Lyžovanie, ako najpopulárnejší zimný šport, je rozšírené takmer po celom svete. Zimná lyžovačka dnes znamená dokonale upravené zjazdovky, najmodernejšie vleky a lanovky a prepracované materiály, z ktorých sa vyrába oblečenie a samotné lyže. No nie vždy to bolo tak ako dnes.
Počiatky lyžovania siahajú až do doby 5 000 rokov pred naším letopočtom. Podľa polárneho cestovateľa a výskumníka Nóra Fridtjofa Nansena je pravlasťou lyží oblasť strednej Ázie, okolie Bajkalského jazera a Altajských hôr. O vzniku lyží presnejšie vypovedajú kresby ako aj archeologické náleziská na rašeliniskách.
Pomerne veľké množstvo týchto vykopávok je uložených v múzeách, najznámejšie sú na lyžiarskom štadióne Hlomenkollen v Oslo, v Štokholme, Helsinkách, Mníchove, vo Viedni a v Moskve. Prvé písomné pramene o lyžiach alebo o snežniciach pochádzajú z roku 444 pred n. l. V týchto však ani náhodou neslúžili lyže na zábavu. Základným podnetom na to, aby vznikli, bola potreba pohybu človeka v zimnej prírode pri zaobstarávaní najnutnejších životných potrieb. Hlboký sneh sa prekonával ťažko a človek sa potreboval vydávať na strastiplnú cestu za potravou.
Zdolávať ťažko dostupné terény pomohol vynález predchodcu lyží tzv. snežníc, ktoré pozostávali z opracovaného dreveného rámu s prevŕtanými otvormi pre funkčný výplet, zhotovený obyčajne z konopného vlákna. Dlhodobým názvom používaným aj v tejto dobe je ,,ski“ ,mnoho historikov sa zaoberalo aj sa zaoberá tým odkiaľ toto slovo pochádza. Najvýznamnejšie svedectvo zo stredovekého obdobia dejín lyžovania zanechal švédsky katolícky arcibiskup Olaus Magnus. Príchodom do severnej Európy sa zoznámil s lyžovaním, po vyhostení z krajiny sa usadil v Ríme, vydal dve publikácie, v ktorých zobrazoval predstavil lyže využívané pri love. Od začiatku 30. rokov 20. storočia sa lyžovanie v strednej Európe si hneď našlo miesto v alpských krajinách (Rakúsku, Taliansku, Nemecku, Švajčiarsku a Francúzsku).
Do alpských miest prenikali výrobky lyžiarskeho priemyslu, teoretické práce o lyžiarskej technike a o vyučovaní jazdy na lyžiach. Súčasné moderné lyžovanie siaha do obdobia 19. a 20. storočia. Počiatky moderných lyžiarskych štýlov sa spájajú s chladnými severskými krajinami - úplne prvé pokusy boli vo Švédsku, no za kolísku moderného lyžovania sa považuje Nórsko. V nórskej oblasti Kristiania sa lyžiari venovali klasickým lyžiarskym disciplínam - behu a skokom na lyžiach.
Prečítajte si tiež: Raj pre bežkárov: Štrbské Pleso
Práve v tomto čase, v roku 1865, sa začína písať aj história lyžovania na Slovensku, keď prvý prototyp lyží priviezol na naše územie lekárnik Cordidesz. Prvým oficiálnym užívateľom lyží bol Mikuláš Szontagh, ktorý použil lyže s jednou palicou v roku 1873. Ako prvý realizoval na lyžiach výstupy do Slavkovskej doliny a uskutočnil aj výstup na Slavkovský štít. Na lyžiach sa vtedy objavovali takmer výhradne len majetní Nemci a Maďari.
Postupne sa lyžovanie dostávalo aj do ostatných kútov Slovenska, hlavne do Kremnice, Liptovského Mikuláša a Banskej Bystrice. Kvalitatívny vývoj a popularita tohto športu sa veľmi rýchlo vzmáhali, preto sa v roku 1920 na Štrbskom Plese konali prvé majstrovstvá ČSR. Dnes je lyžovanie najobľúbenejšou zimnou športovou aktivitou.
Vývoj Lyžiarskej Techniky a Výstroja
Techniku lyžovania podmieňuje aj kvalita lyžiarskeho výstroja, najmä lyží. Od klasického tvaru sa v posledných rokoch prechádza ku kratším carvingovým lyžiam s výrazným bočným vykrojením. Zvyšujú sa aj nároky na rodinné lyžovačky (prítomnosť lyžiarskej školy, poloha hotela v jeho blízkosti svahu, kvalita hotelov). Tomu sa prispôsobujú aj naše služby - hľadáme pre vás hotely na svahoch s bohatými apreski možnosťami a dokonca s animáciami. Rozvoj lyžovania vo svete i na Slovensku bol postupným objavovaním nových vecí a učením sa na vlastných chybách. Od drevených lyží bez viazania, cez prvé prototypy viazaní až po najmodernejšie kompozitné materiály.
Štrbské Pleso - Kolíska Slovenského Lyžovania
Štrbské Pleso, miesto, kde sa už viac než storočie píše história slovenských zimných športov, sa opäť stane dejiskom výnimočného podujatia. Druhá Zimná žiacka olympiáda pre základné a stredné školy sa uskutoční 26. a 27. januára 2026, symbolicky desať dní pred začiatkom Zimných olympijských hier Miláno - Cortina d’Ampezzo 2026. Práve Štrbské Pleso - kolíska organizovaného lyžovania na Slovensku, dejisko prvých lyžiarskych pretekov už v roku 1905 a hostiteľ Majstrovstiev sveta v severských disciplínach FIS 1970 - dodáva podujatiu jedinečný historický rozmer. Tam, kde kedysi súperili svetové lyžiarske legendy, dnes dostávajú priestor nové generácie.
Olympiáda pre Všetkých: Inklúzia ako Prirodzená Súčasť Športu
Podujatie sa koná pod patronátom Ministerstva školstva, výskumu, vývoja a mládeže SR, v spolupráci so Zväzom slovenského lyžovania, Slovenským olympijským a športovým výborom a Slovenským paralympijským výborom. Jednou z hlavných noviniek druhého ročníka je integrácia detí zo základných a stredných škôl s fyzickým aj mentálnym znevýhodnením. Zimná žiacka olympiáda tak prirodzene zdôrazňuje hodnoty inklúzie, rovnosti príležitostí a dostupnosti športu pre všetkých, bez rozdielov.
Prečítajte si tiež: Základy bežeckého lyžovania
Už prvý ročník potvrdil, že olympijské hodnoty majú medzi deťmi obrovskú silu. Podujatie v roku 2025 osobne podporila olympijská víťazka Petra Vlhová, ktorá svojou prítomnosťou dodala mladým športovcom nielen prestíž, ale najmä motiváciu a vieru, že sny o veľkých pretekoch sú dosiahnuteľné. Kým v roku 2025 sa jej zúčastnilo takmer 400 detí zo 100 škôl, organizátori sa rozhodli kapacitu druhého ročníka navýšiť na 500 účastníkov, aby mohlo štartovať ešte viac mladých lyžiarov a snowboardistov z celého Slovenska. Podujatie zostáva otvorené pre registrovaných aj neregistrovaných športovcov, pričom jeho cieľom je nielen hľadanie talentov, ale aj budovanie pozitívneho vzťahu k pohybu, športu a zdravému životnému štýlu.
Otvárací ceremoniál 2. Zimnej žiackej olympiády sa uskutoční v pondelok 26. januára o 9:30 za účasti významných predstaviteľov športového a verejného života. Atmosféru otvorenia dotvorí kultúrne vystúpenie Tanečného súboru Štrban.
Silné Vzory, Silné Momenty
Silným symbolickým momentom bude príchod olympijskej vlajky, ktorú prinesú mladí lyžiari a snowboardisti, spolu so slovenskou vlajkou a olympijskou fakľou. Vrcholom ceremoniálu bude zapálenie olympijského ohňa, ktorý prinesú Henrieta Farkašová a Martin Bendík. Henrieta Farkašová patrí medzi najúspešnejšie slovenské športovkyne histórie a dlhodobo je silným hlasom inklúzie v športe.
Počas dvojdňového programu si účastníci zmerajú sily v šiestich olympijských disciplínach. Zjazdári sa predstavia v obrovskom slalome a skicrosse, bežcov na lyžiach čaká šprint a tímová súťaž, snowboardisti zabojujú v snowboardcrosse a alpskom snowboardingu.
História Biatlonu
História biatlonu na svetovej úrovni siaha do dávnej minulosti. Jeho prvopočiatky je potrebné hľadať už v lovectve a vojenčine, pretože pri týchto činnostiach dochádzalo ku spojeniu strieľania a kvalitnej fyzickej záťaže. Prvé zaznamenané „biatlonové preteky“ boli organizované Spoločnosťou bežeckého lyžovania blízko švédsko-nórskych hraníc v roku 1767. Prvý známy lyžiarsky klub na svete Trysil Rifle an Ski Club bol založený v roku 1861 v Nórsku a podporoval bežecké lyžovanie spojené so streľbou. Ich hlavnou úlohou bolo pochopiteľne cvičiť armádu, keďže vojaci na lyžiach neboli v severských krajinách ničím výnimočným. Postupne sa to však vyvíjalo smerom k športu.
Prečítajte si tiež: Handlová: Bežecké trasy
Už na premiérových Zimných olympijských hrách vo francúzskom Chamonix 1924 sa predstavila prvotná forma biatlonu pod názvom Vojenská hliadka. V tom čase bola iba predstavená ako ukážkový šport, nerobili ju masy. Po druhej svetovej vojne ale boli preteky vyradené z olympijského programu v St. Moritzi (1948) pre silné protivojnové cítenie, ktoré zbrane symbolizovali. V tom čase nebol tento druh športu prístupný obyčajným civilistom a preto nespĺňal ideály Medzinárodného olympijského výboru. Aj keď biatlon v minulosti vznikol ako samostatná disciplína (v súčasnosti sa najviac približuje vytrvalostným pretekom na 20 km), tak dnes je športovým odvetvím so siedmimi disciplínami, ktoré sa jazdia na svetovej úrovni (vytrvalostné preteky, rýchlostné preteky, stíhacie preteky, preteky s hromadným štartom, štafeta, miešaná štafeta a single mix štafeta).
Oficiálny Vznik a Prvé Majstrovstvá Sveta
Za oficiálny vznik biatlonu je považovaný rok 1958, keď sa v rakúskom Saalfeldene uskutočnili prvé Majstrovstvá sveta v biatlone. Historicky prvým víťazom vo vytrvalostných pretekov na 20 km sa stal Švéd Adolf Wiklund. Tomuto podujatiu svetovej kvality predchádzalo množstvo pretekov, ktoré boli označené prívlastkom pokusné. Samotný vznik nepriamo nadväzoval na spomínané preteky vojenských lyžiarskych hliadok, ktoré sa konali už od začiatku 20. Biatlon si veľmi rýchlo získal nielen srdcia športovcov, ktorí sa novému odvetviu zimného športu začali venovať, ale prakticky okamžite aj divákov. Jeho popularita stúpala každým dňom a už o dva roky neskôr, teda v roku 1960, bol biatlon zaradený do Zimných olympijských hier v americkom Squaw Valley.
Zaujímavosťou je, že takýmto rýchlym rozvojom sa nemôže pochváliť žiadne iné športové odvetvie. Štartovalo sa v pôvodnej jedinej disciplíne na 20 km so štyrmi streleckými položkami. Súťažili iba muži. Rozdiel však bol v tom, že počas pretekov sa strieľalo z veľkokalibrovej pušky a na štyri rôzne vzdialenosti - 250, 200, 150 a 100 m. Prvé tri vzdialenosti sa na terče mierilo poležiačky, na poslednú najkratšiu vzdialenosť mierili športovci postojačky. Terčov bolo päť, ale nie vedľa seba v horizontálnej polohe, ale jeden v strede a nad ním aj pod ním ďalšie dva (stačí si predstaviť hernú kocku a na nej hodené číslo päť). Každý nepresný výstrel bol penalizovaný dvoma trestnými minútami. Historicky prvé olympijské zlato si vo vytrvalostných pretekoch vybojoval Švéd Klas Lestander. Za ním skončil druhý Fín Antti Tyrvoinen a bronzovú medailu si odniesol Aleksandr Privalov reprezentujúci bývalý Sovietsky zväz.
Prvým významným medzníkom vo vývoji biatlonu predstavuje rok 1965. V tomto čase bola zavedená druhá disciplína - štafeta družstiev. Zároveň došlo aj k úprave pravidiel. Vzdialenosť streľby sa zjednotila na 150 m a upravila sa aj veľkosť terčov. O dva roky neskôr vznikla samostatná kategória juniorov. Nová disciplína - rýchlostné preteky (šprint) - uzreli svetlo sveta v roku 1974. Prvým víťazom v novej, dvakrát rýchlejšej, disciplíne sa v rámci Majstrovstiev sveta v bieloruskom Minsku (vtedy súčasť ZSSR) stal fínsky reprezentant Juhani Suutarinen.
Medzinárodný olympijský výbor zaradil šprint do itinerára až v roku 1980 pre americký Lake Placid ako 38. preteky a jediné nové na ZOH. Zvíťazil nemecký reprezentant Frank Ullrich. Na stupni víťazov ho doplnili Vladimir Alikin a Anatolij Aljabjev zo Sovietskeho zväzu. V Lake Placid sa už strieľalo s novým druhom zbrane. V roku 1976 sa totiž začala testovať zásadná zmena, keď veľkokalibrovú pušku nahradila malokalibrovka. Tá mala premiéru na Svetovom šampionáte v roku 1978.
Až do roku 1984 bol biatlon výsostnou doménou mužského osadenstva. Zmena nastala na Svetovom šampionáte tohto roka vo francúzskom Chamonix, hoci v 80-tych rokoch bolo nežnejšie pohlavie v úzadí. Jazdili vlastné šampionáty a iba disciplíny na päť, resp. desať kilometrov. Prvou majsterkou sveta sa vo vytrvalostných pretekoch na 10 km stala Venera Černišova, druhá bola Ľudmila Zabolotnaja a tretia Tatiana Brilinová. Všetky zo Sovietskeho zväzu. Víťazka vytrvalostných pretekov opanovala aj šprint. Tretiu zlatú medailu si na krk na svetovom šampionáte zavesila v štafete žien. V tom čase v nej nesúťažili štyri pretekárky, ale len tri. Ľudmila Zabolotnaja a Kaija Parve tvorili zvyšné dve členky reprezentácie Sovietskeho zväzu. O rok neskôr bola na MS výborná aj Slovenka Alena Fusková, ktorá vo švajčiarskom Egg am Etzel obsadila 4. miesto vo vytrvalostných a 5. miesto v rýchlostných pretekoch.
Roku 1989 bol pre ženy prelomový tým, že začali jazdiť súčasné dĺžky tratí a podujatia simultánne s mužmi. O štyri roky neskôr bola na kongrese v Londýne založená Medzinárodná biatlonová únia známa pod skratkou IBU a v roku 1994 sa uskutočnil prvý riadny Kongres IBU v rakúskom Salzburgu, kde sa rozhodlo o organizácií prvých Majstrovstiev Európy v biatlone, ktoré sa konali vo fínskom Kontiolahti. V roku 1997 mal premiéru nový typ pretekov, ktoré dnes poznáme ako stíhacie preteky. Zaujímavosťou je, že táto disciplína sa v rámci Majstrovstiev sveta prvý raz odohrala na Slovensku - v Národnom biatlonovom stredisku Osrblie. Prvým mužským víťazom sa stal Rus Viktor Majgourov, v ženskej kategórií vyhrala legendárna Magdalena Forsbergová zo Švédska.
Pozícia IBU bola silná aj voči Medzinárodnému olympijskému výboru a stíhacie preteky sa na OH dostali v roku 2002. Dva roky po stíhačke sa pridali aj preteky s hromadným štartom pre tridsať najlepších pretekárov. MS 1999 sa konali vo fínskom Kontiolahti a prvú zlatú medailu z „masáku“ si do Nemecka odniesol Sven Fischer a Olena Zubrilová, vtedy ešte reprezentujúca Ukrajinu. Tento druh disciplíny sa prvý raz pod piatimi olympijskými kruhmi predstavil v stredisku Cesana San Sicario neďaleko Turína.
Boom nových disciplín pokračoval a v roku 2005 sa v ruskom Chanty-Mansijsku uskutočnili prvé Majstrovstvá sveta zmiešaných štafiet. Zvláštnosťou bolo, že sa nejazdili vrámci klasických MS v Hochfilzene, ale ako záverečná disciplína celého ročníka Svetového pohára v stredisku za Uralom. Prvé zlaté medaily si vybojovalo domáce kvarteto Olga Pileva, Svetlana Išmuratovová, Ivan Čerezov a Nikolaj Krugľov. Vtedy ešte viaceré popredné krajiny štartovali v dvoch partiách, čo bolo onedlho zrušené. Doteraz jedinými olympijskými víťazmi v zmiešanej štafete sú Nóri.
Významné Osobnosti v Histórii Biatlonu
Biatlon sa môže pýšiť najlepším zimným olympionikom všetkých čias. Nór Ole Einar Björndalen získal na piatich OH trinásť cenných kovov - osem zlatých, štyri strieborné a jeden bronz. Prekonal tak svojho krajana a bežca na lyžiach Bjorna Dahlieho, ktorý tiež získal osem zlatých „placiek“, ale v celkovej bilancii sa zastavil na čísle dvanásť. Na OH v japonskom Nagane sa cesta jedného skončila a druhého začala. Dodajme, že členom striebornej naganskej štafety bol aj Oleho starší brat Dag Björndalen. Deväť medailí, ale iba dve zlaté nazbierala Nemka Ushi Dislová. Tretím najlepším je Johannes Thingnes Bö s piatimi zlatými a ešte troma iného lesku. Osem medailí, z toho štyri zlaté, majú vo svoje vitríne Nemci Ricco Gross, Sven Fischer aj Emil Hegle Svendsen. Slovenska Anastásia Kuzminová je v medailovej tabuľke na 12. V rebríčku krajín figuruje na čele Nórsko (55), ktoré po OH v Pekingu 2022 predbehlo dlho vedúce Nemecko.
Kráľ biatlonu z Nórska ovládol aj historické štatistiky majstrovstiev sveta. Získal 26 individuálnych medailí, z toho jedenásť zlatých. Spolu so štafetami 45 cenných kovov. Všetko odštartoval 2. februára 1997 v Osrblí bronzom zo stíhacích pretekov. Zatiaľ čo jeho legendárny súper, mimochodom rovesník, Raphael Poirée sa na OH trápil a získal iba jedinú individuálnu medailu, zo svetových šampionátov si odniesol štrnásť, z toho polovicu zlatých. No neskôr ho predstihol jeho krajan Martin Fourcade, ktorý získal jedenásť zlatých a spolu 18 medailí. No a napokon všetkých prekonal Johannes Thingnes Bö, ktorý si zapísal 12 zlatých. Ženám so šiestimi individuálnymi zlatými medailami kraľuje Magdalena Neuner, ktorej sa vyrovnali velikánky svojej doby Magdalena Forsberg a manželka Raphaela Liv Grete Poirée. Nasťa Kuzminová má na svojom konte zlato z Östersundu v roku 2019, striebro z masového štartu z kórejského Pjongčangu 2009 a z Chanty-Mansijsku 2011 si priniesla bronz zo šprintu. Na Kontiolahti 1999 zasa dobre spomína Martina Halinárová, ktorá má doma striebro zo stíhacích pretekov.
Ole Einar Björndalen a Magdalena Forsberg dlho viedli historickú štatistiku celkových triumfov vo Svetovom pohári. Získali šesť veľkých krištáľových glóbusov. No napokon ich neuveriteľnou šnúrou siedmych triumfov po sebe predstihol Martin Fourcade. U žien je ale pozícia Forsbergovej, zdá sa, zabetónovaná. Žiadna pretekárka nemá viac ako tri triumfy. Zaujímavosťou je, že pre Československo tak trochu revolučnú sezónu 1989/90 vyhrala Jiřina Pelcová-Adamičková. Nezískala však žiadnu individuálnu medailu z OH ani MS. Pri počte víťazstiev vo Svetovom pohári nikoho neprekvapí prvá pozícia Oleho Einara Björndalena, ktorý zaznamenal až 95 triumfov. Žiaden biatlonista histórie dlho nedosiahol ani polovicu, až to prekonal Martin Fourcade so 83 vavrínmi. A v priebehu sezóny 23/24 už Francúza prekonal Johannes Thingnes Bö s číslom 85.
Zo Sloveniek sa podarilo až neuveriteľných osemnásťkrát spolu na OH, MS a SP zvíťaziť Nasti Kuzminovej (10x šprint, 5x stíhačka, 3x masák, z toho 6x Oslo, 2x Oberhof, 2x Hochfilzen, 1x Vancouver, 1x Anterselva, 1x Soči, 1x Annecy, 1x Pjongčang, 1x NMNM, 1x Ruhpolding a 1x Östersund). Martine Halinárovej svedčali vytrvalostné preteky v Östersunde 1993 a Lahti 1995. Zabudnúť nemôžeme ani na šprint Soni Mihokovej v Hochfilzene 1996.
Dekorovanie na stupni víťazov zažili Slováci celkovo (OH+MS+SP) 60-krát (38x Kuzminová, 9x P.
Vývoj Biatlonu v Kocke
| Rok | Udalosť |
|---|---|
| 1767 | Prvé zaznamenané „biatlonové preteky“ organizované Spoločnosťou bežeckého lyžovania |
| 1924 | Prvotná forma biatlonu pod názvom Vojenská hliadka na ZOH v Chamonix |
| 1958 | Prvé Majstrovstvá sveta v biatlone v Saalfeldene (Rakúsko) |
| 1960 | Biatlon zaradený do programu ZOH v Squaw Valley (USA) |
| 1965 | Zavedená druhá disciplína - štafeta družstiev |
| 1974 | Nová disciplína - rýchlostné preteky (šprint) |
| 1978 | Premiéra malokalibrovky na Svetovom šampionáte |
| 1984 | Prvé Majstrovstvá sveta žien v biatlone |
| 1997 | Stíhacie preteky zaradené do svetového pohára a Majstrovstiev sveta v Osrblí (Slovensko) |
| 2005 | Prvé Majstrovstvá sveta zmiešaných štafiet v Chanty-Mansijsku (Rusko) |
tags: #bezecke #lyzovanie #majstrovstva #sveta