Od primitívneho človeka až po inteligentné bomby a laserové technológie dneška, dejiny ľudstva sú neodmysliteľne späté so súbežnými dejinami vojny a zbraní, ktorými sa viedli. Zbrane niekedy vznikali v súvislosti s požiadavkami prebiehajúcich konfliktov, inokedy sa objavy a vývoj nových útočných zbraní stali katalyzátorom, ktorý umožnil rozpútanie vojny. Táto práca sa nesnaží obsiahnuť všetky zbrane, aké kedy človek vymyslel, ale snaží sa chronologicky zmapovať dejiny zbraní od tých najstarších až po dnešné a pritom zasadiť kľúčové okamžiky ich vývoja do kontextu vývoja spoločnosti ako celku, nielen do vývoja vojenstva.
Istý profesor pevnostného staviteľstva na Kráľovskej vojenskej akadémii v Sandhurste pred mnohými rokmi poznamenal, že „pôvod a vzostup opevňovania nepochybne zapríčinila degenerácia ľudstva“. Rovnako dobre mohol nahradiť slovo „opevňovanie“ slovom „zbrane“.
V záverečných rokoch dvadsiateho storočia, keď sa nové zbrane objavujú doslova každý týždeň, zostáva v platnosti názor, že základná forma zbraní sa už niekoľko tisícročí takmer nezmenila. Technológia sa v primitívnom svete vyvíjala veľmi pomaly. Zákony mechaniky bolo treba najprv objaviť kým sa mohli použiť. S dobou bronzovou ktorá sa začala asi 4000 rokov pred Kr., prišla možnosť účinnejších zbraní.
Avšak na rozdiel od kameňa, žiadny vhodný kov sa nevyskytuje v prírode vo forme vhodnej na okamžité využitie. Cín, meď alebo železo bolo možné použiť až po určitom spracovaní. Na to však bola potrebná dávka šťastia rovnako ako experiment, vedúci k objaveniu zliatiny cínu a medi, ktorú poznáme ako bronz.
Ak sa vyriešil problém jednoduchej mechanickej funkcie zbraní, požiadavka na výkonnejšie zbrane si vynútila vývoj rôznych typov vojnových obliehacích strojov. Na svoju dobu to boli neprekonateľné zbrane.
Prečítajte si tiež: Zbrane, ktoré spôsobili hrôzu v prvej svetovej vojne
Prvé zbrane
Prvou zhotovenou zbraňou bola pravdepodobne palica. Jaskynné maľby naznačujú ich použitie už v paleolite (pred 2 miliónmi až 40 tisícmi rokov). Prvé kyjaky boli jednoduché konáre stromov nazbierané, keď bolo treba. váha na jej konci poskytuje dostatočnú hybnú silu efektívnym predĺžením úderného ramena.
Jednoduché palice sa zhotovovali z rôznych prírodných materiálov, napríklad z dreva, kostí, slonoviny, nefritu a kameňa a tvarovali sa mnohými spôsobmi tak, aby sa čo najlepšie držali a aby mali ťažkú hlavicu. Celokovové palice (všeobecne označované ako palcáty) boli vyvinuté ako zbraň proti rytierom v brnení. So svojou dostatočnou razantnosťou mohli takéto palice ťažko poškodiť kovové brnenie a poraniť bojovníka. Niektoré palcáty mali zašpicatené hroty, ktoré mohli preniknúť tenkým brnením, alebo spojmi silnejšieho brnenia.
Tak ako iné druhy zbraní aj kyjaky a palice nadobudli symbolický význam a niektoré boli bohato zdobené. Zároveň je aj stále účinnou zbraňou. Obušok patrí k štandardnej policajnej výzbroji. Medzi ďalšie zbrane ktoré sa vyrábali už z kameňa a neskôr z bronzu a železa patria dýky, nože a sekery.
Dýka je nepochybne jednou z najstarších zbraní. Známe sú pazúrikové dýky, zhruba z doby 20 000 rokov pred Kr. Postupom času sa rukoväť stala výraznejšou a tvarom sa prispôsobila dlani. Dýky sa vyrábali aj z iných materiálov, ktoré umožňovali ostré zahrotenie: drevo, kosť, roh. Poznáme aj nože a dýky vyrobené z polodrahokamov, ako achát alebo nefrit, tieto sa však používali iba pri obradoch. Prvým použitým materiálom bola meď. Približne okolo roku 2000 pred Kr. sa začala čistá meď nahrádzať bronzom.
Vďaka jej tvrdosti oproti medi sa nože stali tenšími a zdobenejšími. Medzi rokom 1000 a 500 pred Kr. bronz postupne ustúpil železu, no hoci bolo železo jednoduchšie spracovateľné a asi aj lacnejšie ako bronz, bolo mäkšie. Taktiež sa používalo rôzne zakrivenie čepele, pričom na začiatku bolo zakrivenie prevádzané kôli malej pevnosti medi a neskôr bronzu. Zakrivením sa zvýšil rezací účinok. Takáto čepeľ bola neskôr obľúbená na Strednom východe a v Indii.
Prečítajte si tiež: Ako si vybrať zbraň
Nože a dýky majú vo vojne stále svoje miesto, prepadové oddiely a výsadkové diverzné jednotky a ďalšie zvláštne útvary sú nimi vybavené na boj muža proti mužovi. Pravdepodobne patrili k prvým vyrábaným primitívnym nástrojom. Raz sa prišlo na to, že sa dá dosiahnuť väčšia sila použitím násady. Je pravdepodobné, že najprv sa prosto naviazal klin na palicu. Avšak na konci mladšej doby kamennej ( 8000 - 3000 pred Kr. ) mali už hlavice dieru na násadu. V čase okolo 2000 pred Kr. V tom čase sa objavil bronz a technika tvarovania kamenných sekier sa čoskoro aplikovala na spracovanie kovu.
Prvé bronzové sekery mali viac - menej tvar kamenných, ale prispôsobivosť kovu viedla k vývoju ďalších podôb. Výrobcovia sa snažili vyrábať sekery prispôsobené na použitie v domácnosti, alebo na vojenské účely. Tí umeleckejšie založení začali pridávať dekoráciu vo forme vzorov vyrytých do kovu, ale aj prikovaných odliatkov či ozdobných výstupkov.
Bronz a železo boli prvé kovy, ktoré sa na výrobu mečov používali aj keď oba mali v tomto smere nedostatky. Prvé železo malo pomerne zlú kvalitu, ako dokumentujú opisy bitky Aquae Sextiae v roku 102 pred Kr. v ktorej Rimania bojovali proti Teutónom a Ambrónom. Svoje meče si museli bojovníci počas bitky narovnávať nohami.
Prvé bronzové meče (asi okolo 1500 pred Kr.) mali rukoväť a čepeľ ako samostatné časti prinitované k sebe. Tým sa stal meč vyhovujúcou bodnou zbraňou, ale pri vášnivom sekaní sa často zlomil. Neskoršie okolo roku 100 pred Kr. sa vyvinula technika kovania čepele a tŕňa rukoväti z jedného kusa. Tŕň bol potom vsadený do drevenej, alebo kostenej rukoväte.
Potom ako si kováči osvojili základnú konštrukciu mečov, začali experimentovať a tvarom a formou, aby dosiahli množstvo variantov, ktorá by vyhovovali zákazníkom. Rímsky legionári si osvojili typ krátkeho širokého meča, ktorý sa nosil na pravej strane a tasil pravou rukou čo bolo výhodné pri boji zblízka. Približne v 10. storočí n.l. získal meč mierne kužeľovitý tvar, ktorý nahradil predchádzajúci tvar listu. Meče sa v rodinách dedili z pokolenia na pokolenie, ba niektorým sa dávali aj mená.
Prečítajte si tiež: Využitie držiakov na zbrane
Vikingovia pripisovali svojim mečom magické vlastnosti a každý bojovník dával svojej zbrani vhodný prívlastok, ako napríklad Hvati (ostrý) alebo Langhrass (dlhý a špicatý). Niektoré zbrane sa vyvinuli aj z poľovníckych nástrojov. Jedným z nich je aj luk.
Nech už je jeho pôvod akýkoľvek , luk sa na celom svete používal najmenej 8000 rokov pred Kr. a vyskytoval sa v nesmiernom množstve rôznych foriem. Jednoduché luky sa vyrábali z vetvy pružného stromu, na jednom konci ktorej je stabilne pripevnená silná šnúra so slučkou na druhom konci. Takto sa luk nosil, keď sa práve nepoužíval. Na šíp stačil akýkoľvek kus rovného dreva, aj keď tvrdosť mala značný vplyv na presnosť zásahu.
Hrot na druhom konci mohol byť z hocičoho, od dreveného špica (vytvrdeného v ohni) až po zložité ozdobne spracované kamene, kosti, skamenelé drevo, slonovinu, nefrit či kov. Stabilitu letu zabezpečovalo operenie. Na dosiahnutie čo najväčšieho doletu sú krídelka nevyhnutné, pretože zabezpečujú šípu priamy let.
Z luku sa dá presne strieľať zhruba na vzdialenosť 180 metrov s maximálnym dostrelom asi 230 metrov. Z lukov sa dá strieľať veľmi rýchlo. Skúsený lukostrelec môže vystreliť za minútu okolo 6 mierených striel a dvojnásobok nemierených. Bola to práve rýchlosť streľby ktorá umožnila lukostrelcom premôcť mužov vyzbrojených prvými palnými zbraňami.
Z luku sa neskôr vyvinula kuša. Tá sa objavila v Číne okolo roku 500 pred Kr. Jej vojenský význam bol do 11. storočia n.l. Exitujú dostatočné dôkazy použitia kuše vo Francúzsku okolo roku 1100. jedným z nich je rozhodnutie druhého lateránskeho koncilu v roku 1139, ktorý okrem iného uvalil kliatbu na každého, kto by použil taký bezbožný nástroj proti kresťanovi.
Tento edikt zjavne nebol veľmi účinný, lebo ho o pol storočia neskôr musel zopakovať pápež Inocent III. Žiaden z týchto dekrétov nemal veľký účinok a kuša sa stala všeobecne rozšírenou zbraňou po celej Európe.
Kuša v základnej podobe je v podstate tradičný luk nasadený na opracovanú sochu s pažbou, ktorá sa opierala o rameno strelca. Na rozdiel od luku mala kuša lučisko zložené z rohoviny, šliach a dreva. Po tom ako sa tetiva natiahla k spúšti, vložila sa do drážky rámu strela. Stisnutím spúšte sa tetiva uvolnila a sila zloženého lučiska vystrelila šípku vysokou počiatočnou rýchlosťou, ktorá stačila na prebitie krúžkového brnenia na vzdialenosť 100 metrov.
Napínanie kuše nebolo ľahkou záležitosťou. Najjednoduchší spôsob spočíval v upevnení strmeňa na prednom konci kuše. Strelec doň vsunul nohu, uchopil tetivu oboma rukami a vytiahol ju hore. Potom prišiel na rad „pazúr“, jednoduchý hák, pripevnený na strelcov opasok. Skutočne výkonné kuše si žiadali použiť ďalšie mechanické nástroje, malý navijak s dvoma kľukami, povrazmi a hákmi sa nasadil na koniec sochy, pričom háky sa zachytili za tetivu a navíjaním pomocou kľuky sa tetiva natiahla.
Jej hlavný nedostatok bola pomalosť streľby. Výkonné kuše s navijakovým naťahovaním mohli vystreliť zhruba jednu šípku za minútu. V stredovekej vojne kde boli terčom skôr skupiny bojovníkov, než jednotlivci bola rýchlosť streľby dôležitejšia než absolútna presnosť. Kuša v Európe s úspechom pretrvala až do čias palných zbraní. Hovorí sa, že anglická armáda požívala kuše až do roku 1627. Inde slúžila ešte oveľa dlhšie. Niektoré africké kmene používali jej primitívne verzie až do začiatku 20. Vývin týchto a iných zbraní však podnietil ľudí k vývoju protiopatrení akými boli rôzne pevnosti a hrady.
Obliehacie stroje
Preto muselo nutne dôjsť k vývoju obliehacích zbraní. Najjednoduchšou formou bojového stroja je obliehacie baranidlo, ktoré bolo pravdepodobne aj prvým strojom. Prvé zaznamenané použitie baranidla bolo v boji Asýrčanov proti mestám Judey v 7. storočí pred Kr.
S odstupom času sa baranidlá stali výkonnejšími. Hlava sa spevnila železom aby sa nerozštiepila, neskôr dostala liate, alebo kované zakončenie. Stredoveké baranidlo bolo väčšinou pripevnené na rámovej konštrukcii s kolesami, ktoré boli upravené tak aby uniesli hmotnosť samotného baranidla, takže muži sa mohli sústrediť iba na jeho rozhúpanie.
Konštrukcia sa zvykla vybaviť nadstavbou pokrytou namočenou kožou ktorá chránila baranidlo i jeho obsluhu pred pôsobením obrancov, vrátane snahy o použitie ohňa. Ďalším zariadením bola balista, alebo scorpion. Zo začiatku bol zväčšenou verziou bežného luku, neskôr sa však prišlo na to, že streľba z luku nie je jediná možnosť ako vystreliť šíp.
Poháňané silou pružiny (balista) Poháňané torziou, krútiacou silou Pružinová balista strieľala ťažké šípy na vzdialenosť takmer 200 metrov, no nemala taký výkon, aby mohla posielať väčšie strely na akúkoľvek užitočnú vzdialenosť. Bolo to spôsobené tým, že pružiny, ktoré neboli nič iné ako drevené lišty, pásy rohoviny, alebo oboje boli pomerne slabé. Stroje založené na princípe krútiaceho momentu mali niekoľko výhod. Na natiahnutie slučky, ktorou bol prevlečený zadný koniec vrhacieho ramena bola potrebná masívna konštrukcia.
Slučka sa naťahovala rumpálom na oboch stranách zbrane, kým vrhacie rameno bolo zaistené. Keď krútiaca sila dosiahla potrebnú hodnotu, strela sa položila na vrhacie rameno a rameno sa uvoľnilo. Ďalšou nevyhnutnosťou bol robustný záchyt, ktorý držal rameno v optimálnej polohe. Rimania ho nazývali onager alebo divý somár, čo bolo narážkou na prudký spätný náraz zadnej časti stroja, keď vrhacie rameno narazilo na zarážku.
Stroj využívajúci protizávažie, všeobecne známy ako trebuchet, druh obliehacieho praku, vrhač kameňov bol posledný bojový stroj tohto typu. Rozkvet veľmi dobre chránených kamenných hradov v 12. storočí priniesol potrebu mimoriadne výkonného stroja, schopného rozbiť ich múry a vrhať strely dostatočne vysoko a ďaleko aby preleteli ponad takéto múry a zničili vnútorné stavby.
Medzi vrcholmi týchto konštrukcií boli na otočný čap uložené vrhacie rameno tak, že asi 1/8 jeho dĺžky bola pod osou otáčania a zvyšok za ňou. Veľké protizávažie (väčšinou debna naložená ťažkými kameňmi) bolo zavesené na kratšom konci vrhacieho stroja. Na dlhšom konci bol pripevnený kladkostroj, aby sa dal koniec vrhacieho ramena stiahnuť dolu a tým sa zdvíhalo protizávažie. Častejšie sa používal princíp praku s koncom ramena uprveným tak, aby sa uvoľnil jeden závesný remeň v momente keď rameno dosiahne zvislú polohu.
Nevýhodou trebuchetu bola jeho veľkosť a nepohyblivosť. Obliehacie veže neboli vynálezom stredoveku. Stavali ich už antickí Gréci a Helepolis bol skutočným divom konštruktérstva.
Helepolis
Koncom 4. storočia pred Kristom boli už dobyvačné výboje Alexandra Veľkého minulosťou a z Rodoského kráľovstva sa stal samostatný hráč, ktorý nadviazal silné obchodné i kultúrne vzťahy s ptolemaiovským Egyptom. Utvorili spolok, ktorý prakticky ovládal obchod v Egejskom mori, a macedónsky kráľ Antigonus I. sa cítil týmto spojenectvom ohrozený. Bál sa, že egyptský faraón Ptolemaios I. využije Rodos ako základňu pre útok na Macedónsko, a že Rodosania mu na to poskytnú lode.
Antigonus I. sa rozhodol, že spojenectvo zničí, a v roku 305 pred Kristom vyslal svojho syna Demetria a veľkú flotilu, aby obľahla a dobyla Rodos. Samotné mesto Rodos i jeho prístav bolo silne opevnené a Demetrius nedokázal zabezpečiť ani to, aby obrancom prostredníctvom lodí neprúdili zásoby. Počas obliehania sa obe strany predbiehali vo vymýšľaní nových technologických vychytávok. Tou najohromujúcejšou bola Demetriova obrovská obliehacia veža, ktorú nazvali Helepolis či „dobyvateľ miest“.
Helepolis sa týčil do výšky 40 metrov a základ konštrukcie tvorilo drevo. To pokryli železnými plátmi, aby tak lukostrelcom z hradieb zabránili vežu zapáliť. Vnútri bolo niekoľko poschodí, v ktorých mohli čakať stovky vojakov a bezpečne sa blížiť k hradbám. Navyše mali k dispozícii viacero katapultov, ktorými mohli strieľať po obrancoch.
Helepolis mal hmotnosť 160 ton a pohyboval sa na ôsmich kolesách s priemerom päť metrov. O pohon sa staralo 3400 mužov, ktorí sa pri namáhavej práci striedali. Rodosania na Helepolis počas obliehania neľútostne útočili a dokonca strhli niekoľko železných plátov, čím odhalili citlivú drevenú konštrukciu.
Demetrius vtedy nariadil vežu stiahnuť a do bojov už sa nezapojila. Prišlo totiž Ptolemaiovo vojsko a Demetrius so svojou armádou z Rodosu odišiel, pričom obliehacie stroje nechal na ostrove. Rodosania postupne roztavili všetko kovové, čo po Macedóncoch ostalo, a to vrátane železných plátov z veže. Zvyšok rozpredali a za utŕžené peniaze a z roztaveného železa a bronzu dali vystavať sochu, o ktorej ste už istotne počuli. Bol ňou Rodoský kolos.
Ten dokončili v roku 280 pred Kristom, na nohách sa ale udržal len 54 rokov. Rodos totiž zasiahlo zemetrasenie, počas ktorého sa socha zlomila v kolenách a spadla. Ptolemaios III. sa ponúkol, že zaplatí jej rekonštrukciu, delfská veštica však Rodosanov vystrašila vyhlásením, že výstavbou sochy urazili boha Helia. Trosky tak ostali ležať na zemi niekoľko storočí, počas ktorých priťahovali pozornosť.
Rímsky historik Plínius starší, ktorý je hlavným zdrojom informácií o Rodoskom kolose, tvrdil, že máloktorý človek dokázal objať palec sochy. Taká obrovská vraj bola. Kusy spadnutej sochy napokon roztavili Arabi, ktorí ovládli Rodos v roku 653. Židovský obchodník, ktorému ich predali, vraj potreboval 900 tiav, aby trosky zvládol odviezť.
Okolo roku 2300 p.n.l. - sa v boji využívali praky a oštepy. V 7. storočí p.n.l. - asýrski bojovníci používali na ochranu svojho tela železné šupinovité brnenie, boli vyzbrojení dlhými železnými mečmi, používali bojové vozy, mobilné obliehacie barany, z lukostrelcov a kopijníkov vytvárali jazdné jednotky. V 2. storočí p.n.l. - v partskom vojsku sa objavili tzv. Ťažkoodenci. Okolo roku 650 - na byzantských bojových lodiach začali používať tzv. Bojová/vojnová veslica.
Už 11. Bojovník s kopijou a mečom z 13. - počas vlády Eduarda I. - Číňania a Arabi používali prvé primitívne výbušné strely. Roku 1320 - sa strelný prach objavil aj v Európe.
Rímska obliehacia technika
Kryty
Od roku 200 p.n.l. používali Rimania veľmi jednoduchý spôsob zdolávania hradieb a nerovností. Spravili násyp začínajúci v určitej vzdialenosti od hradieb a rástol až k nim. Tento násyp slúžil hlavne na to aby sa pechota ľahšie dostala na cimburie. Aby boli vojaci v bezpečí používali prístrešky nazývane vinea. bola to ľahká konštrukcia s otvorenými koncami a dreveným stropom pokrytým kožami.
Usporiadané v rade tesne za sebou tvorili dlhé koridory, ktoré chránili nosičov zeme ako aj vojakov pracujúcich vpredu na násype. Celé koridory Caesar nazýval cuniculus apertus čiže otvorený tunel. Ďalší typ prístrešku sa volal musculus. Bol 18m dlhý, 1,2m široký a 1,5m vysoký. Musculus bol pritlačený k hradbe, čím zabránil obrancom ostreľovať Rimanov, ktorí podkopávali hradby. Posledný kryt sa nazýval embolon a vyzeral ako predok lode. Slúžil na odklon predmetov spúšťaných od opevnenia dolu kopcom.
Obliehacie veže
Prvé rímske pokusy s vežami prišli okolo roku 200 p.n.l, no nepriniesli úspech. Rôzne veľké veže potrebovali rozdielne veľké základne. Tie boli prevažne štvorcového tvaru so stranou veľkou od 30 do 50 stôp. Najvyššia historicky zdokumentovaná veža merala 60 stôp čo je 26,6m. Veža mala tri sekcie.
V prízemnej bolo umiestené baranidlo, v strednej bol mostík exostra používaný na vstup na hradby a v hornej časti bol priestor pre lukostrelcov a kopijníkov, ktorí zaisťovali kryciu paľbu. Veža sa pohybovala vďaka veľkému množstvu kolies na podvozku. Apollodórova veža je jednoduchší typ veže. Táto veža mala jednoduchšiu stavbu pričom sa z krátkych trámov dala postaviť rôzne vysoká stavba. Mala len 4 kolesá a slúžila len ako kryté schodisko na hradby. Obsahovala mostík ale baranidlo už nie.
Strelné zbrane
Ballista bol vylepšený grécky stroj na vrhanie kameňov a bol to zároveň prvý stroj schopný ničiť hradby. Druhý stroj najskôr nazývaný scorpio, po odľahčení a zmenšení, premenovaný na cheiroballistra slúžil na strieľanie šípok. Bol takmer celý z kovu, čo predlžovalo jeho životnosť.
tags: #staroveké #obliehacie #stroje