Táto téma sa týka každého z nás, a to je na nej pekné a príťažlivé, zároveň však zradné, pretože to ako má optiku na ňu nastavenú jeden človek, môže skresľovať vnímanie sexuálnej identity druhého človeka a tak môže veľmi ľahko dôjsť k nepochopeniu alebo k nesprávnym a nepravdivým postojom.
Tento text som napísal v túžbe priblížiť verejnosti sexuálnu identitu ľudskej bytosti a vysvetliť odlišnosti medzi pohlavím a rodom, keďže ide o koncepty, ktoré sa dlhodobo vznášajú vo verejnom priestore bez toho, aby sa konečne usadili, a keďže akákoľvek debata o etických, medicínskych i právnych aspektoch pohlavnosti človeka a jeho rodovej príslušnosti by mala predpokladať aspoň základnú znalosť týchto konceptov.
Osobná identita je komplexné seba-poňatie jedinca, ktoré zahŕňa jeho špecifické fyzické, sociálne a psychické charakteristiky. Nie je to len pocit alebo emócia, nie je to len aktuálne vnímanie toho, kým jedinec je, týka sa toho, kým bol, kým je teraz a ako sa črtá, že bude v budúcnosti. Identita v sebe zahŕňa istú kontinuitu a stabilitu, teda že jedinec je tým istým človekom, čo včera a pred rokmi, hoci sa samozrejme neustále mení, a že je jeho komplexné seba-poňatie je konzistentné a stabilné v čase.
Pre osobnú identitu je nevyhnutná pamäť, čiže schopnosť získavať informácie, uchovávať si ich a vyvolávať, v tomto prípade informácie o tom, kým človek je, o jeho minulosti, ktorá je lešením pre jeho uskutočňovanie sa v budúcnosti. Narušenie pamäti významne narušuje aj osobnú identitu človeka, ako to vidieť napríklad pri Alzheimerovej demencii, kde v pokročilých štádiách človek prestáva vedieť, kým vlastne je. Jeho identita sa mu fragmentuje, stráca, rozplýva.
Ďalšia schopnosť, ktorá umožňuje identitu ako jednotný rámec týkajúci sa nášho ja, je uvedomovanie si seba samého, čiže vyššia forma vedomia, ktorá komplexne integruje všetky ostatné psychické funkcie. Identitu v jej komplexnejšej podobe máme vtedy, keď si sami seba uvedomujeme a sme schopní sebareflexie, teda keď sme autonómne bytosti schopné na seba nahliadať s istým odstupom, schopné rozhodovať sa podľa seba a svojich preferencií.
Prečítajte si tiež: O ženskej biatlonovej štafete
Konceptom, ktorý s pojmom identita veľmi súvisí, dokonca sa s ňou v prípade pojmu osobná identita priamo spája, je osobnosť. Tá je dynamickou jednotou vnímania, premýšľania, vzťahovania sa a správania sa k sebe a k druhým. Jej stabilnými prejavmi sú osobnostné črty. Osobnosť sa teda prejavuje relatívne stabilne, pre daného človeka charakteristicky, dalo by sa povedať, že v prípade zrelého človeka aj v určitom zmysle predpovedateľne.
Koncept identity a osobnosti teda nie je rigidný, nemenný. Naopak. Sme v určitej miere plastickí, náchylní na zmenu, môžeme sa v čase meniť, vyvíjať, zrieť. Isté kľúčové udalosti v našom živote, vyostrené konflikty, ktoré riešime, môžu osobnosť aj výrazne pozmeniť. Preto hoci k identite a k osobnosti pristupujeme ako k niečomu rámcovo pevnému a stálemu, ide zároveň o niečo, čo je dynamické.
Vďaka tejto dynamickej schopnosti máme našťastie dispozíciu na zmenu, ak je to potrebné, výhodné, adaptívne. Napriek tomu, že som stále tým istým človekom, sa vo mne predsa len niečo premieňa a mení, dokážem do seba vstrebať nové prvky bez toho, aby som prestal byť tým, kým som.
Vráťme sa však k úvodnej koncepcii, podľa ktorej osobná identita človeka zahŕňa špecifické fyzické, sociálne a psychické charakteristiky človeka. Špecifické, pretože sú individuálne, príznačné pre danú osobu, psychické, pretože sa týkajú psychických funkcií, schopností a prežívania, ale aj sociálne, pretože súčasťou identity sú naše vzťahy a väzby na mikro- i makro- spoločenstvá rôzneho druhu, no a napokon fyzické, pretože súčasťou toho, kým sme, je aj vzťah k nášmu telu, nielen k tomu, ako vyzeráme, ale priamo k našej telesnosti, telesným funkciám a prežívaniu nášho tela ako súčasti nášho ja.
Naše ja totiž v žiadnom prípade nie je iba psychické alebo vedomé, ktoré si mimochodom často pri premýšľaní lokalizujeme niekde do oblasti za čelovou kosťou, ale vo svojej podstate je to biologické, fyzické ja, ktoré vôbec umožňuje rozvoj psychických funkcií. Hranice nášho ja sú vlastne hranice nášho tela, alebo inak povedané, naše ja je predovšetkým telesné - ako sa k tejto téme svojho času vyjadril Sigmund Freud. Ja som moje telo. Ja som moje telo aj s jeho psychickými výdobytkami na základe vývinu mozgu, ktorý tieto výdobytky a prednosti umožnil a spriechodnil.
Prečítajte si tiež: Spartakus a meče
Ak aj teda psychológia alebo psychiatria z času na čas zabúda na telo, tak ho musíme neustále opätovne vracať do hry, pretože ani pamäť, ani uvedomovanie si seba samého, ani nijaká iná psychická funkcia alebo schopnosť nie je predsa netelesná, teda bez telesného korelátu alebo spojenia s istým telesným stavom.
Sexuálna identita je zásadnou súčasťou osobnej identity, keďže schopnosť rozmnožovať sa patrí medzi hnacie sily evolúcie a základné funkcie života vôbec. Sexualita nie je nejaký okrajový prvok ľudského života, naopak, tvorí jeho centrálnu os. Dalo by sa dokonca povedať, že bez vyzretej, dobre vyvinutej a pevnej sexuálnej identity nemôže byť ani stabilná a pevná osobná identita.
Pevnosťou na tomto mieste nemyslíme štrukturálnu rigiditu, nemennosť, ale dobre vytvorené hranice toho, kto sme, kým ešte sme a kým už nie sme, čo chceme a čo nechceme, čo je v súlade s našimi hodnotami a čo už nie. Pevné osobnostné hranice alebo hranice nášho ja nám v živote pomáhajú vytvárať stabilné vzťahy, orientovať sa na ciele, ktoré si nemôžeme dovoliť meniť každú chvíľu, a investovať energiu do životných projektov, ktoré sú dlhodobé a pre ktoré dokážeme niečo obetovať.
Takisto nám umožňujú viac alebo menej zvládnuť nielen každodenné stresové situácie, ale aj závažnejšie životné problémy a skúšky, či nepríjemné hraničné situácie. Mať pevné hranice znamená mať jeden z významných predpokladov psychického zdravia - alebo prinajmenšom zrelého vzťahovania sa k sebe a k druhým.
Sexuálna identita sa vzťahuje k nášmu vnímaniu seba samého ako sexuálnej bytosti. Týka sa príslušnosti človeka k istému pohlaviu, jeho sexuálnej orientácie a vzrušivosti, sexuálnych fantázií, sexuálneho správania a sexuálnych vzťahov či partnerstva.
Prečítajte si tiež: Slovenská legislatíva o zbraniach
Pohlavie Ako Biologická Kategória
Pohlavie je biologická kategória, ktorá je vo všeobecnosti alebo kultúrne-spoločensky chápaná binárne, čo znamená, že je biologickou príslušnosťou ľudského organizmu k mužskému alebo ženskému pohlaviu, i keď existujú aj výnimky, ktoré pod takýto binárny systém nespadajú. Pohlavie je vrodené. Naše pohlavie je vpísané do každej našej bunky, pretože je súčasťou jej genetickej výbavy. Určuje ho pár pohlavných chromozómov, ktoré sa nazývajú gonozómy.
Pár dvoch X chromozómov, teda XX, znamená príslušnosť ľudského organizmu k ženskému pohlaviu, kým pár jedného X a jedného Y chromozómu znamená príslušnosť k mužskému pohlaviu. To je genetické pohlavie. Jeho vrodenosť značí, že vzniká už pri počatí, teda splynutím spermie a vajíčka. Vajíčko vždy nesie X chromozóm, kým spermia buď X alebo Y chromozóm. Na Y chromozóme je umiestnený SRY gén, ktorý indukuje tvorbu semenníkov. V nich sa nachádzajú Leydigove a Sertoliho bunky.
Leydigove bunky tvoria testosterón, mužský pohlavný hormón, kým Sertoliho bunky takzvaný anti-Müllerov faktor. Ten vedie k regresii Müllerovho vývodu, ktorý je základom ženských pohlavných orgánov. Mužské pohlavné orgány sa vyvíjajú z Wolffovho vývodu. b) Müllerov vývod, ktorý je základom ženských pohlavných orgánov, ako aj Wolffov vývod, ktorý je základom mužských pohlavných orgánov, je prítomný u každého plodu predtým, než sa z neho vyvinie plod mužského alebo ženského pohlavia.
Inými slovami, každý z nás mal po počatí v istej fáze embryonálneho vývinu zárodočné tkanivo pre mužské i ženské pohlavné orgány, ako aj pre mužské a ženské pohlavné žľazy (teda semenníky a vaječníky). Nie je síce pravdou, že plod je pôvodne obojpohlavný, čo sa niekedy pri tejto téme zvykne hovoriť na jej okorenenie, pretože pohlavnosť sa vyvíja neskôr a za obvyklých okolností je dichotomická (muž alebo žena), ale je pravdou, že je pohlavne bipotenciálny, teda môže sa z neho v určitom okamihu vyvinúť aj muž, aj žena. Všetko to závisí práve od spomínaného SRY génu prítomného na Y chromozóme, ktorý zastaví vývoj ženským smerom a zaháji vývin smerom k biologickému mužovi.
Keďže sa aktivuje okolo 11.-12. Už v tejto fáze vývinu pohlavia však môžu vznikať situácie, ktoré sa vymykajú načrtnutej schéme. Napríklad mutácia SRY génu môže spôsobiť, že je nefunkčný a tak môže vzniknúť žena s XY párom gonozómov. Raritne sa môže stať, že pri tvorbe spermií je SRY gén z Y chromozómu translokovaný na chromozóm X, čiže SRY gén sa na výslednom Y chromozóme nenachádza.
Spermia síce nesie takýto Y chromozóm, oplodní vajíčko s X chromozómom, ale tým, že sa neindukuje tvorba testosterónu, nedochádza k vývinu mužského plodu, ale ženy s XY párom pohlavných chromozómov. Testosterón je teda v konečnom dôsledku hormonálnym faktorom determinujúcim pohlavie, či už mužské, v prípade, že sa tvorí, alebo ženské, v prípade, že v kritickom období vývinu k jeho tvorbe nedochádza. Výsledkom činnosti testosterónu sú nielen mužské pohlavné orgány, ale aj mužské sekundárne pohlavné znaky, ktoré sa objavujú v puberte, ako sú rast svalovej hmoty, charakteristicky mužská distribúcia podkožného tuku či hrubší hlas.
Ženské pohlavné orgány ako aj ženské sekundárne pohlavné znaky, ktoré sa objavujú v puberte, medzi ktoré patrí rast prsníkov, charakteristicky ženská distribúcia podkožného tuku a rozšírenie panvy a bokov, sú výsledkom činnosti ženských pohlavných hormónov, ktorými sú najmä estrogén a progesterón. Na základe toho teda môžeme povedať, že okrem genetického pohlavia existuje aj hormonálne pohlavie, alebo endokrinologické pohlavie, ktoré vzniká prostredníctvom pôsobenia pohlavných hormónov.
Už sme spomenuli, že môže nastať situácia, že genetické pohlavie nie je v zhode s hormonálnym pohlavím, napríklad v prípade XY žien. K tejto situácii môže dôjsť nielen pre chromozómovú chybu, ale aj v prípade nedostatočnej citlivosti testosterónových receptorov na samotný testosterón. Mužský pohlavný hormón sa síce v Leydigových bunkách produkuje, ale pre túto poruchu nemôže dôjsť k uplatneniu jeho účinkov na jednotlivých tkanivách, takže organizmus sa vyvíja tak, ako keby produkovaný nebol. Výsledkom je ženský fenotyp.
Koncept muža a ženy v tomto vývinovom kontexte stráca svoju jasnú vyhranenosť, pretože o žene odrazu hovoríme aj v prípade kombinácie pohlavných chromozómov XY. Keďže pohlavné hormóny sú produkované pohlavnými žľazami, čiže semenníkmi alebo vaječníkmi, môžeme hovoriť aj o gonadálnom pohlaví, ktoré je určované prítomnosťou pohlavných žliaz, ktoré produkujú pohlavné hormóny, ktoré sa následne podieľajú na diferenciácii genitálií. Genitálne pohlavie alebo tiež anatomické pohlavie sa určuje na základe prítomnosti pohlavných orgánov, ktoré môžu byť mužské alebo ženské, avšak v niektorých prípadoch ani toto určenie nemusí byť jednoznačné.
Prvoradým zmyslom tohto malého exkurzu do genetiky a embryológie je poukázať na fakt, že aj kategória biologického pohlavia, ktorá je v spoločenskom diskurze chápaná väčšinou ako jasne vymedzená a binárna, je v medicíne z rôznych dôvodov a na rozličných úrovniach z akých na pohlavie nahliadame, problematizovaná.
Sexuálna Orientácia a Preferencie
Sexuálna orientácia vyjadruje sexuálnu príťažlivosť vo vzťahu k osobám istého pohlavia. Zvykneme ju klasifikovať na heterosexuálnu orientáciu, homosexuálnu orientáciu, bisexuálnu orientáciu a asexualitu. Nie je celkom vyjasnené, či je bisexualita samostatnou a jedinečnou sexuálnou orientáciou alebo je súčasne sa vyskytujúcou homo- i hetero- sexuálnou orientáciou u jednej a tej istej osoby, každopádne, ide o sexuálnu príťažlivosť k osobám obidvoch pohlaví. Napokon asexualita je nedostatočné pociťovanie sexuálnej príťažlivosti k osobám akéhokoľvek pohlavia, pričom nejde o nedostatok sexuálnej túžby.
Sexuálne záujmy sa týkajú skôr špecifických sexuálnych aktivít, ktoré vedú k sexuálnemu vzrušeniu u daného človeka. Sexuálna orientácia vytvára základ alebo rámec pre sexuálne záujmy v tom zmysle, že špecifikuje pohlavie osôb, vo vzťahu ktorým sa dajme tomu u rôznych osôb s rovnakou sexuálnou orientáciou môžu rozvíjať odlišné sexuálne záujmy.
Niekedy sa sexuálna orientácia zamieňa s termínom sexuálna preferencia, je však medzi nimi istá odlišnosť. Sexuálna orientácia nie je rozhodnutím jedinca, ale sexuálna preferencia môže byť aj voľbou človeka. Napríklad človek s bisexuálnou orientáciou môže preferovať viac osoby jedného pohlavia než osoby druhého. Preferencia, v tom zmysle, akom ju pre tento text používam, na rozdiel od orientácie totiž implikuje voľbu.
Sexuálne správanie je akákoľvek sexuálna aktivita s inou osobou, pri ktorej dochádza k sexuálnemu vzrušeniu, pričom sa neobmedzuje na pohlavný styk a pohlavný styk nemusí byť ani jej vyústením, ale môže byť aj solitérne, teda uskutočňované osamote, bez inej osoby. Odlišovať sexuálne správanie od sexuálnej orientácie a preferencie je veľmi užitočné. Napríklad umožňuje odlíšiť ľudí s heterosexuálnou orientáciou, ktorí sa v situácii dlhodobej sexuálnej frustrácie bez možnosti kontaktu s osobami iného pohlavia, správajú homosexuálne. Sexuálne správanie teda nemusí byť vyjadrením vlastnej sexuálnej orientácie ani vlastných sexuálnych záujmov a preferencií.
Môže byť napríklad reakciou na požiadavku partnera alebo skúmaním toho, ako bude partner reagovať, môže byť kompromisom v určitom vzťahu, a napokon môže byť aj účelné, spojené so ziskom, napríklad realizované za peniaze.
Pojmy homosexualita a heterosexualita majú vzťah k normatívnym spoločenským aspektom aplikovaným na sexualitu, sú často koncipované ako vzájomne sa vylučujúce a jasne vymedzené či ohraničené, pričom sa týkajú sebauvedomovania a seba-poňatia jedinca, teda sú významnou súčasťou osobnej sexuálnej identity. Problém seba-koncepcie môže však byť v tom, že pohľad na seba samého môže byť vplyvom rôznych okolností, spoločenských tlakov a psychických mechanizmov skreslený, iluzórny, neautentický, môže podliehať omylom a sebaklamom.