sa stali dopravným prostriedkom, loveckým náčiním či súčasťou vojenskej výzbroje. Naproti tomu však začal človek používať lyže aj ako prostriedok zábavy. Prehistorické lyže sa delili na viac druhov. Mali rôzny tvar, dĺžku, materiály.
Kolískou lyžovania ako športu sa stalo Nórsko, konkrétne krajina Telemarken. Tam už v prvej polovici 19. storočia lyžovali široké vrstvy obyvateľstva.
„Prvé preteky v behu na lyžiach sa udiali 2. apríla 1843 v Tromsö, išlo o beh na 5 kilometrov. Prvý lyžiarsky zväz založili v Nórsku v roku 1862. Usporadúval preteky v behu, skoku a o štyri roky neskôr aj v slalome,“ vymenúva Machajdík.
Prečítajte si tiež: Raj pre bežkárov: Štrbské Pleso
Začiatky organizovaného lyžovania na Slovensku
Zvýšený záujem o lyžovanie si na území Slovenska vyžiadal 13. decembra 1913, teda pred 110 rokmi, založenie samostatnej lyžiarskej sekcie Uhorského karpatského spolku v Spišskej Novej Vsi. Tento dátum je preto považovaný v slovenskej lyžiarskej historiografii nielen za začiatok organizovaného lyžovania na Slovensku, ale aj za vznik prvého samostatného organizačného subjektu v lyžovaní. Predsedom lyžiarskej sekcie sa stal Dr. Gyözo Bruckner, tajomníkom Lajos Rokfalussy a pokladníkom Aladár Marcsek. Pri založení mala sekcia 50 členov.
Už v roku 1873 vznikol Uhorský karpatský spolok /UKS/ ako vôbec prvá turistická organizácia nielen na území Slovenska, ale aj v celom Uhorsku. Vytvorením tohto spolku, ktorý vznikol ako piaty horský spolok na svete, získala turistika u nás organizovanú podobu. Ako potvrdil neskorší vývoj, založenie UKS a jeho sekcií malo veľký vplyv na rozvoj turistiky, na vznik lyžiarskej turistiky a neskôr aj pretekového lyžovania. Pre dobré podmienky na rozvoj horských športov, najmä zimných, získali Vysoké Tatry koncom 19. storočia aj označenie „uhorské Švajčiarsko“.
Zimná turistika v tomto období predstavovala prvé pokusy o chôdzu na lyžiach, nesmelé vychádzky do najbližšieho okolia a prvé opatrné spúšťanie sa z miernych kopcov. Tieto lyžiarske aktivity však nemali nič spoločné s dnešnou predstavou jazdy na lyžiach. V začiatkoch lyžovania u nás išlo o jednu z ešte neustálených foriem turistiky, z ktorej sa postupom času vyvinula „zimná turistika na lyžiach“.
Propagovaniu lyžiarskej turistiky vo Vysokých Tatrách sa ako prvá začala venovať liptovská sekcia UKS, ktorá už od roku 1889 začala organizovať lyžiarske výlety do okolia najmä Štrbského Plesa. Krátko po mikulášskych turistoch začali terény Mlynickej a Mengusovskej doliny vyhľadávať aj košickí, kežmarskí a spišskonovovestskí turisti na lyžiach. Rozvoju lyžovania v tomto období napomáhal ešte jeden spoločenský jav. Lyžovanie sa totiž koncom 19. storočia stávalo neodolateľnou módou.
Zimné výstupy do exponovanej oblasti Vysokých Tatier vyvolávali u účastníkov veľké emocionálne zážitky z objavovania zimnej panenskej prírody. Svoje dojmy z týchto zimných túr často publikovali aj v miestnej periodickej tlači, v rôznych časopisoch na prednáškach, čím aktívne prispievali k popularizácii lyžovania ako športu.
Prečítajte si tiež: Základy bežeckého lyžovania
Používanie lyží na praktické účely sa u nás v počiatkoch prelínalo s ich využívaním na rozptýlenie a zábavu. Lyže ale vzbudzovali veľký záujem obyvateľstva v horských oblastiach Slovenska, ktoré navštevovali turisti a lyžiari a kde sa konali vojenské kurzy. Vtedajšie hlboké sociálne rozdiely boli jednou zo základných príčin, prečo sa lyžovanie len veľmi skromne šírilo medzi mládežou a vo verejnosti. Lyžiarsky výstroj, ktorý postupne prenikal na trh, bol pre širší okruh záujemcov cenovo nedostupný. Záujem o lyžovanie a vynachádzavosť našich ľudí prekonali postupne aj tento problém. Koncom 19. storočia sa u nás začína šíriť už aj individuálna výroba lyží a postupne aj ostatného lyžiarskeho výstroja.
Lyžiari v Spišskej Novej Vsi po založení lyžiarskej sekcie UKS v decembri 1913 svoju aktivitu ešte zvýšili. Vždy pred zimnou sezónou vypracovali aj program lyžiarskych túr a usporiadali aj kurz pre začiatočníkov. Cieľom týchto túr bolo často práve Štrbské Pleso a jeho okolie. Sekcia vstúpila do histórie lyžovania na Slovensku aj prostredníctvom svojich pretekárov v behu na lyžiach Lajosa Rokfalussyho a Imrich Teschlera, ktorí obsadili popredné miesta na pretekoch v roku 1914 v Kremnici a v Tatranskej Polianke. Boli to prví domáci pretekári, ktorí sa dokázali presadiť aj na medzinárodných pretekoch v lyžovaní. Fenomén lyžovania sa tak začal šíriť postupne na celom území Slovenska.
Fischer: Od drevenej stodoly ku globálnemu lídrovi
Rakúska značka Fischer patrí medzi stálice lyžiarskeho sveta. Na trhu pôsobí viac ako 90 rokov, počas ktorých si vybavenie od Fischera získalo srdcia milovníkov zimných športov po celom svete.
Zakladateľom dnes svetoznámej značky bol Rakúšan Josef Fischer, ktorý sa narodil 31. januára 1896 neďaleko mesta Ried na severe Rakúska. Pochádzal z pomerne skromných pomerov - jeho rodičia vlastnili malý domček s kúskom poľnohospodárskej pôdy, on sám sa po absolvovaní 4-ročnej školskej dochádzky vyučil u miestneho výrobcu vozov.
Úspešný príbeh lyží Fischer začína v skromnej drevenej stodole v meste Ried, kde Josef začína s drevárskou výrobou. Na prenájom dielne si však musí požičiavať od príbuzných, čo nie je dlhodobo udržateľné, preto sa rozhodne nájsť si spoločníka. Tým sa stáva jeho bývalý kolega Georg Grösslbauer, preto sa firma po dlhé desaťročia volala Skifabrik Fischer & Grösslbauer.
Prečítajte si tiež: Handlová: Bežecké trasy
Prvé lyže vznikajú krátko po založení firmy, čo dokumentuje faktúra z konca januára 1925. Bola vystavená istému pánovi Klimeschovi z rakúskeho Welsu, ktorý si kúpil pár lyží s dĺžkou 220 cm.
Výroba sa postupne rozrastá - Fischer zamestnáva niekoľkých tovarišov a produkcia sa behom pár rokov dvíha z 2000 na 10 000 párov lyží ročne. Každý pár sa starostlivo vyrába z jedného kusu dreva, aby sa zabezpečila rovnaká elasticita a vlastnosti každej lyže.
Pracovný ruch u Fischera neutícha ani počas druhej svetovej vojny, kedy firma zásobuje armádu, konkrétne prieskumné jednotky. Krátko po vojne Fischerova firma vyrába sánky, kolobežky, ale aj tzv. rebriňáky slúžiace ako dôležitý dopravný prostriedok pre obyvateľstvo. Prioritou však ostáva výroba lyží z jedného kusu dreva, ktorá pokračuje až do roku 1952.
Tento trend však nemá dlhé trvanie, do módy sa totiž dostávajú lyže vyrobené z viacerých vrstiev, ktorých fanúšikom je aj Josef Fischer mladší. Keď Fischer junior predstavil novú myšlienku otcovi, narazil na prudký odpor. Fischer st. pokladal za nezmysel najskôr drevo rozrezať a potom opäť spojiť, akurát iným spôsobom. Generačný konflikt nakoniec dopadol v prospech firmy - Fischer starší využil svoje technické znalosti a sám navrhol prvý lis na výrobu modernejších lepených lyží. Obaja tvrdohlavci pochopili, že k úspechu povedie len vzájomná spolupráca a odlišný prístup k výrobe lyží.
Noví ľudia vo vedení sa snažia okamžite realizovať nové nápady, vízie a najmä modernejší marketingov prístup. Na formovaní spoločnosti sa v tých časoch významným spôsobom podieľali aj Fischerov priateľ Ernest Simharl a dizajnér Rudolf Ferch. Výsledky na seba nenechajú dlho čakať a v roku 1960 už export prevyšuje predaj v Rakúsku. Dochádza aj ku zmene vizuálu - v roku 1958 Rudolf Ferch vytvára nové logo v tvare trojuholníka, ktoré pretrváva prakticky dodnes.
Reálne kontúry naberá aj nová továreň v Ried-Angerwaschene, ktorá sa čoskoro stane najväčšou továrňou na výrobu lyží na svete. Fischer sa neváha inšpirovať konkurenciou a v roku 1957 začína experimentovať s prepojením hliníka, ocele a dreva.
Fischer sa s modelom Alu Steel snažil osloviť najlepších rakúskych zjazdárov, no veľký dojem na nich neurobil a členovia národného tímu ho najskôr vysmiali. Preto svoj produkt ponúkol Nemcom, ktorí o značke Fischer nepochybovali, ochotne lyže otestovali a na svahoch aj vďaka nim dosahovali o 4 až 5 sekúnd lepšie časy, než ich rakúski konkurenti.
Definitívnu cestu ku sláve však značke priniesla až spolupráca s Egonom Zimmermannom, ktorý v Chamonix na MS 1962 v obrovskom slalome získal bronz. Nasledovalo zlato zo Sestrière a tiež z OH v Innsbrucku, kde sa navyše radoval aj bronzový Nemec Bartels.
V 70-tych rokoch Josef Fischer reaguje na stagnujúci vývoj v bežkárskom sektore. Vydal sa na prieskum do Škandinávie, kolísky bežkovania, kde sa v tom čase stále ešte vyrábali ťažké celodrevené bežky, ktoré sa rýchlo lámali.
Počas spiatočného letu Fischer vytvoril náčrt modelu Europa 77 - lyží s laminovaným dreveným jadrom obaleným v prvkoch zo sklenených vlákien. Nové bežky zvládli aj skúšku ohňom v podobe expedície Roberta Kittela z Viedne do Nice cez Alpy, pri ktorej Kittel prekonal cca 85 000 výškových metrov.
Na športovom poli prišiel úspech v roku 1974 na MS vo Falune, kde tretina súťažiacich štartovala na fischeroch a z nich 7 pretekárov získalo medailu. Okrem toho sa na štarte a v cieli prvýkrát objavila reklama - samozrejme od Fischera.
Značka Fischer, to sú predovšetkým roky výskumu a inovácií, ktoré prinášajú rukolapné výsledky. V súčasnosti firma zastrešuje komplexnú výrobu lyžiarskej výbavy, vrátane extrémne ľahkých lyží a lyžiarskych topánok, ktoré sa dokážu prispôsobiť anatómii lyžiarových chodidiel.
Firma Fischer stála aj za vývojom dnes tak populárnych „šupináčov“, lyží so šupinkami na skĺznici, ktoré pomáhajú lyžiarom pri stúpaní.
Rýchlejšie, ľahšie, lepšie - motto brandu presvedčilo také persóny ako Dario Cologna, Gabriela Soukalová, Ivica Kostelic, Marit Bjorgenová či Bjorn Daehlie.
Významné míľniky v histórii Fischer Sports
- 1924: Josef Fischer starší zakladá spoločnosť v Ried im Innkreis, Rakúsko.
- 30. roky 20. storočia: Fischerova túžba po inováciách prináša za desaťročia mnoho prelomových úspechov, od materiálov až po techniky výroby lyží.
- Technológia Speedmax: Táto technológia špecifická pre preteky priniesla extrémnu presnosť a vylepšenú kvalitu sklzu, čo z nej urobilo preferovanú voľbu profesionálnych športovcov.
- 80. a 90. roky 20. storočia: športovci používajúci lyže Fischer vyhrávali medaily a šampionáty, čím si Fischer upevnil pozíciu lídra v súťažnom lyžovaní. Najmä v pretekoch bežeckého lyžovania bola Fischer top značkou, ktorá získala nespočetné víťazstvá v individuálnych aj štafetových pretekoch.
Fischer Sports formoval svet lyžovania svojím neochvejným záväzkom ku kvalite a inováciám. Od skromných začiatkov po pozíciu globálneho lídra v lyžiarskych technológiách Fischer neustále poskytuje lyžiarom vybavenie, ktoré zvyšuje výkon, ponúka odolnosť a spĺňa moderné štandardy udržateľnosti.
História biatlonu
História biatlonu na svetovej úrovni siaha do dávnej minulosti. Jeho prvopočiatky je potrebné hľadať už v lovectve a vojenčine, pretože pri týchto činnostiach dochádzalo ku spojeniu strieľania a kvalitnej fyzickej záťaže.
Prvé zaznamenané „biatlonové preteky“ boli organizované Spoločnosťou bežeckého lyžovania blízko švédsko-nórskych hraníc v roku 1767.
Prvý známy lyžiarsky klub na svete Trysil Rifle an Ski Club bol založený v roku 1861 v Nórsku a podporoval bežecké lyžovanie spojené so streľbou. Ich hlavnou úlohou bolo pochopiteľne cvičiť armádu, keďže vojaci na lyžiach neboli v severských krajinách ničím výnimočným. Postupne sa to však vyvíjalo smerom k športu.
Už na premiérových Zimných olympijských hrách vo francúzskom Chamonix 1924 sa predstavila prvotná forma biatlonu pod názvom Vojenská hliadka. V tom čase bola iba predstavená ako ukážkový šport, nerobili ju masy. Po druhej svetovej vojne ale boli preteky vyradené z olympijského programu v St. Moritzi (1948) pre silné protivojnové cítenie, ktoré zbrane symbolizovali. V tom čase nebol tento druh športu prístupný obyčajným civilistom a preto nespĺňal ideály Medzinárodného olympijského výboru.
Aj keď biatlon v minulosti vznikol ako samostatná disciplína (v súčasnosti sa najviac približuje vytrvalostným pretekom na 20 km), tak dnes je športovým odvetvím so siedmimi disciplínami, ktoré sa jazdia na svetovej úrovni (vytrvalostné preteky, rýchlostné preteky, stíhacie preteky, preteky s hromadným štartom, štafeta, miešaná štafeta a single mix štafeta).
Za oficiálny vznik biatlonu je považovaný rok 1958, keď sa v rakúskom Saalfeldene uskutočnili prvé Majstrovstvá sveta v biatlone. Historicky prvým víťazom vo vytrvalostných pretekov na 20 km sa stal Švéd Adolf Wiklund. Tomuto podujatiu svetovej kvality predchádzalo množstvo pretekov, ktoré boli označené prívlastkom pokusné. Samotný vznik nepriamo nadväzoval na spomínané preteky vojenských lyžiarskych hliadok, ktoré sa konali už od začiatku 20. storočia.
Jeho popularita stúpala každým dňom a už o dva roky neskôr, teda v roku 1960, bol biatlon zaradený do Zimných olympijských hier v americkom Squaw Valley. Zaujímavosťou je, že takýmto rýchlym rozvojom sa nemôže pochváliť žiadne iné športové odvetvie. Štartovalo sa v pôvodnej jedinej disciplíne na 20 km so štyrmi streleckými položkami. Súťažili iba muži. Rozdiel však bol v tom, že počas pretekov sa strieľalo z veľkokalibrovej pušky a na štyri rôzne vzdialenosti - 250, 200, 150 a 100 m. Prvé tri vzdialenosti sa na terče mierilo poležiačky, na poslednú najkratšiu vzdialenosť mierili športovci postojačky. Terčov bolo päť, ale nie vedľa seba v horizontálnej polohe, ale jeden v strede a nad ním aj pod ním ďalšie dva (stačí si predstaviť hernú kocku a na nej hodené číslo päť). Každý nepresný výstrel bol penalizovaný dvoma trestnými minútami.
Historicky prvé olympijské zlato si vo vytrvalostných pretekoch vybojoval Švéd Klas Lestander. Za ním skončil druhý Fín Antti Tyrvoinen a bronzovú medailu si odniesol Aleksandr Privalov reprezentujúci bývalý Sovietsky zväz.
Prvým významným medzníkom vo vývoji biatlonu predstavuje rok 1965. V tomto čase bola zavedená druhá disciplína - štafeta družstiev. Zároveň došlo aj k úprave pravidiel. Vzdialenosť streľby sa zjednotila na 150 m a upravila sa aj veľkosť terčov. O dva roky neskôr vznikla samostatná kategória juniorov.
Nová disciplína - rýchlostné preteky (šprint) - uzreli svetlo sveta v roku 1974. Prvým víťazom v novej, dvakrát rýchlejšej, disciplíne sa v rámci Majstrovstiev sveta v bieloruskom Minsku (vtedy súčasť ZSSR) stal fínsky reprezentant Juhani Suutarinen.
Medzinárodný olympijský výbor zaradil šprint do itinerára až v roku 1980 pre americký Lake Placid ako 38. preteky a jediné nové na ZOH. Zvíťazil nemecký reprezentant Frank Ullrich. Na stupni víťazov ho doplnili Vladimir Alikin a Anatolij Aljabjev zo Sovietskeho zväzu. V Lake Placid sa už strieľalo s novým druhom zbrane. V roku 1976 sa totiž začala testovať zásadná zmena, keď veľkokalibrovú pušku nahradila malokalibrovka. Tá mala premiéru na Svetovom šampionáte v roku 1978.
Až do roku 1984 bol biatlon výsostnou doménou mužského osadenstva. Zmena nastala na Svetovom šampionáte tohto roka vo francúzskom Chamonix, hoci v 80-tych rokoch bolo nežnejšie pohlavie v úzadí. Jazdili vlastné šampionáty a iba disciplíny na päť, resp. desať kilometrov. Prvou majsterkou sveta sa vo vytrvalostných pretekoch na 10 km stala Venera Černišova, druhá bola Ľudmila Zabolotnaja a tretia Tatiana Brilinová. Všetky zo Sovietskeho zväzu. Víťazka vytrvalostných pretekov opanovala aj šprint. Tretiu zlatú medailu si na krk na svetovom šampionáte zavesila v štafete žien. V tom čase v nej nesúťažili štyri pretekárky, ale len tri. Ľudmila Zabolotnaja a Kaija Parve tvorili zvyšné dve členky reprezentácie Sovietskeho zväzu.
O rok neskôr bola na MS výborná aj Slovenka Alena Fusková, ktorá vo švajčiarskom Egg am Etzel obsadila 4. miesto vo vytrvalostných a 5. miesto v rýchlostných pretekoch.
Roku 1989 bol pre ženy prelomový tým, že začali jazdiť súčasné dĺžky tratí a podujatia simultánne s mužmi.
O štyri roky neskôr bola na kongrese v Londýne založená Medzinárodná biatlonová únia známa pod skratkou IBU a v roku 1994 sa uskutočnil prvý riadny Kongres IBU v rakúskom Salzburgu, kde sa rozhodlo o organizácií prvých Majstrovstiev Európy v biatlone, ktoré sa konali vo fínskom Kontiolahti.
V roku 1997 mal premiéru nový typ pretekov, ktoré dnes poznáme ako stíhacie preteky. Zaujímavosťou je, že táto disciplína sa v rámci Majstrovstiev sveta prvý raz odohrala na Slovensku - v Národnom biatlonovom stredisku Osrblie. Prvým mužským víťazom sa stal Rus Viktor Majgourov, v ženskej kategórií vyhrala legendárna Magdalena Forsbergová zo Švédska.
Pozícia IBU bola silná aj voči Medzinárodnému olympijskému výboru a stíhacie preteky sa na OH dostali v roku 2002. Dva roky po stíhačke sa pridali aj preteky s hromadným štartom pre tridsať najlepších pretekárov. MS 1999 sa konali vo fínskom Kontiolahti a prvú zlatú medailu z „masáku“ si do Nemecka odniesol Sven Fischer a Olena Zubrilová, vtedy ešte reprezentujúca Ukrajinu. Tento druh disciplíny sa prvý raz pod piatimi olympijskými kruhmi predstavil v stredisku Cesana San Sicario neďaleko Turína.
Boom nových disciplín pokračoval a v roku 2005 sa v ruskom Chanty-Mansijsku uskutočnili prvé Majstrovstvá sveta zmiešaných štafiet. Zvláštnosťou bolo, že sa nejazdili vrámci klasických MS v Hochfilzene, ale ako záverečná disciplína celého ročníka Svetového pohára v stredisku za Uralom. Prvé zlaté medaily si vybojovalo domáce kvarteto Olga Pileva, Svetlana Išmuratovová, Ivan Čerezov a Nikolaj Krugľov. Vtedy ešte viaceré popredné krajiny štartovali v dvoch partiách, čo bolo onedlho zrušené. Doteraz jedinými olympijskými víťazmi v zmiešanej štafete sú Nóri.
Vývoj biatlonu v bodoch
- 1958: Prvé Majstrovstvá sveta v biatlone, Saalfelden - Rakúsko (iba muži)
- 1960: Vytrvalostné preteky mužov na 20 km na zimných olympijských hrách (ZOH) v Squaw Valley v USA
- 1965: Schválené pravidlá pre štafetové súťaže
- 1974: Rýchlostné preteky v programe Majstrovstiev sveta v Minsku (Sovietsky zväz)
- 1980: Rýchlostné preteky na ZOH Lake Placid (USA)
- 1984: Prvé Majstrovstvá sveta žien v biatlone - vytrvalostné, rýchlostné preteky a štafety v Chamonix (Francúzsko)
- 1993: Založenie International Biathlon Union (IBU) - Medzinárodná únia biatlonu
- 1997: Stíhacie preteky boli zaradené do svetového pohára a Majstrovstiev sveta v Osrblí (Slovensko)
- 2002: Stíhacie preteky v programe ZOH v Salt Lake City (USA)
- 2005: V ruskom Chanti-Mansijsku sa uskutočnili prvé majstrovstvá sveta miešaných štafiet
Slovenský biatlon
Biatlon je jedným z najúspešnejších a zároveň jedným z najpopulárnejších zimných športov na Slovensku. Vzhľadom k nárastu popularity a propagácie biatlonu v posledných dvadsiatich rokoch by sa mohlo zdať, že biatlon sa začal na Slovensku rozvíjať až po roku 1992. Nie je to však tak. Biatlon sa u nás rozvíjal od konca štyridsiatych rokov. Ťažko by sme ho však hľadali v kronikách a novinových výsledkoch pod týmto názvom. V bývalom Československu sa biatlon skrýval za názvom Sokolovské preteky brannej zdatnosti a letný biatlon mal pomenovanie Dukelské preteky brannej zdatnosti.
Po roku 1989 došlo k zrušeniu Zväzarmu, ktorého nástupníckou organizáciou sa stalo Združenie technických a športových činností SR. Jedným zo sedemnástich zakladajúcich členských zväzov tohto združenia sa stal Slovenský zväz biatlonu, ustanovený 16. júna 1990.
Aj prvé úspechy slovenských biatlonistov sú staršieho dátumu. Na ZOH 1980 v americkom Lake Placid obsadil Peter Zelinka 6. miesto. Alena Fusková obsadila 4. Na tieto úspechy nadviazali „novodobé“ slovenské biatlonistky po vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Zásluhou jediného olympijského bodu za 6.miesto Martiny Jašicovej - Schwarzbacherovej a 12. miestu Sone Mihokovej sa biatlon stal najúspešnejším slovenským športom na ZOH 1994 v nórskom Lillehamri.