Vplyv médií v modernej spoločnosti je obrovský a rastie každým dňom. Preniká do komunít každého formátu, od miestnych až po globálne. Pri získavaní najnovších správ a analýz sa ľudia spoliehajú práve na médiá.
V oceáne informácií majú jednotlivé médiá - od novín a časopisov cez rozhlas, film a televíziu až po webové stránky a sociálne siete - vplyv na to, aké informácie si ľudia prezerajú a ako si ich interpretujú. Médiá sú v pozícii, keď môžu ovplyvniť prvé dojmy ľudí týkajúce sa určitej témy, a tak majú značnú moc pri vytváraní psychologického primingu (kognitívny proces, pri ktorom podnet z minulosti ovplyvňuje neskoršie správanie a myslenie jedinca, pozn. prekl.).
Spoločenské elity, najmä politici, môžu využívať médiá na určovanie toho, na čo sa má sústrediť pozornosť verejnosti, a môžu im slúžiť ako akýsi „maják“, ktorý má mobilizovať verejnosť. Témy, o ktorých informujú médiá, sa stávajú predmetom vážneho spoločenského záujmu. Udalosti, o ktorých sa nepíše, bývajú ignorované a zabudnuté.
V západných krajinách sa médiá tradične považujú za ochrancov pravdy a základných hodnôt spoločnosti. Novinári sú rešpektovaní pre svoje odborné znalosti a obetavú prácu. Ich úlohou je pravdivo, presne a včas informovať o významných udalostiach vo svete. Sú povinní podporiť spravodlivosť a odsúdiť protiprávne konanie, a zároveň presadzovať dobro. Ich poslanie presahuje hranice osobných záujmov jednotlivca, spoločnosti alebo politickej strany.
Médiá môžu slúžiť ako hlas spoločnosti buď na ochranu morálky, alebo sa môžu stať nástrojom zla. Avšak uprostred morálneho úpadku ľudstva je pre médiá ťažké uchrániť si poctivosť a vykonávať svoju povinnosť aj pod tlakom moci a zoči-voči lákadlám peňažného zisku. V komunistických krajinách sú médiá pod kontrolou štátu.
Prečítajte si tiež: Zbrane, ktoré spôsobili hrôzu v prvej svetovej vojne
Tieto hlásne trúby režimu vymývajú mozgy masám a sú spolupáchateľmi komunistickej politiky teroru a zabíjania. V západných spoločnostiach sú médiá silne infiltrované komunistickým myslením, čím sa stávajú hlavnými propagátormi komunizmu a jeho protitradičných, protimorálnych a démonických trendov. Šíria lži a nenávisť, a tým len prilievajú olej do ohňa morálneho úpadku. Mnohé mediálne subjekty sa zriekli svojej povinnosti podávať pravdivé správy a ochraňovať morálne svedomie spoločnosti.
Masová indoktrinácia v komunistických krajinách
Komunisti od samého začiatku považovali médiá za nástroj na vymývanie mozgov. Marx a Engels pomáhali v roku 1847 spísať text „Pravidlá Zväzu komunistov“, kde od členov vyžadovali „revolučnú energiu a horlivosť v propagande“.[3] Vo svojich článkoch Marx a Engels často používali pojmy ako „bojisko strany“, „hlásna trúba strany“, „politické ústredie“ alebo „nástroj na ovplyvňovanie verejnej mienky“, aby tým vyjadrili požadovaný charakter a funkciu médií.
Vladimír Lenin používal médiá ako nástroj na propagáciu, podnecovanie a organizovanie ruskej revolúcie. Pomáhal viesť oficiálne komunistické noviny Iskra a Pravda na podporu revolučnej propagandy a aktivizmu. Čoskoro potom, ako sovietska komunistická strana získala moc, použila médiá pre politickú indoktrináciu na domácej pôde a pre šírenie propagandy v zahraničí v snahe vylepšiť svoj obraz a vyvážať revolúciu.
ČKS rovnako považuje médiá za nástroj na kontrolu verejnej mienky a za hovorcu strany. ČKS si veľmi dobre uvedomuje, že „pri uchopení a upevnení moci sa spolieha na zbrane a perá“.[4] Chu Čchiao-mu, tajomník Mao Ce-tunga, už počas obdobia Jen’anu (1935 - 1947) presadzoval zásadu „stranícka povaha na prvom mieste“.
Po nastolení svojej diktatúry zaviedla ČKS prísnu kontrolu médií a neskôr aj internetu. Používa ich ako nástroje na indoktrináciu Číňanov komunistickou ideológiou, na potláčanie disidentov, zastrašovanie verejnosti a zatajovanie alebo prekrúcanie pravdy. Mediálni pracovníci sú odborníci na autocenzúru, ktorí si neustále uvedomujú, že jediná chyba môže mať neblahé následky.
Prečítajte si tiež: Ako si vybrať zbraň
Súčasné čínske príslovie výstižne opisuje, akú úlohu zohrávajú médiá pod vládou ČKS: „Som strážnym psom strany, pri jej dverách sedím. Pohryziem každého, na koho strana ukáže, a toľkokrát, koľkokrát mi to strana prikáže.“ Nejde vôbec o prehnané tvrdenie. Každé komunistické politické hnutie začína manipuláciou verejnej mienky; médiá šíria lži, aby podnietili nenávisť, ktorá sa stupňuje a prerastá do násilia a zabíjania. V tomto smrteľnom mechanizme zohrávajú médiá kľúčovú úlohu.
Počas masakru na Námestí nebeského pokoja v roku 1989 ČKS tvrdila, že demonštrujúci študenti boli násilnícki výtržníci, a použila to ako ospravedlnenie na nasadenie armády na potlačenie údajných „nepokojov“. Po masakri tvrdila, že armáda na nikoho nestrieľala a že na námestí nedošlo k žiadnym zraneniam.[6] V roku 2001, v začiatkoch prenasledovania Falun Gongu, režim zinscenoval na Námestí nebeského pokoja tzv.
Riadiace kádre v jednotlivých výboroch na všetkých úrovniach ČKS pripisujú propagandistickej práci veľký význam a na túto úlohu vyčleňujú značné množstvo pracovníkov. Krajiny, v ktorých vládnu komunistické strany, bez výnimky využívajú veľké množstvo finančných prostriedkov na ovplyvňovanie médií. V priebehu rokov svojho fungovania sa komunistické štátne médiá zdokonalili do podoby efektívnych hlasných trúb svojich totalitných pánov.
Komunistická infiltrácia v západných médiách a v Hollywoode
Minulé storočie sa nieslo v znamení veľkých konfliktov medzi slobodným svetom a komunistickým táborom. Komunizmus počas celého tohto obdobia sa úspešne infiltroval do médií v západných krajinách a rozvracal ich. Keďže americké médiá majú mimoriadny vplyv na celý svet, táto kapitola sa sústreďuje na Spojené Štáty.
Keď sa sovietsky režim chopil moci v Rusku, pokúsil sa získať kontrolu nad verejným diskurzom v západných krajinách tým, že vyslal svojich agentov, aby sa infiltrovali do západných médií a aby nalákali tamojších komunistických sympatizantov. Týchto ľudí potom režim s veľkým úspechom využíval na vyzdvihovanie Sovietskeho zväzu a zakrývanie brutality komunistickej vlády.
Prečítajte si tiež: Využitie držiakov na zbrane
Sovietska KGB využívala svojich agentov pôsobiacich v Spojených štátoch na priamu spoluprácu s prestížnymi americkými mediálnymi organizáciami. Medzi týchto agentov patrili napríklad John Scott, Richard Lauterbach a Stephen Laird z časopisu Time, ktorí využívali svoje pozície k tomu, aby sa mohli dostať do kontaktu s politikmi, celebritami a hlavami štátov.
Okrem zhromažďovania širokého spektra spravodajských informácií, ovplyvňovali aj dôležité rozhodnutia na vysokých úrovniach týkajúce sa záležitostí politiky, ekonomiky, diplomacie, vojny a pod. Walter Duranty, moskovský korešpondent denníka The New York Times, získal v roku 1932 Pulitzerovu cenu za sériu článkov o Sovietskom zväze. Bývalý americký komunista Jay Lovestone a prominentný novinár Joseph Alsop sú presvedčení, že Duranty pôsobil ako sovietsky agent.[10]
Počas hladomoru v rokoch 1932 - 1933, ktorý spustošil Ukrajinu a ďalšie oblasti Sovietskeho zväzu, Duranty popieral, že hladomor vôbec existoval, nieto ešte, že by milióny ľudí umierali hladom. Tvrdil, že „akákoľvek správa o hladomore v Rusku je prehnaná a škodlivá propaganda“.[11] Známy britský historik a uznávaný odborník na históriu Sovietskeho zväzu, Robert Conquest, vo svojej knihe Úroda žiaľu: Sovietska kolektivizácia a násilný hladomor (The Harvest of Sorrow: Soviet Collectivization and the Terror-famine) opísal dôsledky nepravdivých Durantyho správ takto:
„Durantyho popieranie existencie hladomoru bolo považované za evanjelium. Duranty tak oklamal nielen čitateľov New York Times, ale vďaka prestíži novín ovplyvnil zmýšľanie nespočetného množstva ďalších čitateľov o povahe Josifa Stalina a sovietskeho režimu. V tom istom čase prenikli komunistické a ľavicové myšlienky aj do Hollywoodu. Nemecký komunista a člen Tretej internacionály Willi Münzenberg si po svojom príchode do Spojených štátov uvedomil, že americký filmový priemysel by sa dal využiť ako nástroj na šírenie propagandy, čím by sa realizovali Leninove koncepcie týkajúce sa rozvoja a výroby filmov.
Vyslal preto svojho dôveryhodného asistenta Otta Katza a svojho spolupracovníka Louisa Gibartiho, aby sa infiltrovali do filmového priemyslu. Postupnými krokmi sa začal upevňovať vplyv Sovietskeho zväzu vo filmovom priemysle. Mnohí filmoví tvorcovia v tom čase Sovietov priam zbožňovali a tieto nálady sa počas druhej svetovej vojny, keď sa Spojené štáty a Sovietsky zväz nakrátko stali spojencami proti nacistickému Nemecku, ešte viac prehĺbili.
Rovnako aj čínsky komunistický režim má veľký prospech z ľavicových médií a novinárov pôsobiacich v slobodnom svete. Medzi nimi vynikali ľavicovo orientovaní americkí novinári Edgar Snow, Agnes Smedleyová či Anna Louise Strongová. Edgar Snow vo svojej knihe Červená hviezda nad Čínou (Red Star Over China) vykreslil žiarivý obraz Mao Ce-tunga a ďalších vysokých predstaviteľov ČKS, pričom pred západnými čitateľmi zatajil ich zločiny a zlú povahu komunizmu. Mao vyhlásil: „Snow je prvým človekom, ktorý pripravil cestu pre priateľské vzťahy potrebné na vytvorenie jednotného frontu.“[15]
Agnes Smedleyová napísala mnoho článkov a kníh, ktoré lichotili ČKS a jej vodcom. Zo sovietskych archívov možno získať presvedčivé dôkazy o tom, že bola agentkou Kominterny, ktorá pracovala na podpore ozbrojenej revolúcie v Indii a zbierala spravodajské informácie pre Sovietov.[16] Anna Louise Strongová bola takisto obdivovateľkou čínskeho komunistického hnutia.
Ľavicová predpojatosť ľudí v médiách
Väčšina Američanov je presvedčená, že médiá sú jednostranne zaujaté. V rámci prieskumu agentúry Gallup z roku 2017 sa zistilo, že 64 % ľudí je presvedčených o zaujatosti médií v prospech demokratov. Aj keď reportéri a redaktori majú svoje vlastné politické a spoločenské názory, ich spravodajstvo by nemalo byť podfarbené osobným názorom - objektivita a neutralita sú kľúčovými zásadami novinárskej etiky. Skutočnosť je však zložitejšia.
Americký politológ Tim Groseclose v roku 2011 v knihe Ľavicový obrat: Ako liberálna zaujatosť médií kriví myslenie Američanov (Left Turn: How Liberal Media Bias Distorts the American Mind) použil prísne vedecké metódy na analýzu politických názorov hlavných amerických médií. Z jeho zistení vyplynulo, že médiá sa v priemere výrazne prikláňajú k liberalizmu a progresivizmu - teda oveľa viac naľavo, než zvykne byť naklonený bežný volič.
„Mainstreamové“ médiá sú vychýlené dokonca ešte viac doľava oproti tomuto priemeru.[18] V knihe sa uvádza, že väčšina pracovníkov v médiách, či už ide o majiteľov týchto spoločností alebo reportérov a komentátorov, patrí k liberálom, čo z objektívneho hľadiska vytvára tlak na tradicionalistov v tejto oblasti. Na tých zopár konzervatívnych žurnalistov pracujúcich v liberálnych mediálnych spoločnostiach sa podľa Grosecloseho nazerá ako na „mierne zlých alebo nehumánnych“.
Komunita pracovníkov v médiách odmieta názory, ktoré nezodpovedajú jej liberálnym preferenciám, čím sa vytvárajú politické názorové bubliny. Jednotlivci patriaci do tejto komunity sa považujú za súcitnú a inteligentnú elitu na čele spoločenského vývoja, zatiaľ čo na bežných občanov sa pozerajú zvrchu ako na zatvrdnutých obyčajných ľudí. Počas prezidentských volieb v USA v roku 2016 podporilo päťdesiatsedem zo sto najväčších novín v krajine demokratického kandidáta - s celkovým nákladom trinásť miliónov výtlačkov. Iba dvoje spomedzi sto najväčších novín s kombinovaným nákladom tristo tisíc výtlačkov podporili republikánskeho kandidáta.[21]
Mainstreamové médiá však nemusia nutne reprezentovať názory hlavného spoločenského prúdu. Je zrejmé, že príklon médií k ľavici nie je výsledkom vôle verejnosti. Je skôr výsledkom zákulisného presadzovania politickej agendy, ktorej cieľom je posunúť celý národ politicky smerom doľava. Rozdiel medzi konzervatívcami a liberálmi v roku 1996 predstavoval 22 %, v roku 2014 to bolo 14 % a v roku 2016 už len 11 %. Zastúpenie konzervatívcov zostalo stabilné, ale mnohí voliči zo stredu sa priklonili na stranu ľavice.
Prečo sú médiá tak veľmi naklonené smerom doľava? V 60. rokoch bola krajina pod silným vplyvom komunistickej ideológie a v Spojených štátoch sa rozmohli radikálne ľavicové sociálne hnutia. Radikálni študenti z tohto obdobia sa neskôr dostali do médií, do akademickej obce, vládnych agentúr a na umeleckú scénu, kde získali kontrolu nad verejným diskurzom. Dnes je drvivá väčšina univerzitných profesorov ľavicovo orientovaná a katedry žurnalistiky a literatúry vychovali generácie absolventov pod ľavicovým vplyvom.
Pracovníci v médiách nedostávajú vysoké mzdy. To, čo ich poháňa v ich profesii, je často idealizmus a pocit zmysluplnosti. Rovnako ako spravodajské médiá, aj filmový priemysel sa ocitol v obliehaní ľavice. Hollywood sa stal baštou ľavicovej propagandy. Autor Ben Shapiro v rámci práce na svojej knihe Propaganda v hlavnom vysielacom čase: Pravdivý hollywoodsky príbeh o tom, ako ľavica ovládla vašu televíziu (Primetime Propaganda: The True Hollywood Story of How the Left Took Over Your TV) viedol rozhovory s filmovými hercami a producentmi v Hollywoode.
Podľa Shapira istý slávny producent povedal, že v jeho profesii je liberalizmus „100-percentne dominantný“ a že „každý, kto to popiera, buď žartuje, alebo nehovorí pravdu“. Na otázku, či odlišný politický postoj môže človeku brániť v tom, aby si zabezpečil prácu vo filmovom priemysle, producent odpovedal: „Jednoznačne.“ Ďalší slávny producent sa otvorene vyjadril, že Hollywood prostredníctvom svojich filmových diel predáva liberálne politické názory. „Momentálne je tu len jeden názorový prúd. Shapiro tvrdí, že rodinkárstvo v Hollywoode je skôr ideologického než rodinného charakteru: priatelia zamestnávajú svojich priateľov s rovnakými ideologickými názormi. Je až šokujúce, s akou otvorenosťou Hollywood priznáva svoj diskriminačný postoj voči konzervatívcom vo vnútri filmového priemyslu.
Vývoj propagandy v dejinách
Propagandu (z latinského propagare - rozhlasovať, rozširovať, rozmnožovať) chápeme ako riadené rozširovanie demagogických názorov za účelom vyvolania alebo zosilnenia určitých postojov v ovládanej skupine. Prezentované sú najčastejšie falošné idey, teórie, názory a doktríny. Samotné slovo propaganda je v súčasnosti vnímané negatívne, nebolo tomu tak vždy a do konca druhej svetovej vojny sa tento pojem chápal ako nedeliteľná časť fungujúcej demokracie.
Propaganda, ako nástroj myšlienkovej kontroly, je pravdepodobne rovnako stará ako prvé primitívne spoločenstvá. Každý vládca či náčelník totiž musel svoju vládu opierať o úctu a strach svojich poddaných. Viera v nadprirodzené schopnosti vodcu bola rovnako dôležitá ako nabrúsené meče a pevné štíty. V starých vekoch, kde nebolo individualizmu a každý jedinec splýval s duchovnou podstatou kmeňa, sa ľahšie šírili jednotné myšlienky a názory. Ich otcami boli väčšinou šamani či kúzelníci, ktorí nadšene glorifikovali úspešné výboje alebo naopak démonizovali nepriateľove činy.
Prvotné formy propagandy tak badať už v staroveku, kedy si perzský veľkráľ Dareiros l. nechal na oslavu svojho víťazstva nad rebelmi vytesať „chválospev“ do vysokej skalnatej steny medzi mestami Kermanšáhem a Hamadan (dnešný Irán). Senátori mocného Ríma zase využívali za svojho pôsobenia mnoho psychologických trikov, aby tak pôsobili na slabé stránky alebo city poslucháčov a tým ich nepriamo manipulovali. Ďalším príkladom nám môže byť posledná rímska občianska vojna, počas ktorej sa Octavius a Marcus Antonius navzájom obviňujú z nízkeho pôvodu, krutého zaobchádzania, zbabelosti, úpadku, zbytočného luxusu, alkoholizmu a pod.
Presuňme sa teraz do stredoveku, kde propaganda nadväzuje na metódy z antiky. Okrem klasických ohováraní, zveličovania a prekrúcania faktov vzrastá vznik rôznych legiend, ktoré okolo určitých vládcov tvoria auru dokonalosti. Staré kroniky sa stávajú v rukách zaplatených učencov štátnou propagandou. Taktika falošných a prekrútených správ však získava aj novú praktickú formu - v jednej z kníh sa píše o neznámom obliehanom meste, ktoré je na pokraji hladomoru, no z posledných zásob múky si obrancovia upečú koláče a tie následne vrhajú na nepriateľa.
Vzostupom kresťanstva, ako šíriteľa rôznych myšlienkových prúdov, sa ovplyvňovanie ľudí dostáva na úplne nový stupeň. I keď nemáme detailné historické práce o stredovekej propagande, stačí sa začítať do horlivých kázní sfanatizovaných kňazov. Príkladom nám môže byť aj clermontská reč pápeža Urbana ll., ktorý burcoval kresťanskú Európu do boja proti neveriacim. Vtedajšia duchovná jednota, tlak spoločnosti i znížený individualizmus spôsobil, že duchovné ovládanie bolo zvlášť účinné a jednoduché.
Propagandu (z latinského propagare - hlásať, rozširovať, rozmnožovať, udržiavať, zachovávať, predlžovať) rozumieme ako riadené rozširovanie demagogických názorov za účelom vyvolania alebo posilnenia určitých postojov v ovládanej skupine. Najčastejšie sú prezentované falošné idei, teórie, názory a doktríny. Samotné slovo propaganda je v súčasnosti vnímané negatívne.